Vývoj spoločensko-politickej situácie v Československu po skončení druhej svetovej vojny je poznamenaný nástupom totalitného režimu. Po skončení II. svetovej vojny zostala tvár Európy pokrivená hrôzami predošlých rokov. Po šesťročnom šialenstve sa európske štáty snažili znovuvybudovať svoje mestá a vrátiť život do zabudnutých kútov krajín.
V čase, keď sa celé ľudstvo spamätávalo z najhroznejšej katastrofy 20. storočia, keď obyvatelia Československa prišli o svoj majetok, domovy, rodiny, slobodu a aj dôstojnosť, bolo pre komunistickú stranu jednoduché zaujať silné politické postavenie v štáte. Rok 1945 sa do dejín československého národa zapísal nielen ako rok konca II. svetovej vojny ale tiež ako rok, keď sa celý mocensko-politický režim zmenil a občania museli čeliť novej hrozbe.
Ideologický základ prenasledovania
Jedným z hlavných pilierov, na ktorých stojí ideológia komunizmu je ateizmus. Podľa Marxa je náboženstvo súčasťou ideológie, využívanej kapitalistickým svetom, ktorá bráni obyvateľstvu uvedomovať si to, že je utláčané a vykorisťované. Náboženstvo je teda využívané na odklonenie pozornosti a napomáha tak udržiavať poriadok a poslušnosť.
Komunistická strana Československa očakávala úplnú likvidáciu cirkví a náboženských spoločností, pričom sa predpokladalo použitie rôznych prostriedkov. Už pred skončením II. svetovej vojny boli vzťahy medzi cirkvou a štátom viac než napäté. Počas Slovenského národného povstania sa vyskytovalo množstvo prípadov stretov a konfliktov medzi povstalcami a cirkvou. Prvé útoky voči katolíckej cirkvi evidujeme už počas procesu oslobodzovania Československa.
Cirkvi, cirkevné spolky a organizácie boli nútené čeliť útokom, ktorých oficiálnym cieľom, hlavne na Slovensku, bolo akési zúčtovanie alebo odveta za podporu fašizmu. Dochádzalo k niekoľkým zatknutiam a pokusom o odsúdenie predstaviteľov cirkvi. Po oslobodení Československa bola jeho svetonázorová a politická orientácia viac-menej jasná. Krajina sa musela postaviť na nových základoch, ktoré boli poznačené spojenectvom z fašistickým Nemeckom a novými politickými vzťahmi k Sovietskemu zväzu.
Prvá povojnová vláda vyhlásila vo svojom programe z 25. apríla 1945 rozsiahle reformy vo všetkých oblastiach, najmä však v politickej, sociálnej a ekonomickej. Vláda oficiálne proklamovala náboženskú slobodu, no množstvo realizovaných reforiem však v praxi dokazovalo značné obmedzovanie pôsobenia katolíckej cirkvi. Obmedzovaná bola hlavne sloboda cirkvi a jej majetok. Keďže sa rýchlo zmenila politická situácia, menilo sa aj postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku a v Čechách. Predvojnové Československo bolo, čo sa týka vzťahu k cirkvi a náboženskosti na porovnateľnej úrovni. Tento fakt však už po vojne neplatil.
Pri prevzatí kontroly nad všetkými zložkami školstva však plány nového režimu ani zďaleka nekončili. Štát postupne preberal kontrolu aj nad náboženskými spolkami a organizáciami, prostredníctvom ktorých cirkev pracovala s mládežou a vykonávala charitatívnu činnosť. Už dňa 25. mája 1945 prijala SNR nariadenie č. 51/1945 o rozpustení a zakladaní spolkov. Toto nariadenie prikazovalo rozpustiť všetky spolky okrem tých, ktoré boli uvedené v prílohe tohoto nariadenia. Výnimku mali dostať aj slovenské náboženské spolky, medzi ktoré patrili katolícke, evanjelické, pravoslávne a židovské spolky.
