Dnes sa nám zdá všetko ako dejinná samozrejmosť. To 20. storočie bolo pre Slovákov - napriek dvom hrozným svetovým vojnám a napriek 40 rokom komunizmu - prekvapivo úspešným storočím. Lenže v čase prijímania Memoranda to s našou púťou medzi moderné európske národy tak samozrejme nevyzeralo. Hŕstka intelektuálnych národovcov, najmä z radov evanjelických a katolíckych kňazov, mala za sebou depresívne desaťročie.
Revolúcia 1848/49 a slovenské sklamanie
Revolúcia z rokov 1848/49 síce priniesla koniec poddanstva, čo si želali aj oni, ale ich slovenský sen sa rozplynul. Počas revolúcie bojovali na strane cisára z Viedne, čo maďarské elity, ktoré v Slovákoch vždy videli svojich Uhrov, vnímali ako zradu. No habsburský cisár Ľudovítovi Štúrovi a jeho druhom po víťazstve nad Maďarmi nijako nepomohol. To pre zmenu vnímali ako zradu slovenské elity.
Tridsiatnik Štúr si pred revolúciou myslel, že bude trvať ešte zopár desaťročí, kým si Slováci vydobyjú politickú autonómiu. Veril, že sa tak stane ešte za jeho života. Keď však prišla revolúcia, považoval ju za neopakovateľnú príležitosť, ktorej sa musia Slováci chopiť, inak bude zle. A zle aj bolo: veľké plány stroskotali, i keď Štúr ešte chvíľu veril, že sa s pomocou Habsburgovcov podarí vytvoriť akési slovenské kniežatstvo. Precitnutie bolo bolestivé.
Hoci Maďari boli v revolúcii porazení, Slováci nič podstatné nezískali. Naopak, Štúr si už ani nemohol vydávať svoje noviny. Prepadol depresii a pustil sa do písania veľkolepého diela Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom tento mimoriadny talent rezignoval takmer na všetko, čo predtým budoval. Ak ešte pár rokov dozadu geniálne zjednotil svojich evanjelikov, oddaných českej bibličtine, a katolíkov, oddaných bernolákovčine, na stredoslovenskom nárečí ako základe nového spisovného jazyka, teraz ho už ekuména nezaujímala. Posťažoval sa na „zaslepený katolícky ľud”, ktorý sa nechal sfanatizovať maďarskými agitátormi „proti národnému hnutiu”. Proti jeho hnutiu.
Ale už ho ani tak nezaujímal Slovák. Budúcnosť videl v „pravom Slovanovi”, ktorý vznikne po splynutí s tým najslovanskejším národom. Slováci sa v ňom mali rozplynúť ako kocka cukru v ruskom čaji. Štúr už nedostal šancu svoje slovanské blúznenie revidovať. Génius napísal čudné dielo a ako 40-ročný, začiatkom roka 1856, krátko po poľovačke s tým nešťastným výstrelom, zomrel. Ako sa mohli po tomto všetkom cítiť jeho spolupútnici? Navyše, slovenské hnutie bolo v týchto ťažkých časoch rozdrobené.
Ján Kollár, veľký duch a zdroj mnohých inšpirácií, prijal funkciu na cisárskom dvore vo Viedni. Tu sa stal „dôverníkom vlády pre slovenské otázky”, ktorý naďalej odmietal štúrovský jazyk ako „kuchynčinu” a snažil sa do škôl a úradov presadiť svoju umelú staroslovenčinu, akúsi zmiešaninu češtiny a slovenčiny.
Ešteže po tristnom desaťročí prišiel príjemný odmäk. Padol obávaný minister vnútra Alexander Bach, ktorého polícia držala istý čas pod kontrolou aj Štúra a opäť sa uvoľnila verejná diskusia. Vláda vo Viedni deklarovala, že okrem nemčiny a maďarčiny získajú nové práva aj jazyky iných národov v Uhorsku. A tak sa slovenskí národovci nadýchli počas svojho života na svoj posledný veľký pokus.
Slovenské národné zhromaždenie v Martine
Najmenšie uhorské župné mesto Martin zažívalo začiatkom júna 1861 dovtedy nevídanú slávu. Stovky ľudí z blízkeho a ďalekého okolia tu v tieto dni neprilákal jarmok či náboženská slávnosť, ale Slovenské národné zhromaždenie, ktoré zvolali noviny Pešťbudínske vedomosti.
