Katolícky kostol svätého Petra vo Viedni: História a Význam

Už od mojich prvých potuliek po Viedni, ktoré som uskutočňoval krátko po roku 1989 ako vysokoškolský študent archeológie a histórie, len s mapou a zopár rakúskymi šilingami v peňaženke, patril Kostol sv. Ruprechta, spoločne s Kostolom sv. Petra k mojim najobľúbenejším kultúrnym katolíckym chrámom a pamiatkam vo Viedni. Kostol sv. Ruprechta leží v širšom historickom centre Viedne, v jeho okolí sa nachádzajú aj známe pamiatky Hofburg, Parlament, Univerzita, Opera, Stephansdom a i. Dlhú dobu boli odborníci presvedčení, že Kostol sv. Ruprechta je najstarším kostolom vo Viedni.

Archeologické a historické výskumy však dokázali, že Kostol sv. Petra je pravdepodobne starší ako Kostol sv. Ruprechta, aj keď sa z jeho pôvodnej podoby zachovalo len torzo, pretože bol niekoľkokrát prestavaný. Traduje sa, že Kostol sv. Ruprechta vznikol na ploche starovekej rímskej Vindobony. Podľa legendy postavili kostol sv. Ruprecht a jeho dvaja žiaci Cunaldus a Gisalrich, niekedy okolo roku 740.

Časť bádateľov spája kostol dokonca s írsko-škótskymi misiami, ktoré v ranom stredoveku výraznou mierou participovali na christianizácii nemecky hovoriacich krajín. Historické správy následne hovoria o Kostole sv. Ruprechta ako o centre katolíckeho náboženského života vo Viedni až do roku 1147, kedy túto funkciu prebral Stephansdom. V období rokov 881 - 1030 sa Viedeň niekoľkokrát stala cieľom útoku starých Maďarov, ktorí zničili Veľkomoravskú ríšu.

Z roku 1200 sa zachovala správa, podľa ktorej miestny vojvoda Heinrich venoval Kostolu sv. Ruprechta väčší finančný obnos. Kostol sa v tomto čase nachádzal v blízkosti budovy viedenskej soľnej spoločnosti, ktorá existovala už od 9. storočia a obchodovala po Dunaji so soľou zo Salzburgu. Je zrejmé, že z tohto obchodu mal finančný zisk aj Kostol sv. Ruprechta.

Na stredovekých vyobrazeniach bol kostol vždy vyobrazený, ako celý obrastený brečtanom. Počas svojej existencie bol niekoľkokrát prestavaný, nedobyli ho ani Mongoli, ktorí po porážke vojsk uhorského panovníka Belu IV. v roku 1242 prenikli až k Bratislave, pričom mongolské prieskumné jednotky vypálili niekoľko dedín nielen v okolí Bratislavy, ale aj v východorakúskom Podunajsku. V roku 1276 však kostol vyhorel, nanovo sa teda musel vybudovať celý chór. Južnú loď kostola dostavali až v 15. storočí.

Dodnes sú súčasťou kostola dve románske vitráže, ktoré prežili celú pohnutú históriu Viedne a nezničili ich ani sovietske vojská, ktoré v apríli 1945 obsadili Viedeň, pričom kostol bol pri bojoch v meste čiastočne zničený a značne poškodený. Na vitrážach je vyobrazený Ukrižovaný Kristus a Madona s malým Ježiškom. Okrem spomenutých románskych vitráží sa na oknách nachádzajú aj moderné vitráže od Lýdie Ropoltovej (Daniel v jame levovej, Jonáš a veľryba a Traja mladíci v ohnivej peci) a vitráže Heinricha Tahelda z roku 1949.

V okolí Kostola svätého Ruprechta a Kostola svätého Petra sa nachádzali aj stredoveké cintoríny, ktoré sa však kvôli rozširovaniu mesta prestali používať pravdepodobne niekedy okolo roku 1265, kosti mŕtvych presunuli do osárií a krýpt spomenutých kostolov. Z obdobia stredoveku pochádzajú aj zvyšky sarkofágu rakúskeho svätca, sv. Vitalisa.

