Pre tristo ľudí bez domova v Košiciach je katolícky kňaz Peter Gombita tak trochu spasiteľ, tak trochu duchovný otec, tak trochu kamarát.
Na východe unikátnu neziskovú organizáciu Oáza - nádej pre nový život založil farár v roku 2004. Pomáha s ubytovaním, so stravou, so spaním, s voľným časom, ale aj s prácou.
Peter Gombita je pre každého z desiatok ľudí, ktorí ho s prosbou v očiach ťahajú za rukáv, vždy pripravený pomôcť. Jedna staršia pani pýta lieky, druhá masť, muž s barlami cigarety. Zaraz znamená na východe o chvíľu. Túto odpoveď má katolícky kňaz Peter Gombita pre každého z desiatok ľudí, ktorí ho s prosbou v očiach ťahajú za rukáv.
Alkohol, hráčstvo, rozpadnuté rodiny a vzťahy, strata priateľov - také sú najčastejšie príbehy týchto ľudí. Gombita a štrnásť jeho kolegov v Oáze sa usilujú nadviazať kontakty s rodinami ľudí, ktorí zostali bez domova. Zmierujú ublíženia, ktoré si napáchali.
Aj keď o to kňaz vytrvalo a dlho žiada všetkých od mesta cez VÚC, krízový štáb až po vládu, nikto zatiaľ týchto ľudí na COVID-19 neotestoval. „V meste žije v ešte horších podmienkach ďalších 250 ľudí bez domova. Vyberajú kontajnery, vykonávajú potrebu do kríkov, môžu šíriť nákazu. Peter Gombita.
Bez úspechu je aj úsilie farára Gombitu nájsť v čase pandémie pre ľudí, ktorí ostávajú v Košiciach bez strechy nad hlavou, dočasný domov.
Práve sem, do zúfalej krajiny medzi spaľovňou a železnicou, poslali predstavitelia mesta Košice Gombitu s jeho bezdomovcami.
Zariadenie s poetickým názvom Oáza pritom vzniklo v tesnom susedstve spaľovne košického odpadu Kosit. Hustý dym, komín a hučanie fabriky. Zničená asfaltka s výtlkmi od nákladiakov. V priestore pripomínajúcom bývalé smetisko sa odrazu pred vami objaví rozsiahly komplex.
Keď som videl, aké to je zarastené, koľko tu je špiny, odpadu, pneumatík, tak si vravím, že Boh si z nás občas robí žarty,“ spomína Gombita a dodáva: „Mnohému nás to naučilo. Keby nám dnes niekto dával hotovú budovu, hotel, odmietnem. Lebo zdivieme, zbláznime sa. Človek potrebuje motív a prácu.
Pätnásť rokov opustenú budovu Správy mestskej zelene vyčistili a opravili. Farár s dvadsiatkou chlapov sa smelo pustili do roboty. Vykopali staré stromy aj s koreňmi. Obnovili skleníky. Pribudla farma, kde chovajú sliepky, kozy, kone, je tu aj útulok pre psov. Nešlo to iba svojpomocne, zavolali si preto odborníkov. Menila sa elektrina, všetky rozvody, voda, potrubie, kúrenie, kanalizácia.
Na otázku, z čoho to platili, má farár Gombita rýchlu odpoveď: „Dodnes nežiadame eurofondy. Som na to hrdý, v tej byrokracii by som sa utopil. Najprv sme dostali na tridsať klientov príspevok od mesta a VÚC. Na osobu 128 eur. Pokrývali sme z toho prevádzku. Vodu, elektrinu, plyn. Dnes má Oáza ešte dva zdroje, firemné a súkromné dary.
„Keď boli euro a dolár ohrozené, vravím, že jedna mena bude vždy stabilná - Pánboh zaplať. Niektorí sa iba pousmiali. Mnohé veci ako zdravie či rodina sa kúpiť nedajú. Ponúkam vám Božiu menu, inú nemám. Som bankár Boha. Mnohí darcovia si potom zvykli na to Pánboh zaplať.
