História rímskokatolíckej farnosti v Bytči je úzko spätá s obnovením Nitrianskeho biskupstva a vývojom samotného mesta. V tomto článku sa pozrieme na kľúčové míľniky a udalosti, ktoré formovali túto farnosť od stredoveku až po novovek.
Kostol Všetkých svätých v Bytči
Obnovenie Nitrianskeho Biskupstva a Jeho Vplyv
Nitra aj za vlády Arpádovcov nestratila svoje významné politické, hospodárske, ale aj kultúrne postavenie. Obnovenie Nitrianskeho biskupstva vychádzalo aj z vnútropolitických pomerov Uhorskej ríše. Do týchto rokov (1048-1077) patrí rozkvet moci vojvodov.
Keď sa na Veľkú noc 11. apríla 1064 stretol uhorský kráľ Šalamún (1063-1074) s päťkostolským biskupom Maurom, pochádzajúcim pravdepodobne z Nitrianska, a nitrianskym vojvodom Gejzom (uhorským kráľom bol v rokoch 1074-1077), Gejza povzbudil Maura, aby napísal či dopísal Legendu o pustovníkoch Svoradovi-Andrejovi a Beňadikovi, ktorí žili v Nitre na Zobore a na Skalke pri Trenčíne. Svojím prísnym asketickým životom, modlitbou a prácou si získali úctu mnohých už za svojho života.
Biskup Maurus uvádza v hagiografickom spise miesto pochovania chrám, ktorý menuje „Bazilikou sv. Emeráma, mučeníka. Pri stretnutí v Päťkostolí sa rokovalo okrem dôležitých politických záležitostí aj o cirkevnom usporiadaní kráľovstva.
Nové a definitívne usporiadanie štátoprávnych pomerov, podľa ktorých obdržal knieža Gejza vládu nad jednou tretinou uhorského kráľovstva - teda aj nad Nitrou, kde už pred ním panoval jeho dedo Vazul a otec Belo -, nevyhnutne vyžadovalo aj usporiadanie novej cirkevnej organizácie.
Aj keď nie sú doklady o obnovení biskupstva v tomto období, iste žila táto myšlienka aj po nastúpení na trón sv. Ladislava I. K obnoveniu biskupstva došlo s najväčšou pravdepodobnosťou za kráľa Kolomana I. (1095-1116). Možno sa právom domnievať, že išlo o jednoduchý prechod z prepoštstva na biskupstvo asi bez väčšieho osobitného majetkového zabezpečenia.
V čase obnovenia biskupstva sa stretáme aj so správou o Nitrianskej kapitule, a to v listine z r. 1111, známej už v spore zoborského kláštora. Spomínajú sa Lambert, dekan chrámu sv. Emeráma, Villermus, Grammaticus, Daniel a Posko, kanonici sv. V počiatkoch obnovenia biskupstva došlo pravdepodobne aj k zriadeniu archidiakonátov v Nitrianskej diecéze.
Nitriansky Archidiakonát a Farnosti
Nitriansky archidiakonát, ktorý sa po prvý raz spomína roku 1222 v listine pápeža Honoria z 15. decembra: „Honorio III. papa, Iacobo episcopo et archidiacono Nitriensibus...“, však nepatril do Nitrianskeho biskupstva, ale do ostrihomskej arcidiecézy (tam je dodnes hodnosť archidiakona nitrianskeho). Vývoj správy archidiakonátov, tak ako aj v susedných krajinách, opieral sa o vtedajšie politické rozdelenie územia a vznikol z dôležitejších hradných fár, ako napr. Trenčín, Nitra i Hradná (Gradna).
Popri týchto sa v XI. storočí stretávame s ďalšími. Počet farností v čase obnovenia biskupstva iste nebol veľký. V prameňoch z doby Arpádovcov sa už stretáme s menami obcí, v ktorých mohli byť založené prvé farnosti; napr. Nástupcom biskupa Gerváza sa uvádza biskup Mikuláš (1133), Pavol (Šavol 1137), Ján (1156), Tomáš (1165), Eduard (1168 - 1198), Ján II.
Zo začiatku XIV. storočia súpis hradnianskeho archidiakonátu uvádza tieto farnosti: Ban (Bánovce n/Bebr.), Salatna (Slatina) Bilec (Bielice), Cathan (Scachan, Skačany), Sur (Dežerice), Hengrot (Hongrot, Uhrovec), Maytis (Motešice), Mica (Mitice), Misem (Omšenie), Osor (Dolné Ozorovce), Podag (Bodac, Bobot), Gradna (Malá Hradná), Prota (Poruba alebo Pravotice), Pyspeki (Biskupice), Sabaquerec (Źabokreky), Sancti Martini (pravdepodobne Vysočany, kde i dnes majú chrám k úcte sv.
