Kázeň na Prvé sväté prijímanie pre deti

Máj je mesiac prvých svätých prijímaní, čo pre kazateľov predstavuje značnú výzvu. Je potrebné prihovoriť sa pútavo a zrozumiteľne, no zároveň osloviť aj rodičov či príbuzných, ktorí do kostola vstupujú po dlhých rokoch. Prichádzame dnešný deň do nášho chrámu, aby sme takto slávnostne a veľkolepo boli účastní na prvom svätom prijímaní, na tom, že vy prvýkrát prijmete Ježiša Krista do svojho srdca pod spôsobom chleba a vína. Je to veľká slávnosť.

Dnes keď prvý krát pristupujete k sv. prijímaniu, viete už čo je to dobro aj zlo.

Počúvame o ovečkách, doslova počúvame, ako Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas. Ja ich poznám a ony idú za mnou.“ Dobre vieme, že tým dobrým pastierom je Ježiš Kristus a tými ovečkami máme byť my. My máme byť tými, ktorí počúvajú Ježišov hlas, ktorí ho nasledujú. A ďalšia veta je veľmi pekná a myslím, že aj veľmi príhodná pre dnešný sviatok alebo túto slávnosť svätého prijímania. Pán Ježiš hovorí: „Ja im dávam večný život a nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.“ Čiže Pán Ježiš nám dáva večný život.

A večný život spočíva aj v tom, že my pristupujeme k svätému prijímaniu. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Taktiež dobre vieme, že každý človek musí raz zomrieť. Odísť do večnosti, ale Pán Ježiš nám dáva záruku, že nezahynieme nikdy. Ani my nezahynieme nikdy, nezomrieme večne. Hoci telesne zomrieme, predsa večne môžeme byť a byť spasení v nebi. K tomu má pomáhať hlavne sväté prijímanie - sväté prijímanie, ktoré je sám Ježiš Kristus, ktorého keď prijímame, dáva nám život, dáva nám radosť, dáva nám hlavne silu vytrvať, obzvlášť v ťažkých situáciách.

Preto je to taká veľká udalosť, keď prvýkrát vy, milé deti, prijmete Ježiša Krista do svojho srdca. Ja si veľmi želám, aby ste to sväté prijímanie prijímali s veľkou láskou, prijímali s veľkou vierou, prijímali s veľkou túžbou, aby vám sväté prijímanie dávalo do života veľmi veľa, hlavne aby to dnes nebolo posledný raz - prvý a posledný, hrozne to znie - ale aby to bol začiatok niečoho krásneho a celoživotného. Celý život máme prijímať Ježiša Krista v Eucharistii.

Skutočný príbeh istého dievčatka, ktoré sa volalo Imelda. Toto dievčatko sa narodilo v roku 1321 v Bologni. Ako desaťročné si od rodičov prosbami a plačom vyprosila, aby mohla vstúpiť do kláštora augustiniánok. Neskôr toto dievčatko prijalo meno Dominika. Tam vynikala v skromnosti, mlčanlivosti a poslušnosti, ale najviac sa vyznamenala úctou k Najsvätejšej Sviatosti. Celé hodiny trávila pred svätostánkom v modlitbe. Z jej skrytého života vystupuje do popredia túžba prijať Ježiša Krista hlavne v Eucharistii. Pochopila, že spojenie s Ježišom najviac pomáha úsiliu pripodobniť sa mu. Rada sa rozprávala s rehoľnými sestrami, ktoré boli na svätom prijímaní, a predzvesťou jej smrti bola otázka, ktorú vraj položila jednej sestre, ktorá išla zo svätého prijímania. A táto otázka znela: „Sestra, povedzte mi, ako je možné prijať Ježiša a nezomrieť od šťastia?“ Takto vnímala táto Imelda, toto dievča, sväté prijímanie, keď ešte nebola pri svätom prijímaní, ale sa pripravovala. Takto vnímala prijatie Ježiša Krista - že to nie je hocičo, že to nie je niečo bežné, že to je obrovské šťastie, ktoré môžu ľudia prijímať.

