Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá a dobre poznať "liturgickú reč", aby sa vedel naplno zapojiť do oslavy Pána Boha. Spoločné úkony a gestá majú zachovávať s rovnakou úctou všetci účastníci liturgického zhromaždenia.
Na rímskokatolíckych svätých omšiach sa v nedeľu občas vyskytnú aj tí, ktorí s tým predtým nepočítali. Čo je pre „ostrieľaných“ samozrejmosťou, nováčikom spôsobuje trápne aj humorné chvíle, keď netušia, čo znamená voda v „sväteničke“ pri vstupe, ako sa správne prežehnať, kedy vstať, sadnúť si, pokľaknúť.
Omša je podľa cirkvi sprítomnením Kristovej obety na kríži nekrvavým spôsobom pod znakmi chleba a vína. Na udalosti sa okrem veriacich a kňaza podieľajú aj ďalší - hráč na organe (niekde ho môžu sprevádzať aj iné nástroje, napríklad husle či spevácky zbor), miništranti („posluhovatelia“ kňaza počas omše), kostolník (zodpovedá za pripravenosť chrámu, aby boli zapálené sviečky a fungovala technika), laici (čítajú z Písma) a tam, kde ešte nemajú elektrické zvony, aj zvonár.
Nedeľná omša prebieha identicky v Bratislave aj v zapadnutej dedinke. „Dokument o súčasnom slávení vydal pápež Pavol VI. v roku 1970, o ostatných veciach týkajúcich sa liturgie rozhoduje rímska Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Na dedinách sa nedeľné omše zvyknú konať doobeda, v mestách aj v inom čase. Trvajú asi hodinu,“ vysvetľuje kaplán Marek Vadrna.
Odporúča dobrú pomôcku - modlitebnú knižku s názvom Jednotný katolícky spevník. „Vďaka nemu sa dá zapájať do liturgie, obsahuje spevy aj modlitby.“
Význam postojov a gest počas svätej omše
Počas svätej omše veriaci spoločne vykonávajú rôzne postoje a gestá, ktoré majú hlboký liturgický význam. Tieto úkony nie sú súkromné, ale sú prejavom jednoty celého spoločenstva zhromaždeného na posvätnej liturgii. Ich cieľom je vyjadriť a podporiť jednotu zmýšľania a ducha prítomných.
Státie
Státie je najdôležitejšie, najvznešenejšie a najliturgickejšie držanie tela. Vyjadruje dôstojnosť človeka, ktorý nohami stojí na zemi a hlavu má pozdvihnutú k nebu. Na zobrazeniach v katakombách vidieť postavy modliacich sa postojačky. Človekovi po páde do hriechu vrátil dôstojnosť Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. V prvotnej Cirkvi bolo priam zakázané kľačať v nedeľu a počas Veľkonočného obdobia.
Svätý Irenej to vysvetľuje takto: „Zvyk nekľakať v deň Pána je symbol vzkriesenia, pomocou ktorého, vďaka Kristovi, boli sme oslobodení od hriechov a od smrti.“ Každé slávenie Eucharistie má vlastne veľkonočný charakter. Státie je teda normálny postoj kresťana, ktorý, aj keď je hriešnikom, si je vedomý hodnosti Božieho dieťaťa práve vďaka smrti a vzkriesenia toho Ježiša, ktorý získal pre všetkých túto hodnosť. Státie je aj prejavom úcty. Keď k nám príde návšteva, vstaneme. Keď do triedy vstúpi učiteľ, žiaci vstanú z úcty k nemu. Počas slávenia svätej omše prichádza k nám Pán. Preto stojíme hneď na jej začiatku. Prichádza v osobe kňaza na začiatku svätej omše, keď vstupuje do spoločenstva zhromaždených veriacich, keď prichádza v Božom slove evanjelia, keď prichádza v eucharistickej modlitbe, keď prichádza vo svätom prijímaní.
Kňaz vyjadruje tento základný postoj na svätej omši v Druhej eucharistickej modlitbe slovami: „Ďakujeme ti, že si nás uznal hodných stáť pred tvojou tvárou a tebe slúžiť.“ Na slávení svätej omše sa učíme stáť pred Pánom. Keď „kňaz vyzve ľud na modlitbu (Modlime sa), všetci spolu s ním chvíľku mlčia, aby si uvedomili, že stoja pred Bohom“ (VSRM, 12). Tento postoj bude pre nás dôležitý na konci sveta, keď nás Pán príde súdiť.
