História Katolíckeho Kostola vo Vysokom Mýte a Iných Slovenských Kostolov

Slovensko sa pýši bohatou históriou a množstvom architektonických skvostov, medzi ktoré patria aj kostoly. Tieto sakrálne stavby sú svedkami významných udalostí a odrážajú kultúrne a náboženské dedičstvo našich predkov. V tomto článku sa pozrieme na históriu a architektúru kostolov v Šaštíne, Jedľových Kostolanoch a Trnave.

Šaštín

V Šaštíne sa nachádza starobylá farnosť s pôvodne gotickým kostolom, ktorý je zasvätený Povýšeniu svätého kríža na Šaštínskom námestí. Kostol bol neskôr prestavaný v barokovom slohu. V Šaštíne bol archidekanát. Keď narastal počet pútnikov, miestny farár so svojimi kaplánmi nestačili pokryť potreby pútnikov na tomto pútnom mieste. Na výpomoc si pozývali bratov františkánov zo Skalice.

Neskôr do Šaštína povolal Ostrihomský arcibiskup, bývalý Paulín, pre potreby pútnikov Paulínov. Paulíni na tomto pútnom mieste postavili kostol a kláštor. Rehoľu Paulínov zrušil Jozef II. v roku 1786 a kláštor zoštátnil. Paulínsky kostol sa stal farským kostolom a kostol na námestí sa zmenil na sýpku. V kláštore len pár miestností bolo vyhradené fare. V ostatných priestoroch sídlila štátna lesná správa.

8. septembra 1924 prišli do Šaštína Saleziáni dona Bosca na pozvanie otcov biskupov a prevzali správu Šaštínskej farnosti. Saleziáni farský kostol elektrifikovali, obnovili zvony a dali postaviť nový organ. Po zrušení rehoľných spoločností totalitným režimom v roku 1950, kláštor zabralo ministerstvo vnútra a zriadilo si tu sklady. Farnosť spravovali diecézni kňazi, s krátkym prerušením v rokoch 1968 - 70, kedy ju spravovali Saleziáni dona Bosca.

Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne.

Jedľové Kostoľany

V Jedľových Kostolanoch sa nachádza románsky kostol sv. Panny Márie z 13. storočia - románsky kostol s vežou, neorománsky pristavaný. Najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1332, hoci sa v obci nachádza kostol sv. Panny Márie z 13. storočia. Miestny cirkevný zbor sa pripadol k reformácii v r. 1643, ale už v r. 1674 bol rekatolizovaný. Dedina spadala pod pálfyovské panstvo a vyvíjala sa ako poddanská obec.

História obce

Dlho ju tvorili dve osady - severnejší Hasvár (Egyházfa) a južnejší Malý Šúr (Pénteksúr). V roku 1910 mal Hasvár 316 , Malý Šúr 161 obyvateľov prevažne maďarskej národnosti. V r. 1919-20 sa stali súčasťou Československa, po Viedenskej arbitráži v r. 1938 pripadli hortyovskému Maďarsku. Kedže dediny ležali v tesnej blízkosti, boli v r.1943 zlúčené pod spoločným názvom Egyházfa. Po r.1945 sa používal názov Hasvár, ale tento názov pomenúval len časť obce a navyše je nemeckého pôvodu, preto sa od r. 1948 používa nový názov Kostolná pri Dunaji.

Obec sa spomína prvýkrát v písomných prameňoch v roku 1075 v súvislosti s potokom Feniosaunica (Jedľová Štiavnica). Týmto potokom bola označená aj hranica Beňadického opátstva kráľom Gejzom I. Podľa tejto listiny bola hranicou opátstva v katastri obce Kostoľany rieka Žitava až po jej prameň. V obci bola údajne kolonizácia Sikulov, čo svedčí o strážnej funkcii obce. Pravdepodobne to bolo v súvislosti so strážnou vežou Túrňa, ktorá mala súvislosti s Hrušovom. Hrad vlastnil i Matúš Čák Trenčiansky. Neskôr ho vlastnili Bebekovci. V XV. storočí bola Túrňa vybudovaná. Nepriamo sa potvrdzuje existencia obce najneskôr v XII. storočí aj tvrdením významného slovenského historika P. Ratkoša, ktorý tvrdí, že teritórium, na ktorom žilo v XI. a XII. storočí slovenské obyvateľstvo, charakterizujú zamestnanecké názvy obcí, ktoré už nevznikali po roku 1200. Sú teda staršieho pôvodu.

