Účinok modlitby s krížom v ruke: Svätý Benedikt a jeho odkaz

Zvlášť na sviatok sv. Benedikta z Nursie Nadácia Slovakia Christiana pripravila kampaň zameranú na šírenie modlitby svätého Benedikta. V súčasnej temnej dobe sú podobné modlitby pre kresťana v podstate nevyhnutnosťou. Dnešný človek nikdy nevie, aké nebezpečenstvo ho očakáva najmä na internete, v nákupných centrách, kto všetko mu mohol počas dňa zlorečiť, či ho dokonca prekliať. Okultizmus a magické zaklínadlá sú dnes rovnako rozšírené ako nahota a pornografia.

Proti týmto ťažkým duchovným zlám sa veriaci kresťan môže brániť jedine duchovne. Proti silným duchovným útokom, ako aj pokušeniam, dnes azda niet lepšej ochrany, ako je modlitba, či svätená voda a kňazom posvätená medaila sv. Benedikta, ktorá je jednou zo svätenín Cirkvi, prvýkrát uzrela svetlo sveta zrejme už v stredoveku, v prostredí benediktínskeho rádu.

Svätý Benedikt (480 - 547) si veľmi ctil a miloval ukrižovaného Pána Ježiša Krista, Spasiteľa sveta, a kríž ako znak tejto obety. Jeho mocou vykonal veľké množstvo zázrakov a vyhnal množstvo zlých duchov. Preto je aj nemenovaným, ale všeobecne uznávaným patrónom exorcistov. Kríž bol od počiatku benediktínskej rehole predmetom osobitnej lásky a úcty.

Zobrazenie sv. Benedikta s krížom v ruke sa pravdepodobne rozšírilo po zázračnom uzdravení sv. Leva IX. - pápeža, ktorý bol ešte ako mladík uštipnutý jedovatým hadom. Po takmer dvoch mesiacoch choroby, keď mu už hrozila smrť, zjavil sa mu starec v mníšskom habite, ktorý sa ho dotkol a uzdravil ho. Neskôr v priebehu svojho života často spomínal na tento zážitok, pričom v starcovi spoznal sv. Benedikta.

Podľa spisov pápeža sv. Gregora Veľkého (540 - 604) vieme, že sv. Benedikt mal hlbokú vieru v svätý kríž a prostredníctvom neho činil veľké divy a zázraky a vyháňal zlých duchov. Nevieme presne, kedy bola vyrazená prvá medaila sv. Benedikta. V určitom čase boli na túto medailu pridané veľké písmená. Ich zmysel bol dlho neznámy, ale v roku 1647 sa našiel v opátstve Metten v Bavorsku manuskript, datovaný spätne do roku 1415, ktorý podal vysvetlenie. Bola to modlitba exorcizmu proti satanovi, ktorej vysvetlenie uvádzame dolu.

Súčasné zobrazenie medaily bolo vyrazené v roku 1880 na pamiatku 1400. výročia narodenia sv. Benedikta. Vyobrazenie bolo navrhnuté v arciopátstve Beuron v Nemecku na žiadosť priora z Montecassina (opátstva v Taliansku), rev. Bonifáca Kruga OSB. Od toho času sa jubilejná medaila z roku 1880 stala v kresťanskom svete najpopulárnejšou a najrozšírenejšou spomedzi všetkých medailí vyrazených ku cti sv. Benedikta.

Treba ešte pripomenúť, že veľkým šíriteľom medaily sv. Vincent de Paul, ktorý založil rehoľu Dcér kresťanskej lásky a istý čas sa tieto medaily razili výlučne pre ich potreby.

Popis medaily sv. Benedikta

Dominantným prvkov lícovej, teda prednej strany je kríž. Na jeho ramenách sú začiatočné písmená latinských modlitieb: Crux sacra sit mihi lux! Nunquam draco sit mihi dux! = Svätý kríž nech je mojím svetlom! Nech drak nikdy nie je mojím vodcom! V rohoch kríža sú písmená C S P B, ktoré znamenajú: Crux Sancti Patris Benedicti = Kríž svätého otca Benedikta. Nad krížom sú slová PAX = pokoj, ktoré boli po stáročia mottom benediktínov.