Už 5. júna, v predvečer jeho konania, sa v Martine zhromažďovali bardi slovenského národného hnutia, ale aj ich následovníci spomedzi mladšej generácie. Z tých starších sa mnohí naposledy videli v horúcich revolučných rokoch 1848-1849. Nič nebolo ponechané na náhodu. Návrh Memoranda, o ktorom malo zhromaždenie rokovať, bol už dôkladne prediskutovaný v okruhu redakcie Pešťbudínskych vedomostí, ktorá fungovala aj ako akýsi slovenský politický klub. Zhromaždenie nemalo byť len spontánnou ľudovou manifestáciou, ale myslelo sa aj na jeho legitimitu. Účastníci zastupovali svoje mestá a obce, ktoré im na tento účel vydávali poverovacie listiny. Lesk mu okrem intelektuálov a kňazov oboch najväčších konfesií dodávali aj zástupcovia hornouhorskej šľachty a vysokí funkcionári Turčianskej a Liptovskej župy, barón Révay, Martin Szentiványi či turčiansky poslanec Uhorského snemu Jozef Justh.
Ráno 6. júna, po slávnostných bohoslužbách v evanjelickom a katolíckom kostole a po príhovore martinského richtára, sa konečne začali rokovania. Ešte predtým však účastníci odovzdali predsedovi zhromaždenia Jánovi Franciscimu svoje poverovacie listiny, zapísali sa do prezenčnej listiny a ak chceli rečniť, tak aj do zoznamu rečníkov.
Rokovanie však vôbec neprebiehalo tak hladko, ako sa môže zdať z učebníc dejepisu. Text Memoranda predniesol Štefan Marko Daxner a dôraz kládol najmä na dve požiadavky. Uznanie Slovákov za svojbytný národ a vytvorenie osobitného hornouhorského slovenského dištriktu.
Práve o tomto druhom bode sa však rozprúdila búrlivá rozprava. Ľudia z okruhu katolíka Jána Palárika s takouto formuláciou nesúhlasili. Liptovský evanjelický farár Ján Némessányi namietal, že osobitný dištrikt narazí na odpor Maďarov, ktorí v tom budú vidieť úmysel rozbíjať Uhorsko, ale aj na nesúhlas zemanov, ktorí boli ochotní podporovať niektoré slovenské požiadavky, zároveň však boli horlivými uhorskými vlastencami. Proti sa vyslovili aj Ľudovít Dohnány, aj samotný Palárik. Ten argumentoval, že ohraničené celoslovenské územie narúša uhorskú celistvosť a nebude s ním súhlasiť ani samotný slovenský ľud. Proti tomuto bodu sa, prirodzene, postavili aj hornouhorskí šľachtici.
Diskusia sa tak dostávala do patovej situácie. Misky váh na stranu prívržencov slovenského dištriktu nakoniec preklopil Hurban, muž s nespornou autoritou. Zobral si slovo a vyhlásil: „My chceme vedieť, ktorý kúsok zeme na šírom svete je slovenský kúsok zeme!“ Podľa dobových svedectiev nasledovali búrlivé ovácie a boj bol vybojovaný. Skeptickým Palárikovcom sa nakoniec podarila presadiť aspoň miernejšia formulácia: Slovenský dištrikt sa nahradil vágnejším označením Okolie. Polemika sa rozprúdila aj na druhý memorandový deň. Išlo o to, komu a akým spôsobom odovzdať prijaté požiadavky.
Časť delegátov okolo Hurbana navrhovala, aby boli okrem Uhorského snemu odovzdané aj cisárovi. Proti tomu opäť ostro protestoval Palárik, ktorého podporil aj Jonáš Záborský. Tvrdili, že tento krok by vzbudil nedôveru Maďarov a zhoršil tak slovenskú vyjednávaciu pozíciu. Nakoniec sa národovci uzniesli, že Memorandum predložia v slovenskom origináli a overenom maďarskom preklade predsedovi Uhorského snemu.
