Slávnosť Zvestovania Pána nám pripomína túto veľkú udalosť, ktorou sa začala nová éra v dejinách ľudstva. Archaniel Gabriel prišiel k Márii, dievčaťu z Nazatreta, aby zvestoval, že sa to práve na nej splnia všetky prisľúbenia dané prorokom, že jej Syn, ktorého počne a porodí mocou Ducha Svätého bude Synom Najvyššieho.
Zvestovanie Pána od Fra Angelica
Vznik a Vývoj Sviatku
Neexistuje formálny cirkevný dekrét ustanovujúci sviatok Zvestovania Pána. Pravdepodobne vznikol na základe reflexie nad udalosťami, o ktorých hovorí evanjelium. Tento sviatok ako prvý slávila Cirkev na Východe už v piatom storočí. Na Západe jeho tradícia siaha do čias pápeža sv. Gregora Veľkého. Najstarším svedectvom tohto sviatku na Východe je homília Abraháma z Efezu, ktorá bola prednesená v Carihrade v období rokov 530 až 550.
Na začiatku bol tento sviatok pokladaný za sviatok Pána. Viac ako udalosť zvestovania bol zdôrazňovaný bol fakt vtelenia Ježiša Krista, to znamená jeho skutočný príchod na zem a začiatok našej spásy. Po liturgickej obnove je tento charakter zdôrazňovaný aj dnes. V priebehu stáročí dal veriaci ľud tomto sviatku mariánsky charakter. Vo štvrtom storočí bola v Nazarete postavená bazilika zvestovania. Dal ju postaviť bohatý Žid Jozef z Tiberiady po svojom obrátení na kresťanstvo. Vybudoval kostol na mieste, kde mal podľa tradície stáť dom svätej rodiny. Tento kostol stál do jedenásteho storočia.
Nie je isté, prečo na slávenie tajomstva zvestovania bol ustanovený 25. marec. Často sa to vysvetľuje tým, že od 25. marca do 25. decembra je práve deväť mesiacov. Tí, ktorí skúmajú genézu tohto sviatku, vylučujú tento dôvod. Podľa nich kresťania prvých stáročí kládli veľkú váhu na posledné marcové a prvé aprílové dni. Bolo to spojené s dátumom 14. nisan židovského kalendára - teda sviatkom Veľkej noci.
Anjelské Pozdravenie a Modlitba Anjel Pána
Anjelské pozdravenie. Táto modlitba sa skladá z pozdravenia archaniela, z radostného výkriku sv. Alžbety a z modlitby Cirkvi. Cirkev na slovách Gabriela „milosti plná“ zakladá svoju vieru v nepoškvrnené počatie Panna Márie. Keďže Panna Mária bola milosti plná, nemohla jej byť nikdy pozbavená.
Slová svätej Alžbety: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ obsahujú časť anjelovho pozdravenia. Týmto spôsobom sv. Cirkev sa až do 16. storočia modlila len slovami archaniela a Alžbety. Druhú časť Anjelského pozdravenia zaviedol pápež sv. Pius V. K rozšíreniu tejto modlitby napomohla „Pobožnosť troch Zdravasov“. Šírili ju mnohí svätí, napr. sv. Leonard z Porto Maurizio, sv. Alfonz Liguori, sv. Ján Bosco. Touto pobožnosťou si jedni chceli vyprosiť milosť troch cností: viery, nádeje a lásky, iní milosť trojakej čistoty: nevinnosti, čistoty a celibátu, a znovu iní milosť dobrej smrti a spásy. No predsa najviac k rozšíreniu Anjelského pozdravu prispela modlitba sv. Anjel Pána.