Po celom okraji medaily sa nachádzajú veľké písmená symbolizujúce začiatočné slová ďalšej modlitby, exorcizmu proti satanovi: V R S N S M V - S M Q L I V B: Vade retro, satana! Nunquam suade mihi vana! Sunt mala quae libas. Ipse venena bibas! = Odíď, satan! Nikdy ma nezvádzaj k márnostiam! To, čo mi ponúkaš, je zlé, sám si vypi svoje jedy!

Na zadnej, rubovej strane medaily je zobrazený sv. Benedikt držiaci v pravej ruke kríž a v ľavej ruke Regulu, čiže rehoľné pravidlá, ktoré sám zostavil. V nich povzbudzoval: „Aby sme kráčali po Božej ceste s evanjeliom ako vodcom.“ Po pravej strane je rozbitý pohár s hadom a po ľavej strane vidíme havrana odnášajúceho otrávený chlieb, ktorý mu poslal závistlivý nepriateľ. Tieto obrazy sa vzťahujú k príbehom z Dialógov sv. Gregora Veľkého, podľa ktorých bol sv. Benedikt zachránený pred nepriateľskými úkladmi mocou znaku svätého kríža. Keď prežehnal otrávený nápoj, pohár praskol a objavil sa had.

Je tu tiež nápis: Crux Sancti Patris Benedicti = Kríž svätého otca Benedikta. Okraj medaily obsahuje nápis: Eius in obitu nostro praesentia muniamur = Nech sme posilnení jeho prítomnosťou v hodine našej smrti. Benediktíni vždy považovali sv. Benedikta za zvláštneho patróna šťastnej smrti. On sám zomrel v kaplnke na Monte Cassine (vrchu v opátstve) krátko po prijatí Eucharistie, držiac svoje ruky vystreté k nebu a podopretý bratmi z kláštora. Na detailnejšie vyrazených medailách vidíme pod vyobrazením sv. Benedikta ako pamiatku na 1400. výročie narodenia sv. Benedikta nápis: ex SM Casino MDCCCLXXX = zo sv.

Význam písmen na medaile vysvetľuje starý rukopis z roku 1415, kde je sv. Benedikt vyobrazený v jednej ruke s palicou zakončenou krížom a v druhej zo zvitkom. Na oboch predmetoch sú napísané slová začínajúce sa na písmená na medaile. Tieto boli totiž časom zabudnuté, takže v jednom dokumente zo 17. storočia sa uvádza, že písmená znamenajú pravdepodobne nejaké invokácie k sv. Benediktovi.

Medaila svätého Benedikta

Používanie medaily sv. Benedikta

Podľa tradície je táto medaila mimoriadne účinným ochranným prostriedkom proti démonom a diablovým úkladom. Je zvláštnou modlitbou neustáleho exorcizmu proti satanovi a posilňujúcou modlitbou v čase pokušení. Jej moc plynie predovšetkým z výkupnej hodnoty utrpenia Pána Ježiša Krista na kríži, z účinkov modlitieb sv. Benedikta a jeho príhovoru v nebi, z požehnania sv. Cirkvi a, samozrejme, z viery a stavu milosti toho, kto ju nosí a používa.

Nemožno očakávať účinky vtedy, ak niekto vedome a dobrovoľne zotrváva v stave ťažkého hriechu alebo používa túto medailu magickým spôsobom, tzn. bez živej osobnej viery a iniciatívy vo vzťahu k Bohu. Plodnosť Božieho požehnania skrze túto medailu napokon závisí aj od čností konkrétneho človeka, ktorý ju nosí. Požehnanie je tým plodnejšie a silnejšie, čím väčšie sú čnosti jej nositeľa a naopak. Medailu treba mať najskôr v postoji srdca - tzn. nechcem hriech, chcem Boha - a až potom ju nosiť pri sebe.

V takomto prípade je medaila zvláštnou a neustálou modlitbou exorcizmu proti satanovi, posilnením v čase pokušení, ochranou v čase smrti a vyprosovaním Božieho pokoja. Zvyčajne býva nosená na krku, v škapuliari alebo v ruženci. Často býva umiestňovaná na poliach, do základov budov, v príbytkoch, budovách či automobiloch, kde v spojení s pevnou vierou, pokorou a modlitbou prináša na základe príhovoru sv. Benedikta Božie požehnanie a zmenšuje vplyv zlých duchov.

