Príbeh svätých Cyrila a Metoda poznáme v hrubých obrysoch zrejme všetci. Na pozvanie a prosbu veľkomoravského kniežaťa Rastislava poslal byzantský cisár Michal III. učencov Konštantína a Metoda. „Solúnski bratia“ predstavili nášmu ľudu nielen kresťanského Boha v staroslovienčine, ale nášmu jazyku dali aj písmo - hlaholiku. Akí však boli Cyril a Metod v skutočnosti, ako reálne historické postavy?
Mladý Konštantín
Na to nám dávajú zaujímavý pohľad spisy z 9. storočia s názvom Život Konštantína (Vita Constantini) a Život Metoda (Vita Methodii), ktoré boli v roku 2013 opätovne vydané Karmelitánskym nakladateľstvom v Bratislave. Konštantín, mladší súrodenec Metoda, bol považovaný doslova za zázračné dieťa. Spis „Život Konštantína“ uvádza, že už v ranej mladosti prosil v modlitbách o múdrosť odriekajúc slová: „Bože otcov našich a Pán milosrdenstva…, daj mi múdrosť prebývajúcu blízko tvojich prestolov, aby som spoznal, čo ti je milé a spasil sa.“ A naozaj, jeho múdrosť, ako aj zbožnosť boli také veľké, že si ho začal čoskoro všímať i sám cisár Byzantskej ríše.
Treba však podotknúť, že Konštantín a Metod pochádzali z významnej a ctenej rodiny, ktorá mala k panovníckemu bola vždy blízko. A tak cisár vysielal Konštantína do rôznych pohanských krajín susediacich s ríšou, aby tam obracal pohanov na kresťanstvo. V učenosti ako aj schopnosti učiť sa mladík nenachádzal od seba lepšieho. V spise sa o ňom ďalej dočítame: „Pomodliac sa k Bohu, čoskoro začal čítať a hovoriť, takže mnohí ho obdivovali a chválili Boha.“ To bol vlastne dôvod, prečo cisár na misiu na Veľkú Moravu poslal práve Konštantína - pretože už slovom a písmom ovládal príbuzný slovanský jazyk. Na pripomenutie, rečou Byzantskej ríše bola gréčtina, ale v blízkosti Solúna žila početná slovanská komunita.
Veľkomoravské knieža Rastislav zaslal byzantskému cisárovi Michalovi III. list, v ktorom sa píše: „Keďže náš ľud pohanstvo odvrhol a drží sa kresťanského zákona a nemáme učiteľa, ktorý by nám v našom jazyku pravú kresťanskú vieru…, pošli nám teda, vladár, takého biskupa a učiteľa.“
Konštantín sa práve vrátil z ďalšej namáhavej cesty, keď ho cisár poveril touto úlohou. Odvetil: „I ustatý som i chorý som, ale pôjdem tam“, pretože vedel, že niet dôležitejšej úlohy ako šírenie Božieho slova. Cisár teda poslal na Veľkú Moravu odkaz, že posiela „muža ctihodného a pravoverného, veľmi učeného a filozofa“. Takto sa vierozvestcovia Konštantín a jeho brat Metod vybrali na naše územie.
Vierozvestcovia
A skutočne, vierozvestcovia prišli na Veľkú Moravu už s pripraveným písmom. Písal sa rok 863. Miestnych obyvateľov veľmi rýchlo naučili aj sv. omšu, hodinky a ďalšie kňazské zvyklosti. Spoločne založili akési veľkomoravské učilište, kde pripravovali mladých mužov na kňazstvo. Spočiatku stál na jeho čele Konštantín, po ňom Metod a po Metodovej smrti Gorazd. Už po troch rokoch z neho vzišli prví novokňazi.
Ale Konštantín a Metod tiež museli čeliť sporom s nemecky hovoriacim kňazstvom, ktoré na našom území pôsobilo už skôr. Problémom bolo napríklad to, že mnohí z týchto kňazov podľa informácií, ktoré máme vďaka Životu Konštantína - „učili bezbožné veci“, ako napríklad „kto zabije zmiju, zbaví sa tým deviatich hriechov“, alebo „ak niekto zabije človeka, nech pije tri mesiace z drevenej čaše a nech sa nedotýka sklenenej“ - išlo v podstate o prvky a formy z predkresťanského pohanstva, ktoré boli na Veľkej Morave stále veľmi zaužívané.