Z archidiakonátu trenčianskeho sa uvádza Bistense (Považská Bystrica), Brenittorio (pravdepodobne Drietoma), Búr (Bierovce, dnes filiálka Trenčianskej Turnej), Coludog (Bolondóc-Beckov), Costa (Košeca), Visspola (Visolaje), Dobrusa (Dobrá, dnes filiálka Trenčianskej Teplej), Domanisa (Domaniža), Edisa (Udiča), Enso (Hričov), Hetlac (pravdepodobne Zubák), Jatensia (Jasenica), Lanist (Lednica), Lena (Ilava), Liptua (Lietava), Nadas (maď. Egyházas Nádas-Podskalie), Presca (Pruské), Pretmer (Predmier), Sabola (Soblahov), Stionihino (Trenčín), Vesna (Nesna, Nemšová), De Sancto Aemerico (Skalka n/Váhom - kostol zasvätený sv. Imrichovi, Scala (opátstvo), Sursa (Súča), Silna (Źilina), Puta (Bitsa, Bytča) Toplisa (Teplička), Varna (Varín), Radela (Radoľa, dnes filálka Kys.
Za biskupa Bartolomeja (1242-1243), alebo jeho nástupcu Adama II. (1244-1252), prichádzajú do Nitry františkáni a zakladajú svoj prvý kláštor na našom území. Stál mimo hradieb mesta (Na vŕšku). Za čias biskupa Vincenta II. (1255-1272), počas vpádu Přemysla Otakara v roku 1272 vypálili hrad aj s chrámom a druhýkrát v roku 1273. Biskup Pascház (1281-1297) zaviedol poriadok do diecézy a horlil za čnostný život kňazov. Biskup Ján III. (1302-1328) spravoval diecézu za veľkých nepokojov, kedy Nitra bola Matúšom Čákom Trenčianskym dvakrát spustošená.
Po smrti Matúša Čáka (+1321) obnovil poriadok v biskupstve aj za pomoci kráľa Karola Róberta. Veľkú zásluhu o znovuvybudovanie zničeného chrámu a rezidencie sa zaslúžil biskup Meško z poľského rodu Piastovcov (biskupom v Nitre v r. Biskup Vít de Castroferreo (Vašváry; 1334-1347), františkán, bol predtým dvorným kaplánom kráľa Róberta Karola. Je prvým biskupom po Vichingovi, ktorý bol určite menovaný Sv. stolicou, nakoľko sa nám iná menovacia bula nezachovala. Počas jeho spravovania biskupstva bola stavba kostola jeho zásluhou dokončená. Bol svätiteľom dnešného dómu sv. Štefana vo Viedni (vtedy farského) r. 1340.
V 15. storočí Nitrianske biskupstvo zasiahli husitské vpády. Značná časť diecézy bola poznačená plienením husitov. Husitská náuka sa rozšírila aj medzi ľudom. Svedčí o tom list uhorského snemu z roku 1449, ktorý bol poslaný do Ríma, kde sa uvádza, že husitské bludy sa šíria na Slovensku a vraj celé obce prijímajú pod obojím spôsobom. Zaujímavý je prípad Nitrianskeho kanonika Jána Lauriniho, pochádzajúceho z Račíc, ktorý sa ideovo priklonil k Husovej náuke.
Kostol Všetkých Svätých vo Varíne: Architektonický Vývoj
Pôvodne gotický rímskokatolícky farský Kostol všetkých svätých, ktorý vytvára ďalšiu významnú dominantu mesta. Kostol prešiel vo svojej vyše 700-ročnej histórii niekoľkými stavebnými úpravami a prestavbami, ktoré sa bezprostredne odzrkadlili v jeho celkovej architektúre a zanechali v nej osobitné, špecifické stopy konkrétneho slohového obdobia. Keď ho v r. 1950 rozšírili a uskutočnila sa jeho vlastne najvýznamnejšia, tzv. thurzovská renesančná prestavba, existoval už niekoľko storočí. Samotný vznik súčasného kostola možno tak podľa torzovito dochovaných gotických architektonických prvkov a detailov posunúť do zhruba druhej polovice 13. storočia.
Na základe dejín Bytče sa dá predpokladať, že na mieste terajšieho chrámu v dávnej minulosti stál kostol, ktorý dal pravdepodobne postaviť niektorý nitriansky biskup. Pôvodne gotická stavba z konca 13. storočia. V rokoch 1955 - 1957 boli v kostole objavené zvyšky gotických okien a vo vnútri gotické sedadlá. Zasvätenie bytčianskeho kostola Všetkých svätých je prvý raz písomne doložené už v roku 1392. Stavba druhého gotického kostola sa predpokladá v polovici 15. storočia.