Po prvom svätom prijímaní, na sviatok Nanebovstúpenia Pána v roku 1333, zavrela oči a sklonila sa na zem ako vo vytržení. Sestry ju po čase pozdvihli - bola mŕtva. Zomrela z lásky k Pánu Ježišovi hneď po svätom prijímaní. Nebojte sa, deti - pri prvom prijímaní nezomriete. Nikto nezomrie po svätom prijímaní. Toto bolo naozaj niečo výnimočné, kedy si ju Pán Ježiš zobral k sebe, pretože tak veľmi po ňom túžila, tak veľmi túžila sa bytostne spojiť s Ježišom Kristom, že po prvom svätom prijímaní toto dievča odišlo do neba.

No ja by som chcel, aby sme vedeli, že práve svätým prijímaním môžeme vo svojom srdci odumierať niečomu inému - a to je hlavne hriech, hlavne slabosti, hlavne rôzne neresti. Sväté prijímanie je liekom pre chorých, je posilou pre slabých, sväté prijímanie je veľké dobro pre nás. Sväté prijímanie nie je za odmenu, že sme dobrí, že sme poslušní. Nie. Prijímanie je posila, aby sme aj my tým, že prijímame, sa postupne stávali lepšími ľuďmi, lepšími kresťanmi, milšími Bohu. O tom je sväté prijímanie.

Za malú chvíľu prijmete Ježiša. Uvedomme si, čo to znamená, kto to je a aké to je veľké šťastie pre nás, že môžeme prijímať Ježiša. Koniec koncov, aj každý deň môžeme pristupovať k svätému prijímaniu. Nie je to niečo výnimočné, že by sme mohli prijímať len raz za rok alebo len raz za život. Aj každý deň môžeme pristupovať k svätému prijímaniu. Takto sa stávame bližšími k Bohu, doslova ako tie ovečky - poslušnejší k svojmu Pastierovi, aby sme počúvali jeho hlas a nasledovali ho, a raz aj my, ako to dievčatko, prišli do neba. Aby sme odišli z tohto sveta zaopatrení - čiže aj po svätej spovedi, aj po svätom prijímaní, doslova spojení, neodlučiteľne, s Kristom, aby sme raz získali večný život.

Mnohí ľudia si neuvedomujú význam určitých vecí a často ich hodnotu pochopia až v starobe. Je to veľká škoda, najmä keď tak býva chápaná aj Eucharistia.

Tak sa stane, že často až v starobe človek pochopí, o aké milosti prišiel, keď neprijímal v živote eucharistického Krista a neučil k tomu tých, ktorí mu boli zverení. Preto v dnešnom evanjeliu Ježiš chce naučiť svojich učeníkov správne chápať Eucharistiu. Ježiš chce, aby ju mali radi, aby po nej túžili a aby bez nej nemohli žiť a jeho poučenie platí aj pre nás.

Len si všimnime, ako nadšene hovorí Ježiš o účinku a význame Eucharistie. Akú úžasnú ponuku nám v nej dáva. Najprv vraví: Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Týmto výrokom vyhlasuje Eucharistiu za najväčší prostriedok lásky medzi nami a ním. K podstate lásky patrí, že milujúce osoby musia byť čím viac spolu. V Eucharistii je spojenie medzi nami a Ježišom také blízke, že sa úplne podobá spojeniu medzi nami a každodenným pokrmom. Jedlo je zdrojom našej fyzickej energie a stáva sa celkom našou súčasťou. Eucharistia, pretože je v podobe pokrmu, naznačuje takú blízkosť medzi nami a Ježišom, že on zostáva s nami a my v ňom. On je úplne náš a my sme úplne jeho. Či jestvuje niekde na svete užšie spojenie milujúcich sa osôb, ako v Eucharistii?