Potom sa, podľa prameňov, delegáti z Martina rozišli „v presvedčení, že vykonali všetko, čo bolo príkazom času a na čo im sily stačili“. Memorandum teda predložili Uhorskému snemu. No keďže ten bol rozpustený a oni nechceli dlho čakať, obrátili sa aj na cisára.
Požiadavky Memoranda
- Uznanie Slovákov za svojbytný národ
- Vytvorenie osobitného hornouhorského slovenského dištriktu (neskôr Okolie)
Biskup Štefan Moyzes tak cisárovi predložil požiadavky, z ktorých bolo jasné, čo si predstavujú pod Okolím. Slovenské okolie malo tvoriť šestnásť okresov, obývaných prevažne Slovákmi. Malo mať vlastný snem, krajinského prezidenta, súdy, školstvo a administratívu. Hlavným mestom sa mala stať Banská Bystrica a okrem vlastnej vlajky a znaku malo mať Okolie aj vlastných patrónov sv. Cyrila a sv. Metoda. Slováci teda nežiadali nič viac a nič menej ako autonómiu v rámci Uhorska.
No počiatočné nadšenie či aspoň nádej časom opäť vyprchali. Ani jeden z hlavných bodov Memoranda sa nepresadil. Maďarské politické elity neboli už za žiadnu cenu ochotné ustúpiť od asimilačnej koncepcie voči Slovákom a viac ako názory slovenských národovcov ich zaujímal pohľad v exile žijúceho Lajosa Kossutha. V národnostných otázkach najliberálnejší maďarskí politici ako József Eötvös či Ferenc Deák boli síce ochotní diskutovať o individuálnych národnostných právach, no čokoľvek, čo pripomínalo autonómiu, bolo tabu.
Ľudovít Štúr (1815 – 1856) – míľniky života
Prečo sa to medzi Maďarmi a Slovákmi pokazilo?
Ale vráťme sa k začiatkom. Prečo sa to vlastne v 19. storočí medzi Maďarmi a Slovákmi tak pokazilo? Veď aj mladučký Štúr ešte ako verný uhorský syn vo svojom spise Starý a nový vek Slovákov poetickou staročeštinou napísal: „I žili od toho času svorně ve vlasti této Maďaři a Slováci, oddáni věrně oba obci své. Volili sobě rozličných králů k zpravování země a dokazovali jim i zákonnou poslušnost a věrnost neprolomitedlnou. Byloť pak jim zde obývati dobře, neboť vzrůstala země v svornosti jejích.“
Štúr ďalej opisuje, ako „spojené meče svorných synů“ odvrátili hrozbu Mongolov či Turkov, ktorí prišli „cediti krev obyvatelů země naší“. Podľa Štúra bola síce vekom slávy Slovákov ich Veľkomoravská ríša, ale vďaka múdremu Štefanovi, ktorý scivilizoval kmene Maďarov, sa našou dobrou vlasťou stalo aj Uhorsko. To malo byť napokon „na všecky budoucí časy matkou obou, Slováků i Maďarů“.
No po výpočte všetkých pozitív spoločnej uhorskej vlasti Štúr pokračoval: „S počátkem přítomného století započal se nový, strastný svět Slováků. (...) Pýcha povyšuje jen sama sebe, pohrdá jinými a kde možno, šlapá je: i zmocnila se pýcha Maďarů a zatemnila je.“ Čo mal vtedy 25-ročný Štúr na mysli, akú maďarskú pýchu?
Maďarizácia ako politický protiútok
Uhorsko bolo koncom 18. storočia v Európe asi posledným štátnym útvarom, ktorého verejným jazykom bola latinčina. Slováci, pôsobiaci na úradoch, preto po maďarsky nemuseli vedieť a často ani nevedeli. Lenže prichádzala nová doba. Francúzska revolúcia povalila stavy a vyzdvihla na piedestál národný štát. A cisár Jozef II., ktorý štátnu správu centralizoval a germanizoval, vyvolával odpor uhorskej šľachty, tvorenej najmä Maďarmi. Pre nich boli cisárove snaženia útokom na základy Uhorska.