Kvôli roztržke ohľadom používania slovanského jazyka v liturgii pozval pápež Mikuláš I. solúnskych bratov do Ríma, aby svoju činnosť vlastne vysvetlili. Súrodenci sa teda vybrali a cestou navštívili aj Koceľa, syna kniežaťa Pribinu, ktorý žil na území dnešného Maďarska pri Blatenskom jazere (Balaton). Koceľ im poskytol „päťdesiat učeníkov, aby sa tiež priučili“ liturgii v staroslovienčine a jej sláveniu. Ako spisy ďalej uvádzajú, Metod nevzal ani striebra ani zlata, ani od Rastislava ani od Koceľa „vykladajúc evanjelium bez odmeny“. Avšak, „vyprosil si deväťsto zajatcov a prepustil ich“.
Smrť Konštantína v Ríme
Cestou sa bratia dozvedeli, že úradujúci pápež zomrel. V Benátkach ich čakali nepríjemnosti, keď sa proti nim stavalo kňazstvo odmietajúce slovanskú liturgiu. Nový pápež Hadrián II. však návštevu potvrdil a sám dokonca vyšiel zo svojej rezidencie solúnskych bratov, Konštantína a Metoda privítať. Podľa spisov sa počas tejto návštevy, konanej v roku 867 udialo vo Večnom meste niekoľko zázrakov a ten najväčší bol, že „porazený človek sa uzdravil“.
Pápež Hadrián potvrdil učenie solúnskych bratov a povolil aj slávenie sv. omše v staroslovienčine. V Živote Konštantína sa uvádza: „A potom zase spievali v chráme veľkého učiteľa národov, apoštola Pavla. Nad jeho hrobom celú noc spievali chválospevy po sloviensky a ráno znova spievali liturgiu.“
Konštantín v Ríme vstúpil do kláštora, kde prijal meno Cyril. V kláštore v roku 869 aj zomrel. V spise sa dozvedáme: „A tak zosnul v Pánu, štyridsaťdvaročný, štrnásteho dňa mesiaca februára, v druhej indikcii, roku 6377 od stvorenia sveta.“ Cyril, vlastným menom Konštantín, teda zomrel 14. februára roku 869 po ukrižovaní Pána.
Podľa spisov sa v neprítomnosti solúnskych bratov opäť na Veľkej Morave vracali k moci germánski duchovní. Slovania ich však vypudili a poslali pápežovi prosbu: „Daj nám Metoda za arcibiskupa i učiteľa.“ A pápež Hadrián súhlasil. Tak sa teda Metod vydal späť na Veľkú Moravu, avšak už ako arcibiskup.
Metod opäť na Veľkej Morave
Počas spiatočnej cesty sa Metod znova vybral najprv ku Koceľovi a istý čas strávil v jeho sídle na Blatnohrade. Koceľ poslal pápežovi list s prosbou, aby ustanovil Metoda biskupom pre celú Panóniu (v podstate oblasť budúceho Uhorska), na čo pápež Hadrián pristúpil a vymenoval Metoda nielen za arcibiskupa, ale aj za pápežského legáta pre slovanské národy v Svätoplukovej aj Koceľovej ríši. Zdá sa, že tento krok rozhneval franských biskupov, ktorí Metoda uväznili v kláštore vo Švábsku. Hoci Hadrián II. proti tomuto neslýchanému kroku protestoval a žiadal Metodovo prepustenie, Frankovia napokon ustúpili až jeho nástupcovi na stolci, Jánovi VIII.