Počnúc septembrom 1945 sa však podarilo obnovovať náboženskú tlač. Vychádzať znova začali Katolícke noviny a postupne sa obnovovalo vydávanie niektorých periodík v rôznej kvalite. Na prelome rokov 1945 a 1946 bolo dostupných takmer 200 titulov a z toho bolo 39 náboženských časopisov. Široký záber katolíckej tlače obsahoval všetko od detských časopisov až po intelektuálne revue.
Cirkevná činnosť bola kontrolovaná štátom na všetkých úrovniach. Všetko, od počtov detí, ktoré boli prihlásené na náboženstvo, cez krsty, cirkevné sobáše až po všetky cirkevné ceremónie, bolo pod kontrolou štátnej moci. Diplomatické vzťahy medzi Vatikánom a Československom boli fakticky ukončené po vypovedaní vatikánskeho diplomata Ottavia de Livy v marci 1950 z Československa a následnom odvolaní československého veľvyslanca pri Svätom stolci.
Demonštrácia v Prahe počas okupácie v roku 1969. Zdroj: Wikimedia Commons
Užhorodská únia
Myšlienka úradného zjednotenia veriacich východného obradu s katolíckou cirkvou sa v severovýchodných oblastiach Uhorska začala šíriť začiatkom 17. storočia. Po obdobiach relatívne pokojného spolužitia dvoch cirkví sa ukázala potreba úradnej ratifikácie ich vzťahu. Táto potreba pramenila z dvoch navzájom prepojených javov. Na jednej strane mohutnel nový migračný príliv pochádzajúci z oblastí, v ktorých bola dominantnou cirkvou cirkev východného obradu, nezjednotená s Rímom.
Všetci veriaci východného obradu žijúci v oblasti severovýchodného Uhorska patrili na začiatku 17. storočia pod cirkevnú správu Mukačevskej eparchie. Najväčšia koncentrácia východných kresťanov spomenutého biskupstva bola na panstvách magnátskych rodín Drugetovcov a Rákociovcov. Rákociovci boli vyznávači kalvínskeho náboženstva. V rokoch 1633 - 1711 vlastnili mukačevské panstvo a na jeho území presadzovali šírenie protestantizmu. Drugetovci, ktorí v roku 1605 konvertovali z protestantizmu na katolícku vieru, zas boli od 14. storočia do roku 1691 vlastníkmi humensko-užhorodského panstva.
Dôležitým medzníkom v genéze vzniku Užhorodskej únie bolo osvojenie zjednocovacej myšlienky mukačevskými biskupmi. Biskupa východní veriaci totiž nevnímali len ako eparchu, ale aj ako svojho otca - vladyku. Prvým mukačevským biskupom, ktorý sa začal angažovať v prospech únie, bol Ján Gregorovič. Biskup Gregorovič síce k únii formálne nikdy nepristúpil, no bol jej sympatizantom a skrytým stúpencom. Na mukačevskom biskupskom stolci ho vystriedal kandidát, ktorého sám navrhol - Bazil Tarasovič. Zaujímavosťou je, že jeho menovanie za biskupa potvrdilo aj sedmohradské knieža Juraj I.
Menovanie Bazila Tarasoviča za biskupa potvrdil aj Juraj I. Rákoci. Biskup Tarasovič, udržiaval kontakty s poľskými uniatskými biskupmi. Podporoval misijné aktivity zjednotených kazov pochádzajúcich z Przemyšlského biskupstva na územiach, ktoré mal pod svojou cirkevnou správou, a s pomocou tamojšieho zjednoteného biskupa Krupeckého začal pripravovať úniu s Rímom. To sa však nepáčilo Jurajovi Rákocimu, na ktorého území sa mukačevské panstvo rozprestieralo.
Na jeho príkaz zajal dňa 13. decembra 1640 kapitán mukačevského zámku Ivan Balling biskupa priamo počas slúženia svätej liturgie a odviedol ho v okovách ulicami mesta až do tamojšieho zámku, kde ho uväznil. Z väzenia sa biskupovi Tarasovičovi podarilo dostať až na orodovanie Žigmunda Erzoga. Biskup Tarasovič však sľub nedodržal a krátko nato, ako sa dostal z väzenia, sa pokúsil kontaktovať nuncia vo Viedni. Jeho list však zadržali, biskupa obžalovali z nedodržania sľubu a vo februári 1642 opätovne uvrhli do väzenia. V apríli toho istého roku ho kniežací súd zbavil biskupského úradu a nariadil mu opustiť Mukačevo.