Kedy stojíme:
- od začiatku úvodného spevu alebo keď prichádza kňaz k oltáru až do modlitby dňa vrátane
- počas spevu Aleluja pred evanjeliom a pri hlásaní evanjelia
- pri vyznávaní viery a pri modlitbe veriacich
- od výzvy Modlite sa, bratia pred modlitbou nad obetnými darmi až do konca omše okrem toho, čo sa hovorí ďalej
Človek stojac pred Bohom v modlitbe sa otvára pre nebeské veci a ako slobodná bytosť sa vedome dáva Bohu k dispozícii. Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame sa o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu.
Zložené ruky znamenajú ochotu slúžiť. Nedávame si ich za chrbát, ani nám nevisia voľne popri tele. Ak držíme zložené ruky na srdci, dávame tým najavo, že sa modlíme nielen ústami, ale aj srdcom. Dlane sú zložené k sebe, prsty smerujú hore, pravý palec je na ľavom. Takto zložené ruky vyjadrujú, že modlitba má stúpať hore k Bohu.
Sedenie
V chrámoch je aj miesto na sedenie. Má to praktický význam. Keď je človek unavený, hľadá miesto na sedenie, na odpočívanie. My hovoríme o význame sedenia z hľadiska liturgického. Počas svätej omše veriaci „nech sedia, keď sa prednášajú čítania pred evanjeliom a medzispev, pri homílii a kým sa pripravujú obetné dary na obetovanie, a ak je to vhodné, keď sa po prijímaní zachová posvätné ticho“ (VSRM, 43).
Sedenie má aj biblické zdôvodnenie. Keď Pán Ježiš navštívil Lazárov dom a v ňom sestry Martu a Máriu, svätý Lukáš poznamenal: „Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo“ (Lk 10, 39). Pána Ježiša raz vyhľadala jeho matka a príbuzní. Svätý Marek to zaznamenal slovami: „Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup“ (Mk 3, 31-32a).
Sedenie vyjadruje aj stav telesného uvoľnenia. Sediaci človek je v pohode, sedí pokojne, nič ho nevyrušuje a tak môže svoju pozornosť sústrediť na to, čo počúva, a spokojne o tom uvažovať. Sedenie počas čítaní vyjadruje v prvom rade postoj počúvania a rozjímania nad Božím slovom. Je to základný postoj Pánovho učeníka. Okamih sadania po modlitbe dňa čiže orácii, keď veriaci povedia Amen, je naplnený očakávaním, ochotou pozorne počúvať, ale i zvedavosťou, čo nám Pán povie. Preto lektor nevystupuje na ambonu čítať skôr, než veriaci povedia Amen, a posadia sa. A vtedy nastáva to, čo sa stalo v synagóge v Nazarete, keď čítal Ježiš: „Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“ (Lk 4, 20b). Aj my posediačky upierame oči na toho, kto číta, aby sme mohli pozorne, uvoľnene a sústredene počúvať Božie slovo a v žalme uvažovať nad ním.
„Veriaci pri slávení omše majú počúvať Božie slovo s takou vnútornou a vonkajšou úctou, ktorá by ich duchovný život zo dňa na deň zveľaďovala a hlbšie včleňovala do tajomstva, ktoré sa slávi“ (Poriadok čítaní pri omši, 45). A práve poloha sedenia umožňuje veriacim počúvať Božie slovo s vnútornou i vonkajšou úctou.
Keď sedíme v kostole, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša a chceme ho v pokoji počúvať, Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu, chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba, ani ich nedávame pod lavicu, kolená a špičky zostávajú vedľa seba.
Kľačanie
Kľačanie prenikalo do liturgie pomaly a to zo súkromných modlitieb, pričom v liturgii malo prvotné miesto vždy státie. Kľačanie je vlastným a najvýraznejším prejavom súkromnej modlitby. Keď sa modlíme ako jednotlivci, keď sme pred Bohom sami, vo vlastnom mene, alebo aj v modlitbovom spoločenstve, vtedy má prevahu naša malosť, naša bieda, naša hriešnosť. Keď sa však modlíme liturgicky s celou Cirkvou a v jej mene vtedy sa do popredia dostávajú Kristove zásluhy. A práve toto je to, čo chce liturgia zvestovať symbolickými postojmi.
Liturgia však počíta aj s kľačaním počas svätej omše. Je veľmi málo prípadov, kedy veriaci zostávajú kľačať na kolenách. Všeobecné smernice Rímskeho misála obsahujú tento predpis:
„Nech však kľačia… pri premenení… Kde je zvyk, že ľud zostáva kľačať po skončení zvolania Svätý až do konca Eucharistickej modlitby a pred prijímaním, keď kňaz hovorí Hľa, Baránok Boží, nech sa chvályhodne zachová“ (VSRM, 43).