Život Metoda nám hovorí o tom, ako neustále „upadal do nebezpečenstiev od diabla“ a približuje, že počas svojich evanjelizačných ciest po našom území naňho striehli hrozby v podobe zbojníkov, búrlivých vĺn na riekach, či nečakaných plytčín. Metoda však aj naďalej sprevádzali zázraky. Spisy hovoria o jeho proroctvách:
„Jedno veľmi silné pohanské knieža, sídliace na Visle, rúhalo sa kresťanom a sužovalo ich. Metod mu poslal odkaz: „Dobre ti bude, synu, dať sa pokrstiť z vlastnej vôle vo svojej zemi, než aby ťa zajatého pokrstili nútene v cudzej krajine; a spomenieš si na mňa.“ A tak sa aj stalo.“
Podobne prorokoval aj Svätoplukovi, že nepriateľov porazí až vtedy, keď sľúbi, že svätý deň spolu s vojakmi zasvätí modlitbám. Metod v tom čase začal pociťovať, že smrť už nie je ďaleko. Vymenoval preto ešte Gorazda, jedného zo svojich slovanských žiakov, za svojho nástupcu. Metod zomrel 6. apríla 885.
Moderná historická veda už dnes nekladie taký dôraz na kristianizáciu našich predkov ako na kultúrne poslanie byzantskej misie. Na slovenské územie prenikli prvé správy o kresťanstve už v 2.-4. stor. n.l. Dokladajú to nálezy kahanca s predpokladaným symbolom XP, čo znamená grécky Christos, nájdeného na trenčianskom hradnom kopci.
Požiadavka Rastislava o vyslanie biskupa, bola v tom čase pre Byzanciu svojim spôsobom nesplniteľná. Biskupské zhromaždenie hovorilo o veľkomoravskom kresťanstve, že je rudis, čo znamená surové a neforemné. Veľkomoravská spoločnosť musela byzantskému kresťanstvu pripadať ako barbarská a pohanská. Vo vnútri spoločnosti sa uplatňovali aj napriek pokrsteniu pohanské mravy, mládež žila voľným pohlavným životom a aj naďalej sa uplatňovali tradície slnovratových a iných slávností.
Túto celú situáciu a následné rozhodnutie byzantského cisára ovplyvnil fakt, že Byzancia sa snažila presadiť svoju ideológiu v Bulharsku, kde chceli prijať ,,novú vieru“ od rímskeho pápeža. Avšak Byzancia na Veľkú Moravu nevyslala nijakú vyššiu cirkevnú reprezentáciu. Konštantín dobre poznal slovanský jazyk, taktiež bol vynikajúcim filológom a už dlhší čas sa spolu so svojimi žiakmi snažil vyjadriť sloviensku reč aj graficky t.j. písmom.
Na Veľkú Moravu sa vydali v polovici roku 863. Po príchode na Veľkú Moravu zriadili Konštantín a Metod spolu s Rastislavovou pomocou cirkevné učilište. Jeho sídlo pravdepodobne nebolo priamo na dvore panovníka, ale blízko dvora. Prevratnosť a jedinečnosť tohto učilišťa spočívala predovšetkým v tom, že solúnski bratia nepreferovali výučbu ani v gréckom ani latinskom jazyku, ale svojim žiakom sprístupnili učebné texty v slovanskom jazyku.
Na Veľkej Morave bola vžitá latinská liturgia a Konštantín s Metodom používali grécku . t.j. byzantskú liturgiu s odlišnými obradmi. Vznikli trenice v cirkevno - politickej sfére, predmetom útokov franského kléru na slovanské učilište bol predovšetkým slovanský liturgický jazyk, ktorý v roku 863 schválil byzantský cisár Michal III., ktorý sa považoval za námestníka Boha na zemi t.j. V roku 867 sa Konštantín spolu s Metodom rozhodli toto vyjadrenie nechať schváliť aj západnou cirkevnou vrchnosťou. A to najmä preto, aby dokázali svoju ortodoxiu.
Po stretnutí s Koceľom sa rady žiakov solúnskych bratov značne rozšírili. Onedlho sa ocitli v Benátkach, čo vysvetľuje ich pôvodný zámer a to nalodiť sa a vrátiť sa do Carihradu. Diskusia sa zrejme skončila víťazstvom Konštantína, kedže spravodajca uvádza, že svojich protivníkov zahanbil a odišiel. Nasledovalo urýchlené pozvanie od pápeža Mikuláša I., čo len potvrdzuje teóriu, že bratia nemali v úmysle ísť do Ríma.