Oáza mala na začiatku tridsať klientov, dnes je to desaťnásobok. Stará sa o nich farár so štrnástimi ľuďmi. Potrebovali by aspoň trojnásobok pracovníkov.
Dnes 63-ročný Peter Gombita začínal pracovať s bezdomovcami pred štvrťstoročím ako farár vo Svidníku. Venoval sa najmä mládeži. Býval na priváte, faru iba budoval. „Pán farár, nemáme kam ísť,“ prišli za ním bezradní chlapci a dievčatá, prevažne z osád. Tucet mladých ľudí. „Dajte mi tri dni,“ povedal im.
Farár obišiel známych. Nikto nechcel o ubytovaní chovancov čo len na mesiac ani počuť. Riaditeľ domova mu vysvetlil, že hoci nerád, musia ísť preč. Ani keby im sám za to platil. Do troch dní nič nezohnal. „Pane Bože, sem si ma postavil, vravím si. Učil som ich na náboženstve, akú máš lásku, aký si dobrý… a teraz čo? Ako im to vysvetlím, keď nemajú kde spať a ja im nemám čo dať? Aký si mocný, keď im nevieme dať jednu izbu?“ spomína na trýznivé úvahy Gombita. Bol zhrozený. Až mu napadla spásonosná myšlienka.
Dokončoval neomietnutú novovysvätenú farnosť. Uskromním sa, povedal si s tým, že mu bude stačiť maličká izbička a toaleta. Zvyšné priestory vybaví poschodovými posteľami, pre tucet mladých. V komunistickom mestečku, akým Svidník bol, sa začalo hovoriť o „šaľenom fararovi“, ktorému vraj preplo.
Napokon dosiahol Gombita viac, ako by sa mu prisnilo. Okrem fary vybudoval nový kostol, získal za symbolickú korunu od komunistickej strany budovu strednej školy zdravotníckej. Z Holandska prišla overiť priamo na mieste situáciu jedna nadácia. Tri hodiny sa rozprávali, zdalo sa mu, že Holanďania čudne pozerajú a krútia hlavami. Po čase mu poslali list.
Po pätnástich rokoch ho však biskup zo Svidníka preložil. Maratónec, ktorý za 35 dní zabehol po 42,5 kilometra denne až do Ríma, či maratón do pútnických Lúrd vo Francúzsku. So siedmimi ľuďmi bez domova vytvoril bežecký tím Chudobní. Najstarší z nich, bývalý gembler, začal behať až ako 70-ročný.
„Moja cesta je láska, dobro, milosrdenstvo, blízkosť Boha a človeka. Od politiky utekám. Otec mal problémy s komunistami, aj eskorta poňho prišla. Vystúpil som iba na zhromaždení Za slušné Slovensko. Aj keď ma od toho vrchnosť odhovárala. „Nedávam nijaké verejné kázne, ani na internete. Už nechcem nikoho učiť, prosiť, len chcem ďakovať. Keď je dnes ten vírus a zháňajú dobrovoľníkov, pričom z cirkvi sa neprihlásia, nevytvoria fond, neponúknu svoje domy a peniaze, tak sa pýtam: Čo a ako som kázal? Kde je to nadšenie? Prvá birmovka? Keď sa mám lepšie ako druhí, mal by som čosi dať. Peter Gombita.
Takto ho poznajú Košičania. Je jedným z najznámejších kňazov na Slovensku. Žije pri najnúdznejších ľuďoch, ktorí stratili prácu, rodinu, domov. Odbehol množstvo maratónov, so svojím psom dokonca za chudobných zabehol vyše 1 500 kilometrov z Košíc do Vatikánu, kde sa stretol s pápežom. „Pán farár Gombita je skutočný anjel. Stretnúť ho a rozprávať sa s ním bola pre mňa veľká česť,“ povedal Andrej Kiska, keď ako prezident navštívil jeho útulok. Kňaza a jeho zverencov nedávno navštívila aj úradujúca prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá mu rovnako adresovala obdivné slová.