Dejiny tejto modlitby siahajú do stredoveku, keď zvonením zvonov boli vyznačované tri časti dňa: ráno, poludnie a večer. Touto modlitbou si veriaci pripomínajú udalosti zvestovania a to, čo sa v nich odohralo. Pavol VI. v apoštolskej adhortácii Marialis cultus týmito slovami povzbudzuje k praktizovaniu tejto modlitby: Naše slová o modlitbe Anjel Pána chcú byť tu iba jednoduchým, ale vrúcnym obnoveným povzbudením, aby sa zachoval zvyk modlievať sa túto modlitbu, nakoľko je to možné. Nezdá sa, že by táto modlitba potrebovala obnovu. I po toľkých storočiach jej účinnosť a krása zostávajú nezmenené. Jej zloženie je jednoduché a jej pramene sú biblické. Svojím dejinným pôvodom sa viaže na vyprosovanie záchrany pred pohromami v pokoji. Okrem toho jej pravidelné opakovanie je priam liturgické, takže v istom zmysle posväcuje niektoré úseky dňa.
Slávenie Sviatku na Východe a Západe
Sviatok Zvestovania sa začal vo Východnej cirkvi sláviť koncom 4. storočia alebo začiatkom 5. storočia. Byzantský cisár Maurikios (582 - 602) zaviedol tento sviatok ako prikázaný v celej svojej ríši. V prvých storočiach sa tento sviatok považoval za Pánov sviatok (Hospodsky), ako na Východe, tak aj na Západe. Svedčia o tom názvy sviatku: Kristovo počatie, Zvestovanie Krista, Začiatok spásy, atď.
V 7. storočí sa dôraz presunul na Máriu a sviatok Zvestovania bol uznaný za mariánsky sviatok, ktorý sa má sláviť bez výnimky 25. marca. Sviatok sa slávi 25. marca kvôli tomu, že Narodenie Pána sa slávi deväť mesiacov po Zvestovaní. Okrem toho existovala starodávna tradícia, podľa ktorej 25. marca sa udialo stvorenie sveta, vtelenie Božieho Syna aj jeho smrť na kríži.
Alexandrijská paschálna kronika z r. 624 a Carihradská paschálna kronika zo začiatku 7. storočia uvádzajú ako dátum sviatku Zvestovania - 25. marca. Službu (liturgické časti) na tento sviatok zložil sv. Ján Damascenský, sv. Kozma Majumský, Teofán - nicejský biskup a mních Ján. Nasledujúci deň po sviatku slávi Východná cirkev Zhromaždenie k archanjelovi Gabrielovi.
Bohoslužby sviatku Zvestovania sú plné slávnostných, oslavných a radostných hymnov. Veľakrát sa opakuje známy pozdrav anjela: „Raduj sa!“ Hlavné dôvody pre túto svätú a nadpozemskú radosť sú tieto: vtelenie Božieho Syna, privilégium bohomaterstva a panenstva, spása ľudstva. Na radosti Zvestovania má účasť nebo, zem a celé stvorenie.
Ikonografia Zvestovania - je vlastne zobrazenie „dobrej zvesti“ pre ľudstvo, ako o tom hovorí sám názov tejto udalosti. Zároveň je oslavou veľkej radosti, lebo sa naplnil dlho očakávaný príchod Mesiáša. V hornej časti ikony Zvestovanie vidieť nebeský polkruh, odkiaľ sila Svätého Ducha zostupuje v svetelných lúčoch na Bohorodičku, v súlade so slovami archanjela Gabriela (Lk 1, 35).
Anjel Gabriel, silné a mocné Božie slovo, prichádza so Zvestovaním k Prečistej Bohorodičke, ktorá predstavuje celé ľudstvo. Archanjel Gabriel sa zobrazuje v dynamickom postoji - v pohybe, so žezlom Božieho vyslanca, ktoré je znakom autority. Má slávnostný výraz, lebo ohlasuje Bohorodičke a celému ľudstvu hlboké tajomstvo (Lk 1, 30-33). Prečistá nakláňa hlavu - tento postoj označuje prijatie, súhlas. Niektorí otcovia usudzujú, že je to gesto (znak) panenstva.