Pápež Mikuláš I. však koncom roka 867 zomrel a bratov v Ríme privítal nový pápež Hadrián II. Privítanie bolo pompézne, keďže bratia prinášali pozostatky sv. Klimenta, žiaka apoštola Petra. Okrem toho bol Metod spolu s troma žiakmi vysvätený za kňaza a ďalší žiaci boli vysvätení za lektorov. Pápež nevedel ako politicky tento projekt zrealizovať. Taktiež bol oslabený vplyv solúnskych bratov a to najmä občianskemu sporu, ktorý súvisel s ich najväčšími stúpencami pápežským tajomníkom Anastáziom a biskupom Arseniom, ktorý boli exkomunikovaný. Taktiež negatívne ovplyvnila riešenie tejto otázky aj nečakaná choroba Konštantína.
Pápež vymenoval Metoda za učiteľa, za pápežského legáta pre Panóniu a Veľkú Moravu, ale zriadenie vlastnej provincie ponechal zatiaľ stranou. Až po upevnení postavenia Veľkej Moravy voči Ľudovítovi Nemcovi v roku 869 pápež vyhlásil zriadenie samostatnej moravsko - panónskej diecézy, na čelo ktorej postavil novo vysväteného arcibiskupa Metoda.
Metod najprv zorganizoval cirkev v Koceľovom kniežatstve a až v roku 870 sa rozhodol vrátiť na Veľkú Moravu. V Zadunajsku ho však zajali a odviedli pravdepodobne do Rezna (Regensburgu), kde sa uskutočnil surový a ponižujúci súd, ktorému predsedal Ľudovít Nemec. Tento súd odsúdil Metoda na neurčitý čas do väzenia vo Švábsku. Žiakov slovanského učilišťa vyhnali a dali pod dozor franského kléru.
V roku 873 na podnet Svätopluka a Koceľa sa pápež Ján VIII. ujal Metodovho prípadu a začal konať. Latinský klérus odchovaný franskými učiteľmi, sa cítil ohrozený a z jeho iniciatívy vznikla obžaloba Metoda z krivoprísažníctva i z východokresťanskej herézy. Preto Svätopluk poslal na jar roku 879 kňaza Jána do Ríma, aby pápež pozval Metoda k sebe a preskúšal ho, či je pravoverný a či učí tak, ako sa zaviazal. Pápež po preskúmaní situácie a overení pravovernosti Metoda, poslal Svätoplukovi list Industriae tuae, v ktorom potvrdil privilégium z roku 870 o jeho arcibiskupskej hodnosti a funkcii pápežského legáta.
Pápež taktiež vysvätil Wichinga za biskupa v Nitre s povinnosťou zachovať poslušnosť arcibiskupovi Metodovi. Pápež súhlasil s vykonávaním omše v slovanskom jazyku, ale pod podmienkou, že sa najprv bude čítať evanjelium latinsky a až potom sloviensky. Taktiež pápež v liste vyhovel žiadosti Svätopluka o vazalstve sv. Petra t.z., že prijal Svätopluka, jeho veľmožov a ostatný ľud pod patronáciu stolice sv. Tento úspech sa snažili oslabiť franskí feudáli intrigou, ktorú zosnoval Wiching. Ten ešte počas pobytu v Ríme vytvoril falzifikát listu pápeža Jána VIII., podľa ktorého vraj Svätopluk dostal poverenie vyhnať Metoda z Veľkej Moravy. Pápež v odpovedi uviedol, že okrem listu Industriae tuae, neposlal žiadny ďalší list.
Metod v roku 882 navštívil aj s povolením rímskeho pápeža Jána VIII. byzantského cisára Bazila I. a pravdepodobne aj patriarchu v Carihrade. Posledné roky svojho života 881-885 vyplnil aktívnou literárnou činnosťou náboženského charakteru. Okrem toho aj naďalej viedol učulište avšak 6. apríla 885 zomrel.
