V tomto článku sa pozrieme na udalosti piatkovej noci, ktoré sa odohrali po zatknutí Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade. Predmetom tohto článku sú udalosti, ktoré sa odohrali približne medzi jednou hodinou v piatok v noci až šiestou hodinou v piatok ráno (podľa nášho počítania času, podľa židovského počítania by to bolo medzi 7. až 12. nočnou hodinou 15. dňa mesiaca nísan).
Podľa židovského kalendára deň, v ktorom je Pán Ježiš ukrižovaný a zomiera na kríži, bol 15. nisan. V tomto článku sa pozrieme na najstrašnejší deň v živote Pána Ježiša Krista, na deň, v ktorom vypil kalich Božieho hnevu, na deň, o ktorom sa zmieňujú všetci evanjelisti a ktorý je v Evanjeliách podrobne rozpísaný.
James Tissot - Čo náš Spasiteľ videl z kríža
Židovský súdny systém v dobe Ježiša
Ale predtým, ako sa budeme venovať tomuto textu, otvorme si 5. knihu Mojžišovu, v ktorej sú uvedené zákony a nariadenia, ktoré dal Boh Izraelu pred vstupom do zasľúbenej zeme. V 16. kapitole tam čítame: „Sudcov a správcov si ustanovíš vo všetkých svojich bránach, ktoré ti dá Hospodin, tvoj Boh, po všetkých svojich pokoleniach, a budú súdiť ľud spravodlivým súdom. Neskrivíš súdu! Nebudeš hľadieť na osobu ani neprijmeš daru, lebo dar oslepuje oči múdrych a prevracia slová spravodlivých.“ (5. Mojžišova 16:18-19). Text hovorí o tom, že v Izraeli, ako v národe, sa má vykonávať spravodlivý súd.
Krátko si povieme, ako fungovalo súdnictvo v dobe Pána Ježiša, aby sme o tom mali predstavu. Môžeme povedať, že v Izraeli neexistovalo miesto, kde by bolo bezprávie. Židia tento text rozpracovali a ich súdny systém bol na tú dobu veľmi sofistikovaný a veľmi prepracovaný. Skoro každé mesto v Izraeli malo synagógu a táto synagóga bola centrom spravodlivosti. V synagóge sa vykonávali súdy. Ak malo mesto viacej ako 120 mužov, v meste bola rada, ktorá sa nazývala Sanhedrin a pozostávala z 23 mužov a títo vykonávali súd. Nepárny počet mužov bol kvôli hlasovaniu. Ale aj mestá, ktoré mali menej ako 120 mužov, mali svoje súdy. Najvyšší súd - Veľký Sanhedrin - Veľká židovská rada, sa nachádzal v Jeruzaleme. Tento pozostával zo 71 mužov.
Všetky súdne konania, ktoré sa konali v tom čase, museli byť verejné. Číslo 71 bolo podľa starozákonného vzoru (Mojžiš a sedemdesiat starších), ktorí v Starej zmluve tvorili najvyšší súd a v súdnych veciach mali najvyššiu právomoc. Žiadne obvinenie nemohlo byť vznesené na človeka, ak k tomu neboli dvaja alebo traja svedkovia: „Na ústa dvoch svedkov alebo troch svedkov zomrie ten, kto má zomrieť; nezomrie na ústa jedného svedka“ (5. Mojžišova 17:6). To znamená, ak mal byť niekto obžalovaný, obvinený a odsúdený, museli existovať svedkovia, dvaja alebo traja, ktorí pravdivo svedčili o ňom (o jeho vine) a obvinený až potom mohol byť odsúdený. Ak svedok falošne svedčil proti niekomu a to sa odhalilo, tento svedok mal byť zabitý (5. Mojžišova 19:15-19).
Ďalej v tomto právnom systéme platilo pravidlo, že keď bol vynesený odsudzujúci rozsudok (obžalovaný je vinný a zasluhuje si smrť), tento mohol byť vykonaný až po 24 hodinách. Okrem toho platilo, že nikto nemohol byť súdený v noci. Súd alebo súdny proces, sa nemohol konať v deň sabatu, vo sviatok alebo v deň, ktorý predchádzal sviatku. Ak muži (sudcovia) v Sanhedrine, ktorí rozhodovali, neboli jednomyseľní pri výroku rozsudku, človek, ktorý bol obžalovaný, bol oslobodený. Ďalej platilo, že sudcovia nemohli byť zaujatí. Súdená osoba nemohla byť odsúdená na základe svojho vlastného svedectva. To znamená, že museli byť druhí ľudia (svedkovia), ktorí videli, čo vykonal obžalovaný, a až potom mohol byť súdny proces. Súd alebo súdny proces sa musel konať v súdnej miestnosti alebo v chráme. Ďalšie pravidlo: Obvinenie počas súdneho konania nemohlo byť zmenené!