Kľaknúť si na kolená vedie veriaceho nie tak vedomie hriechu, ako skôr Božia láska, ktorá sa prejavuje v odpustení. A práve táto láska ho potom dvíha, aby sa postavil. Po kľačaní nasleduje povstanie a nastúpenie duchovnej cesty smerom k svadobnej hostine, v ústrety Kristovi Ženíchovi, ktorý nám dáva účasť na Božom živote a dovoľuje nám postaviť sa pred Pána.
Aby sa dosiahla táto žiadaná jednota v pohyboch a držaní tela, niekedy počas slávenia svätej omše diakon alebo posluhujúci laik alebo aj sám kňaz dáva pokyny veriacim, aby jednotne zaujali držanie tela. Tieto ich výzvy máme poslúchnuť (porov. VSRM, 43). Priestor našich chrámov však vždy nedovoľuje, aby všetci prítomní na slávení svätej omše mohli zaujať jednotné držanie tela, čiže aby všetci do jedného napr. stáli, sedeli alebo kľačali. Neumožňuje to buď veľký počet zúčastnených na svätej omši, alebo lavice, v ktorých sa nedá stáť, ba dokonca aj zdravotný stav môže prekážať v kľaknutí si počas premenenia. Vtedy tí, čo si nemôžu kľaknúť, majú urobiť hlboký úklon, keď si kňaz po pozdvihovaní kľaká (porov. VSRM, 43).
Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu.
Pokľaknutie je vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo svätostánku. Pokľakneme na pravé koleno, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi - srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy nepokľakneme za chôdze. Keď pokľakneme spoločne, potom sa snažíme naraz.
Znamenie kríža
Znamenie kríža je znak vykúpenia a výsostne kresťanským symbolom. Od 2. storočia robili prví kresťania na čele katechumenom kríž na znamenie príslušnosti ku Kristovi. Počnúc 4. stor., bol znak kríža zavedený ako trvalý znak a bol chápaný ako vyznanie viery. Už v 8. stor. pri sv. omši biskup žehnal seba samého na čele, častejšie žehnal aj veriacich, zvlášť pri exorcizmoch. Od 8. stor. sa spomína znamenie kríža na ústach a od 12. stor. na čele, na ústach a na prsiach.
Kríž pripomína, že Pán Ježiš z lásky k nám zomrel na kríži a že my pre neho dokážeme tiež niečo obetovať. Zobrať na seba každodenné kríže.
Veľký kríž - Robíme na začiatku a na konci svätej omše, na začiatku a na konci modlitby.
Malý kríž - Robíme pri svätej omši pred evanjeliom tak, že ľavá ruka je položená vo výške žalúdka a palcom pravej ruky (prsty sú spolu) robíme krížik:
- Na čele - Symbol, že o slovách Pána Ježiša budeme rozmýšľať.
- Na ústach - Vyjadruje, že o slovách Pána Ježiša budeme hovoriť.
- Na srdci - Znamená, že slová Pána Ježiša chceme uchovávať v srdci.
Znamenie kríža konáme vždy s úctou a pokojne. Máme si pritom uvedomiť, čo robíme.
Podávanie ruky
Vyjadruje sa tým odpustenie, priateľstvo, jednota. Pri svätej omši si podávame ruky pred svätým prijímaním po slovách: "Dajte si znak pokoja!" Podávame si pravú ruku. Najprv podá ruku kňaz najbližším miništrantom, tí ju podajú zase svojim susedom. A tak to ide ďalej. Pri podávaní ruky sa pozeráme rovno do očí. (Ten, kto podáva ruku, hovorí: "Pokoj s tebou." Druhý odpovedá: "I s duchom tvojím.")
Rozopäté ruky
Rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť naproti, natiahneme k nemu ruky.Tiež nám pripomínajú ruky Pána Ježiša na kríži - ak chceme byť podobní Pánovi, máme byť ochotní pre neho niečo obetovať.
Bitie sa do pŕs sa od počiatku v kresťanstve pokladalo za prejav pokánia, keďže srdce sa považuje oddávna za sídlo vôle a citu, teda aj za sídlo hriechu, načo upozorňuje sám Ježiš: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy ...“ (Mt 15,19). No srdce sa pokladá aj za symbol lásky a všetkého,čo je duchovné: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5).
Úklon je prejavom hlbokej úcty, pokory a oslavy.
