V dnešnej dobe sa často diskutuje o slobode, o tom, ako žije slobodný človek a aké má práva. Všeobecne sa zdá, že sloboda je nevyhnutná pre dôstojný život. Avšak, mnohí ľudia, hoci sa oslobodili od vonkajších obmedzení, upadajú do duchovného otroctva, ovládaní nezriadenými vášňami, chamtivosťou, hnevom, závisťou a nenávisťou. Toto otroctvo sa v teológii nazýva hriech.
Morálka a Božie prikázania
Keď dnešný človek počuje slovo morálka, hneď sa pýta: „Čo to len bude...? Zase nejaké príkazy a zákazy, čo smieme a čo nesmieme!“ Každý človek má morálku, aj neveriaci. Pretože každý si uvedomuje čo môže a čo nemôže robiť. Teda morálka vychádza z ľudskej prirodzenosti. Lenže my kresťania nestaviame našu kresťanskú morálku len na ľudskej prirodzenosti, ale na Božích prikázaniach = na Božej vôli!!! Mnohí chápu morálku len ako množstvo zákazov, príkazov a obmedzení. Ale to je neúplný, jednostranný a častokrát nesprávny pohľad na morálku. Boh nám ju nedáva preto aby nás obmedzil, v niečom ochudobnil, ale dáva ju nám preto, aby sme prežívali život v radosti, v šťastí, v plnosti. Ježiš povedal: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10, 10) Boh ľudí veľmi miluje a všetko čo robí, robí z lásky k nám. Boh chce pre nás len a len to najlepšie, preto nám dal kresťanskú morálku, Božie prikázania.
Sloboda a otroctvo hriechu
Boh stvoril človeka z lásky, a preto ho stvoril ako slobodného. Boh chce aby sa človek slobodne rozhodol túto Jeho lásku opätovať. Sloboda je schopnosť človeka rozhodnúť sa, vybrať si. A sloboda, ktorú nám ponúka Boh, je možnosť rozhodnúť sa pre Boha alebo proti nemu! Každé rozhodnutie pre Boha je dobro a každé rozhodnutie proti Bohu je zlo, a vlastne hriech. Človek zneužíva svoju slobodu a stáva sa otrokom práve vtedy, keď hreší. „Ježiš povedal: „Každý, kto pácha hriech, je otrok.“ (Jn 8, 34) Lebo Boh chce aby sme svoju slobodu používali tak, že budeme konať dobro a nie zlo - hriech! Sloboda nie je to, keď si človek robí čo chce - to už je anarchia, bezohľadnosť, sebectvo, arogancia.
Ako už bolo spomenuté, hriech je slobodné rozhodnutie sa proti Bohu, teda hriech je slobodné, dobrovoľné a vedomé porušenie Božieho prikázania. Toto slobodné rozhodnutie prináša so sebou aj dôsledky, a síce osobný trest za spáchané zlo, ale aj pribudnutie ďalšieho zla do sveta. Pretože každým hriechom prichádza do sveta ďalšie zlo. Čím viac bude ľudstvo páchať hriechy, tým viac bude zla vo svete. Z hriechu pochádza všetko čo trápi ľudstvo - násilnosti, terorizmus, krádeže, prepady, vraždy, vojny, nenávisť, nevera a mnohé iné ... Každým spáchaným hriechom si diabol berie za to od človeka daň, v podobe toho čo človek má. Napr. pokoj, životnú či rodinnú pohodu, zdravie, šťastie, Božie požehnanie, atď.
Iba sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy a to v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Osobná pripočítateľnosť nejakého hriechu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ale aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, zlozvykmi, alebo nejakými psychickými poruchami.
Samozrejme, že prestúpenia Božích prikázaní nie sú svojou hodnotou rovnaké. Tieto prestúpenia sa delia podľa toho, s akým úmyslom sa zlo koná a v akej veľkej veci. Ak niekto poruší Božie prikázanie vo vážnej veci, celkom vedome a dobrovoľne, jedná sa o veľký priestupok voči Bohu, ktorý nazývame ťažký, veľký alebo smrteľný hriech. Ak niekto poruší Božie prikázanie vo veci menej podstatnej, alebo sa spáchal hriech s nie celkom jasným vedomím že ide o zlo, alebo sa neurobí veľká škoda na cti či majetku, vtedy hovoríme o malom, ľahkom, všednom hriechu.