Navyše, po rozdelení Poľska preniklo do strednej Európy silné Rusko. Z jednej strany bol teda germánsky, z druhej strany slovanský živel a medzitým Maďari, ktorí ani vo svojom Uhorsku nemali početnú väčšinu. Čo iné mohlo napadnúť maďarskej šľachte a inteligencii, než politický protiútok? Preč bolo stáročné rozlišovanie medzi politickými Uhrami a jednotlivými etnikami. Uhor sa zrazu rovnal Maďar.
András (či Andrej?) Cházár, rodák z obce Jovice pri Rožňave, inak známy ako zakladateľ prvej školy pre hluchonemých v Uhorsku, mal v tom čase ako notár Gemerskej stolice vo veciach jasno: „Každý, kto pojedá maďarský chlieb, musí sa stať zvnútra i zvonka, spredu i zozadu, telom i dušou Maďarom, to jest musí si osvojiť maďarskú reč a mravy a nosiť maďarské šaty.“ Už od konca 18. storočia prijímal Uhorský snem maďarizačné zákony, no maďarizácia sa presadzovala najmä na úrovni národnostne zmiešaných uhorských stolíc.
Mnohé stolice napríklad nariaďovali, aby sa učiteľmi na ľudovej škole mohli stať len takí, čo vedia po maďarsky. Alebo sa poddaným ukladalo, aby so stoličnými úradmi komunikovali iba v maďarčine. Slovenské stolice sa novej uhorskej politike nijako nepriečili, maximálne mali praktické výhrady. Predstavitelia Liptovskej stolice napríklad upozorňovali, že kým nebudú existovať maďarské jazykové učebnice a slovníky, tak by mali úradníci používať latinčinu.
Rakúsky cisár a uhorský kráľ v jednej osobe sa však postavil proti snahám maďarských elít a prikázal, aby nikto nenútil komunikovať nemaďarských obyvateľov so súdmi či stolicami po maďarsky. Situácia sa na istý čas upokojila. Ale od 20. rokov 19. storočia opäť silnela téza, že je potrebné rýchlo rozšíriť maďarčinu, aby sa odvrátila ruská hrozba.
Napríklad Turnianska stolica vyčítala prešovskému gréckokatolíckemu biskupovi Tarkovičovi, že obyvatelia horných častí stolice zotrvávajú pri slovenčine alebo ruštine a že „jasný lúč maďarského jazyka nevie preniknúť hustou hmlou ruského a slovenského jazyka, nazhromaždenou narodením a každodenným užívaním“. Vysokí úradníci jednej maďarskej stolice si zarojčili, aká skvelá budúcnosť čaká Uhorsko, keď sa raz dieťa z Oravy bude zhovárať po maďarsky s chorvátskym hraničiarskym rovesníkom. Špeciálna pozornosť sa venovala nielen školám, ale aj cirkvi.
Stolice vyzývali katolíckych kňazov, aby kázali po maďarsky, aj keď im ľudia nerozumejú. Ešte väčší tlak pociťovali evanjelické zbory, ktoré na rozdiel od katolíkov s ich latinskou liturgiou, používali svoje národné jazyky. A práve v čase, keď sa formovala štúrovská generácia, prišlo symbolické vyvrcholenie: v roku 1844 nahradila maďarčina latinčinu ako úradný jazyk Uhorska.
Štúr vs. Palárik: Dve cesty k národnému obrodeniu
Lenže každá akcia si žiada reakciu. Pomaďarčovanie odmietal evanjelik Ján Kollár, ktorý bránil jazykovú identitu národa, a svojou ideou vzájomnosti Slovanov nadchol široký slovanský svet. Tvrdil, že jeho myšlienky nemajú politické dôsledky a nijako nechce búrať vtedajšie hranice. Išlo mu o kultúrnu spolupatričnosť Slovanov, inak než kultúrne nevidel ani česko-slovenskú jazykovú jednotu, išlo mu o lásku k národu, ktorú má človek nosiť v srdci. Ale potom prišiel nielen muž vízií, ale aj činu - Ľudovít Štúr.