Priebeh rímskokatolíckej omše
Pre lepšie pochopenie kontextu gest a postojov je užitočné poznať priebeh rímskokatolíckej omše:
- Úvodné obrady - kňaz si oltár uctí bozkom. Prežehná sa a pozdraví ľud jednou z tradičných formuliek (napríklad „Pán s vami“). Ľudia odpovedia: „I s duchom tvojím.“
- Vyznanie hriechov a ľútosť nad nimi - kňaz vyzve ľudí, aby s čistým srdcom slávili sväté tajomstvá. Ľudia odpovedajú formulkou, ktorá sa končí slovami „Moja vina, moja vina, moja preveľká vina...“ Nasleduje hymnus „Sláva Bohu na výsostiach“ a vstupná modlitba dňa - kolekta. Na jej konci ľudia vyslovia „amen“ a sadnú si.
- Liturgia slova - skladá sa z prvého čítania (zo Starého Zákona), po ktorom sa spieva žalm, a z druhého čítania (napríklad z listov svätého Pavla alebo iného novozákonného spisu). Texty sú v každom kostole v konkrétnu nedeľu rovnaké. Potom sa spieva Aleluja (ľudia sa postavia) a číta evanjelium.
- Kázeň (homília) - vlastná reč kňaza. Po nej sa ľud postaví a vyznáva vieru, takzvané Krédo (text v Jednotnom katolíckom spevníku).
- Modlitby veriacich - prosby, vyslovuje ich kňaz, diakon či laik, ľud reaguje slovami „prosíme Ťa, vyslyš nás“. Okrem predpísaných textov sú pridané aj prosby kňaza a veriacich. Miništranti idú medzi veriacich po milodary.
- Liturgia obety - kňaz si pripraví paténu s hostiou a kalich s vínom, odrieka modlitby, ľudia spievajú. Keď stíchne organ, postavia sa a kňaz povie „Modlite sa bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu otcu všemohúcemu.“ Ľudia reagujú „Nech pán príjme obetu z tvojich rúk...“ Nasleduje modlitba nad obetnými darmi.
- Premenenie vína a chleba - najdôležitejšia časť omše. Ľudia si kľaknú (miništrant dá znamenie zvoncom), kňaz premieňa chlieb a víno na telo a krv Pána. Vezme hostiu a povie „Vezmite a jedzte z neho všetci. Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“ Potom vezme kalich s vínom a povie „Vezmite a pite z neho všetci. Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za mnohých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy. Toto robte na moju pamiatku.“ Samotné premenenie miništrant oznámi zvoncom. Kňaz pokľakne a povie „Hľa, tajomstvo viery.“ Nasledujú modlitby.
- Obrad prijímania - začína sa Otčenášom, všetci stoja. Po ňom sa kňaz modlí za pokoj pre ľud a cirkev, povie „Pokoj Pánov nech je vždy s vami“, ľudia reagujú „I s duchom tvojím.“ Všetkých vyzve „Dajte si znak pokoja,“ ľudia odpovedia „Pokoj a bratská láska nech je medzi nami“ a vzájomne si podajú ruky. Nasleduje spev, prípadne recitovanie „Hľa, Baránok Boží...“, kňaz potom prijíma - telo (chlieb) a krv (víno). Po ňom prijímajú veriaci.
Symbolika predmetov v katolíckom chráme
Okrem gest a postojov majú v katolíckom chráme svoj význam aj rôzne predmety:
- Oltár je miestom pre obetu a pravá kresťanská bohoslužba je obetou svätej omše.
- Bohostánok sa uprostred oltára a slúži na prechovávanie Najsvätejšej sviatosti.
- Presbytérium je kultová časť chrámu, ktorá je oddelená od časti pre laikov.
- Víťazný oblúk symbolizuje víťazstvo Krista, katolíckej viery a Cirkvi.
- Kazateľnica slúži na hlásanie Božieho slova.
- Krstiteľnica slúži pri krste ako zdroj krstnej vody.
Kadidlo
Keď sa zrnká vonného tymiánu nasypú na rozžeravené uhlie, vydávajú voňavý dym. Hore stúpajúci dym je symbolom našej modlitby, ktorá má byť pozorná a Bohu príjemná. V starej Rímskej ríši sa kadidlo zapaľovalo pred dôležitými a vysokopostavenými osobami - stalo sa znamením úcty a klaňania. Kadidlo užívané pri svätej omši má slúžiť k Božej oslave, vyjadruje našu úctu a klaňanie sa Bohu.
Víno a kvapky vody
Pri príprave darov kňaz do kalicha s vínom pridáva pár kvapiek vody. To znamená, že k Ježišovej obeti chceme pridať i seba. Voda sa zmieša s vínom tak, že sa nedajú rozdeliť. Aj my chceme byť tak pevne spojení s Kristom.
