Katolicizmus, ako jedna z najrozšírenejších náboženských tradícií sveta, prechádza neustálym vývojom a čelí rôznym výzvam. Tento článok sa zameriava na súčasný stav katolicizmu vo svete, s osobitným dôrazom na situáciu vo Francúzsku, jeho historické korene, výzvy sekularizmu a moderné trendy.
Percentuálne zastúpenie katolíkov v jednotlivých krajinách.
Historické korene katolicizmu vo Francúzsku
Francúzsko, so svojimi hlbokými kresťanskými koreňmi, zohráva významnú úlohu v dejinách katolicizmu. Od krstu Chlodwiga prešlo Francúzsko mnohými náboženskými krízami. Dejiny Francúzska oplývajú dejinami miestnych svätcov a náboženských hnutí, ktoré žiaria po celej Európe. Svätosť francúzskeho katolicizmu dokazujú gotické katedrály v Paríži, Chartres, Amiens, Laon, Beauvais, Remeš, Rouen a mnoho ďalších miest.
Francúzsko je kolískou reformy náboženského života: benediktínske opátstvo Cluny bolo hlavným centrom reformy Cirkvi na našom kontinente už pred tisíc rokmi. Z Francúzska sa rozšíril kult Srdca Ježišovho iniciovaný v 17. storočí sv. Margitou Máriou Alacoque. Podobný vzor milosrdenstva z toho istého storočia praktizoval aj sv. Vincent de Paul. Francúzskej cirkvi pomohla aj evanjelizácia veľkej časti Afriky, Oceánie a Severnej Ameriky.
Francúzska revolúcia a jej dopad na Cirkev
Moderná éra začína francúzskou revolúciou v roku 1789. Počas francúzskej revolúcie obetovala Cirkev vo Francúzsku veľa mučeníkov. Ústavný zbor bezprostredne po víťazstve v roku 1789 sa rozhodol úplne podriadiť Cirkev štátu s odkazom na staré galské tradície.
Prvým krokom bolo “oslobodenie” miestnej cirkvi od Ríma, potom zabavenie všetkého cirkevného majetku a presun kňazov do funkcie vládnych úradníkov. Konali pod rúškom boja proti “fanatizmu”, Cirkvi a “poverám” - ľudovému náboženstvu. Obdobie prenasledovania kresťanstva vo Francúzsku je ukončené podpisom konkordátu medzi pápežom Piom VII.
Koniec tohto divokého boja bol zavŕšený zákonom o „kapitole“ štátu a cirkvi z roku 1905, ktorý do verejného života zaviedol princíp sekularizmu. Do dnešného dňa nie je Cirkev vo Francúzsku verejnoprávnym subjektom, ale riadi sa zákonom o združeniach, pričom svoje administratívne jednotky registruje ako „diecézne kultové spoločnosti“.
Súčasný stav a výzvy
Francúzsky systém vylučuje prítomnosť náboženských symbolov na verejných priestranstvách. Navzdory odluky sa Cirkev vo Francúzsku teší uznaniu štátu. S jej zástupcami, ako aj inými náboženstvami, sa rokuje na najvyšších úrovniach v otázkach veľkých spoločenských diskusií alebo etiky. Bez akýchkoľvek prekážok sa rozvíja aj katolícka výchova, ba dokonca je štátom podporovaná. Náboženské školy predstavujú 18% všetkých francúzskych škôl.
Katolícka cirkev vo Francúzsku neporušuje princíp sekularizmu, ale už dlhšiu dobu sa čoraz viac domáha reinterpretácie. Cirkevné kruhy uznali, že francúzske národné zhromaždenie prijalo v októbri 1999 Pakt o občianskej solidarite (PACS), právne rovnocenné manželstvo a slobodné vzťahy vrátane vzťahov rovnakého pohlavia.
Dňa 17. mája 2013 bol prijatý zákon, ktorým sa zaviedla legalizácia homosexuálnych manželstiev, ktoré sa hovorovo nazýva „Taubirovej zákon“ (z mena vtedajšej francúzskej ministerky spravodlivosti Christiane Taubireovej). Toto vyvolalo ostrý odpor francúzskej katolíckej komunity.