Po boku s Hodžom a Hurbanom za neuveriteľne krátky čas vybudoval prvé slovenské politické hnutie. V Kollárovom diele romantizovaný ľud preň nebol len objektom básnenia, sám ľud mal hýbať dejinami. Štúr si uvedomoval, že slabá slovenská šľachta a asimilovaní zemania nemôžu hrať dôležitú rolu, preto si ako cieľovú skupinu určil ľud. Vytvoril nový jazyk, prostredníctvom svojich novín šíril osvetu, podporoval liberálne sociálne reformy a stal sa poslancom Uhorského snemu. Často taktizoval a keď vypukla revolúcia, ktorá zrušila starý poriadok, neváhal a predstavil program maximálnych požiadaviek Slovákov na politickú autonómiu. Najskôr ich chcel presadiť cez Budapešť v podobe federalizovaného Uhorska. Keď však videl nereálnosť tejto cesty, pridal sa k cisárovi a Slovensko si predstavoval ako budúcu korunnú krajinu podriadenú Habsburgovi. No a medzitým sa objavil na Slovanskom zjazde, kde potvrdil povesť slovanského radikála. Ale ako sa dalo ukotviť v tej nestálej dobe?
Hoci sa v národnom hnutí presadila Štúrova maximalistická cesta, existovala aj konkurenčná alternatíva. Stelesňoval ju katolícky kňaz a politický liberál Ján Palárik. Tento originálny mysliteľ vynikal zdravou skepsou: Štúrovým druhom radil, aby si nič nesľubovali od cisára Františka Jozefa, lebo Habsburgovci budú mať iný záujem než starosť o akýchsi Slovákov. Palárik sa pokladal za prouhorského vlastenca, ktorý chcel svojim Slovákom naordinovať postupné zrenie. Kritizoval národný maximalizmus, podľa neho omnoho dôležitejšie než lipnutie na autonómii boli revolučné plody: nové občianske slobody a koniec poddanstva.
To všetko malo podľa Palárika postupne priviesť Slovákov k autonómii. Palárik bol kritický k tým maďarským liberálom, ktorí hlásali jazykový diktát, ale aj k tým slovenským národovcom, ktorí chceli všetko a hneď. Okrem toho chcel pre slovenskú vec získať príslušníkov mestskej inteligencie a šľachty. Iný názor mal aj na voľbu hlavného centra Slovákov: kým iných národovcov to ťahalo k Banskej Bystrici, Trnave, Nitre či do Martina, pre Palárika bola jednoznačnou voľbou Pešť, kde žilo najviac slovenských vzdelancov. Spor medzi koncepciou Štúra a Palárika, ktorý zomrel ako 48-ročný, ... Mladšia generácia evanjelikov a katolíkov prijala Štúrovu slovenčinu za spisovný jazyk, ale u starších predstaviteľoch sa stretala aj s nesúhlasom.
Kodifikácia spisovnej slovenčiny
Na fare Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom sa v dňoch 11. až 16. júla 1843 konalo stretnutie, na ktorom Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža rokovali o podobe spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenského nárečia. Pri snahe o novú kodifikáciu spisovnej slovenčiny nadviazali aj na Antona Bernoláka (1762 - 1813), ktorý v roku 1787 kodifikoval spisovnú slovenčinu, ale na základe kultúrnej západoslovenčiny. V tzv. bernolákovčine písal svoje diela katolícky kňaz Ján Hollý (1785 - 1849), ktorý bol v čase slovenského národného obrodenia v 19. storočí významnou osobnosťou.
Aj preto sa Štúr, Hurban a Hodža rozhodli, že si nechajú myšlienku kodifikácie spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenského nárečia odobriť aj básnickým bardom bernolákovčiny. Ján Hollý sa po požiari na svojej fare v Maduniciach v máji 1843 už ako penzionovaný kňaz uchýlil na faru katolíckeho kňaza Martina Lackoviča, ktorý pôsobil na Dobrej Vode. Štúr, Hurban a Hodža sa za Hollým na Dobrú Vodu vybrali už na druhý deň, 17. júla 1843, ako skončili rokovania v Hlbokom. Hollý ich myšlienku, novej spisovnej slovenčiny osnovanej na stredoslovenskom jazykovom základe, odobril.
