Etymológia slova kňaz: Pôvod a význam

Slovo kňaz má bohatú históriu a jeho pôvod siaha hlboko do minulosti Slovanov. V praslovančine a staroslovienčine existoval titul kъnędzь, ktorý bol používaný všetkými Slovanmi. Označoval nezávislých vladárov, vládcov priamo podliehajúcich takémuto vladárovi, urodzených veľmožov, rôznych teritoriálnych vládcov, vedúcich predstaviteľov mesta, pánov družiny a podobne.

Titul sa dnes do slovenčiny obyčajne prekladá slovom knieža. Výraz je prvýkrát doložený v arabskom texte Ibna Churdádbiha, ktorý (asi) v roku 846 v odseku, ktorý sa zaoberá názvami najvyšších vládcov v jednotlivých štátoch sveta (spomína sa napr. Byzancia - básíl, Perzia - kisrá atď.), výslovne píše, že „kráľ Slovanov sa volá knáz“ (výraz „kráľ Slovanov“ znie v origináli: „malik as-Sakálib (a)“).

Zo staroslovienskych textov sa výraz vyskytuje najmä v Živote Konštantína, Živote Metoda, Napomenutí vladárom a Traktáte mnícha Chrabra o slovanských písmenách. Zaujímavá je v tejto súvislosti najmä zmienka v Živ. Konštantína v kap. 14, kde sa výraz spomína jednak vo význame najvyšší vládca (Rastislav ako moravský „kňaz“) a jednak súčasne vo význame urodzený veľmož (Rastislav sa poradil so svojimi „kňazmi“). Tomuto významu je blízke dnešné hornolužické slovo knez, ktoré znamená pán, a staré slovenské slovo kňahyňa, ktoré znamenalo urodzená, šľachtičná.

V oblasti historického Česka sa výraz prvýkrát vyskytuje v Prologu o sv. Ludmile, ako aj v Prvej a Druhej slovanskej legende o sv. Václavovi. V Prvej slov. legende o sv. Václavovi sa opäť stretávame s použitím výrazu jednak na označenie vládcu (Vratislav) a jednak súčasne na označenie jemu podriadených vládcov („knjasi, ktorí boli vtedy v jeho oblasti“). Pre územie Poľska a okolie spomína Život Metodov „kňazь“a na Visle. Obodritské knieža v 12. storočí uvádza v latinskom texte, že pri dolnej Labe slovanský vládca sa nevolá „rex“ (teda kráľ), ale „knese“.

Ďalším raným dokladom je knieža Sprévanov, ktoré si v 12. V bulharskej oblasti je výraz prvýkrát doložený okolo 10. storočia v textoch Traktát mnícha Chrabra o slovanských písmenách a Poznámka Konštantína Preslavského k prekladu diela Athansija Alexandrijského, pričom sa spomína, že bulharskí panovníci Boris a Simeon mali titul kьnezъ. Neskôr výraz nachádzame v podobe kьňazъ na náhrobnej doske syna posledného cára Západobulharskej ríše z 11. V oblasti bývalej veľkej Juhoslávie je najstarší doklad (v podobe knez) až zo začiatku 12. storočia na hlaholskej tabuli známej ako Baščanska ploča. Od konca 12. storočia sa potom slovo v podobe knez vyskytuje už v početných latinských a cyrilských textoch.

V latinských textoch od 12. storočia sa slovo buď uvádza v slovanskej podobe, alebo sa výlučne prekladá slovom „comes“. Posledný nezávislý vládca Dukljy (Zety) Michal mal v 12. storočí titul veliki knez (lat. comes magnus). Titul knez či veliky knez mali v oblasti Srbska a Bosny aj príbuzní vládcu, ktorí ho zastupovali na určitom území. Zo srbského dvora je známy aj titul comes camerarius a z Bosny comes curialis (dvorski knez). Od 12. storočia titul knez (lat. comes) mali aj najvyšší predstavitelia dalmátskych miest (t. j. zástupcovia jednak kráľa, ktorému podliehali, a jednak obce). V Srbsku, Bosne a Chorvátsku 13. a 14.

U východných Slovanov sú najstaršie ojedinelé doklady z 10. storočia (zmluvy s Byzantskou ríšou) a z 11. storočia (nekrologické správy o kyjevských vládcoch). Od 12. storočia sú už doklady časté, napríklad v Nestorovej kronike (12. stor.), ktorá spolu s ďalšími dobovými ruskými kronikami výraz kъňazь (či kňazъ) bohato používa aj spätne na ruské dejiny od 9. storočia - spočiatku ako označenie pána hradu či len pána družiny. V ruských textoch sa spomína najmä hlavné knieža so sídlom v Kyjeve (často, najmä neskôr, v podobe velikij kъňazь - veľkoknieža) a súčasne tzv.