Hoci väčšina obyvateľov deklaruje príslušnosť k náboženskej tradícii, Cirkev má vo Francúzsku prakticky menšinový charakter a sekularizácia spoločnosti dosiahla vážnu úroveň. Laicizácia bola urýchlená aj neuskutočnenými koncilovými reformami vo Francúzsku, ktoré sa nečakane prelomili tradíciou. Spolu s týmto došlo k prudkému poklesu kňazských povolaní.
Obnova a nádej
Vyjadrením tohto bol okrem iného Svetové dni mládeže v Paríži v auguste 1997 za účasti Jána Pavla II. Najnovšie apoštolské komunity sa dnes javia ako najväčšia šanca na oživenie viery Francúzov. Jedným z nich je Jeruzalemské náboženské spoločenstvo, viditeľné vo francúzskom hlavnom meste, ktoré v roku 2015 oslávilo svoje 40. výročie. Nie je možné preceňovať rozsah ekumenickej komunity Taizé, založenej v roku 1949 v Burgundsku bratom Rogerom Schutzom.
Veľmi dôležitú úlohu pre duchovné oživenie moderného francúzskeho katolicizmu zohral arcibiskup Paríža, kardinál Jean-Marie Lustiger, ktorý bol tiež blízkym priateľom Jána Pavla II. S cieľom zaručiť vernosť myšlienke dialógu Cirkvi so súčasným svetom vymenoval parížsky arcibiskup radu kolégia zloženú z desiatich významných predstaviteľov sveta vedy, kultúry, politiky, ekonómie a náboženstva.
Vo Francúzsku sa nachádza tiež najväčšia skupina katolíckej tlače v Európe - Bayard-Presse, založená asumpcionistami ako protijed na udalosti Parížskej komúny. Rádiostanicu počúvajú 3 až 4 percentá Francúzov, čo je dosť veľký úspech. V roku 1999 bola z iniciatívy kardinála Lustigera založená v Paríži francúzska katolícka televízia - KTO.
Nádejou francúzskej cirkvi sú určite laici, ktorí - kvôli nedostatku kléru - majú zmysel pre veľkú zodpovednosť. Vo väčšine farností sa laici zaoberajú finančnými záležitosťami, úradom, prípravou na sviatosti, najmä krstom a manželstvom, katechizáciou atď.
Moderná Cirkev a dialóg s inými náboženstvami
Predstavitelia modernej Cirkvi vystupujú na verejnosti tak, aby nedali najavo akúkoľvek kritiku alebo odsúdenie nekresťanských náboženstiev. Tento prístup je v príkrom rozpore s tradičným katolíckym misionárskym zápalom, s ktorým mnohí katolíci vyslobodzovali obete falošných náboženstiev aj za cenu straty pozemského života. Prozelytizmus, ktorý je tradične chápaný ako snaha obrátiť človeka na náboženskú vieru, je v modernej Cirkvi zobrazovaný negatívne.
Albert Decourtray, francúzsky arcibiskup v Lyone, kardinál a predseda Francúzskej biskupskej konferencie, bol zameraný na oblasť komunikácie s neveriacimi. Viedol dlhodobo dialóg so židovskou komunitou, pričom v roku 1991 získal zvláštnu medzinárodnú cenu od židovskej organizácie B’nai B’rith.
Pápež Ján XXIII. prijal dňa 13. júna 1960 J. Isaaca na súkromnej audiencii. Toto stretnutie bolo hlavným impulzom pre pápeža Jána XXIII., aby došlo k formulovaniu aktuálneho postoja Cirkvi k židovskému ľudu.
Kardinál A. Bea sa hneď po prijatí svojej úlohy vo vzťahu k Židom stretol s Nahumom Goldmannom, zakladateľom „Svetového židovského kongresu“.
Pápež Pavol VI. oznámil vytvorenie „Sekretariátu pre nekresťanské náboženstvá“.