V ďalšom prameni sa obec spomína v roku 1327, medzi príslušenstvom hradu Hrušov, ako obce s platením cla. S týmto možno stotožniť aj existenciu Túrne. V roku 1388 sa obec spomína znova, ako majetok hrušovského hradu, ktorému obec patrila až do XVII. storočia. Prvá zmienka o existencii kostola v obci je z roku 1332. Pravdepodobne bola tu už aj fara, lebo sa v XV. storočí spomína fara zo XIV. storočia. V obci sa v roku 1424 vyberalo mýto. V roku 1536 sa spomína v obci pivovar. V roku 1537 dostal právo v obci ťažiť zlato a drevo Alexander Thurzo, o čom sa hovorí v pokonávke medzi Alexandrom Thurzom a Jánom Záblatným z Hrušova.

Turci boli pánmi Slovenska skoro 150 rokov, čo sa dotklo aj Kostolian. V roku 1543 a 1544 vznikol Ostrihomský sandžak (turecká správna územná jednotka), ktorý sa rozprestieral väčšinou na území Slovenska. Podľa zoznamu popisných obcí patriacich do sandžaku išla hranica sandžaku na hornom Požitaví nasledovne: … Svätý Martin, Topoľčianky, Lovce, Žikava, Hostie, Jedľové Kostoľany, Obyce, Tekovské Nemce …, čo znamená, že obec patrila pod tureckú správu.

Po uzavretí mieru medzi Turkami a cisárom Rudolfom v roku 1606 pri ústí rieky Žitavy sa severná hranica sandžaku posunula nižšie, južnejšie. No turecké nebezpečenstvo nepominulo. Okolie Zlatých Moraviec zničili Turci v rokoch 1630-31. Topoľčianky napadli v roku 1639. V Obyciach v roku 1633 zabili 3 gazdov na lúkach a 2 živých odvliekli. Ešte pred tým zobrali 23 ľudí. Napadnutie Kostolian sa nespomína. Zlom v tureckom ťažení urobila až porážka Turkov pod Viedňou v roku 1683.

Vplyvom tureckého nebezpečenstva sa premiestnili zasadania stoličných snemov Tekovskej župy zo Starého Tekova do Topoľčianok. Stoličné snemy sa tu konali od roku 1561 do roku 1723, kedy sa preniesli zasadania do Zlatých Moraviec (vznik žúp spadá od XII. do XIV. storočia). Tekovská župa vznikla v XII. storočí. V XVII. storočí prešli Kostoľany pod topoľčianske panstvo. Prvým majiteľom Topoľčianok bol Haslow, ktorý ich dostal do daru od kráľa Karola I. v roku 1307. Kaštieľ do dnešnej podoby dal prebudovať jeho vtedajší majiteľ Ján Keglewich v rokoch 1818 až 1825.

Významným majiteľom Topoľčianok bol František Rákoczi II., ktorý prišiel do Topoľčianok v roku 1703. Počas jeho protihabsburského povstania mal tu hlavný stan. Pod jeho kuruckými zástavami bojovali aj poddaní z celého Tekova. Je predpoklad, že tam bojovali aj obyvatelia Kostolian, čo potvrdzuje aj priezvisko „Kuruc“, ktoré získal účastník povstania, ako prímenie k priezvisku „Lukáč“.

Spočiatku malo povstanie úspech, no neskôr zradou šľachty, ktorá postupne prešla na cisárovu stranu, povstanie upadlo. Po prehratej bitke Rákocziho pod Trenčínom 3. augusta 1708 cisárske vojsko prenasledovalo ustupujúceho Rákocziho až do Topoľčianok, kedy zničilo aj hrad Hrušov - 5. augusta 1708. Rákoczi odtiahol k Hronu, ale cisárske vojsko ho už ďalej od Topoľčianok neprenasledovalo. Potom už vojna spočívala len z drobných šarvátok. Definitívne bolo povstanie ukončené Satmarským mierom v roku 1711.

Po potlačení povstania bolo Rákoczimu ponúknuté zostať v Uhorsku za podmienky, že zloží cisárovi prísahu vernosti, čo však omietol Rákoczi urobiť. Radšej zvolil emigráciu. Odišiel cez Poľsko a Francúzsko do Turecka, kde aj v roku 1735 zomrel. Jeho pozostatky sú prevezené do Dómu sv. Alžbety v Košiciach.

Roky po Satmarskom mieri priniesli ľudu ďalšie zbedačovanie. Cisárske vojsko - labanci - bolo ubytované po mestách a dedinách, kde ho museli ľudia chovať zo svojich skromných zdrojov. Podľa ústneho podania boli labanci ubytovaní aj na Kostoľanoch, kde sužovali obyvateľstvo. Jeden z labancov sa dal kolísať v izbe v plachte uviazanej o hradu. Tieto ťažké podmienky dávali podnet na zbeh. Iným prejavom nespokojnosti bolo zbojníctvo. Zbojníkmi sa stávali najmä bývalí Rákocziho vojaci. Bola to účinná forma odporu voči pánom a staronovým feudálnym poriadkom, ktoré sa udomácňovali v krajine v ešte prísnejšej podobe. Podľa ústneho podania sa spomína, že jeden zbojník pochádzal aj z Bresovho od Pavlíkov. Do tohto obdobia spadá aj obývanie Túrne zbojníkmi.