Ďalej vraví o Eucharistii: Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. To znamená, že Ježišov Otec, ktorý je princípom, počiatkom a prameňom života, dal Synovi život v tej istej pôvodnosti a plnosti. Syn, Ježiš Kristus, keď ho prijímame v Eucharistii, odovzdáva nám účasť na Božom živote. Teológ Schnackenburg vraví: „Kto prijíma Ježiša, je zahrnutý do života, ktorý vychádza z Otca.“ Svätý Ambróz k tomu pridáva: „Tento pokrm, ktorý prijímaš, zostúpil z neba a poskytuje ti podstatu večného života.“ Čiže k nášmu ľudskému, smrteľnému a pozemskému životu pridáva Ježiš cez svoj pokrm božský a nesmrteľný život.

Aby o tejto skutočnosti nenastala dajaká pochybnosť, vraví Ježiš po tretíkrát: Kto je tento chlieb, bude žiť naveky. To znamená, že keď prijímame v Eucharistii Ježiša, stávame sa nesmrteľnými, nikdy neprestaneme existovať, nikdy sa neskončí náš život. Aj keď nám oči zatlačia, aj keď naše ústa onemejú, ruky znehybnejú a naše srdce ukončí svoju činnosť, naša duša bude žiť ďalej v Otcovej láske spolu s Ježišom, lebo v Ježišovi nemôže zomrieť jeho partner alebo partnerka lásky, ako sa to stane medzi zaľúbenými vo svete. Ježišovu lásku nemôže prerušiť nijaká smrť. Ježišova láska uskutočňovaná v Eucharistii nepozná koniec. Tak to vysvetľoval svätý Augustín svojej matke, keď stáli na morskom brehu a hľadeli na nekonečnú hlbinu mora, držali sa ako milujúci za ruky a po dlhej chvíli ticha Augustín prehovoril: „Takto to asi bude v nebi. Povedzte či nám to neznie ako v rozprávke, ale Eucharistia nie je rozprávka! Ona je pravá, reálna a živá skutočnosť.

Príčina je v tom, že nemáme čas a príležitosť dostatočne a hlboko sa zamyslieť nad Eucharistiou. Dni, týždne, roky utekajú a my sme stále rozptýlení v myšlienkach na všetky strany.

Raz stretla na autobusovej zastávke muža, ktorého z videnia poznala, ale nevedela, kam ho zaradiť. Pozdravil ju, stisol jej ruku a spýtal sa: „Pôjdete navštíviť svojho manžela? Pozdravte ho a toto mu odovzdajte. Splníte mu jeho veľkú túžbu.“ Bol to malý balíček obalený celofánom. Doma zistila, že v balíčku je Eucharistia a lístok, na ktorom sa muž priznáva, že je kňazom a dobre vie o túžbe jej manžela. Keď prišla do väznice, manžel sa ako obyčajne pýtal, či priniesla po čom túži a ona sa po troch rokoch prvý raz mohla nad touto otázku usmiať. Manžel pochopil. Väzenský strážca, iste Božím riadením, balíček neprezeral. Väzeň ho vzal, pritisol si ho k srdcu a prvýkrát sa vrátil s rozjasnenou tvárou do svojej cely. Chápete, prečo tento väzeň tak vrúcne túžil po Ježišovi v Eucharistii? On mal čas na premýšľanie. Blaise Pascal vraví, že veľkosť človeka spočíva v myslení. Je to nezmysel dať si vieru naprogramovať alebo naordinovať. Žiadna kázeň to nedosiahne. K pravému a hlbokému presvedčeniu sa človek dostane iba sám svojím premýšľaním a milosťou Božou.

Prijmime teda dnes Ježišovo nadšené rozprávanie o Eucharistii a premýšľajme o ňom. Ježiš nás chce získať pre Eucharistiu. Dokážeme to ale až potom, keď náš vlastný rozum premýšľaním spozná jej význam.