Prečo o týchto zásadách/pravidlách hovoríme? Lebo všetky tieto a aj ďalšie, o ktorých tu nepíšeme, boli pri procese s Pánom Ježišom porušené. Všetky pravidlá súdneho konania a súdu, na ktoré bol židovský národ hrdý a ktoré sa mali dodržiavať, všetky boli pri procese s Pánom Ježišom porušené.
Súdny proces s Ježišom
Súdny proces s Pánom mal dve štádiá. Najprv bol súdený pred Sanhedrinom (prvé štádium). Tento proces môžeme nazvať židovským súdom. Potom nasledovalo druhé štádium - súd pred štátnou mocou (pohanský alebo štátny súd). Bolo to kvôli tomu, že židovský národ v tom čase bol pod nadvládou Rimanov a Židia sami o sebe nemohli vykonať rozsudok - rozsudok musel byť schválený štátnou (rímskou) mocou a až potom rozsudok mohli vykonať. V tomto článku sa venujeme súdu, ktorý absolvoval Pán Ježiš pred Židmi (židovský súd). Nazvali sme ho prvé štádium. Tento súd mal tri etapy. Súd pred štátnou mocou mal ďalšie tri etapy. Takže Pán Ježiš musel prejsť šiestimi ľudskými súdmi: Najprv to bolo pred Annášom, potom pred Kaifášom, potom bol formálny súd ráno pred Veľkou židovskou radou, následne bol privedený k Pilátovi, potom k Herodesovi a nakoniec znovu k Pilátovi. Šesť súdnych konaní! Budeme ich sledovať podľa textov v Evanjeliách.
Proces s Ježišom
Prvá etapa: Annáš
Prvú etapu židovského súdu zaznamenáva Evanjelium podľa Jána: „Vtedy čata vojska, tisícnik a služobníci Židov zobrali Ježiša a poviazali ho. A odviedli ho najprv k Annášovi, pretože bol svokrom Kaifášovým, ktorý bol toho roku najvyšším kňazom.“ (Ján 18:12-13). Najvyšším kňazom v Izraeli v tom čase bol Kaifáš. Annáš bol najvyšší kňaz od roku 6 do roku 15 po Kristovi. V 15. roku ho Rimania z tohto úradu zosadili. Po ňom najvyššími kňazmi boli jeho piati synovia a po nich (teda teraz) to bol Kaifáš, ktorý bol jeho zaťom. Ako vidíme, Annáš mal veľmi vysokú pozíciu.
Annáš musel byť veľmi bohatý človek. Najvyšší kňaz pre Židov znamenal niečo iné ako pre Rimanov. Rimania zosadili najvyššieho kňaza a dali druhého, ale pre Židov najvyšší kňaz bol doživotný úrad. To znamená, že aj keď už nastúpil nový najvyšší kňaz, ten predchádzajúci najvyšší kňaz mal podobné právomoci ako ten ďalší, s výnimkou toho, že na deň zmierenia nemohol obetovať býka. To mohol urobiť iba úradujúci najvyšší kňaz. Ale inak (Annáš) mal skoro rovnaké právomoci ako úradujúci najvyšší kňaz. Annáš mal veľkú moc a v tom čase de facto vykonával funkciu najvyššieho kňaza a stál za celou židovskou radou, za tým všetkým, čo sa dialo.
Môžeme si právom myslieť, že dôvod, prečo najprv poslali Pána Ježiša k Annášovi bolo jeho postavenie a sudcovská skúsenosť, aby ako skúsený sudca našiel nejakú žalobu na Pána Ježiša, lebo dovtedy žiadna žaloba na Pána nebola vznesená. Annáš vypočúval Pána Ježiša a najvyšší kňaz sa ho pýtal na jeho učeníkov a na jeho učenie. Pán mu povedal: „Ja som verejne hovoril svetu; ja som vždy učil v synagóge a v chráme, kde sa odovšadiaľ schádzajú Židia, a skryte som nehovoril ničoho. Čo sa mňa pýtaš? Opýtaj sa tých, ktorí počuli, čo som im hovoril.“ (Ján 18:20-21). Annáš chcel, aby Pán Ježiš niečo povedal o sebe, na čom by ho chytil a na základe toho vzniesol proti nemu žalobu. Pán Ježiš však vedel, že nikto nemôže na seba vzniesť obžalobu, preto mu hovorí: Ja som verejne hovoril, spýtaj sa tých, ktorí ma počuli, nech oni povedia na mňa niečo zlé, ak som tak urobil.