Ak sa niekto úprimne snaží o dokonalosť vo svojom živote, ten sa snaží vyhýbať aj týmto všedným hriechom. Kto prestane brať vážne malé previnenia, napokon skončí vo veľkom. Preto svätci brali vážne všedné hriechy! Človek sa má v živote usilovať o to, aby jeho skutky boli morálne dobré. Čiže aby neboli hriešne. Vždy má mať človek v úmysle konať dobro. No dobrý úmysel nikdy neurobí dobrou tú vec, ktorá je zlá. A naopak, zlý úmysel (napr. vychvaľovanie sa) robí zlým aj ten čin, ktorý môže byť v sám sebe dobrým. Zlý skutok sa okolnosťami nestane dobrým. No okolnosti prispievajú k zmenšeniu, alebo k zväčšeniu dobra alebo zla. Všetky tri časti musia byť dobré, lebo iba vtedy je ľudský čin dobrý. Je nesprávne hodnotiť ľudské činy iba podľa úmyslu a okolností.
Svedomie
V každom človeku sa v jeho vnútri ozýva „hlas“, ktorý mu hovorí čo je dobré a čo zlé! Tento vnútorný hlas nazývame svedomie. Svedomie je Boží zákon, ktorý Boh vpísal do srdca každého človeka. Každý človek vie preto rozlíšiť čo je dobré a čo zlé. Správne svedomie nás správne upozorňuje čo je dobro a čo zlo. Nesprávne (otupené) svedomie slabo rozlišuje medzi dobrým a zlým, aj vo veľkých hriechoch vidí iba malé chyby, alebo niektoré hriechy ani vôbec nepokladá za hriechy! Človek si správne svedomie zachováva predovšetkým: spytovaním svedomia na záver dňa, pravidelnou mesačnou sv.
Prikázania: Nebeský Otec nás veľmi miluje a chce nás mať všetkých u seba v nebi. On urobil všetko preto, aby sme sa do toho neba mohli dostať. Aj Božie prikázania nám dal preto, aby nám ukázali akým spôsobom sa do neba dostaneme. Je teda len na nás či vykročíme po ceste Božích prikázaní, ktorá na 100% vedie do neba! Ani bežný ľudský život si nevieme predstaviť bez rôznych usmernení - dopravné prepisy, rôzne návody na použitie, atď. Božie prikázania nám teda pomáhajú dôjsť do neba, ale aj prežívať život na zemi v pravom šťastí a v pokoji.
Raz sa Ježiša opýtali: Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie? On povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22, 37 - 39) - toto je tzv. prikázanie lásky: Na prvom mieste máme v našom živote milovať Boha!!! To je naše najväčšie poslanie. No nemáme Ho milovať tak, ako máme radi ľudí alebo veci. Boha milujeme nadovšetko, čo je aj vyjadrené slovami: „...celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ To znamená, že Ho máme radšej ako všetkých ľudí, viac ako rodičov, priateľov alebo ktorúkoľvek vec na svete. Boha milujeme viac ako seba samých! Lenže túto lásku voči Bohu dokazujeme tak, že druhých ľudí, ktorí sú okolo nás milujeme presne tak, ako máme radi sami seba! Láska k človeku je najlepším vyznaním lásky k Bohu.
Svätý Ján apoštol napísal: Ak niekto povie: Milujem Boha, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. (1 Jn 4, 20) Máme milovať každého človeka, bez rozdielu - či je dobrý, alebo zlý, chudobný / bohatý, starý / mladý, zdravý / chorý, čiernej, alebo bielej pleti. Pretože v každom človeku je prítomný Boh, každý je stvorený na Boží obraz!!! Ďalších 7 prikázaní z Desatora hovorí o správnej láske k sebe samým a voči druhým ľuďom!
Márnotratný syn ako príklad otroctva a návratu
Podobenstvo o márnotratnom synovi je silným príkladom duchovného otroctva a cesty k slobode. Syn, ktorý opustí otcov dom a premrhá svoj majetok, sa stáva otrokom svojich vášní a nakoniec upadne do biedy. Avšak, keď si uvedomí svoju situáciu, vráti sa k otcovi a je prijatý s láskou a odpustením.
Márnotratný syn bol v otcovom dome slobodným, nepoznal biedu ani hlad a o jeho potreby sa starali sluhovia. Hoci mal všetko, túžil po absolútnej slobode a nechcel si ani pripustiť myšlienku, že by mal byť niekomu podriadený. Preto berie časť majetku a odchádza z domu. Ako sa asi cítil, keď konečne nevidel dom, ani otca, ani brata, ani sluhov a nikto nemal naň žiadne požiadavky? Zrejme z neho padlo ťažké bremeno a tešil sa, že si môže robiť, čo len chce. Postupne sa však stal otrokom priateľov, vína, nezriadenej lásky, teda duchovným otrokom, ktoré neskôr prerástlo aj do hmotného otroctva. Ježiš toto otroctvo vyjadril slovami: Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť.