Po súdnom procese odišiel biskup Tarasovič do Jasova, prechodného sídla jágerského biskupstva. Chcel sa tam stretnúť s tamojším biskupom Jurajom Lippayom a vyjadriť mu svoju úprimnú túžbu po zjednotení s katolíckou cirkvou. Biskup Lippay bol však odcestovaný, preto Tarasovičovi odporučili, aby sa so svojou požiadavkou obrátil priamo na pápežskú nunciatúru vo Viedni. Po potrebných prípravách vykonal biskup Tarasovič koncom mája 1642 vo Viedni akt zjednotenia s katolíckou cirkvou.
V súvislosti s prestúpením biskupa Tarasoviča na katolícku vieru treba zdôrazniť, že konal ako súkromná osoba. Preto treba i jeho akt chápať ako personálnu úniu pravoslávneho biskupa s katolíckou cirkvou. Po zjednotení sa biskup Tarasovič z rozhodnutia cisára usídlil v obci Nagy Kalló v Sabolčskej župe, odkiaľ spravoval západnú časť Mukačevskej diecézy, ktorá bola v rukách katolíckych Drugetovcov.
V roku 1643 však vypuklo stavovské povstanie Juraja I. Rákociho (1643 - 1645), počas ktorého sa povstalcom podarilo biskupa Tarasoviča opätovne zajať a uväzniť. Po trojročnom väznení bol v Mukačeve prinútený oficiálne sa vzdať únie a podriadiť sa Jurajovi Rákocimu. Za to mu bola prinavrátená biskupská moc a správa nad celou Mukačevskou diecézou. Tarasovičovo zrieknutie sa únie však bolo iba formálne, vnútorne ostal naklonený zjednoteniu až do svojej smrti. Urobil to iba preto, aby zachránil myšlienku únie.
Spomínaný Petrovič spoločne s ďalším baziliánskym mníchom Gabrielom Kosovickým, poslaným mu na pomoc z Viedne, šíril myšlienku únie v dedinách a mestách na panstve rodiny Drugetovcov. Na podporu týchto aktivít darovala v polovici 40. rokov 17. storočia grófka Katarína Drugetová, vdova po Jánovi IX. Drugetovi, obom mníchom misijný dom v Užhorode. Užhorod sa tak stal novým strediskom unionistickej činnosti na drugetovských majetkoch.
Stredisko však nepracovalo dlho. Jeho organizátori spolu s novým jágerským biskupom Jurajom Jakušičom, bratom grófky Kataríny Drugetovej, totiž čoskoro usúdili, že nadišiel ten správny čas na to, aby tí pravoslávni kňazi, ktorí podporujú úniu s katolíckou cirkvou, verejne vystúpili a oficiálne sa s ňou zjednotili.
Biskup Jakušič, aby zistil, ako sa veci skutočne majú, zvolal začiatkom roka 1646 do Užhorodu poradu, na ktorú prizval pravoslávnych kňazov z Užskej, Zemplínskej a Šarišskej župy. Na poradu neprišli všetci pozvaní, ale tí, ktorí dorazili, sa jednohlasne vyslovili za zjednotenie. Po tejto kladnej odpovedi stanovil biskup Jakušič deň vyhlásenia únie na 24. apríl, čiže na sviatok sv. Juraja, jeho osobného patróna.