Za túto odpoveď mu nejaký sluha dal pohlavok: „Či tak odpovedáš najvyššiemu kňazovi?“ (Ján 18:22). Annáš sa od Pána nič nedozvedel a preto ho zviazaného poslal ku Kaifášovi. Bola noc. Bolo možno medzi jednou a treťou hodinou v noci.
Druhá etapa: Kaifáš
Druhá etapa židovského súdu prebiehala pred úradujúcim najvyšším kňazom, pred Kaifášom, u ktorého sa zišli najvyšší kňazi, starší a zákonníci. Táto etapa židovského súdu je zaznamenaná v Evanjeliu podľa Marka v 14. Všetko toto prebiehalo ešte v noci. Porušili pravidlo, že súdny proces nesmel prebiehať v noci. Stretli sa v noci, potajme, aby náhodou nevznikla vzbura, aby iní svedkovia nemohli prísť, aby sa mohli čo najrýchlejšie zbaviť Pána Ježiša Krista. A čo viac, toto súdne konanie nebolo ani v chráme, ale bolo v paláci Kaifáša. Tým porušili ďalšie pravidlo o spravodlivom súde. Pritom tí, ktorí ho súdili, boli všetci zaujatí. Už keď si iba spomenieme na Kaifášovo vyhlásenie/návrh ešte pred niekoľkými dňami v Jánovi v 11. kapitole, keď povedal: „…Kaifáš, ktorý bol toho roku najvyšším kňazom, im povedal: Vy neviete ničoho ani nemyslíte, že nám je užitočné, aby zomrel jeden človek za ľud, a nie aby zahynul celý národ“ (Ján 11:49-50).
Ďalší dôkaz o ich zaujatosti je: „…A najvyšší kňazi a zákonníci hľadali spôsob, ako by ho chytili ľsťou a zabili.“ (Marek 14:1). Vidíme, že cieľ je vopred daný. Už predtým, ako sa stretnú, majú úmysel odsúdiť Pána Ježiša na smrť. Doteraz nebola vznesená žiadna obžaloba, ale Pán je zatknutý, je pred súdnou radou a súdia ho. Musela to byť veľká snaha, ktorú vynaložili Židia kvôli tomu, že v noci (ešte stále bola noc), museli nájsť svedkov, ktorí by vzniesli nejaké svedectvo. Hľadali svedkov pre obžalobu, ale samozrejme, že skutočných a pravých svedkov nenašli. Privádzali svedkov, ale tí na Pána nevedeli nič zlé dosvedčiť. V židovskej rade z toho musela byť už veľká nervozita. Stále nemali nič, z čoho by Pána obvinili.
Čítame, že svedkovia, ktorí predstúpili pred súdnu radu, sú falošní. Nebol to jeden alebo dvaja falošní svedkovia, ale táto židovská rada si zavolala mnoho falošných svedkov, ktorí svedčili proti Pánovi Ježišovi. Nie je napísané, o čom falošne svedčili, ale čítame, že ich svedectvá neboli rovnaké. Nakoniec predviedli nejakých dvoch svedkov, ktorí hovorili: „A ktorísi povstali a svedčili falošne proti nemu a vraveli: My sme ho počuli hovoriť: Ja zborím tento chrám, urobený rukami, a za tri dni vystavím iný, nie rukami urobený.“ (Marek 14:57-58).
Zdalo sa im, že konečne niečo majú. Dá sa na prvý pohľad povedať, že dvaja (falošní) svedkovia (pozri Matúš 26:60) majú nejaké konkrétne obvinenie na Pána Ježiša. Ďalej je ale napísané, že ani ich svedectvá neboli rovnaké: „Ale ani takto nebolo ich svedectvo rovnaké“ (Marek 14:59). To, čo povedal Pán Ježiš o chráme. je uvedené v Evanjeliu podľa Jána: „A Ježiš odpovedal a riekol im: Zborte tento chrám, a vo troch dňoch ho postavím“ (Ján 2:19). Svedkovia však tvrdili, že on povedal: Ja zborím tento chrám. Pán Ježiš však povedal: Vy zborte tento chrám a myslel pritom na seba, na chrám svojho tela: „Ale on hovoril o chráme svojho tela“ (Ján 2:21).