Svätý Otec dnes v bulharskom meste Rakovski v oblasti Plovdivu udelil prvé sväté prijímanie 245 deťom zídeným zo všetkých kútov krajiny. V homílii im pripomenul, čo je „preukazom totožnosti“ kresťana i to, že Ježiš na nich vždy čaká v Eucharistii. Je to vôbec po prvýkrát, čo sa pápež František počas apoštolskej cesty takto osobne venoval prvoprijímajúcim deťom.

Pápež František sa ráno letecky presunul zo Sofie najprv do starobylého mesta Plovdiv, ktoré je dokonca staršie než Rím, Atény či Konštantínopol. Súčasníkmi Plovdivu boli mestá Trója či Mykény. Úsek z Plovdivu do Rakovski už Svätý Otec prekonal automobilom.

Slávnosť sa začala krátko po 11. hodine miestneho času v Kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Okrem prvoprijímajúcich detí z celej krajiny, ich rodín a katechétov sa na nej zúčastnilo viac než 10-tisíc veriacich pri veľkoplošných obrazovkách v okolí. Dvojvežový kostol bol postavený po veľkom zemetrasení v roku 1928, a to s podporou vtedajšieho apoštolského delegáta v Bulharsku Angela Roncalliho, dnes už sv. Jána XXIII.

Na svätej omši slávenej v taliančine a bulharčine zaplnili prednú polovicu kostola prvoprijímajúce deti v bielych tunikách ozdobených symbolom apoštolskej cesty, v celkovom počte 245. Svätý Otec v homílii najprv všetkých oslovil veľkonočným pozdravom Christos vozkrese! Potom sa už prihovoril v prvom rade deťom. Vysvetlil im, že Ježiša, ktorý za nás umrel a vstal z mŕtvych, môžeme stretávať v Eucharistii, v Chlebe života. Aj keď ho nevidíme fyzickými očami, môžeme ho vidieť očami viery. „Prvé sväté prijímanie je predovšetkým slávnosťou, pri ktorej oslavujeme Ježiša, ktorý chcel zostať vždy po našom boku a ktorý sa už od nás nikdy neodlúči“, povedal Svätý Otec.

Pripomenul im, že Ježiš na nich vždy čaká v Eucharistii.

Komentujúc čítanie o zázračnom rozmnožení chlebov z Evanjelia podľa Jána (Jn 6,1-15) pápež František poukázal na skutočnosť, že tento zázrak sa začal „rukami dieťaťa, ktoré prinieslo to, čo malo: päť chlebov a dve ryby“.

„Existujú zázraky, ktoré sa môžu udiať jedine vtedy, ak máme srdce také, aké je to vaše, schopné deliť sa, snívať, ďakovať, mať dôveru a mať druhých v úcte. Prijať prvé sväté prijímanie znamená chcieť byť každý deň viac zjednotený s Ježišom, rásť v priateľstve s ním a túžiť po tom, aby sa aj druhí mohli tešiť z radosti, ktorú nám chce darovať. Pán vás potrebuje, aby mohol uskutočniť zázrak dostať sa so svojou radosťou k mnohým z vašich priateľov a príbuzných.“

Pápež František si u detí preveril, či sa v nich homília zachytila. Prešiel do dialógu s nimi a spolu si preopakovali, čo je „preukazom totožnosti“ kresťana:

„Toto je naša identifikačná karta: Boh je náš Otec, Ježiš je náš brat, Cirkev je naša rodina, my sme súrodencami a naším zákonom je láska“.

Tesne pred udelením sviatosti Eucharistie pápež deťom spontánnymi slovami vysvetlil dôležitosť tohto momentu. Pomohol im k sústredenosti a vnútornému stíšeniu i k odpusteniu tým, s ktorými mali nesváry. Zároveň ich vyzval k modlitbe za svojich rodičov a blízkych.