Uhorskí veľmoži pri umierajúcom Ľudovítovi II. Jagelovskomzdroj: wikimedia commons

V roku 1526 v bitke pri Moháči osmanskí Turci zničili uhorské vojsko, uhorský panovník Ľudovít II. Jagelovský v bitke padol. Turci obsadili drvivú časť Uhorska a v roku 1529 sa pokúsili dobyť po prvýkrát Bratislavu a Viedeň. Ich útok sa skončil neúspechom, spôsobili však obom mestám veľké škody a takisto pri útoku zahynulo množstvo kresťanov.

V roku 1533 získali Kostol sv. Ruprechta rakúski františkáni, pretože Turci zničili františkánsky kláštor sv. Theobalda. Mnísi kostol opravili, znova dali do prevádzky aj kryptu v podzemí kostola, kam pochovali svojich františkánskych bratov a kňazov zavraždených Turkami. V Kostole sv. Ruprechta sa udomácnili - opustili ho až po roku 1544, kedy od cisára získali nový kláštor v blízkosti dnešnej viedenskej Singerstrasse.

Kostol sv. Ruprechta má na svojej veži dodnes funkčné najstaršie viedenské kostolné zvony, ktoré boli vytvorené pred rokom 1280. V severnej časti hlavnej veže sa nachádza známa socha sv. Ruprechta.

Zdroj: wikimedia commons

Kostol mal vždy významnú úlohu v stredovekých rakúskych dejinách. Dodnes sa tu nachádza heslo cisára Fridricha III. z roku 1439, ktorý bol dlhoročným súperom uhorského panovníka Žigmunda Luxemburského. V hesle sa nachádza nápis AEIOU ( AUSTRIAE EST IMPERARE ORBI UNIVERSO), ktoré bolo heslom Fridricha III.

V roku 1622 kostol získal barokovú výzdobu, hlavný barokový oltár stál nad románskou oltárnou doskou. Viedeň bola počas tridsaťročnej vojny (1618 - 1648) čiastočne poškodená švédskymi a francúzskymi vojskami - Francúzi a Švédi sa vo svojom boji proti Habsburgovcom spájali nielen s uhorskými kalvínmi a protestantmi, ale aj s osmanskými Turkami. V roku 1683 Viedeň takmer dobyli osmanské vojská, vďaka poľskej pomoci sa však podarilo mesto ubrániť. Kostol sv. Ruprechta bol čiastočne poškodený streľbou tureckých diel. Po porážke Turkov čakalo Habsburskú monarchiu obdobie rozmachu, ktoré načas zastavili až vojny o Rakúske dedičstvo (1740 - 1748) a Sedemročná vojna (1756 - 1763). Habsburská panovníčka Mária Terézia a jej manžel František Lotrinský však dokázali krajinu nielen ubrániť, ale aj vnútorne posilniť reformami.

Mária Teréziazdroj: wikimedia commons

V roku 1740, na tisíce výročie vzniku chrámu, sa obnovil celý interiér chrámu. Veľký románsky kríž, ktorý ozdoboval Kostol sv. Ruprechta od jeho vzniku až po rok 1740 sa cez osobu viedenského starostu Josefa Antona Bellesiniho nakoniec dostal do kaplnky Melkenhof a dnes sa nachádza v známom kláštornom kostole opátstva v Melku.

Po smrti Márie Terézie sa v roku 1780 stal panovníkom Habsburskej ríše jej syn Jozef II. Na rozdiel od svojej katolíckej matky bol Jozef II. slobodomurár a nepriateľ Cirkvi. Kostol počas jeho vlády do roku 1790 spravovalo viedenské Bratstvo chudobných, ktoré sa duchovne aj telesne staralo o najchudobnejších Viedenčanov a členovia tohto bratstva spravovali aj viedenské starobince a verejné nemocnice. Jozef II. bratstvo zrušil a kostol chcel zbúrať, zamýšľal na jeho mieste postaviť nové mestské budovy.

Členovia Bratstva chudobných rozšírili aj podzemné priestory kostola. V krypte našli svoje posledné miesto odpočinku tisíce najchudobnejších Viedenčanov, neskôr pri prestavbe mesta však bola väčšina kostí premiestnená na iné viedenské cintoríny. V krypte sa však dodnes nachádza približne okolo 100 hrobov, pozoruhodná je rakva baróna Bertelottiho z roku 1739, ktorý bol cirkevným dobrodincom. Jeho rakva je vyzdobená majestátnymi hlavami anjelov, lebkami a kvetmi.