Krátko pred svojou smrťou určil za svojho zástupcu svojho žiaka Gorazda. Po jeho smrti sa však cirkevná situácia na Veľkej Morave dostala do zložitej situácie. V Ríme po smrti pápeža Jána VIII. sa stal jeho nástupcom Štefan V. resp. VI., ktorý však otázku týkajúcu sa sporov medzi franským a slovanským klérom, dobre nepoznal. Túto situáciu Wiching využil a ktorého pápež v liste Svätoplukovi v roku 885 znovu rehabilitoval v biskupskej hodnosti a potvrdil Svätoplukovi vazalstvo voči rímskej stolici. Pápež na základe falošných informácii vyšiel Wichingovi v ústrety, ale nie natoľko ako očakával. Slovanské učilište fungovalo pod vedením Gorazda ešte takmer rok, ale keďže prenasledovanie Metodových žiakov naberalo na intenzite na jar roku 886 výkvet slovanskej kultúry zanikol.
Po zavretí školy sa wichingovcami prenasledovaní žiaci väčšinou rozišli. Niektorí ušli do Chorvátska, iní do Bulharska, niekoľkí ušli azda do Čiech mnohí iste ostali doma, kde sa navonok zriekli učiteľa Gorazda a Metoda. Za to, že môžeme hovoriť o kultúre Veľkej Moravy vďačíme predovšetkým založeniu slovanského učilišťa, ktoré predstihlo napriek krátkemu trvaniu takmer všetky súveké pedagogické - literárne európske strediská. Jeho literárny význam má pôvod v zavedení hlaholského písma a vytvorení kultúrnej formy slovanského jazyka.
Písomné pamiatky z tohto obdobia tvoria predovšetkým cirkevné texty preložené z gréčtiny. S veľkomoravským učilišťom, ktoré síce pod tlakom zaniklo, súvisí aj rozmach slovanského písomníctva v starobulharskom učilišti v Preslavi (tu sa na prelome 9. a 10. storočia začala miesto hlaholiky používať cyrilika). Z Bulharska sa neskôr cirkevnoslovanské písomníctvo rozšírilo do Ruska a Srbska. Významné stredisko vzniklo aj v dalmátskom Nine.
Kultúra veľkomoravskej ríše bola reprezentovaná aj špecializovanou a diferencovanou výrobou, ku ktorým patria predovšetkým stavebné a výtvarno-umelecké pamiatky. S postupnou kristianizáciou sa v sakrálnej i svetskej architektúre uplatňovali popri karolínskych aj dalmátske a po roku 863 aj byzantské vplyvy. Malé zvyšky omietok dokazujú, že v interiéry sa uplatňoval najmä literárny typ maliarskej výzdoby.
Umenie sa uplatňovalo aj pri výrobe mečov, pri používaní ostrôh, ktoré vynikajú tauzovaním a vybíjanými ornamentmi. Vrcholným prejavom veľkomoravského umenia bolo šperkárstvo, zamerané na výrobu náušníc, prsteňov a čeleniek. Inšpirovali sa aj antickými vzormi. Z hľadiska kultúry a umenia možno na Veľkej Morave hovoriť o symbióze západnej a východnej kultúry.
Prirodzenú hranicu Veľkej Moravy na severe tvorili hrebene Západných Karpát po styčnú oblasť Jeseníkov s Českomoravskou vysočinou. Slovami Evanjelia: “Choďte do celého sveta a učte všetky národy!“ poslal Boh aj bratov Konštantína a Metoda na misie najprv k národom mohamedánskych Saracénov i Chazarov na Kryme, kde ohlasovali Evanjelium. Tak ich pripravoval na ich najväčšiu misiu k nášmu národu Slovenov (Slovákov). Tu ako „vyznávači Svätej Trojice slepým svetlo rozdávali a žriedlom Božieho Slova sa stali. Sťa pevné stĺpy Kristovej Cirkvi, pečaťou Pravdy a štítom viery boli i drahocennou perlou v klenotnici Pána, vyvolené nádoby Ducha Svätého., ktoré rozniesli meno Kristovo po celej Slovenskej zemi .“
Vďaka Cyrilovi a Metodovi sa slovenský národ kultúrne zrodil prijatím krstu a Božieho slova. Činnosťou " byzantskej misie u Slovenov-Slovákov došlo v 9. storočí k vytvoreniu prvého slovenského písma, neskôr nazvaného hlaholika, čím položili základy celej slovenskej kultúry. Do nášho jazyka bolo preložené celé Sväté Písmo a slúžila sa staroslovenská liturgia.