Nech mi je svetlom Svätý kríž a nikdy vodcom prekliaty drak. Choď preč, satan, duch zlosti, nikdy ma nepokúšaj v márnosti. Zlé je to, čo mi ponúkaš.

(Táto verzia textu modlitby má imprimatur: Mons. Stanislaus Zvolenský, Archiepiscopus Metropolita Bratislaviensis, Bratislavae, Die 2 Maii 2016, Prot. N.

Požehnanie medaily sv. Benedikta

Čítanie: Kristus sa pre nás stal poslušný až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno. (Flp 2, 8-9).

V. Nech je zvelebené meno Pánovo.

R. Od tohto času až naveky.

Modlime sa. Všemohúci večný Bože, darca všetkých milostí, na príhovor sv. Benedikta, opáta, požehnaj † túto medailu (tieto medaily). Nech všetci tí, ktorí ju (ich) budú nosiť, spolu s tvojou milosťou dosiahnu zdravie duše i tela. Zachovaj ich od útokov zlého ducha a dopraj im vidieť tvoju tvár. Skrze Krista nášho Pána. Amen.

(Tento text požehnania má cirkevné schválenie, Imprimatur: Mons Rudolf Baláž, diecézny biskup, Banská Bystrica, 15. III. 2006, č. 1034/2006).

Úcta pri modlitbe

Ak chceme niečo žiadať od mocných osôb, neodvažujeme sa to urobiť inak ako s pokorou a úctou. O koľko viac so všetkou pokorou a čistou oddanosťou musíme prosiť Boha, Pána všetkých vecí. Buďme si vedomí, že nie pre mnohé slová budeme vypočutí, ale pre čistotu srdca a skrúšenosť sĺz.

Základný rozdiel medzi výchovou profánnou a kresťanskou spočíva v tom, že kresťan sa vychováva modlitbou. Výchova kresťana, ktorý sa nemodlí, je nemožná, lebo všetky základné premeny duše, ktoré sa majú uskutočniť, aby sa človek stal Božím dieťaťom, sa normálne dosahujú iba v atmosfére modlitby. Tak ako formou svedomia dieťaťa je pohľad do očí matky alebo otca, v ktorých môže čítať dobro alebo zlo vo svojich skutkoch, podobne formou svedomia Božieho dieťaťa jej pohľad do očí Boha, a nie teoretické morálne zásady naučené z kníh. Bez tohto pohľadu sa človek nikdy nemôže stať opravdivo Božím dieťaťom.

Kto chce naozaj vychovávať kresťana, musí predovšetkým zaistiť to, aby sa ten človek modlil. Tak ako sa nedá zušľachťovať železo, ktoré je vytiahnuté z ohňa a vychladnuté, nedá sa formovať ani duša, ktorá je vyňatá z atmosféry modlitby, lebo má v sebe vnútornú tvrdosť pýchy, na ktorú neexistuje iný liek ako modlitba. Keď sa človek modlí, čosi sa v ňom mení, dokonca aj keď o tom nevie. Pred Bohom každé stvorenie prechádza do akéhosi "tekutého" stavu: "Ako vosk sa topia vrchy pred tvárou Pánovou, pred Pánom celej zeme" (Ž 97, 5).

Na modlitbu je potrebný čas. Nesmieme podliehať dnes veľmi rozšíreným mienkam, že čas na modlitbu nie je potrebný, pretože modliť sa môžeme predsa vždy, keď máme dobrý úmysel. Dokonca je možné modliť sa prácou, službou blížnemu... Je potrebné držať sa zdravého úsudku a tradičnej náuky Cirkvi. Cirkev vždy rozlišovala modlitbu a prácu. Sú to dve rozdielne hodnoty, z ktorých jedna posväcuje druhú: nie práca posväcuje modlitbu, ale modlitba prácu.

Je ťažké modliť sa, ak je ľudský duch zbavený poznávania Boha a myšlienok na Neho. Vysilený, zatvrdnutý a unavený prácou pristupuje k modlitbe bez akejkoľvek ochoty. Počas modlitby nemá vôbec z čoho čerpať, jeho myseľ je prázdna, vnímanie strnulé, je už veľmi dlho bez tepla pravdy o Bohu.