Kostol sv. Ruprechta teda chátral od roku 1780 až do konečnej porážky Napoleona v roku 1815. Neplnil ani svoju základnú funkciu a viedenskí architekti a stavebníci už rátali, že sa bude môcť zbúrať a na jeho mieste sa postavia nové mestské budovy a vybuduje mestská infraštruktúra. Celý barokový a starší mobiliár Kostola sv. Ruprechta previezli do Stephansdomu, zakázalo sa v kostole zvonenie a pripravili sa búracie práce.

Neprajníci kostola nakoniec neslávili úspech. Za jeho záchranu vystúpil katolícky spolok pod vedením katolíckej aktivistky Elisabeth Ernstovej, ktorá sa starala o chudobných a na audiencii u cisára Františka I. vybavila finančný dar 12 000 zlatých na opravu a takisto vybavila potvrdenie, že kostol sa búrať nebude.

Kostol sa Božím pričinením teda podarilo zachrániť a od roku 1831 sa v ňom opäť začali slúžiť sväté omše. Veriaci z okolia svoj chrám chránili a zveľaďovali. Úcta k Panne Márie stála pri zrode Združenia sv. Ruprechta, členovia združenia začali organizovať púte do Mariazellu. V roku 1846 sa však v okolí kostola výrazne zmenila štruktúra obyvateľstva, po porážke povstania v Krakove sa do Viedne prisťahovalo množstvo Poliakov, ktorí sa usídlili práve v okolí Kostola sv. Ruprechta. Kostol sa tak dostal pod správu poľských kňazov a stal sa poľským kostolom, takže ho miestne nemecky hovoriace obyvateľstvo postupne prestalo navštevovať.

Bazilika v Mariazelli

V roku 1886 pri prieskume kostola a odvlhčovaní stien odkryli maľby zo 17. storočia. Prvý dôkladný historický a archeologický výskum kostola sa uskutočnil v roku 1899, rakúski odborníci označili Kostol sv. Ruprechta za architektonický a historický skvost. Snahy o hĺbkovú renováciu však narušila I. svetová vojna a po roku 1918 hospodárska kríza, ktorá postihla Rakúsko po rozpade Habsburskej ríše. Novovzniknuté Rakúsko sa stalo veľmi chudobnou krajinou, oveľa chudobnejšou ako vtedajšie Maďarsko. Nástupnícke štáty (Československo, Taliansko, Rumunsko, Juhoslávia, Poľsko) mali podstatne lepšie hospodárske podmienky pre svoj rozvoj.

Anšlus Rakúska znamenal, že sa Rakúsko dostalo do úplného područia Hitlerovského Nemecka. Rakúšania sa stali ríšskymi občanmi a umierali na európskych či afrických bojiskách. V roku 1945 sovietska armáda vyhnala nemecké jednotky z Viedne (Viedeň bránili elitné divízie Waffen SS Das Reich, LSSAH, Prinz Eugen, Maria Theresa). Kostol sv. Ruprechta bol čiastočne poškodený bojovými operáciami, v rokoch 1946 - 1949 však bol opravený. Paradoxne najväčšou hrozbou bola demolácia niektorých okolitých, vojnou poškodených starých budov, takže museli nastúpiť stavební odborníci, aby kostol, ohrozený výbuchmi a otrasmi zachránili.

Keď zavítate do Viedne, Kostol sv. Ruprechta určite stojí za návštevu. Pre tradične orientovaných katolíkov dôležité informácia - interiér je ozaj minimalistický, mne osobne sa súčasný interiér veľmi nepáči a dúfam, že sa v blízkej budúcnosti zmení. Čo ma fascinuje, je história kostola, jeho architektúra a románsky duch, ktorý z neho stále sála.

Oltár v Ruprechtskirche dnes

Najviac mi však vyhovuje skutočnosť, že Kostol sv. Ruprechta nie je až tak známy, ako iné viedenské chrámy a pamiatky, čo považujem za veľké pozitívum, pretože v preplnenej Viedni prestavuje tento chrám a jeho okolie aspoň čiastočne oázu pokoja, vzdialenú od hektického ruchu a turistov.