Boli však mnohí , čo sa posmievali slovenským knihám. Keď bol Filozof v Benátkach, vystúpili proti nemu ako havrany proti sokolovi, hovoriac: neprináleží nijakému národu mať vlastné písmená okrem Židov, Grékov a Latincov, a to podľa Pilátovho nápisu, ktorý napísal na kríži Pána.“ Filozof im však odpovedal: „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce nesvieti rovnako na všetkých? A to sa vy nehanbíte iba tri jazyky uznávať, prikazujúc tým, aby všetky ostatné národy a kmene ostali slepé a hluché? Týmito a mnohými inými slovami ich zahanbil. Preto i Apoštolský pápež nazval ich pilátnikmi a trojjazyčníkmi.“
Dedičstvom Cyrila a Metoda, zakladateľov slovenskej duchovnej i svetskej kultúry, je znak byzantského dvojkríža, ktorý sa stal neodmysliteľným symbolom Slovenska. Byzantskí cisári si dvojkríž osvojili ako symbol svojej hodnosti, moci a misijnej úlohy šíriť kresťanstvo u pohanských národov.
Po 40 mesiacoch evanjelizačnej práce u Slovenov, vybrali sa do Ríma dať svätiť slovenských učeníkov. Po ceste ich prijalo slovenské knieža Koceľ, vládca Panónie vo svojom meste Blatnohrade a obľúbiac si veľmi slovenské písmo, sám sa ho naučil, ba dal mu do 50 žiakov, aby sa ho tiež naučili. „.A keď došli do Ríma, vyšiel im v ústrety sám Apoštolský Hadrián so všetkými mešťanmi, nesúc v rukách sviece, lebo prinášali ostatky svätého Klementa, mučeníka a rímskeho pápeža.“ Potom pápež Hadrián dal vysvätiť „Metoda za biskupa, ako aj ostatných ich žiakov za kňazov a diakonov.“
Svätí Cyril a Metod a ich piati najznámejší slovenskí učeníci a spolupracovníci svätí Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Sáva sa označujú aj ako svätí Sedmopočetníci. Všetci títo stáli pri zrode samostatnej slovenskej Cirkvi a tým i štátnosti, kultúry a vzdelanosti.
Pápež Hadrián II. v roku 869 vymenoval Metoda za svojho legáta pre slovenské kraje, ktorým vládli kráľ Rastislav a slovenské kniežatá Svätopluk a Koceľ. Im adresoval aj bulu “Sláva Bohu na výsostiach“, ktorou úradne potvrdil slovenský jazyk ako bohoslužobný jazyk Cirkvi. Udelenie moravsko-panónskeho arcibiskupského stolca Metodovi v Ríme roku 870 znamenalo fakticky uznanie cirkevnej i štátnej nezávislosti Slovenov-Slovákov.
Keď ho prijal knieža Svätopluk i so všetkými Slovenmi, zveril mu všetky kostoly i duchovných vo všetkých mestách. Od toho dňa veľmi začalo rásť Božie učenie. Potom arcibiskup Metod s troma učeníkmi preložil knihy Svätého Písma z gréckeho jazyka do slovenského, lebo predtým s Filozofom preložil len knihy Nového zákona. Preložil aj cirkevný i svetský zákonník. Náš prvý arcibiskup Metod zomrel 6. apríla 885 a bol pochovaný v hlavnom katedrálnom chráme.
| Udalosť | Dátum |
|---|---|
| Príchod Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu | 863 |
| Cyril a Metod v Ríme | 867 |
| Smrť Cyrila (Konštantína) | 14. február 869 |
| Smrť Metoda | 6. apríl 885 |