Kde je Boží dom? Pravým chrámom sa stávame my sami, keď Ho uctievame v duchu a v pravde. Už viac nemusíme hľadať svätyňu na konkrétnom mieste.
Kde býva Boh? Tí, ktorí stavia na istotu, povedia, že v bohostánku. Iní si spomenú na Ježišovu identifikáciu s maličkými (Mt 25, 40) a nachádzajú Božie bydlisko v blížnych. Ťažké otázky a ešte ťažšie odpovede, ktoré mnohých doviedli k odchodu od Boha. A často niet divu.
Boh je Duchom života, bez ktorého by nič neexistovalo. Preto býva všade. V skutočnosti je oveľa dôležitejšou odpoveď na otázku: „Kde nebýva Boh?“ A zdá sa, že nebýva tam, kde ho nepustíme. Neraz to môže byť dokonca aj na mieste, kde by sme ho stopercentne čakali.
Milí bratia a sestry, kde je náš príbytok, alebo kde je náš domov? Niekto možno stotožňuje svoj domov s príbytkom, čiže tam, kde býva, cíti sa aj dobre. Myslím si, že každý z nás si vie úprimne pomenovať, kde bývame, kde je náš príbytok, kde je náš domov.
Niekto svoj domov lokalizuje na miesto, kde má korene, odkiaľ pochádza, tam, kde má rodinu, tam, odkiaľ vyšiel. Niekto tam, kde má trvalý pobyt, prechodný pobyt a tak ďalej. A každý z nás by sme si vedeli pomenovať, kde je náš domov. Niekto svoj príbytok alebo svoj domov špecifikuje práve ako miesto narodenia - kde sa narodil. Tam je môj domov.
Ale poďme ešte hlbšie. Poďme na tú duchovnú úroveň. V dnešnom evanjeliu zaznievajú slová, že prídeme k nemu - čiže On a Otec prídu k človeku a urobia si uňho príbytok. Toto je krásne - že koniec koncov, tu na zemi sa môžeme všade cítiť dobre alebo doma vtedy, keď má Boh v nás urobený príbytok. Doslova bývame s Bohom.
Sám Pán Ježiš hovorí, že ide k Otcovi, ide do neba doslova, aby nám pripravil miesto tam, kde budeme večne, tam, kde už nebudeme v tele, tam, kde budeme blažení, tam, kde budeme večne prebývať. Tam bude náš skutočný príbytok. Zatiaľ, tu na zemi, sa musíme uspokojiť s tým, čo máme - a nemáme toho málo. Naopak - keď nás Pán Ježiš uisťuje, že príde k nám a urobí si u nás - v nás - svoj príbytok. To je niečo krásne a povzbudzujúce.
Samozrejme, treba splniť viaceré predpoklady k tomu, aby sa to dalo - a Pán Ježiš hovorí práve na tému lásky: “Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať. Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.” Takže láska - láska je znova tým prvým a najvyšším zmyslom.
Vidíme, že aj v týchto našich domovoch a príbytkoch tu na zemi zažívame rôzne - aj ťažké veci, rôzne nepokoje, bolesti, ťažkosti a potom sa vytráca práve ten pocit blízkosti, ktorý chce navodiť v nás, v našich životoch, práve Boh - pretože ťažkosti života môžu spôsobiť v nás, akoby sme stratili pokoj. Ten dôležitý pokoj, o ktorom hovorí Pán Ježiš opäť v dnešnom evanjeliu, keď hovorí: “Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.” Ten dôležitý pokoj - aby sme vedeli aj tento náš život správne prežiť. Nie v nepokoji, v takom rozrušení, ale naopak - v hlbokom pokoji.
Práve Ježiš tu hovorí o pokoji, ktorý zanecháva. Teda o niečom trvalom, čo zostáva aj po jeho odchode. No nie je to len akýsi všeobecný pocit pokoja. Sám Pán Ježiš hovorí: “Svoj pokoj vám dávam”, čiže ten Boží pokoj nám dáva - nie ten ľudský, ktorý naozaj pod rôznymi ťažkými okolnosťami veľmi rýchlo zmizne, ale svoj pokoj vám dávam. Je to dar - určite je to nezaslúžený dar, ktorý nám Boh chce dať.