Možno si v duchu povieme, aký je úbohý takýto človek. Či vari môže byť ešte väčšie otroctvo ako toto? Ale zatiaľ, čo máme pred sebou biedny obraz úbohého márnotratného syna, zamyslime sa nad sebou a pýtajme sa: Nie som azda aj ja takýmto alebo podobným otrokom? A pri uvažovaní myslime na Ježišove slová: Každý, kto pácha hriech, je otrok. Čo to znamená? Ak si neviem rozkázať a často sa mi stáva, že prichádzam domov pod vplyvom alkoholu - som jeho otrok. Ak neviem udržať jazyk na uzde a svojimi rečami špiním dobrú povesť blížnych - stávam sa otrokom zlých rečí. Ak žijem nezriadeným a nemravným životom - stal som sa otrokom hriešnej a nezriadenej lásky alebo sebalásky. Iste mi dáte za pravdu, že by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho a vymenovať rad-radom mnohé a mnohé biedy, ktoré nás často vrhajú do otroctva.
Dokedy sa však necháme zotročovať? Veď či nás takýto spôsob života napĺňa blaženosťou? Rozhodne nie! Lebo každý hriech prináša so sebou zlo a strpčuje život tomu, kto ho pácha, ale aj iným ľuďom. Ak človek z hriechu nepovstane, ak sa nevymaní z jeho otroctva, výsledkom bude večná smrť, večné otroctvo.
Návod na zbavenie sa otroctva nachádzame v Ježišovom podobenstve. Márnotratný syn, keď sa ocitol v biede, spomenul si na dobrotu otca a povedal si: Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.
Tým najlepším otcom je náš nebeský Otec. Každú chvíľu nás čaká a pozerá, kedy konečne zanecháme svoje hriechy a vrátime sa do jeho domu. Nebojme sa, lebo on nám už dávno odpustil. Je iba na nás, aby sme zatúžili po jeho láske a zriekli sa hriechu, ktorý nás najviac zotročoval.
Nenahováraj si, že tebe už niet pomoci, nezúfaj si, že si už tak zotročený, že nemáš silu sa z otroctva vymaniť. Či nás Ježiš denne nepresviedča o tom, ako nás Boh miluje a ako nás čaká?
George MacDonald v jednom zo svojich románov rozpráva príbeh dievčatka, ktoré žilo so svojím strýkom. V jedno ráno nazrelo cez polootvorené dvere do jeho izby. Strýko z vyrezávanej krabičky vytiahol drahokam a dlho si ho prezeral oproti svetlu. Potom ho dal naspäť. Keď v ten deň strýko odišiel, dievčatko vošlo do jeho izby, aby si drahokam pozrelo. Jej srdiečko však rýchlo naplnil pocit viny. Sadla si v strýkovej izbe a nervózne čakala, kým sa vráti. Prišiel až neskoro večer. Len čo vošiel do izby, dievčatko si pred ním kľaklo a skrúšene vyznalo, čo hrozného urobilo bez jeho povolenia. Nakoniec zašepkalo: Strýko, potrestáš ma? Áno, áno, - odpovedal naoko nahnevaný strýko. Potrestám ťa! A to takto! Takto túži aj Boh „potrestať“ každého vinníka, ktorý pokorne k nemu prichádza.
Pravda oslobodzuje
Ježiš povedal Židom, ktorí uverili: „Ak vy zostanete v mojom slove, budete naozaj moji učeníci, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8, 31-32) Pravda o našej hriešnosti a o Božej láske, ktorá nás oslobodzuje, je kľúčom k pravej slobode. Je dôležité brať slovo Pána Ježiša vážne. Mnohí zo Židov, ktorí uverili v Pána Ježiša, počuli: „Ak vy zostanete v Mojom slove… poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (v. 31-32). Ježiš im pripomína dôležitú skutočnosť: „Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu“ (v. 34). Veľmi dobre vieme, že ON chce z hriechu vyslobodiť každého. Najskôr nám chce naše hriechy odpustiť, a potom nám dať silu žiť novým spôsobom života vo Svätom Duchu.
Je dôležité počúvať slová Pána Ježiša, ktorý je PRAVDOU, ktorý má moc nás vyslobodiť z našich hriechov.
Kultúra života vs. Kultúra smrti
Zápas medzi „kultúrou života“ a „kultúrou smrti“ pramení z oslabenia citlivosti na Boha a na človeka. Ak sa povýšenie vlastného „ja“ chápe v kategóriách absolútnej autonómie, vedie nezadržateľne k negovaniu druhého človeka; vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť. Takto sa spoločnosť stáva zoskupením jednotlivcov, ktorí žijú vedľa seba, ale nie sú spojení vzájomnými väzbami: každý chce realizovať svoje ciele nezávisle od druhých, ba chce svoje záujmy postaviť pred záujmy iných.