Na záver svätej omše sa pápežovi poďakoval biskup diecézy Sofia Mons. Jovcev, ktorý mu zároveň zablahoželal k jeho meninám, keďže v Bulharsku sa sv. Juraj slávi práve dnes.

Počas slávnostného sprievodu v závere slávenia sa zo stropu chrámu spustila záplava lupienkov bielych ruží, ktorá sprevádzala Svätého Otca až k východu. Bulharsko sa poeticky nazýva aj „Zem ruží“. Práve oblasť Plovdivu je centrom ich pestovania.

Milý Pavol a Teo ! Dnes keď prvý krát pristupujete k sv. prijímaniu, viete už čo je to dobro aj zlo.

Vy máte takéto krásne srdiečka, lebo ste si ich včera očistili vo sv. zmierenia, vo sv. spovedi a dnes už o malú chvíľu prijmete Pána Ježiša. On sa teší na stretnutie s Vami a chce byť s vami čo najdlhšie. Ako dlho to bude, záleží iba od vás.

Lebo vieme, že každým čo i len jedným ťažkým hriechom strácame milosť posväcujúcu a takto potom v našej duši miesto pre P. Vy rodičia máte byť tou podperou pre vaše deti ktoré rastú pri vás a vy ich formujete. To dobré aj zlé z vás sa prenáša na nich. Aký vy im dáte príklad, oni sa formujú podľa vás a pri vás. Ak vy ste \”kriví\” také budú aj vaše deti a naopak. Tu vidíte aký je dôležitý pri výchove váš príklad. Je len na vás aké miesto vo vašom živote má vaše dieťa a Boh.

Mnohí rodičia sa pri výchove svojich detí mýlia. Myslia si, že ak dajú svojim deťom čo najviac hmotných darov, že je všetko vyriešené. Tým akoby si chceli mnohí rodičia zahlušiť svoje svedomie, ktoré im vyčíta, že sa málo venujú svojim deťom po stránke duchovnej, citovej. Teda rodičia, pri tom každodennom zhone nezabúdajte na svoje deti a zároveň na Boha. Skúste od dnešného dňa spoločné si nájsť čas na spoločnú modlitbu. Ak zoberiete svojim deťom Boha, čím ho dokážete nahradiť?

Milý Pavol, Teo. Želám Vám, aby ste celý život lietali ako anjeli.

Kto sú to svätí? Čo to znamená byť svätý? Sú aj deti vyhlásené za sväté?

Panna Mária sa detí opýtala: „Chcete sa obetovať Bohu, ste pripravení priniesť každú obetu, chcete prijať všetky utrpenia, ktoré na vás budú zoslané, ako zmierenie za hriechy mnohých hriešnikov, ktorými je Božia velebnosť urážaná“ A deti to zobrali vážne. Až neuveriteľne vážne! František sa často modlieval ruženec sám uprostred prírody, aj viackrát denne. On i Hyacinta prijali choroby a bolesť. Nič im nebolo veľa a všetko chceli obetovať za hriešnikov. Obaja dostali španielsku chrípku, ktorú malo vtedy veľa ľudí po prvej svetovej vojne. František bol na prvom sv. prijímaní 3. apríla 1919, ale nebola to slávnosť, prijímal na lôžku veľmi chorý. Deň na to zomrel. Stískal ruženec a mame krátko pred smrťou povedal: „Pozri, aké krásne svetlo pri dverách!“ Hyacinta zomrela si o rok neskôr ako desaťročná.

Ja by som Vám dnes povedal niečo podobné. Dnes ste oblečení ako pri krste. Dnes večer alebo zajtra sa prezlečiete! Nebola by to škoda? Nemali by ste zostať verní krstu?

Budem sa Vás však pýtať, či chcete byť verní krstnému povolaniu. Pri krste si Vás Pán Ježiš vyvolil. Vtedy sľuby za vás urobili rodičia. Dnes si ich môžete obnoviť. To sa Vás vlastne budem pýtať. Alebo je to ako keby som sa Vás opýtal: Chcete byť šťastní? A chcete to šťastie, ktoré pre Vás pripravil Boh? A chcete to dosiahnuť tak, ako to on chce?