Podľa starších názorov praslovanské slovo kъnędzь (iný prepis: kъneNdzь) pochádza z pragermánskeho slova *kuningaz alebo gótskeho *kuniggs (odtiaľ napr. Podľa Š. Ondruša, ktorý etymológii tohto slova venoval viacero článkov, je etymológia v podstate presne opačná: Podobne ako v latinčine zo slova principium (význam: 1. začiatok, 2. jednak slovo koning resp. a jednak slovo kъningę, neskôr po palatalizácii a vzniku nosovej samohlásky kъnęžę a napokon v 10.

Pokiaľ ide o tvar zakonьnikь, ten dnes v poľštine v podobe zákonnik označuje mnícha. Pokiaľ ide o tvar kъnędzь, ten sa v 10. storočí u západných Slovanov okrem Poliakov zmenil na tvar kňäz (v starej češtine kněz, v starej slovenčine kňaz), u Poliakov na ksiądz, v ruštine na kňaz a u južných Slovanov na knez. Všetky tieto slová pôvodne znamenali knieža (a pod.), ale v češtine (paralelne už aj v starej češtine), slovenčine a poľštine časom začali znamenať to, čo dnes označujeme ako kňaz, teda duchovnú osobu. Pokiaľ ide o slovo knäžä, z toho sa po 10. storočí vyvinulo slovenské slovo knieža, české slovo kníže a poľské slovo ksiąžę.

Autor poznamenáva, že treba kategoricky odmietnuť starý tradovaný názor, že slovo kňaz, knieža resp. praslovanské kъneNdzь...pochádza od Germánov. Naopak, praslovanské predhistorické kъneNdzь pred... 5. storočím prešlo od Praslovanov k Pragermánom. Kъning- vyslovované ako kuning prešlo k starým Germánom v podobe kuning...Od starých Slovanov prešlo kuning aj k starým Baltom a od nich až k Fínom.

V starodávnych náboženstvách sú kňazi služobníkmi kultu, strážcami posvätných tradícií. Kňaz je človekom svätyne. Prijíma veriacich v Božom dome, predsedá pri liturgii. V judaizme a katolicizme je hlavným úkonom prinášať obetu, kde vystupuje ako prostredník medzi Bohom a ľudom. Bohu prináša obetu veriacich a veriacim prináša Božie požehnanie. Rovnako postupuje Mojžiš pri obete zmluvy na Sinaji (Ex 24, 4-8).

V priebehu dejín kňazskú funkciu vykonával často kráľ (Mezopotámia, Egypt). V tomto prípade kráľovi pomáha širšie kňazstvo, často dedičné. V starom Izraeli bola funkcia kňaza, kráľa a proroka striktne oddelená - zmiešanie kráľovskej a kňazskej autority bolo neprípustné a bolo vnímané ako ťažký hriech.

U patriarchov v židovstve sa nenachádza nič podobné (neexistuje kvalifikovaný kňaz Boha Abraháma, Izáka a Jakuba). Až počnúc Mojžišom, ktorý bol z levitského kmeňa, vzniká určitá špecializácia na kultové funkcie. V Mezopotámii a v Egypte vykonával kňaz veštenie. V starodávnom Izraeli podobne narába s efodom, alebo s urimom a tumimom, po Dávidovi sa tieto úkony už vo Svätom písme nespomínajú, lebo Božie slovo sa k ľudu dostáva inou cestou: cez rozprávanie prorokov.

Tí poukazujú na významné spomienky z minulosti a nachádzajú zmysel. Kňazi sú služobníkmi tohto slova, opakujú veriacim rozprávania ktoré zdôvodňujú vieru. Pri obnovách Zmluvy oni vyhlasujú Tóru a vykonávajú úlohu sudcu (Dt 17,8-13). Ani jeden novozákonný text pre zodpovedných činiteľov Cirkvi nedáva meno kňaz. Apoštoli neskôr ustanovujú podľa príkladu Ježiša Krista zodpovedných ľudí, aby pokračovali v ich činnosti. Niektorí majú titul starší, v ňom môžeme hľadať pôvod slova kňaz, presbyter.

Sv. Pavol tým, čo sú zodpovední za spoločenstvá, dáva kňazské tituly: správcovia Božích tajomstiev (Kor 4,1n), služobníci novej Zmluvy (Kor 3,6). Sv. Pavol definuje kázanie ako liturgickú službu (Rim 1,9; 15,15n). Tu kdesi môžeme nájsť tradíciu o služobnom kňazstve, teda už nie kasta privilegovaných.