Niektoré zaujímavé fakty o Oáze:
| Fakt | Hodnota |
|---|---|
| Rok založenia | 2004 |
| Počet klientov na začiatku | 30 |
| Počet klientov dnes | 300 |
| Počet zamestnancov | 15 |
| Príspevok na klienta od mesta a VÚC | 128 eur |
Gombita sa pred niekoľkými dňami objavil na ustanovujúcom sneme politickej strany Modrí - Európske Slovensko, ktorého lídrom je expremiér Mikuláš Dzurinda. Sedeli na lavičke náhradníkov 12 rokov a keď ich konečne postavil tréner, tak spoluhráča skopnem, rozhodcovi napľujem do ksichtu a do divákov ešte niečo hodím, hovorí o Matovičovom a Hegerovom kabinete.
V rozhovore pre Korzár Gombita priznáva, že do politiky ho lanárili viackrát a prečo mu nie je bližšie Kresťanskodemokratické hnutie.
Na pódiu ste stáli aj počas masívnych protestov Za slušné Slovensko, ktoré nasledovali po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.- Necítil som sa na to, niekoľkokrát ma lámali. Som veľmi malý človiečik na to, aby som niečo rozprával verejnosti. Slovensko sa však vtedy ocitlo vo vážnej situácii a poslaním kňaza je viesť ľudí. Cirkev by to mala robiť, a preto som sa odhodlal vystúpiť na tej tribúne.
Nechcem žiť v krajine, kde je človek naštvaný na seba, na národ, na všetko a stále rozoštváva. Šarvátky neprestanú, ak sú ľudia naplnení zlom a nepokojom. Ani tí politici potom nebudú iní. Povedal som mladým, že im patrí krajina a mali by ju zobrať do rúk.
Tá vláda, ktorá skončila, prehrala, lebo nemala moc vyhrať nad pýchou. Mnohých politikov ovládla pýcha, egoizmus alebo narcizmus. Byť 12 rokov v opozícii, sedieť na lavičke ako futbalista, a keď ma konečne postaví tréner, tak hráča skopnem, rozhodcovi napľujem do ksichtu, začnem hrešiť a do divákov ešte niečo hodím. To isté urobila vláda. Aké veľké zlo alebo pýcha musí byť v nich samotných?
V roku 2019, keď bol kňaz Marián Kuffa nepriamo súčasťou politiky, a jeho brat, poslanec, sa spojil s Kotlebovou stranou, cirkev vydala stanovisko, že kňazi nemajú byť súčasťou politiky. To je železné pravidlo, ktoré platí?
Tretina ľudí, ktorým pomáha, je schopných plnohodnotne pracovať. „Učíme ich zarobiť si, nielen naťahovať ruku. Napríklad murár Slavo: opustený muž, čo sa naučil klásť dlažbu. Kvalitnú prácu odvádza. Dávame mu 700 eur v našom sociálnom podniku Integra. Odišiel od nás, platí si za 250 eur podnájom na sídlisku Nad jazerom. Keď mu prídu peniaze, je dva dni naliaty. Musí, taký je jeho štýl života.
„Vravím im, Fero či Anka, fandím vám, ste zlatí ľudia, športujete, botasky vám kupujem, za každý zabehnutý maratón máte odo mňa tridsať eur.
Zmierujú ublíženia, ktoré si napáchali. Že mama vyplatila ostatné deti a ich nie. Že žena vyhodila muža, pretože po mesiaci práce na stavbe doniesol domov úbohých tristo eur, viac mu nedali. Sú to podvodníckymi zamestnávateľmi ožobračení ľudia.
Prerobená a po troch rokoch skolaudovaná administratívna budova z čias socializmu, býva v nej 180 ľudí. Ďalšia stovka žije v hangári, aj najťažšie prípady, na pomoc úplne odkázaní ležiaci klienti. Jedna dámska, jedna pánska toaleta a sprcha. Nič viac. 35 ľudí býva v unimobunkách na lúke, často ide o rómske rodiny so školopovinnými deťmi bez počítača, učiteľka im posiela ráno úlohy cez SMS.