K zničeniu Túrne došlo medzi rokmi 1711 a 1796, kedy bol vysvätený súčasný kostoliansky kotol, do ktorého už bol nainštalovaný zvon pochádzajúci z Túrne. Podľa povesti bol zvon z Túrne pri výbuchu Túrne zahodený až na Cigánsku pažiť. Tam ho našli pastieri svíň - kanási, pri pasení, kde už bol zašudený v zemi a vyryli ho svine. Zvon údajne zvonil nasledovne: „Sviňa ryla nevyryla, kan rev, ten vyrev“. Zvon slúžil kostolu až do roku 1916, kedy ho zobral erár. Túrňa bola podľa dostupných prameňov 4-podlažná. Každé podlažie bolo vysoké cca 4 m. Vchod do veže bol údajne po vyťahovacom rebríku na prvom podlaží. Názory na výšku Túrne sa však rozchádzajú. Sú úvahy, že mala až 5 podlaží. Dokonca s hovorí o 40 m výške. Hrúbka múra 2,7 m v podzemí, ako aj povesť o odhodení zvona až na Cigánsku pažiť, svedčia o mohutnosti stavby.

Kostol sv. Panny Márie v Jedľových Kostolanoch.

Trnava

Mesto Trnava by bolo možné prirovnať k akejsi výstavnej sieni sakrálnych stavieb. Medzi nimi vynikajú dve dominanty: Katedrála svätého Jána Krstiteľa a Bazilika sv. Mikuláša.

Bazilika sv. Mikuláša (Hrubý kostol)

Výraznou pamiatkou Trnavy je Bazilika sv. Mikuláša (Dóm sv. Mikuláša, Hrubý kostol), ktorej stavba sa začala v roku 1380. Tento gotický trojloďový kostol bol postavený na mieste staršieho románskeho kostola, na ktorý sa vzťahuje najstaršia písomná správa o Trnave z roku 1211 a ktorého časť základov bola odkrytá pri rozsiahlych renovačných prácach v roku 1975. Nový kostol postavili na križovatke obchodných ciest pri trhovisku. Zasvätili ho sv. Mikulášovi, patrónovi obchodníkov.

Stavba chrámu má charakter mestskej stavby, keďže mesto ako patrón dodávalo stavebný materiál z vlastných zdrojov, ale aj za podpory panovníkov a bohatého meštianstva. Pozoruhodný je samotný stavebný materiál - pálená tehla, ktorá nie je typická pre gotické stavby v našom prostredí. Kostol je 60 m dlhý, 31 m široký a hlavná loď je vysoká 18 m.

Trojloďový kostol bol postavený na najvyššom bode starého mesta. Okolo neho sa rozprestieral cintorín, ktorého pozostatky boli a aj v súčasnosti sú predmetom archeologického výskumu. Pôvodné hlavné uličné priečelie baziliky bolo gotické jednovežové. Gotický portál, nachádzajúci sa na južnej strane, je pôvodný. Obvodové vonkajšie murivo malo oporné piliere, medzi nimi sa nachádzali vysoké gotické okná. Vo svätyni päťbokého záveru sa zachovalo pôvodné gotické pastofórium; t. j. pevne zabudovaná schránka na prechovávanie Sviatosti oltárnej, buď vyhĺbená v múre alebo prístenná. Na severnej strane je gotický otvor, vedúci dnes do sakristie. Pôvodne viedol do románskej kaplnky sv. Juraja, ktorá počas stavby kostola slúžila farským potrebám. Zrušená bola kvôli prístavbe sakristie v 17. stor. Krížová klenba svätyne má rebrá hruškovitého profilu.

Svätyňa nadväzuje na hlavnú loď masívnym triumfálnym oblúkom. Hlavná loď má po obidvoch stranách rovnakej šírky bočné lode oddelené nerovnako širokými gotickými arkádami. Štyri klenbové polia hlavnej lode sú podobne riešené ako vo svätyni. V strede polí sú vypustené kamenné svorníky s plastickými erbmi (Žigmund Luxemburský, Albert Habsburský a mesto Trnava). Bočné lode sú podobne klenuté s kamennými rebrami a svorníkmi. V predsieni kostola (podchórie) sa zachovali pôvodné fresky: atribúty evanjelistov, uprostred znak mesta a na stenách a pilieroch sv. Ján evanjelista, sv. Mikuláš, sv. Pavol a výjav o sv. Jurajovi.