Bratia a sestry! Pán Ježiš neraz dával deti za príklad dospelým: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma.“ Na druhej strane vystríhal dospelých k veľkej zodpovednosti za deti: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“

Ježiš miloval deti, rád sa im venoval. „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“ Deti sú zvlášť otvorené pre Božie pôsobenie. Dospelí Bohu dokážu klásť všemožné prekážky. Deti sú často pre nás dospelých veľkými učiteľmi. Tento rok som si to zvlášť uvedomil. Tento rok je totiž medzi prvoprijímajúcimi nemálo takých detí, ktoré neprišli preto, lebo to chcú rodičia, alebo preto, že sa jednoducho „ide“ na prijímanie. Mnohé to urobili z vlastnej iniciatívy, niekedy iba za mlčanlivého prizerania sa rodičov, ktorým ďakujem, že im nebránili.

Je obdivuhodné, ako sa deti dokážu rozhodnúť nasledovať Krista, ako dokážu byť citlivé na hriech, niektoré sa včera spovedali lepšie než mnohí povrchní dospelí. Videl som aj slzy... Sú mamy i otcovia, ktorí sa priblížili k viere cez svoje prvoprijímajúce deti. Jedna mama mi povedala: „Moje dieťa ma začína vo viere prerastať!“ Pri niektorých odpovediach detí si pomyslím aj ja, že by som už mal ísť konečne dorobiť doktorát z teológie, aby som im stačil!

Veľká časť týchto detí nemá rodičov praktizujúcich vieru. V piatok prišli iba snáď dva-tri páry rodičov pomôcť do kostola. Asi ani polovica rodičov týchto detí nepraktizuje svoju vieru. A predsa sú tu tieto deti. A mnohé to neberú len ako formalitu. Cítim sa im akosi mimoriadne blízko, keďže sám som vyrastal v rodine, kde sa viera nepraktizovala a k prvému sv. prijímaniu som šiel vo svojich 15 rokoch a na birmovku ako 18 ročný.

Drahí rodičia! Mnohí z vás prežili prvé sv. prijímanie neuvedomele, možno viac ako vonkajší cirkus, než ako udalosť viery. Mnohí z Vás pri prvom sv. prijímaní ani neboli. Niektorí rodičia i iní dospelí veriaci mi hovoria: „Na detských omšiach sa dozvieme všeličo i my, ktorí chodíme do kostola.“ Na vine nie je len neochota kňazov. Kňazov v minulosti zatvárali do väzenia za to, že sa venovali deťom a mládeži. Mnohí majú voči Cirkvi predsudky.

Keď hľadím na tieto deti, vidím veľké posolstvo pre nás dospelých. Nech sú tieto deti impulzom pre nás dospelých. Ján Pavol II. pri blahorečení Františka vo Fatime 13. mája 2000 povedal: „Túžim ešte raz osláviť Pánovu dobrotu ku mne, keď som bol zachránený od smrti po tom, čo som bol ťažko zasiahnutý onoho 13. mája 1981. A prejavujem svoju vďačnosť aj Hyacinte za obety a modlitby, ktoré priniesla za Svätého Otca, ktorého videla tak veľmi trpieť.“

Keď sú dospelí hluchí na Boží hlas, vtedy tento hlas počúvajú malé deti. Nech je príklad týchto prvoprijímajúcich detí mementom pre nás všetkých, aby sme sa otvorili Božiemu hlasu, ktorý nás volá k pokániu a dôvere. Nech nás tieto deti oslovia, aby sme sa otvorili Božej milosti, aby sme sa pokorili pred Bohom a počuli jeho hlas.

Eucharistia

Význam Eucharistie

tags: #kazen #na #prve #svate #prijimanie