Služobné kňazstvo v Spoločnosti Ježišovej je podstatným znakom tejto rehoľnej spoločnosti, ktorú založil sv. Ignác a ktorá sa uskutočňuje vo všetkých kútoch sveta a v rozličných kultúrach. V dnešnej dobe je úlohou jezuitského služobného kňazstva služba viery a podporovanie v ľudskej spoločnosti. Táto služba sa osobitne zameriava na tých, čo ešte nepočuli evanjelium; na tých, čo sú na okraji Cirkvi alebo spoločnosti; na tých, ktorým sa upiera ľudská dôstojnosť; na tých, čo sú bez hlasu a bez moci; na tých, čo sú slabí vo viere alebo sa jej odcudzili; na tých, ktorých bieda je väčšia, ako vládzu uniesť.

Najpodstatnejším znakom, ktorý charakterizuje kňaza - jezuitu, je dávanie duchovných cvičení. Pravá jezuitská kňazská služba dnešnej doby, je založená: v službe kázania, v službe vnútorného života; v službe spovedania a vyučovania; v službe vysluhovania sviatostí; katechéza detí a nevzdelaných ľudí; a v službe angažovania sa v sociálnej oblasti. Kňaz má vedieť používať všetky dobré prostriedky tohto sveta. Jezuitskí kňazi majú robiť to, čo pokladajú za najnaliehavejšie a najužitočnejšie apoštolské úlohy bez ohľadu na vlastnú osobnú odmenu alebo kultúrne alebo triedne rozdelenie.

O tom ako Boh ustanovil kňazov pojednáva v Starom zákone kniha Exodus a Levitikus. Boh ustanovil v Starom zákone kňazov a určil im pre ich službu presné postupy a spôsoby obetovania. Kňazov si vyvolil sám Boh a Mojžiš písomne zapísal všetky Božie požiadavky na kňazský stav.

Kristus ukončil celý Bohom nariadený starozákonný systém kňazstva a obiet. Ukončil obetovaním seba samého na kríži všetky starozákonné obety. Kristus jedinou dokonalou obetou dokonale uzmieril spravodlivý hnev Boha, ktorý sme my mali znášať za svoje hriechy a priestupky. Jedinou dokonalou obetou vykúpil z hriechu ľudí a aj odčinil všetky tresty za hriechy. Preto už v Novom zákone neexistuje kňaz, ani žiadna obeta. Všetky hriechy sú odpustené a odčinené. Novozákonný ľud má odpustené a odčinené všetky hriechy. Zmŕtvychvstanie Krista je toho dôkazom. Prisľúbenie jeho Ducha pre tých, čo v toto uveria je toho dôkazom.

Katolíci považujú obetu omše, ktorú môže vykonať iba kňaz za vrchol kresťanského života. Ak by Boh v Novom zákone potreboval kňazov, aby Boha uzmierovali, aby prinášali denne obete, aby boli prostredníkmi medzi Bohom a človekom, bez ktorých by ľudia nemohli dosiahnuť spásu, presne by spravil to isté, ako v knihe Levitikus. Dal by spísať nejakému apoštolovi, alebo prorokovi jednu konkrétnu knihu, ktorá by sa kňazstvom zaoberala. Určil by presne, kto môže byť kňazom. Určil by pravidlá o konaní obiet. Určil by pravidlá, aké obete Bohu treba prinášať na uzmierovanie konkrétnych hriechov. Určil by ako sa majú kňazi obliekať. Určil by, aký obrad majú vykonávať pri rôznych príležitostiach.

Celý systém katolíckeho kňazstva aj katolíckej hierarchie vznikol vývojom, vznikol historicky okolo roku 1000 +-. Je to celé ľudský výmysel, ktorého korene majú svoj pôvod v ovládnutí a panovaní nad ľuďmi, ktorí nepoznajú a nehľadajú pravdu. Keďže katolíckych kňazov a katolícke obete Boh neustanovil, musel toto potom vymyslieť niekto iný. Kto číta a pozná Božie slovo rýchlo odhalí jeho zvod. Je to ten, ktorý dokonale pozná Písmo, ale vždy ho učí pozmenené. Satan.

Katolícky systém kňazov a obetí je modloslužba a je to Satanove dielo, nie Božie. Verím tomu, že mnohí katolícki kňazi úprimne veria všetkému, čomu boli učení a úprimne konajú s najlepším úmyslom všetko, čo od nich vyžaduje poslušnosť pápežovi a jeho doktrínam. Skutočnosť je taká, že slepo uverili všetkému čo vychádza z Ríma. Čo vychádza od Satanovej neviestky (Zjv 17 kapitola). Môže nevedomosť kňazov pred Bohom obstáť?