Pôvodné kaplnky, nachádzajúce sa po oboch stranách hlavného vchodu, boli prestavané a zosilnené začiatkom 16. storočia, kedy sa uskutočnili ďalekosiahle úpravy a opravy chrámu, pretože arcibiskup Mikuláš Oláh chcel zvýrazniť jeho význam. Kvôli tureckej hrozbe sa ostrihomský arcibiskup a jeho kapitula evakuovali do Trnavy a od roku 1543 slúžil kostol sv. Mikuláša ako katedrálny metropolitný chrám ostrihomského arcibiskupa. V tomto období sa priečelie prestavalo na dvojvežové a rozšírili sa kaplnky pod vežou. V roku 1577 boli na vrchole veží umiestnené veterníky: kohúti s dvojkrížom.

17. storočie sa nieslo v znamení najrozsiahlejších stavebných úprav a zmien kostola. Z popudu arcibiskupa kardinála Petra Pázmaňa sa začala v roku 1618 rozsiahla prestavba a interiérové úpravy, ktoré sa skončili v roku 1630. Prístavbou bočných kaplniek sa zmenil nielen pôdorys kostola, ale aj jeho jednoliatosť a gotická štruktúra. Vtedy bola aj rozrušená gotická kaplnka sv. Juraja a na jej mieste vybudovaná sakristia. Postavil sa nový chór, kazateľnica, osadili sa nové lavice, ako aj nové oltáre - všetko v barokovom slohu.

V roku 1666 zasiahol veľký požiar severnú vežu, ktorú dal ostrihomský arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky (Juraj Szelepcsényi) v roku 1676 prestavať na výšku južnej veže. Prebudovala sa aj sakristia a ozdobili ju lunetovou klenbou so štukovým dekorom. Poslednou významnou prístavbou kostola bola centrálna baroková kaplnka Panny Márie, ktorú dal postaviť arcibiskup Imrich Esterházi (1664 - 1745). Kaplnku stavali v rokoch 1739 - 1741. Na baldachýnovom oltári od A. Huettera sa nachádza zázračný obraz Panny Márie Trnavskej. Vďaka nemu sa kaplnka stala významným pútnickým miestom.

Začiatkom 19. storočia bol opravený triumfálny oblúk; odstránili sa sedlové vežičky zo steny svätyne, ktorá dostala drevené obloženie. V r. 1823 boli na južnej strane zosilnené oporné piliere z materiálov zrušeného slovenského kostola sv. Michala Archanjela.

V rokoch 1900 - 1905 boli osadené nové vitráže okien, urobila sa maľba bočných stien hlavnej lode aj svätyne. V roku 1916 sa odstránila tehlová výplň trojkružového gotického okna južnej podvežovej kaplnky, ktorá bola v roku 1922 renovovaná. V r. 1954 - 1958 sa omietli veže, vykonali sa rozsiahle očistné a konzervačné práce na rímsach, kamenných osteniach, fialách a kamenných chrličoch. V r. 1964 sa očistil barokový strop sakristie, v roku 1967 sa elektrifikovalo zvonenie. V severnej veži sa nachádza jeden z najväčších zvonov v Európe - sv. Mikuláš.

Náboženský význam chrámu

Kostol (Dóm) sv. Mikuláša v Trnave sa stal od roku 1543 do roku 1820 katedrálnym metropolitným chrámom Ostrihomskej arcidiecézy, pretože po bitke pri Moháči (1526) bol Ostrihom ohrozovaný tureckou expanziou. V roku 1918 po vzniku Československa a po vytvorení Trnavskej apoštolskej administratúry sa Kostol sv. Mikuláša opäť stal katedrálnym chrámom.

Keď v roku 1977 bola zriadená samostatná slovenská cirkevná provincia a vznikla Trnavská arcidiecéza, na žiadosť apoštolského administrátora Mons. Júliusa Gábriša pápež preniesol titul katedrálneho chrámu na Kostol svätého Jána Krstiteľa v Trnave.

Dňa 10. augusta 2008 v Dóme sv. Mikuláša v Trnave celebroval slávnostnú svätú omšu trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol, pri ktorej vyhlásil Dóm svätého Mikuláša za mariánske pútnické miesto Trnavskej arcidiecézy.

Dóm sv. Mikuláša dňa 9. novembra 2008 vyhlásil pápež Benedikt XVI. za baziliku minor. Postavenie baziliky minor umožňuje používať pápežský znak skrížených kľúčov na zástavách chrámov, chrámovom náradí a pečiatke.

V erbe baziliky sú tri jablká predstavujúce sv. Mikuláša a dve sedemcípe hviezdy predstavujúce Sedembolestnú Pannu Máriu. Trnavská bazilika minor je v poradí desiatou bazilikou na Slovensku.

Bazilika sv. Mikuláša v Trnave.

Tabuľka významných udalostí v Bazilike sv. Mikuláša:

tags: #katolik #vysoke #myto