Na II. vatikánskom koncile bol 28. októbra 1965 prijatý dokument Nostra aetate“ (Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám). Bol schválený 2221 hlasmi. Proti bolo 88 hlasov, čo je najvyšší počet hlasov proti zo všetkých 16 schválených koncilových dokumentov.
Dokument Nostra aetate obsahuje problematické tvrdenia, ktoré v modernej Cirkvi spochybnili vnímanie nebezpečenstva falošných náboženstiev pre večnú spásu človeka.
Filozofické a teologické hnutia
Pápež Lev XIII. svojou encyklikou Aeterni Patris povzbudil celý katolícky svet, aby sa pri teologickom štúdiu riadil osobou svätého Tomáša. Jeho nástupca svätý Pius X. encyklikou Pascendi Dominici gregis odsúdil imanentistickú filozofiu a prikázal vrátiť sa v posvätných vedách k štúdiu scholastickej filozofie, predovšetkým filozofie svätého Tomáša Akvinského.
Neskôr sa objavili nové prúdy scholastického myslenia, ako napríklad ten belgického jezuitu Maréchala, ktorý reinterpretoval tomizmus v blondeliánskej matrici, čím dal východisko transcendentálnemu tomizmu.
Yves Congar uverejnil 18. Január 1935 jeho dielo s názvom „Teologický deficit“. Následne Chenu publikoval článok nazvaný „Postavenie teológie“, ktorý mu poslúžil pre jeho slávne dielo „Une école de théologie: La Saulchoir“.
Biblické hnutie
Encyklikou Pascendi svätý Pius X. odsudzuje rozlišovanie medzi teologicko-pastoračnou exegézou a vedecko-kritickou exegézou, pretože jediný autentický výklad Písma nám dáva Magistérium Cirkvi.
Otec Marie Joseph Lagrange, narodený v roku 1855, bol poverený Majstrom dominikánskeho rádu, potom ako tri semestre vyučoval na Viedenskej univerzite, aby založil École biblique de Jerusalem. V roku 1892 založil aj Revue biblique.
Ekumenické hnutie
Podľa De Matteiho názoru je ekumenické hnutie výsledkom ďalšieho vývoja biblicko-liturgického hnutia a nových filozofických a teologických smerov. Za pontifikátu Pia IX. Sväté ofícium rozšírilo zákaz účasti na verejných alebo súkromných konferenciách na podporu jednoty kresťanov organizovaných nekatolíkmi.
V rámci Katolíckej cirkvi sa hnutie najprv rozvinulo v Paríži počas súkromných stretnutí takých osobností, ako boli Maritain a Nikolaj Berdajev, zakladateľ Inštitútu svätého Sergija spolu so Sergejom Bulgakovom. Zúčastnil sa na nich aj mladý teológ Congar. Vydavateľstvo CERF založilo novú sériu venovanú „katolíckemu ekumenizmu“, v ktorej sa miešajú ortodoxné a heterodoxné pozície.
Liturgické hnutie
Jeden z počiatkov liturgického hnutia možno nájsť v diele Doma Prospera Guérangera, obnoviteľa rehole benediktínov vo Francúzsku devätnásteho storočia, autor monumentálneho diela l’Anné liturgique. Liturgickú obnovu chápal ako návrat k rímskej liturgii.
Francúzska revolúcia a cirkev
Prvý zlovestný závan zmien pocítila Cirkev 4. augusta 1789, keď došlo k zrušeniu desiatkov, ktoré predstavovali viac ako polovicu príjmu duchovenstva. 26. augusta 1789 Ústavné zhromaždenie prijalo Deklaráciu ľudských a občianskych práv, ktorá je chápaná ako rozchod s tradíciou katolíckeho Francúzska. Jej článok X („Nikoho nemožno stíhať za jeho názory alebo náboženské presvedčenie, pokiaľ vonkajšie prejavy jeho názorov nenarušujú zákonný poriadok“), napriek svojmu zdanlivo nevinnému „tolerantnému“ zneniu mal slúžiť na prenasledovanie veriacich.