V stanovený deň vyhlásenia únie prišlo na Užhorodský hrad 63 pravoslávnych kňazov z východného Slovenska a priľahlých regiónov Zakarpatska, ktoré ovládala magnátska rodina Drugetovcov. Okrem nich sa tohto slávnostného aktu zúčastnil aj jágerský biskup Juraj Jakušič, jeho sestra grófka Katarína Drugetová a dvaja pátri baziliáni Peter Parthenius Petrovič a Gabriel Kosovický. Kňazi východného obradu pôsobiaci na území, ktoré ovládala rodina Rákociovcov, na vyhlásení únie chýbali. Na Užhorodský hrad neprišiel ani mukačevský biskup Bazil Tarasovič. V oboch prípadoch možno predpokladať, že nešlo o ich slobodné rozhodnutie. Tak biskup, ako aj kňazi sa totiž obávali, že ak by pozvanie do Užhorodu prijali, upadli by do nemilosti kniežacej rodiny Rákociovcov. Z tohto dôvodu radšej ostali doma.
Užhorodský hrad, miesto vyhlásenia Užhorodskej únie. Zdroj: Wikimedia Commons
Slávnostného aktu sa nezúčastnil ani ríšsky cisár, uhorský palatín, ostrihomský arcibiskup, pápežský legát či akýkoľvek iný predstaviteľ svetskej alebo cirkevnej moci, s výnimkou jágerského biskupa Juraja Jakušiča. Pápeža Inocenta X. Samotný akt uzavretia únie bol dôstojný, prebehol hladko a bez akýchkoľvek problémov. Predchádzala mu slávnostná liturgia, slúžená v hradnej kaplnke Užhorodského hradu. Po jej skončení zložili konvertujúci pravoslávni kňazi slávnostnú prísahu do rúk biskupa Jakušiča. V nej verejne predniesli vyznanie viery a prehlásili, že veria všetkému, v čo katolícka cirkev veriť zaväzuje, že uznávajú pápeža Inocenta X. za hlavu cirkvi a že budú vo všetkom poslúchať a rešpektovať jeho aj jeho nástupcov.
Autentický dokument z vyhlásenia Užhorodskej únie - datovaný na 24. Vznik únie potvrdil v roku 1648 nový jágerský biskup Benedikt Kisdy spoločne so svojím generálnym vikárom a po nich aj uhorský primas a ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay, ktorý tak učil 14. júna 1648. V septembri toho istého roku ratifikovala vyhlásenie Užhorodskej únie celouhorská synoda v Trnave, ktorej predsedal Juraj Lippay. Na synode boli prítomní aj pátri baziliáni Peter Parthenius Petrovič a Gabriel Kosovický. V roku 1651 potvrdil vznik únie Matej Tarnóci, ktorý zastával funkcie vacovského biskupa, ostrihomského vikára a spišského prepošta.
Rím bol so vznikom únie po prvýkrát oboznámený v roku 1650, a to prostredníctvom reportu ostrihomského arcibiskupa a uhorského primasa Juraja Lippaya Kongregácii koncilu pri Svätej Stolici, v ktorom oznamoval, že ako legatus natus Apostolicae Sedis per Hungariam úniu prijal. Pápež Inocent X. Neobvyklé okolnosti sprevádzajúce vyhlásenie a následné zdĺhavé potvrdzovanie Užhorodskej únie najvyššími cirkevnými predstaviteľmi a ustanovizňami v Uhorsku i v Ríme možno vysvetliť tým, že spočiatku sa jej nepripisoval väčší význam. Posudzovala sa len ako záležitosť medzi zemepánom a jeho poddanými.
Autentický dokument z vyhlásenia Užhorodskej únie - datovaný na 24. Necelých 15 rokov od zjednocovacieho aktu v Užhorode sa k únii pripojili všetci pravoslávni kňazi z Užskej, Spišskej, Šarišskej, Gemerskej, Turňanskej, Abovskej a severnej časti Zemplínskej župy. V roku 1664 po konverzii kňažnej Žofie Báthoryovej na katolícku vieru pristúpili k únii aj duchovní z Berehovskej, Ugočksej, Satmárskej, Sabolčskej a južnej časti Zemplínskej župy. Ako poslední prijali Užhorodskú úniu kňazi v Marmarošskej župe. Udialo sa tak po roku 1733 po smrti Dositeja Teodoroviča, posledného pravoslávneho mukačevského biskupa sídliaceho v tejto oblasti.