Boh môže dať milosť modlitby aj bez ľudskej prípravy. Vtedy modlitba môže plynúť z duše, ktorá nebola predtým skyprená rozjímaním o Božích pravdách, tak ako kedysi vody vytryskla zo skaly na púšti (porov. Ex 17, 6). Bol to však zázrak. Za normálnych okolností si modlitba vyžaduje prípravu, pri ktorej sa používa zásada - kto skúpo seje, skúpo bude žať (qui parce seminat, parce et metet - porov. 2 Kor 9, 6). Touto nesmierne cennou prípravou je duchovné čítanie.

Spôsoby duchovného čítania: Čítať po malých úsekoch, pričom sa zastavujeme a meditujeme nad myšlienkami. Metóda blízka bežnému rozjímaniu. Čítať väčšie pasáže a z času na čas sa pristaviť v sústredení, aby sme sa modlili. Je potrebné tak robiť vtedy, keď nás duch dotknutý Duchom Svätým prostredníctvom konkrétnych právd sám vníma potrebu pristaviť sa, aby zo seba vylial akosi sa dvíhajúcu vlnu modlitby. Vtedy už nejde len o rozjímanie nad tou či onou prečítanou pravdou, ale skôr o vyliatie pocitov nahromadených počas čítania. Tiež o vyliatie túžby po Bohu, ľútosti kvôli vlastným vinám, návalu vďačnosti...

Ústna modlitba je univerzálnejšou školou modlitby ako čítanie, pretože sa v nej učia modliť aj takí, ktorí nevedia čítať a písať. Keď chcel Ježiš svojich učeníkov naučiť modliť sa, tiež ju použil. Máme teda isté formuly modlitieb dané samotným Bohom, ktorých aktuálnosť a hodnota nikdy nezanikne. Tiež Žaltár je neobyčajnou školou modlitby a modlí sa v nás Duch Svätý.

Ak sa niekto veľa modlí, nezáleží na tom, či ide o modlitbu ústnu alebo v myšlienkach, a dlhší čas nevidieť nijaký vplyv tohto života modlitby na jeho duchovný rast, potom existuje veľmi vážna pravdepodobnosť, že tá modlitba nie je taká, aká by mala byť. Takáto situácia vznikne vtedy, ak človek nečerpá silu z modlitby, ale iba uteká od reality do vysnívaného sveta modlitby. Taká modlitba nemôže priniesť očakávaný úžitok, pretože jej chýba najdôležitejšia podmienka plodnosti modlitby, čo je úplné prijatie Božej vôle a zjednotenie sa s ňou.

Pri každej modlitbe môže prísť obdobie suchopárnosti, roztržitosti, ktoré je potrebné prekonať vytrvalosťou.

Sväté písmo

Pri čítaní Svätého písma je potrebná viera a pokora. Bibliu je potrebné čítať v tom zmysle, v ktorom bola napísaná (Nasledovanie Krista - Tomáš Kempenský, kniha I, kapitola V, 1-2). Ten, kto prijíma Eucharistiu, sýti sa Bohom a zjednocuje sa s Ním, prebýva v Bohu a On v ňom.

Niečo podobné sa deje pri čítaní Svätého písma, je to v istom zmysle tiež stretanie sa so Slovom - Múdrosťou Otca, ktoré sa dáva človeku za duchovný pokrm vo Svätom písme: "Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst," hovorí Pán Ježiš (porov. Mt 4, 4; Dt 8, 3). Spoločenstvo Božieho Slova a Božej Múdrosti dáva človeku milosť myslenia podľa Božieho Ducha, dáva víťazstvo nad svetským zmýšľaním a konaním.

Svätý Benedikt modliaci sa

Ak sa náš čas začína v hodine 0 : 00 a končí sa po 24 hodinách, tak v časoch Krista Židia počítali začiatok dňa od západu do západu slnka. V cirkevne schválenom preklade Svätého písma, ktorý vydal Spolok svätého Vojtecha v Trnave r.

Keď sa rímskokatolík prežehnáva znakom sv. Potom svoju pravú ruku so zloženými prstami podľa jedného z vyššie opísaného spôsobu a), b), alebo c) pozdvihne k svojmu čelu a začne sa prežehnávať znakom sv. Boh Otec poslal dolu na zem druhú Božskú Osobu, svojho jediného Syna (Jn 3, 17; 20, 21), aby nás v Ňom, t. j. v Ježišovi Kristovi a skrze Neho Jeho vtelením, narodením, životom, umučením, smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním spasil. Túto skutočnosť vyjadruje rímskokatolík, keď svojou prežehnávajúcou sa pravou rukou pohybuje od hlavy (čela) smerom dolu k zemi k vrchnej časti brucha, ktorého sa dotkne prstami pričom súčasne vyslovuje slová: „…et Filii…“ („…i Syna“).