Štúdie o vývoji náboženského zloženia v krajine to naznačili už v uplynulých mesiacoch. Podľa prieskumu Trajectoires et Origines 1 sa v roku 2020 prihlásilo ku katolíckej viere len 25 % Francúzov vo veku 18 ̶ 59 rokov, zatiaľ čo v roku 2008 to bolo 43 %.
V rozhovore pre časopis La Vie Cuchet poukázal na „pôsobivý nárast“ evanjelikálnych protestantov v poslednom desaťročí.
Najväčšiu húževnatosť podľa historika dnes často nachádzame u tradicionalistickejších katolíkov, a to práve preto, že si od 70. rokov 20. storočia "zachovali svoju identitu“.
Mnohí z nich sú takzvaní ,recommmencers ̶ znovupríchodzí‘, ktorí sa vracajú k náboženstvu alebo si aspoň kladú otázky, hnaní túžbou po spiritualite a náboženskom zakotvení,“ povedal na záver púte 29. mája 2023.
Druhý vatikánsky koncil
Keď Pius XII. 9. októbra 1958 zomrel, charakter a prax katolicizmu vyzerali pevne zavedené, trvalé, ba nemenné. Ani nie o tri mesiace oznámil Piov nástupca Ján XXII. svoj úmysel zvolať nový ekumenický koncil. Ten koncil mal stáť pri počiatku, okrem iného, aj desaťročí nestability, aké si v živote katolíkov ešte v polovici päťdesiatych rokov nik nedokázal ani predstaviť.
V roku 1962 sa koncil pápeža Jána pustil do práce. V tom období bol populárny švajčiarsky teológ Hans Küng. Pri otvorení koncilu panovali obrovské nádeje, že sa chystá nová éra ekumenickej jednoty.
Pri ukončení koncilu sa katolícka cirkev tešila na nový dialóg s moderným vekom, ktorý stelesňoval otvorený, hoci aj sekulárny humanizmus Alberta Camusa či Rogera Garaudyho.
To všetko môže ľudí znalých Biblie upozorniť na skutočnosť, že prvé (a zjavené) dejiny cirkvi, Skutky apoštolov, sa končia nečakaným stroskotaním lode - a že práve to stroskotanie sa stalo prekvapivým začiatkom novej fázy cirkevnej misie.
V katolíckej cirkvi sa veci len málokedy zvrtnú tak, ako to človek očakáva.
Každému ekumenickému koncilu v dejinách predchádzali spory, koncil prebiehal v atmosfére sporov a nasledovali po ňom len ďalšie spory. Z tohto pohľadu sa dalo čakať, že aj po Druhom vatikánskom koncile sa rozpútajú škriepky.
Všetky ostatné ekumenické koncily poskytli cirkvi kľúče k svojej autentickej interpretácii: doktrinálne definície, kréda, legislatívu alebo exkomunikáciu kacírstiev. Ak chcete vedieť, čo učí nicejské vyznanie viery o Trojici, prečítate si ho, alebo ho odriekajte, ako to katolíci robia každú nedeľu.
Nič také však neurobil Druhý vatikánsky koncil. Nedefinoval nijakú doktrínu, neodsúdil žiadne herézy. Nezaviedol nové kánony cirkevného práva.
Druhý vatikánsky koncil spísal 16 dokumentov rozličnej doktrinálnej závažnosti, ktorých interpretácia rozpútala nekresťanské škriepky, čo sa ťahali takmer štyridsať rokov. Je totiž pravda, že „dobrý pápež Ján“ chcel cez koncil ponúknuť svetu, ako uviedol vo svojej úvodnej reči, „liek milosti, nie prísnosti“, ale je tiež pravda, že pri zvolaní tohto koncilu 11. októbra 1962 povedal: „Ekumenický koncil sa má postarať najmä o to, aby svätý odkaz kresťanskej doktríny bol účinnejšie strážený a vyučovaný.“
tags: #katolicka #cirkev #vo #francuzsku