Nijaké iné hlavné mestá sveta neležia tak blízko seba ako Viedeň a Bratislava a aj tak väčšina Slovákov neprekročí hranicu viedenského starého mesta a rok čo rok opakuje do hlavného mesta Rakúska tie isté jednodňové výlety s totožným programom. To je dilema, ktorú riešia mnohí milovníci germánskeho sveta. A keďže v posledných rokoch čoraz viac Slovákov objavuje mágiu Berlína, my sa vás teraz pokúsime presvedčiť, že bližšia Viedeň nie je o nič horšia.

Viedeň ponúka:

• Architektúru: Viedeň bola vo vojne poškodená výrazne menej ako Berlín a mnoho budov bolo obnovených.
• Kaviarenskú tradíciu: Viedeň si po desaťročia udržiava nezmenenú tradíciu zastrčených, jemne ošúchaných a na nič sa nehrajúcich kaviarní.
• Zeleň: Žiadne iné hlavné mesto sveta nie je také zelené ako Viedeň. Takmer 100 metrov štvorcových zelených plôch na každého z dvoch miliónov obyvateľov.
• Výlety z mesta: Prechádzky pomedzi vinice s výhľadom na svoje mesto, niekoľko Dunajov (Starý aj Nový, Dunajské rameno, kde sa výborne kúpe, aj samotný Dunaj).
• Komorné dvojmiliónové mesto: Skvelá MHD, výborne riešená cestná sieť, ani chvíľu nemáte v meste pocit, že niečo je ďaleko a treba tam dlho cestovať. Vo Viedni je paradoxne všetko blízko.
• Kvalitu života: Viedeň desať rokov po sebe zvíťazila v štúdii poradenskej firmy Mercer ako mesto, kde sa vo svete najlepšie žije.
• Náklady na život: Regulované nájomné zabezpečuje dostupnosť bývania v rôznych častiach mesta pre každého a vo Viedni sa ozaj dobre žije.

Museumsquartier je dôkaz, že Viedeň nezaspala na príbehu Sissi a svojej histórii, ale neustále sa vyvíja. S pretváraním niekdajších cisárskych kasární na jedno z najlepších centier moderného umenia na svete sa začalo len v roku 1998 a MQ bolo otvorené v roku 2001. Môžete tu stráviť celé hodiny, ale ak máte menej času, určite neobíďte Leopoldovo múzeum s najväčšou zbierkou diel Egona Schieleho na svete, dielami Klimta či Kokoschku. Nikde inde neprecítite atmosféru viedenskej secesie, ktorá výrazne formovala jednu z tvárí Viedne.

Od septembra 2020 je súčasťou Museumsquartieru aj vyhliadková terasa, ktorá sa hrdí titulom najkrajšia kultúrna terasa Viedne. Volá sa Libelle, vstup na ňu je zadarmo a dostanete sa sem zadarmo výťahom spred Leopoldovho múzea každý deň s výnimkou utorka. Pod nohami budete mať centrum Viedne až po panorámu hôr na jej okraji.

Neubau, ktorá je rakúskou Mekkou Strany zelených. Kedysi skôr štvrť nezávislých umelcov je dnes miestom života mladých úspešných rodín, ktoré majú blízko k zeleným témam, ľudským právam a ekológii. Množstvo malých obchodíkov, nezávislé galérie, blízkosť k mestu a zároveň poloha mimo najväčšieho turistického ruchu robí zo siedmeho viedenského obvodu veľmi populárne miesto na bývanie.

Prehliadku štvrte treba určite začať už pri spomínanom MQ. Ak ste hladný, prejdite nádvorie krížom, držte sa vpravo a okolo MUMOK vyjdite po schodoch a výťahom sa zvezte na druhej strane nadol do výbornej reštaurácie Glacis Beisl so skvelou zelenou terasou. Tradičná rakúska kuchyňa s výborným gulášom, obrovským viedenským rezňom, ale aj chuťovkami typu kapustné fliačky.

Práve v tejto časti mesta sa konajú najromantickejšie z centrálnych viedenských vianočných trhov v štvrti Spittelberg. Potom sa vráťte k 7Stern Bräu a pokračujte rovno. Prídete do výborného detského obchodu Daantje. Ak máte vlastné deti, či majú deti vaši známi, nájdete tu pre ne vskutku zaujímavé dizajnové kúsky.