Ježišov pokoj nie je obyčajný pokoj alebo ticho - je to vnútorný stav, stav dôvery v Boha. Voči svetskému pokoju ho stavia doslova do kontrastu. Pokoj, ktorý dáva svet, je často dočasný a podmienený - závisí od tých vonkajších okolností. Ale Ježišov pokoj nezávisí od toho, čo sa deje navonok. Je to pokoj, ktorý ostáva aj uprostred búrky, bolesti a neistoty.
A tak, milí bratia a sestry, skúsme, keď dnes prídeme do našich príbytkov, do našich domovov, zamyslieť sa, či aj v týchto našich príbytkoch, kde žijeme, je s nami Boh. Či v nás prebýva. A teda, ak nás trápi nejaký ten nepokoj alebo úzkosť, skúsme si vyprosiť tento veľký dar pokoja, aby sme tieto časy, ktoré nie sú ľahké, ktoré sú ťažké, vedeli prežiť s pokojom a s istotou, že Boh nás miluje.
Odpoveď na túto otázku nám dáva 139 žalm, najmä jeho prvá polovica. Je vhodný na letné prázdniny, na všetky naše cesty, na dovolenky a čas voľna a oddychu. Je hodno sa vybrať na naše letné cesty aj s Božím slovom. Nemožno si ho nezamilovať.
Nech ste a budete počas leta ešte kdekoľvek, tento žalm sa hodí pre všetko to, čo prežívame aj počas leta. Pri pobyte na Jadrane mi robil skutočne veľkú radosť. A rád sa k nemu vraciam aj pod našimi majestátnymi Vysokými Tatrami.
Jadran nie je pre nás síce ďalekým morom, aj keď my za ním cestujeme každý rok vyše 1.100 km v jednej ceste. Sú aj vzdialenejšie moria na tomto svete. Aj pri Jadrane sme vťahovaní do silového poľa, ktorým je náš Stvoriteľ Boh.
Je to tajomstvo, ktoré nás o nekonečno presahuje. Boh nie je ďaleko od nikoho z nás (Sk 17,27.28), ako to povedal ap. Pavel vo svojej kázni na Areopágu. Veď vďaka Nemu žijeme, hýbeme sa a trváme. On podmieňuje našu existenciu. Nachádzame Ho všade, kdekoľvek - aj pri tom najďalšom mori by sme ho určite našli.
Nájdeme Ho nielen pri tom najďalšom mori, ale dokonca aj v záhrobí. Aj tam? Predstavujeme si ho ako veľmi temné miesto. No v tomto žalme čítame vyznanie kráľa Dávida: „Ani tma nie je temnom pred Tebou, noc svieti ako deň, tma je ako svetlo..“ A konštatuje, či vyznáva: „Keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty..“ Tam by sme Ho možno ani nehľadali.
Nie je to iba to najďalšie a najvzdialenejšie more, ale je to aj záhrobie. Boží Syn Pán Ježiš Kristus zostúpil do pekiel, je to teda miesto už navštívené samým Bohom. Pekelné brány sa museli otvoriť, keď Pán Ježiš na Bielu sobotu zostúpil do pekiel, ako to vyznávame v Kréde.
„Obkľučuješ ma zôkol-vôkol, svoju dlaň kladieš na mňa, predivná mi je táto vedomosť a privysoká, nedosiahnem ju..“ Je to nepopísateľné, nevystihnuteľné a neopísateľné.
Božiu mocnú a predivnú prítomnosť zažijete aj na otvorenom mori. Je dokonca aj v letnej búrke. Je dokonca aj v našom utrpení, pretože to utrpenie je Boží bozk pre nás. Pán Boh nám neposiela bozk na diaľku, ako to neraz my robíme, povieme, či aj napíšeme - Pán Boh svojím venuje bozk - je to Jeho dotyk. A bozky priamo fyzicky môžeme dať len tomu, kto je nám veľmi blízky. Pán Boh dal trpieť aj svojmu Synovi, a prečo by sme my mali byť bez utrpenia?