Nakoniec, aby rímskokatolík dokončil znak sv. Kríža, ktorým sa prežehnáva a vyznal aj tretiu Božskú Osobu, urobí svojou pravou rukou posledný pohyb - pozdvihne ju k nebu a dotkne sa ňou najskôr ľavého pleca a následne pravého (pozn.: gréckokatolíci sa prežehnávajú naopak: najprv sa dotknú pravého pleca a potom ľavého). Týmto gestom pri ktorom rímskokatolík vyslovuje slová: „…et Spiritus Sancti“ („…i Ducha Svätého“) symbolicky naznačuje „krídla“ Najsvätejšej „Holubice“, teda tretiu Božskú Osobu - Ducha Svätého (Lk 3, 22), ktoré nám náš Pán Ježiš Kristus skrze svoje najhlbšie uponíženie - smrťou na kríži (Flp 2, 8 - 9) a skrze svoje zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie (Mk 16, 6; 19) získal, nám, hriešnej ľavej strane, celému ľudstvu od Boha nekonečne vzdialenému vo večnej smrti (Mt 25, 41), aby sme skrze ne, t. j. Katolík si tieto „Sväté Krídla“ „pripäl na svoje plecia“ vo svätom krste. Vtedy na Kristovom kríži rozpäl dokorán svoje ruky s Kristovými a nechal sa s Kristom ukrižovať (Rim 6, 3 - 6).

A to preto, aby spolu so Spasiteľom skrze Jeho „krídla“, t. j. skrze Jeho maximálne uponíženie - Jeho smrť na kríži a Jeho zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie mohol vzlietnuť a povzniesť sa do neba (Flp 2, 8 - 9) ponad pozemský svet, smrteľné telo a priepasť večného pekla. Túto skutočnosť, t. j. svoje krstné spoluukrižovanie s Kristom si katolík pred sv. omšou a po nej pripomína, keď vchádza do kostola a z neho vychádza a prežehnáva sa svätenou vodou (= pripomienka krstnej vody) veľkým znakom sv.

Drahý katolík, keď budeš vchádzať do kostola na svätú omšu, skôr než doň vojdeš pozri sa nad seba, na najvyššiu časť kostola, na vrchol kostolnej veže a uvidíš na nej do neba vztýčený kríž! A keď, vojdeš do kostola, pozri sa tiež pod nohy, aby si videl po čom chodíš. Ak sa nachádzaš v jednom z tých mnohých kresťanských chrámoch, ktoré sú na takom pôdoryse postavené, napríklad ako aj chrám sv. Petra vo Vatikáne, tak opäť aj pod svojimi nohami uvidíš Kristov sv. Kríž! Táto symbolika chce zasa každému katolíkovi pripomenúť to isté: každý kresťan sa má plaviť svojím životom do nebeského prístavu večnej spásy po úzkej - krížovej ceste na drevenej lodi - arche Nového Noema, na dreve Kristovho sv.

A pozri sa aj pred seba smerom k oltáru a uvidíš vedľa neho vztýčený kríž s ukrižovaným Kristom (správne by mal byť kríž umiestnený na oltári, v jeho strede, ako o tom píše kardinál Joseph Ratzinger, súčasný pápež Benedikt XVI., vo svojej knihe Duch Litturgie)! Ten je pripomienkou toho, čo sa počas každej sv. omše na oltári, - ktorý okrem iného tiež symbolizuje Kristov sv. Kristov sv. Kríž nad tebou, Kristov sv. Kríž pod tebou i vôkol teba!

A ty, katolík kdeže si? Nachádzaš sa na drevenej arche Nového Noeho - Krista? Si s Kristom spoluukrižovaný? Dôkladne si pospytuj svoje svedomie, katolík, ktorý sa v kostole prežehnávaš svätenou vodou buď, tak ako to robia mnohí katolíci nejakým smiešnym a odporným čmáraninovým gestom (Lk 16, 10!), alebo tak, ako sa máš prežehnávať, znakom sv. Kríža, či to, čo by si mal, alebo robíš gestom žiješ aj svojím životom!? Daj si na to veľký pozor, aby si nikdy neodpadol od drevenej archy Nového Noema - Ježiša Krista! Lebo ak si odpadol od Kristovho sv.