Mariahilfer Strasse mnohí obchádzajú oblúkom ako obchodnú ulicu plnú pascí na turistov, ktorá nemá čo ponúknuť. Robia chybu. Odkedy mestská vláda prerobila ulicu na pešiu zónu, atmosféra sa tu výrazne zmenila. A dá sa tu aj dobre najesť. Milovníkom sushi odporúčame trendy reštauráciu Sushi Dots.

Pokračujeme však ďalej, do šiesteho obvodu s názvom Mariahilf. Meno nesie podľa kostola, ktorý ešte dnes nájdeme na Mariahilfer Strasse. Približne v strede Mariahilfer Strasse, pri obchode ZARA či stanici Neubaugasse pretnite ulicu na juh a pokračujte nadol. Prídete k akváriu Haus des Meeres. Samotné akvárium je super, nachádza sa na niekoľkých poschodiach a zabaví, samozrejme, najmä deti, ale mimoriadne zaujímavá je aj história tejto stavby.

Keď Adolf Hitler bojoval neúspešný boj s celým demokratickým svetom, rozhodol sa brániť kľúčové mestá Tretej ríše pomocou takzvaných FLAK-Turmov, teda veží protileteckej obrany. V Berlíne, v Hamburgu a vo Viedni dal v centre miest postaviť nezničiteľné veže, ktoré poskytovali jednak vyvýšenú plochu, z ktorých mala Hitlerovská armáda brániť mesto, a zároveň sa v nich skrývali bunkre pre obyvateľov miest. Vo Viedni sa takéto veže zachovali tri. V jednej sídli práve Múzeum mora, druhá stojí v Arenbergparku (relatívne blízko Belvedera) a tretia v parku Augarten za Dunajským kanálom. Štyri metre hrubé betónové múry a poloha medzi obytnými domami znemožnila spojencom tieto bizarné pozostatky Hitlerovskej vlády odstrániť a tak dnes stoja vo Viedni ako memento temných rokov nacizmu.

Alebo sa vydáte na Naschmarkt na víkendový trh so starožitnosťami či k stánkom plným exotických vôní. Naschmarkt je mestský trh s dlhou tradíciou. Prvé trhy sa tu konali už v 16. storočí a od čias Márie Terézie tu mal svoje sídlo najväčší viedenský trh.

Pri ústí Naschmarktu na viedenský vnútorný mestský okruh leží pozoruhodná budova so zlatou kupolou. Ide o budovu viedenskej secesie. Umelci ako Klimt či Moser, či žiak už spomínaného Otta Wagnera Olbrich sa v roku 1897 odtrhli od tradičnej umeleckej akadémie, odmietajúci jej historizmus a konzervativizmus. Vtedy isto netušili, že zakladajú umelecký smer, ktorým bude Viedeň žiť ešte o viac než storočie, a ich práce sa stanú súčasťou obrazu Viedne vo svete.

Jasné, niekedy sa človeku chce sedieť pri káve a čítať noviny v štýle starých Viedenčanov, ale občas si chcete len kopnúť shot a ísť ďalej. A na to je výborný tip stánok Knockbox na Treitlstrasse na rohu Technickej univerzity. Práve ku Karlskirche smerujú naše ďalšie kroky. Veď spolu so Stephansdomom patrí k religióznym symbolom a zrejme najznámejším stavbám Viedne a ide o jednu z najslávnejších barokových stavieb severne od Álp. Idea na postavenie Karlskirche vznikla počas morovej epidémie v roku 1713. Rakúsky cisár Karol VI. sa počas modlitby v Stephansdome zaviazal postaviť nový veľký kostol.

Meno nesie podľa Karlovho patróna Karla Borromäusa, ktorý patrí k svätcom boja s morovými epidémiami. O rok sa mor skončil a známy architekt Johann Bernhard Fischer mohol začať so stavbou na brehu vtedy nezregulovanej rieky Viedeň. Stavbu dokončil jeho syn v roku 1739. Inak, vedeli ste, že Karlovo námestie bolo ešte do roku 1899 vodnou plochou? Zmenila to až spomínaná regulácia rieky Viedeň. Viedeň tak prišla, napríklad, aj o Alžbetin most cez rieku Viedeň, ktorý dal pre svoju Sissi postaviť František Jozef.