Každý deň čítajú v Breviári a na omši Božie slovo. Toľko Božieho slova prejde denne cez ich mysle. A stačí len tak málo: hľadať a prosiť. Božie slovo hovorí: Kto hľadá, nájde… Hľadajú katolícki kňazi pravdu? Pýtajú sa Boha, kde je pravda, čo je pravda? Ten kňaz, čo hľadá pravdu, nájde ju. Všetok satanov zvod sa deje iba vďaka tomu, že ľud nemá poznanie Božieho slova. Lebo keď sa zmení kňazstvo, musí sa zmeniť aj zákon.

Toto je ešte zrejmejšie, keď povstáva iný kňaz podobný Melchizedechovi, ktorý sa ním nestal podľa predpisu zákona o telesnom pôvode, ale mocou nezničiteľného života. A pretože sa to nestalo bez prísahy, - tamtí sa totiž stali kňazmi bez prísahy, tento však s prísahou toho, ktorý mu povedal: „Pán prisahal a nebude ľutovať: Ty si kňaz naveky,“ Ježiš sa stal ručiteľom o toľko lepšej zmluvy.

A tamtí sa mnohí stali kňazmi, lebo im smrť bránila zostať, no tento, pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného. Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral. Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia, ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého.

Preto je v Písme: „Hľa, kladiem na Sione kameň uholný, vyvolený a vzácny; kto v neho verí, nebude zahanbený.“ Vám teda, ktorí veríte, je na česť; pre tých však, čo neveria: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, sa stal kameňom uholným“„kameňom úrazu a skalou pohoršenia“. Oni naň narážajú, lebo neveria slovu. A na to sú aj určení.

Nebeský Otecko, daj správne porozumieť kňazom tvoje slovo, aby pochopili, že to čo konajú si ty nikde neustanovil a nenariadil. Aby sa zriekli modlárstva a konali z toho pokánie, a aby konali len to, čo vyžaduješ v tvojom slove. Daj im správne porozumieť základy tvojho učenia. Duchu Svätý vyuč ich Božej Pravde. A keď sa obrátia, daj, aby sa stali horlivými pastiermi, ktorí budú horliť a vyučovať iba tvoje slovo. Prosím ťa o to v mene Ježiš.

„Nie všetko, čo dnes poznáme ako kresťanské, má kresťanský pôvod. Titul kňaz v dnešnom zmysle slova sa v kresťanstve objavil až v 4. storočí, keď svätý Augustín (Aurelius Augustinus) prebral termín Sardos (pravdepodobne pôvodne označenie pohanských náboženských služobníkov) a upravil význam tak, aby zahŕňal všetky tri predchádzajúce kresťanské pojmy.

V prvotnom kresťanstve (1. - 3. storočie) sa používali predovšetkým tri označenia duchovných služobníkov:

• Episkopos - biskup, dozorcovia komunít.
• Presbyteros - starší, predstavení.
• Diakonos - služobníci, asistenti.

Pojem kňaz (lat. sacerdos) bol v tej dobe vyhradený pohanským kultom, kde označoval osoby vykonávajúce obety a rituály pre božstvá. Svätý Augustín (354-430 n.l.) v období 4. - 5. V priebehu dejín kňazskú funkciu vykonával často kráľ (Mezopotámia, Egypt). V tomto prípade kráľovi pomáha širšie kňazstvo, často dedičné. V starom Izraeli bola funkcia kňaza, kráľa a proroka striktne oddelená - zmiešanie kráľovskej a kňazskej autority bolo neprípustné a bolo vnímané ako ťažký hriech.

U patriarchov v židovstve sa nenachádza nič podobné (neexistuje kvalifikovaný kňaz Boha Abraháma, Izáka a Jakuba). Až počnúc Mojžišom, ktorý bol z levitského kmeňa, vzniká určitá špecializácia na kultové funkcie. V roku 621 pred Kr. Joziáš zrušil miestne svätyne, nastolil tak levitský monopol a zvrchovanosť jeruzalemského kňazstva. Pádom chrámu a monarchie 587 pred Kr. kňazstvo je oslobodené od vplyvov a pokušení politickej moci a stáva sa tak náboženským vodcom národa. Kňazská hierarchia pozostávala z veľkňaza, pod ním sú kňazi, synovia Árona a napokon leviti (nižšie duchovenstvo).