Štúr, Hurban a Hodža však doriešili otázku spisovnej slovenčiny až o rok neskôr na zakladajúcom zasadnutí Tatrína v Liptovskom Mikuláši 26. - 28. augusta 1844. No už druhý ročník Hurbanovho almanachu Nitra (1844) vyšiel v tzv. stredoslovenčine a používali ju aj "Slovenskje národňje novini". Novú spisovnú slovenčinu kodifikovali následne základné jazykové práce Ľudovíta Štúra "Nárečja slovenskuo alebo potreba pisaňja v tomto nárečí" a "Nauka reči Slovenskej", ktoré vyšli v roku 1846. Mladšia generácia evanjelikov a katolíkov prijala Štúrovu slovenčinu za spisovný jazyk, ale u starších predstaviteľoch sa stretala aj s nesúhlasom.
Dnešná vládna koalícia si hovorí národná a rada sa hlási k odkazu Ľudovíta Štúra a jeho družiny. Zároveň kritizuje a napáda progresívcov za ich liberálne myšlienky, ktoré údajne rozvracajú Slovensko. Posmešne ich nazýva Bratislavskou kaviarňou.
V skutočnosti možno hľadať počiatky Bratislavskej kaviarne práve u Štúrovcov. Práve v kaviarňach a vinárňach sa štúrovci schádzali a tu spísali svoje hlavné myšlienky národooslobodzovacieho boja. Ich myšlienky boli na svoju dobu veľmi progresívne a preto čelili prenasledovaniu zo strany vtedajšej vlády. Predstavte si, že nejakí študenti ( s pubertálnymi vyrážkami na nose, citát Fica) patriaci vo veľkom Uhorsku k slovenskej menšine, kritizovali 1000 ročnú maďarskú ríšu a dokonca spochybňovali jej územnú celistvosť a svojich práv sa dožadovali u Cisára vo Viedni, čo zaváňalo národným sprisahaním. Nečudo, že uhorskí politici išli po krku Štúra: Najprv zakázali Štúrovi prednášať. Na Silvestra 1843 ho zosadili z námestníctva profesorátu pod zámienkou, že bol suplentom svojvoľne, proti školským štatútom.
Pokúsil sa o vydanie politických novín, no bez verejného úradu nemohol nič vydávať. Ústredný cenzúrny sbor v Budíne odmietol Štúrovu žiadosť s odôvodnením, že politické noviny „Slovenské Národní Noviny“ a zábavno - vedecká príloha „Orel Tatránsky“ sú pre ľud zbytočné a škodlivé. Nakoniec bol naňho vydaný zatykač, pre jeho účasť na zvolávaní slovanského sjazdu v Prahe.
V skutočnosti práve Fico a jeho vláda v súčasnosti predstavuje vtedajších maďarónov ( ako ochrancov tradičných nacionálnych hodnôt) a Šimečka paradoxne symbolizuje buditeľské úsilie štúrovcov ako nádej pre mladých slovákov. Michal Šimečka pochádza z významnej slovenskej národoveckej rodiny Bellovcov. Jeho prapradedom bol Matej Metod Bella, v časoch monarchie jeden z troch slovenských poslancov Uhorského snemu ( za Slovenskú národnú stranu), neskôr signatár Martinskej deklarácie, ktorou sa Slováci prihlásili k Československému štátu, a po prvej svetovej vojne dlhoročný bratislavský župan. Šimečkov prastrýko Peter Dobroslav Bella je autorom známej básne Aká si mi krásna, ty rodná zem moja, ktorú neskôr zhudobnil Eugen Suchoň.
Ak by bol Michal Šimečka šéfom nacionalistickej strany, mal by v rukách náboje, o akých môžu Andrej Danko, Tomáš Taraba či Milan Uhrík iba snívať. Vzdelaním, nadobudnutým na vynikajúcich univerzitách, by možno národne orientovaného voliča nepresvedčil, no svojím rodokmeňom, plným významných Slovákov, by už zrejme zaujal.
A keď sme už pri kaviarňach za najlepšiu popularizáciu Štúra považujem projekt kaviarne Sthoor, za ktorým bol grafický dizajnér Martin Bajaník. Vytvoril živé miesto na stretnutie pri káve s humornými odkazmi na velikána Štúra. Neviem či to bol zámer ale názov Sthoor humorne zosmiešnoval neonacistov, ktorí mali v oblube mikiny Thor steiner a hrdo sa hlásili k Štúrovi.