Veriaci na svätých omšiach nikdy nie sú publikom a svätá omša nikdy nie je súkromnou záležitosťou len kňaza. Dokazujú to aj liturgické modlitby svätej omše, ktoré sú formulované v množnom čísle, čiže „my“. Toto „my“ hovorí zhromaždená cirkev. Všetci teda prítomní na svätej omši tvoríme jeden subjekt, ktorý sprítomňuje najdôležitejšiu udalosť našej spásy. Samozrejme, že každý tým spôsobom, aký mu na základe úlohy a postavenia patrí.
Preto aj Druhý vatikánsky koncil venoval veľkú pozornosť liturgickou reformou sláveniu svätej omše a chcel dosiahnuť to, „aby sa všetci veriaci privádzali k tej plnej, uvedomelej a činnej účasti na liturgických úkonoch, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a na ktorú má kresťanský ľud právo a povinnosť mocou svätého krstu“ (SC, 14).
Svätý Otec Ján Pavol II. v spomínanej encyklike Ecclesia de Eucharistia napísal: „Cítim svoju povinnosť vysloviť vrúcnu žiadosť, aby sa pri eucharistickom slávení s veľkou vernosťou zachovávali liturgické predpisy. Sú konkrétnym vyjadrením autentického cirkevného charakteru Eucharistie: to je ich najhlbší zmysel. Liturgia nie je súkromným vlastníctvom ani celebranta, ani spoločenstva, v ktorom sa tajomstvá slávia“ (52). Toto platí nielen pre celebrujúceho kňaza, ale aj pre veriacich prítomných na svätej omši. Aj oni majú na svätej omši zachovávať liturgické predpisy.
Úctu Oltárnej sviatosti má prejavovať celý človek, teda aj duchom i telom. V tomto pastierskom liste, drahí bratia a sestry, chceme vašu pozornosť upriamiť na tri dôležité základné držania tela, ktoré jednotne zaujímame počas slávenia svätej omše ako spoločenstvo. Sú to státie, sedenie a kľačanie. Aj doteraz sme ich zachovávali, ale nie vždy a všade jednotne. Práve jednotným dodržiavaním polohy tela, čiže státia, sedenia a kľačania, vyjadrujeme, že sme jeden subjekt, ktorý slávi svätú omšu.
Okrem toho je dobré vedieť nielen to, kedy máme počas svätej omše stáť, sedieť alebo kľačať, ale k uvedomelej účasti patrí sa vedieť aj dôvod prečo. Ide totiž o liturgické úkony a tie nie sú súkromné, úkony jednotlivcov, ale úkony liturgického spoločenstva. Preto nemôžu byť náhodné, svojvoľné a neusporiadané. Nesmerujú len na vonkajšok, ale majú aj svoje liturgické zdôvodnenie a majú vychádzať z vnútra človeka.
Čo vyjadrujeme tým, že stojíme, sedíme alebo kľačíme počas svätej omše? Počas svätej omše nestriedame státie, sedenie a kľačanie preto, aby sme sa nenudili. Jednotné držania tela má totiž svoj hlboký liturgický zmysel. Keď celé spoločenstvo veriacich prítomných na svätej omši jednotne stojí, sedí alebo kľačí, vyjadruje tým jednotu celého spoločenstva zhromaždeného na posvätnej liturgii. Jednotné držanie tela vyjadruje a podporuje jednotu zmýšľania a ducha prítomných (porov. 1.
Na záver nemôžme urobiť nič iné, ako pripomenúť vám, drahí bratia a sestry, i našim kňazom slová Svätého Otca Jána Pavla II. uverejnené na konci jeho encykliky Ecclesia de Eucharistia: „Kňaz, ktorý slúži svätú omšu verne podľa liturgických predpisov, a spoločenstvo, ktoré sa im prispôsobuje, tichým no výrečným spôsobom dokazujú svoju lásku k Cirkvi.…Nikto nesmie podceňovať tajomstvo zverené do našich rúk: je príliš veľké, aby si niekto mohol dovoliť svojvoľne s ním nakladať, čo by nezodpovedalo jeho posvätnej povahe a univerzálnemu charakteru“ (52). Preto ochotne a v duchu poslušnosti prijímame aj túto úpravu týkajúcu sa držania tela počas slávenia svätej omše. Nezabúdajme však, že spoločným držaním tela čiže státím, sedením a kľačaním vlastne plníme výzvu svätého Pavla z Listu Rimanom: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (12, 1). Týmto pastierskym listom uvádzame do života Cirkvi na Slovensku sláviacej najsvätejšiu obetu svätej omše uvedené tri držania tela nedeľou dňa 7. augusta 2005.