Pokračujeme k ďalšej barokovej perle Viedne - Schwarzenbergov palác na rovnomennom námestí bol postavený v roku 1697 v bezprostrednej blízkosti zámku Belvedere, ktorý v tom čase stavali pre princa Eugena Savojského. Fontánu pred ním nechal postaviť cisár František Jozef v roku 1873. Pamätník za fontánou je zas prejavom úcty k 17 000 vojakom Červenej armády, ktorí padli v roku 1945 pri oslobodzovaní Viedne.

Za Schwarzenbergovým palácom sa už začína Slovákom dobre známy palác Belvedere. Viac o ňom niekedy nabudúce, ale ak tam zamierite, isto neobíďte Klimtov Bozk a pre posilnenie vám odporúčam buď turistickú ale príjemnú piváreň Salm Bräu s tradičnou kuchyňou, alebo trendy Stockl im Park (o kúsok ďalej, vstup z ulice Prinz Eugen-Strasse). A, samozrejme, myslite aj na parádne vianočné trhy.

Okruh po Ringu vás ďalej vedie k Múzeu úžitkového umenia. Okolo jednej z viedenských univerzít potom už prídeme k mohutnej Vládnej budove, ktorá bola postavená v roku 1909 ako Ministerstvo vojny. Pred bránou jej stojí jazdecká socha maršala Radetzkeho. Dnes tu sídlia tri ministerstvá: práce, zdravotníctva a turizmu.

Nachodili sme sa dosť, priamo na vodách Dunaja kotví Badeschiff (Loď na plávanie), v lete sa tu môžete okúpať v bazéne.

Fasáda Kostola Najsvätejšej Trojice prekvapuje po rekonštrukcii novou, bielou farbou - bádanie totiž ukázalo, že práve takýto bol originál. Zaujímavostí z histórie cennej barokovej pamiatky na Župnom námestí je však viac. Kostol sv. Jána z Mathy, Kostol Najsvätejšej Trojice alebo jednoducho Trojička patrí k najvzácnejším dominantám nášho mesta. Stavať ho začali trojiční bratia trinitári v roku 1717 podľa vzoru Kostola sv. Petra vo Viedni od rakúskeho barokového architekta Johana Lukasa von Hildebrandta. Prepychový chrám, ktorý sa stal dominantou Župného námestia, postavili na mieste inej sakrálnej stavby, zbúranej v 16. storočí. Išlo o farský Kostol sv. Michala archanjela, ktorý sa nachádzal v bezprostrednom susedstve Župného domu, kde predtým stál kláštor. Pri kostole bola škola, ktorá sa spomína v mestskej účtovnej knihe z roku 1529. Kňaz tejto farnosti sa prvýkrát spomína v roku 1325. Vieme, že Kostol sv Michala mal viac oltárov a bohatú výzdobu. Prešporskí vinohradníci v ňom mali osobitnú cechovú lavicu. Za kostolom od Veternej až po Koziu ulicu sa rozprestieral cintorín, v ktorom stála Kaplnka sv. V roku 1515 spustošil kostol požiar a keď v roku 1528 doletel chýr, že sa blížia turecké hordy, mestská rada dala kostol z obranných dôvodov zbúrať. Posledná stopa po ňom zanikla v roku 1581.

Prešlo teda viac ako 130 rokov do času, keď trinitári začali stavať Kostol Najsvätejšej Trojice. Trinitári bola rehoľa, ktorá vykupovala kresťanov z tureckého zajatia a ktorú priviedol do Prešporka ostrihomský arcibiskup Leopold Kollonich. Kláštor si postavili s pričinením palatína grófa Mikuláša Pálffyho a krajinského sudcu grófa Štefana Koháryho, vysvätený bol v roku 1723. Umeleckými maľbami ho vyzdobili Unterhuber, Palko a Ján de Matta. V rokoch 1690 - 1730 vykúpili trinitári z tureckého otroctva 2 043 kresťanov. Na rozkaz cisára Jozefa II. Nová fasáda Kostol sv. Farnosť Najsvätejšej Trojice vznikla pri kostole v roku 1854. Text aj fotografie sme čerpali z knihy Tvadara Ortvaya Ulice a námestia Bratislavy/Ferdinandovo mesto, vydavateľstvo Marenčin PT.

tags: #katolicky #kostol #svateho #petra #vieden