Patriarcha Jákob uteká pred svojím bratom Ézavom, ktorého oklamal a podviedol. Je na úteku, prenocoval na púšti - tá sa mu stáva domovom. Ráno, po prebudení vyznáva: „Naozaj, Hospodin je na tomto mieste a ja som o tom nevedel.“ (1 M 28,16) Kde všade - a my o tom nevieme. Aj na púšti tohto sveta. Aj na nebi, kde Pán Ježiš vstúpil po svojom vzkriesení a sedí na pravici svojho Otca (Kol 3,1). Nájdeme ho hore, aj dole. Vedľa seba.
Lásky je čím ďalej tým menej, aj keď sa o nej toľko vraví. „Láska je ako mesiac, keď nerastie, zmenšuje sa.“ (P. Pána Boha nájdeme všade. Tak to aj spievame v jednej rannej piesni: „Verný, tak ako Jákob, nájde na púšti boží dom, Boha je možné vzývať všade, nič, ani púšť nebráni v tom, predkovia neraz tak naši, v údoliach, v lesoch Ho našli.. Na tomto mieste poznávame, že Boh aj nám prítomný je, kde Jeho slovo počúvame a srdce Ho oslavuje, tu v Jeho mene spojení, tvoríme cirkev na zemi.“ (ES 205,2.3)
Prichádzame v závere - aj ku vlastnému srdcu. Nie je to len moja slza. Je to moje srdce. To je ten najlepší a príbytok pre nášho Pána. Keď Mu to dovolíme - tam sa Mu býva najlepšie. Veď my všetci sme Jeho stvorenie.
Boh býva vo svätom chráme, sirotám je otcom a vdovám obhajcom, opusteným poskytuje prístrešie, väzňov vyvádza na slobodu, ale odbojníkov necháva na vyprahnutej púšti. Bože, tvoja rodina bývala v zemi, ktorú si láskavo pripravil za domov svojim biednym.
Boh rozdrví hlavy svojim odporcom, tým spurným hriešnikom s vlajúcimi vlasmi. Uznajte Božiu moc! Vznešený Boh vládne nad vyvoleným ľudom a svojou mocou tróni na nebesiach. Úctyhodný si, Bože, vo svojej svätyni. Ty si náš Boh, ty dávaš svojmu ľudu silu a odvahu. Nech je zvelebený Boh!
V najväčšej hĺbke každého človeka jestvuje neprístupná svätyňa, v ktorej prebýva tajomná podstata jeho bytia. Táto hlboká podstata ľudského bytia, o ktorej hovoríme, sa v Písme nazýva duchom človeka. „Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani Božie veci nepozná nikto, len Boží Duch“ (1Kor 2:11).
Jedným z najoslobodzujúcejších výrokov Novej zmluvy je: „praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde“ (Jn 4:23-24). Tu vidíme, že uctievanie je v plnej miere duchovné.
Najväčšou stratou pre človeka pri páde do hriechu bolo to, že Boží Duch opustil jeho vnútornú svätyňu, v ktorej prebýval. Človek sa svojím hriechom vzdal tejto neopísateľne nádhernej výsady a preto tam teraz musí prebývať sám. Táto svätyňa, tento priestor, je tak hlboko intímny, že doňho nemôže nikto iný vstúpiť jedine Kristus, a On tam vojde len ak bude vierou pozvaný.
Pôsobením Ducha pri znovuzrodení vstupuje „Božia prirodzenosť“, ako ju Peter nazýva, do hĺbky srdca veriaceho a vytvorí si tam príbytok. Len takýto človek je skutočne kresťanom. Krst, konfirmácia, prijímanie sviatostí, členstvo v zbore - to všetko nič neznamená, ak Boh neuskutoční svoj zvrchovaný skutok znovuzrodenia.
Toto nie je iba múdre príslovie, je to naša svätá povinnosť, ktorú nám uložil Ten, komu na nás najviac záleží. „So všemožnou bdelosťou chráň si srdce“ (Prís 4:23).