Avšak skutočnosť, že aj iní majú podobné snahy, núti hľadať nejakú formu kompromisu, ak má spoločnosť zaručiť každému čo možno najväčšiu slobodu. Takto sa stráca akýkoľvek vzťah k spoločným hodnotám a k absolútnej a všetkými uznávanej pravde: spoločenský život podstupuje riziko úplného relativizmu. O všetkom sa možno dohodnúť, o všetkom možno vyjednávať: aj o prvom zo základných práv, akým je právo na život. Keď sa takto demokracia spreneveruje vlastným princípom, mení sa v podstate na totalitárny systém. Štát už nie je „spoločným domom“, kde môžu všetci žiť v súlade so základnými zásadami rovnosti, ale pretvára sa na tyranský štát, uzurpujúci si právo disponovať životom slabších a bezbranných, nenarodených detí a starých, a to v mene spoločenského úžitku, ktorý v skutočnosti znamená len záujem určitej skupiny.
Keď mizne citlivosť na Boha, ohrozená a deformovaná je aj citlivosť na človeka. Uzavretý v tesnom kruhu svojej fyzickej prirodzenosti stáva sa istým spôsobom „vecou“ a prestáva chápať „transcendentný“ charakter svojho „jestvovania ako ľudskej bytosti“. Preto už nepovažuje život za vynikajúci Boží dar, zverený jeho zodpovednosti, aby ho s láskou strážil a „ctil si ho“ ako „posvätnú“ skutočnosť. Život sa pre neho stáva jednoducho „vecou“, ktorú považuje za svoje výlučné, totálne ovládateľné a manipulovateľné vlastníctvo.
Oslabenie citlivosti na Boha i človeka nevyhnutne vedie k praktickému materializmu, čo napomáha šíreniu sa individualizmu, utilitarizmu a hedonizmu. Hodnoty spojené s „byť“ budú nahradené hodnotami spojenými s „mať“. Jediným cieľom, ktorý sa berie do úvahy, je vlastný hmotný blahobyt. Takzvaná „kvalita života“ sa najčastejšie alebo výlučne vysvetľuje v kategóriách ekonomickej efektivity, neusporiadaného konzumizmu, atrakcií a príjemností fyzického života, a zabúda sa na hlbšie - vzťahové, duchovné a náboženské - rozmery existencie.
Kristova krv ako zdroj nádeje a vykúpenia
Absolútne jedinečným a výnimočným spôsobom volá k Bohu Kristova krv, ktorého prorockým predobrazom je postava nevinného Ábela. Je to krv pokropenia, ktorá vykupuje, očisťuje a prináša spásu; je to krv Prostredníka Nového zákona, „ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28). Kristova krv zjavuje, aká veľká je Otcova láska a zároveň ukazuje, aký cenný je v Božích očiach človek a akú veľkú hodnotu má jeho život.
Práve preto, že Kristova krv bola vyliata ako dar života, nie je už znakom smrti a definitívnej rozlúčky s bratmi, ale je prostriedkom zjednotenia a spoločenstva, ktoré dáva všetkým život v hojnosti. Kto pije túto krv vo sviatosti Eucharistie a zostáva v Ježišovi (porov. Jn 6, 56), je napojený na dynamiku jeho lásky a obety vlastného života, aby mohol spĺňať prvotné povolanie k láske, vlastné každému človeku (porov. Gn 1, 27; 2, 18 - 24). Z Kristovej krvi všetci ľudia čerpajú aj silu konať vo veci obrany života. Práve táto krv je najsilnejším znamením nádeje, ba základom absolútnej istoty, že tak, ako je to podľa Božieho zámeru, život určite zvíťazí.
Výzva k nasledovaniu Krista
Byť evanjelickým kresťanom znamená mať istotu spasenia i radosť zo spasenia a vykúpenia! Znamená to nielen poznanie hriechu z Božieho zákona. Ale zároveň je odpoveďou na to, ako najlepšie odpovieme Pánu Bohu na jeho milosť a lásku v Pánovi Ježiovi Kristovi! O to išlo Lutherovi a reformačným otcom. O to má ísť aj nám dnes. Toto poznanie je založené a zakotvené v Božom slove SZ i NZ. Slove, ktoré vždy hriech zjavný i tajný odhaľuje, ale aj pomoc, spásu a vyslobodenie v pravý čas zvestuje, poskytuje a zaručuje. Preto slávime aj dnes Pamiatku reformácie, ako dar svetla a Božej pomoci pre nás i našich potomkov!
Pán Ježiš však hovorí a Luther Jeho slovo počul a tlmočil verne ďalej: „Ak vy zostanete v mojom slove, budete v pravde moji učeníci a poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Hriech je otroctvom. Ježiš o ňom hovorí takto: “Otrok nezostáva v dome naveky, Syn zostáva naveky! Povedané inými slovami: otrok, hriešnik je vylúčený z domu Božieho, zo života večného.
Preto k Nemu máme, ale aj môžeme ísť s dôverou, s prosbou a s poďakovaním.