Neplodnosť je prejavom porážky človeka a panenstvo je znakom toho, že na prvom mieste stojí niekto iný: nie ja si vytváram svoj život, ale Ty, Pane. Anjel - nebeská bytosť, zostúpil na zem, hoci zem - v tomto prípade Bohorodička - je povolaná k tomu, aby sa stala príbytkom neba. Preto aj táto scéna je umiestnená do posvätného priestoru. Starodávny chrám už stratil svoj význam, lebo Mária - zatienená Duchom - stáva sa svätyňou Najvyššieho.
V ľavej ruke drží Bohorodička vreteno, čo poukazuje na prácu skromného dievčaťa, gesto pravej ruky predstavuje pokorné prijatie Božej vôle. Mária drží v rukách červenú niť. V tomto sa skrýva veľmi hlboký teologický význam: Mária premieňa (zhmotňuje) do obrazu to, čo počula, a preto tká obraz, teda telo, Slova Božieho. Niť, ktorou Prečistá tká telo Krista je červená, keďže to je farba božskosti. Bohorodička je však zobrazená v zelených modrých farbách, čím sa poukazuje na to, že Mária je stvorenie. Zelená farba je farba zeme a modrá je farba ľudskej prirodzenosti. Mária je zahalená do červeného plášťa, čo ukazuje, že Kristus jej daroval božskosť, lebo Ho prijala, urobila miesto pre Boha.
Súvislosti s Vianocami a Veľkou Nocou
Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Vianoce oslávia na celom svete dve miliardy veriacich. Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Slávenie 25. decembra má hlboké korene a súvislosti s inými udalosťami v liturgickom kalendári.
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia (prvý záznam je z Ríma z r. 336). Sviatok sa slávil 25. decembra.
Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archaniel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov.
Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.
Oktáva Narodenia Pána a Sviatok Svätej Rodiny
Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána nedeľou Krstu Pána, v tomto liturgickom roku, ktorý sa začal Prvou adventnou nedeľou 28. novembra 2021, to bude Tretia nedeľa po Narodení Pána 9. januára 2022 (do r. 1969 sa Vianočné obdobie končilo 2. februára na sviatok Obetovania Pána).
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.
Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu. V nedeľu počas oktávy, alebo, ak nedele niet, 30. decembra je sviatok Svätej rodiny - Ježiša, Márie a Jozefa. V tomto liturgickom roku je 26. decembra Prvá nedeľa po Narodení Pána a tak sviatok svätého Štefana, prvého mučeníka sa neslávi.
Tento sviatok sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 - 1622). K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku. Svätú rodinu predstavovali ako vzor kresťanských rodín.
Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v r. 1920 tento sviatok zaviedol pre celú Cirkev a určil ho na nedeľu po Zjavení Pána. V r. 1969 bol sviatok presunutý na nedeľu v oktáve Narodenia Pána.
Oktáva Narodenia Pána a Panny Márie Bohorodičky
Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola - 2. januára.
Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Sienský (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v r. 1721.
Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII.
Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4).
Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r. 431 však potvrdil správnosť titulu Bohorodička.
Zjavenie Pána (Traja Králi)
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu.
Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Počas tohto sviatku sa posväcujú domy, pričom nad dvere kňaz píše podľa aktuálneho roku výraz v tvare 20-C+M+B-22 (Christus mansionem benedicat - Kristus nech žehná tento dom).
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie.
Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.
Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
Krst Pána
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána.
Krst Pána od Piera della Francesca
Betlehemy a Pieseň Tichá Noc
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v r. 1223.
Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša v tyrolskej obci Oberndorf. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu (narodil sa 11. decembra 1792 v Salzburgu). Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvomi sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu - so sprievodom gitary.
Záver
Sviatok Zvestovania Pána je hlboko zakorenený v dejinách kresťanstva a pripomína nám dôležitý moment, keď sa začala nová éra spásy. Jeho oslava je spojená s bohatými tradíciami a liturgickými obradmi, ktoré nám pomáhajú lepšie pochopiť a prežívať tajomstvo vtelenia Božieho Syna.
Scott Hahn o Nanebovzatí Panny Márie
tags: #kazen #sviatok #zvestovania #pana