V druhej polovici 16. storočia za bytčianskeho zemepána Františka Thurzu kostol prešiel do rúk protestantov. Františkov syn Juraj Thurzo dal kostol prestavať a rozšíriť v renesančnom štýle. Stavebné práce talianskych majstrov viedol taliansky Ján Kilián. Podieľal sa na nich aj taliansky kamenársky majster Andrej Pocabello. Prestavba kostola bola veľmi rozsiahla. Zo starého kostola zostali len základy veže a južný bočný múr, na ktorom zamurovali gotické okno.
Na južnej strane vystavali novú sakristiu a na západnej strane kostola vstavali murovaný chór podľa protestantskej požiadavky v tvare písmena U. V rámci prestavby bola pri kostole postavená zvonica. Práce sa skončili v roku 1590, o čom svedčí nápis nad hlavným vchodom do kostola. Thurzo zabezpečoval aj výmaľbu a vnútorné zariadenie kostola (toto zariadenie sa nezachovalo).
Presné datovanie thurzovskej stavebnej etapy kostola možno nájsť na kamennom polkruhovito zaklenutom a bohato plasticky zdobenom hlavnom portáli, kde sa nachádza nápis Bože mocný, Tebe venujem, Juraj Thurzo, pohnutý svätou horlivosťou, tento dom. Nech počúva tu ľud, neklamná viera nech svieti na ceste k hviezdam Anno Domini 1590. Nápis je doplnený mozaikou znázorňujúcou žehnajúceho Krista z prvej polovice 20. storočia.
Nový zemepán Mikuláš Esterházy dal zrekonštruovať a zbarokirovať zhorený kostol kremnickému staviteľovi Petrovi Heiplovi a v októbri 1628 ho dal katolíkom. Ďalšie opravy bolo nutné realizovať po veľkom požiari, keď v roku 1761 vyhorela takmer celá Bytča. Výraznejšie zmeny nastali v rokoch 1937 - 1938, kedy bola nadstavaná veža a po jej stranách vybudované prístavby podľa projektu architekta Milana Harminca.
V čase thurzovskej renesančnej prestavby sa urobila úprava svätyne a osadili sa nové okná s bohatšou kamennou výplňou. Loď kostola je približne taká široká ako svätyňa a jej vnútorné steny členia mohutné piliere nesúce široké nadokenné pásy. Na začiatku 18. storočia boli do plochy pilierov včlenené pilastre so zdobenou a zlátenou kompozitnou hlavicou. V spodnej časti jedného z nich sa nachádza nenápadná mramorová doska s datovaním. V jej ploche dominuje erb s korunou, rukou v brnení s tureckou šabľou, dve hviezdy a latinský nápis, ktorý udáva rok 1710. Typické renesančné valené klenby zdobí nástenná maľba z 20. storočia.
Pôvodné stredoveké vnútorné zariadenie kostola sa nezachovalo. Novšie barokové, realizované v jednotiacom štýle, je charakteristické širokým ikonografickým programom. V jeho výzdobe prevláda sivozelené mramorovanie, bohaté zlátenie detailov a niekoľko polychrómovaných sôch starozákonných a novozákonných biblických postáv. Hlavný oltár s monumentálnou stĺpovou architektúrou dal postaviť bytčiansky rodák biskup Ondrej Matušek na konci 17. storočia. Z toho istého obdobia pochádza aj kazateľnica so segmentovo točeným schodiskom a sochami štyroch evanjelistov. Dva bočné oltáre, Panny Márie a sv. Jozefa, sú tiež z tohto obdobia.
Hlavný oltár Všetkých svätých pochádza z rovnakého obdobia ako boli realizované interiérové úpravy kostola na konci 17. storočia. Tomuto obdobiu zodpovedá aj formálno - tvarová charakteristika použitých ranobarokových dekoratívnych prvkov drevenej oltárnej architektúry, oltárneho obrazu i celková charakteristika figurálnych častí.
V r. 1904 poškodil kostol veľký a ničivý požiar. Na veži, pochádzajúcej z r. 1787, bola zhotovená nová strecha strmšieho stanového tvaru. Pôvodne existujúcu malú vežičku nad triumfálnym oblúkom, tzv. sanktusník, už neobnovili. V r. 1939 podľa projektov architekta M. Harminca sa uskutočnila opätovná prestavba kostola, najmä jeho veže.
Juhozápadne od kostola sa nachádzala samostatná stavba pomerne masívnej a vzácnej renesančnej zvonice. Mala štvorcový pôdorys. Zvonicu tak ako kostol opravili po požiari v r. 1761.
Kostol Všetkých svätých vo Varíne je tak svedkom bohatej histórie a architektonického vývoja, ktorý odráža rôzne slohové obdobia a kultúrne vplyvy.