Veru, drahý(-á) brat - sestra, pokrstený(-á) do Kristovej smrti na kríži, ak na krstnej vode neplávaš nad peklom a nad zemou vyzdvihnutý(-á) do neba s Novým Noemom - Kristom na Jeho drevenej arche - na Jeho sv. Kríži, ak nie si s Ním pribitý na Jeho sv. Kríži, na ktorý si bol(-a) pri krste pribitý(-á), ale naopak, si mimo tejto drevenej archy, t. j. si od dreva Kristovho sv. Kríža (Rim 6, 3; 6; 1 Pt 3, 20 - 21) ťažkým hriechom, či neumŕtveným telesným prízemným spôsobom života odtrhnutý(-á), tak potom ležíš utopený(-á) na dne červeného mora s faraónom (Ex 14, 26 - 28; 15, 4 - 5; 10; 19), čiže diablom a jeho vojskom - démonmi a zatratenými ľuďmi, s nepriateľmi Kristovho sv.

„Utopený“ „kresťan“, pravdu ti hovorím, ak sa počas svojho života svojím pokáním nevynoríš zo svojho večného zatratenia, tak naveky zahynieš! Lebo nijaký kresťan - ako hovorí Boh, Duch Svätý ústami sv. Rímskokatolík sa počas sv. omše pred čítaním sv. Evanjelia palcom pravej ruky poznačuje krížikom na čele, perách a srdci.

1.) vyznáva tú istú pravdu, ako vtedy, keď sa prežehnáva veľkým znakom sv. Kríža, t. j. O prežehnávaní sa pri kňazskom požehnaní na konci sv. Podobne ako na začiatku sv. omše kedy pápež, biskup, alebo kňaz vyslovuje Meno Otca, Syna a Ducha Svätého a my mlčíme a v tichosti sa spolu s ním prežehnávame sv. znamením veľkého Kríža, tak to robíme i na konci sv. omše, kedy nás požehnáva v Mene Otca i Syna i Ducha Svätého, ale s tým rozdielom, že sa pritom mierne predkloníme. Niekedy sa pred požehnaním k tomu kresťanský ľud prítomný na sv.

Keď nás kňaz požehnáva znamením Kristovho sv. 3.) prsty má uložené tak, že vytvárajú prvé a posledné grécke písmená Najsvätejšieho Mena (Ježiš Kristus) IC XC (gréc. I(ecou)C X(risto)C), pričom vztýčený ukazovák vytvára grécke písmeno „I“, zohnutý prostredník „C“, prekrížený prstenník s palcom „X“ a zohnutý malíček „C“.

„Smer k východu, ako sme sa zmienili, bol spojený so »znamením Syna človeka«, s krížom ohlasujúcim nový príchod Pána. Preto bol východ veľmi skoro spájaný so znamením kríža. Kde nie je možné priame spoločné obrátenie na východ, môže slúžiť kríž ako vnútorný východ viery. Mal by stáť v strede oltára a byť spoločným zorným bodom pre kňaza a pre modliace sa spoločenstvo.

Za celkom absurdný jav posledných desaťročí považujem to, že sa kríž stavia nabok, aby sa uvoľnil pohľad na kňaza. Ruší snáď kríž pri eucharistii? Je kňaz dôležitejší ako Pán? Tento omyl by mal byť čo najskôr napravený. Bodom, ku ktorému sa má všetko vzťahovať, je Pán. On je vychádzajúcim slnkom dejín. Preto sa môže jednať buď o kríž utrpenia sprítomňujúci Trpiaceho, ktorý si pre nás nechal prebodnúť bok, z ktorého vytiekla krv a voda - eucharistia a krst - , rovnako ako sa môže jednať o triumfujúci kríž, ktorý vyjadruje myšlienku na nový príchod Krista, a pohľad smeruje k nemu.

Kríž s Kristom na oltári

Tabuľka symbolov a nápisov na medaile

tags: #ucinok #modlitba #s #krizom #v #ruke