Do roku 172 pred Kr. neboli v hierarchii žiadne zmeny. Až v roku 171 pred Kr. bol pre politické intrigy zavraždený Oniáš III. - posledný veľkňaz pochádzajúci od Sadoka a králi Sýrie ustanovujú jeho nástupcov bez ohľadu na jeho rodokmeň. Z nich sa stávajú viac politickí a vojenskí ako náboženskí vodcovia, čím vyvolávajú opozíciu farizejov. Nakoniec, počnúc Herodesom, veľkňazov určuje politická moc.

V starodávnych náboženstvách sú kňazi služobníkmi kultu, strážcami posvätných tradícií. Kňaz je človekom svätyne. Prijíma veriacich v Božom dome, predsedá pri liturgii. V judaizme a katolicizme je hlavným úkonom prinášať obetu, kde vystupuje ako prostredník medzi Bohom a ľudom. Bohu prináša obetu veriacich a veriacim prináša Božie požehnanie. Rovnako postupuje Mojžiš pri obete zmluvy na Sinaji (Ex 24, 4-8).

V Mezopotámii a v Egypte vykonával kňaz veštenie. V starodávnom Izraeli podobne narába s efodom, alebo s urimom a tumimom, po Dávidovi sa tieto úkony už vo Svätom písme nespomínajú, lebo Božie slovo sa k ľudu dostáva inou cestou: cez rozprávanie prorokov. Tí poukazujú na významné spomienky z minulosti a nachádzajú zmysel. Kňazi sú služobníkmi tohto slova, opakujú veriacim rozprávania ktoré zdôvodňujú vieru. Pri obnovách Zmluvy oni vyhlasujú Tóru a vykonávajú úlohu sudcu (Dt 17,8-13).

Ani jeden novozákonný text pre zodpovedných činiteľov Cirkvi nedáva meno kňaz. Apoštoli neskôr ustanovujú podľa príkladu Ježiša Krista zodpovedných ľudí, aby pokračovali v ich činnosti. Niektorí majú titul starší, v ňom môžeme hľadať pôvod slova kňaz, presbyter. Sv. Pavol tým, čo sú zodpovední za spoločenstvá, dáva kňazské tituly: správcovia Božích tajomstiev (Kor 4,1n), služobníci novej Zmluvy (Kor 3,6). Sv. Pavol definuje kázanie ako liturgickú službu (Rim 1,9; 15,15n). Tu kdesi môžeme nájsť tradíciu o služobnom kňazstve, teda už nie kasta privilegovaných.

Služobné kňazstvo v Spoločnosti Ježišovej je podstatným znakom tejto rehoľnej spoločnosti, ktorú založil sv. Ignác a ktorá sa uskutočňuje vo všetkých kútoch sveta a v rozličných kultúrach. V dnešnej dobe je úlohou jezuitského služobného kňazstva služba viery a podporovanie v ľudskej spoločnosti. Táto služba sa osobitne zameriava na tých, čo ešte nepočuli evanjelium; na tých, čo sú na okraji Cirkvi alebo spoločnosti; na tých, ktorým sa upiera ľudská dôstojnosť; na tých, čo sú bez hlasu a bez moci; na tých, čo sú slabí vo viere alebo sa jej odcudzili; na tých, ktorých bieda je väčšia, ako vládzu uniesť.

Najpodstatnejším znakom, ktorý charakterizuje kňaza - jezuitu, je dávanie duchovných cvičení. Pravá jezuitská kňazská služba dnešnej doby, je založená: v službe kázania, v službe vnútorného života; v službe spovedania a vyučovania; v službe vysluhovania sviatostí; katechéza detí a nevzdelaných ľudí; a v službe angažovania sa v sociálnej oblasti. Kňaz má vedieť používať všetky dobré prostriedky tohto sveta. Jezuitskí kňazi majú robiť to, čo pokladajú za najnaliehavejšie a najužitočnejšie apoštolské úlohy bez ohľadu na vlastnú osobnú odmenu alebo kultúrne alebo triedne rozdelenie.

Zdroj:Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Kňaz (v praslovančine aj staroslovienčine kъnędzь) bol slovanský titul, používaný všetkými Slovanmi, ktorý označoval nezávislých vladárov,[1] vládcov priamo podliehajúcich takémuto vladárovi, urodzených veľmožov, rôznych teritoriálnych vládcov, vedúcich predstaviteľov mesta, pánov družiny a podobne (podrobnosti pozri nižšie). Titul sa dnes do slovenčiny obyčajne prekladá slovom knieža.

tags: #ako #vzniklo #slovo #knaz