Vidíme to na reakcii najvyššieho kňaza: „Potom vstal najvyšší kňaz do prostriedku a opýtal sa Ježiša: Či nič neodpovedáš? Najvyšší kňaz, Kaifáš, berie iniciatívu do svojich rúk: Či nič neodpovedáš, čo títo svedčia proti tebe? Ale on mlčal a neodpovedal. Vidíme, že Pán Ježiš Kristus mlčí a ani nemal čo povedať voči týmto ľuďom, lebo všetko, čo povedali, bolo falošné. Nepovedali nič pravdivé a nemalo zmysel, aby sa vyjadroval, lebo ani jedno relevantné obvinenie, ku ktorému by sa mal vyjadriť, nebolo vznesené. Preto čítame, že on mlčal a neodpovedal im nič (verš 61). Týmto mlčaním napĺňal Pán Ježiš proroctvo z Izaiáša 53. kapitoly, 7. verša: „Mučili ho, a on ponižujúc sa znášal dobrovoľne a neotvoril svojich úst; vedený bol ako baránok na zabitie a zanemel ako ovca, ktorá zanemie pred tými, ktorí ju strihajú, a neotvoril svojich úst“.
Najvyšší kňaz sa v 61. verši Pána pýta: „…Či si ty Kristus, Syn toho Požehnaného?“ Zdá sa, že najvyšší kňaz mal túto otázku dobre premyslenú, lebo to bola otázka priamo k podstate veci. Inými slovami sa Pána pýta: Si ty ten Mesiáš? Si ty Kristus? Si ty Syn Boží? Si ty ten, ktorý mal prísť? Si ty ten, o ktorom píše Starý zákon a o ktorom čítame v druhom žalme? Židia nevyslovovali meno Boh, preto sa Kaifáš opýtal: Či si ty Kristus, Syn toho Požehnaného? Toto je už priama otázka na Pána Ježiša Krista.
Pán teraz už nie je ticho, teraz už nemlčí. Pán Ježiš pod prísahou pred židovským súdom v tejto situácii vyznáva: „A Ježiš povedal: Áno, ja som, a uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblaky“ (Marek 14:62; pozri tiež Matúš 26:64). Pán Ježiš hovorí, potvrdzuje: Áno, Ja som Kristus. Židia od tohto momentu nikdy nemohli povedať, že nevedeli, koho odsudzujú. Pán Ježiš vyznal pod prísahou: Ja som ten Kristus!
Dôsledky a význam
V súvislosti ide v prvom rade o jednotu Syna s Otcom v činoch. Avšak za ňou je možné rozpoznať hlbšiu, jedinečnú jednotu. Pán Ježiš tu má na mysli proroctvo a videnie, ktoré mal Daniel: „Videl som v nočných videniach a hľa, s nebeskými oblakmi prichádzal ktosi na pohľad ako Syn človeka a prišiel až ku Starodávnemu dňov, a dali mu priblížiť sa pred neho. A bolo jemu dané panstvo i sláva i kráľovstvo, a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky; jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené.“ (Daniel 7:13-14) a v nadväznosti na Žalm 110, ktorý je tiež o Pánovi Ježišovi: „Hospodin riekol môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, dokiaľ ti nedám tvojich nepriateľov za podnož tvojim nohám.“ (Žalm 110:1).
To, čo zaznelo z úst Filipa, je posledná otázka, najvyššia túžba celého ľudstva. Dalo by sa všetko zniesť, všetko prekonať, keby len mohli vidieť „Otca“. Ježiš odpovedal tak, že odhalil Filipovo nepochopenie. Akoby bol Filip s ním po celé tie roky zbytočne. Ježiš mu odpovedal: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: »Ukáž nám Otca?!«“ (Jn 14,9). Otca nie je možné „ukázať“ niekde v prírode alebo v dejinách. O Bohu nie je možné zhotoviť nejaký „dôkaz“ a zaistiť si ho pre naše ubezpečenie. Ale to, o čo prosí Filip a po čom túžia mnohí ľudia, je už darované.
Neviditeľného, večného Boha je možné vidieť. Je bezprostredné prítomný. Je zbytočné, ba až pochybné prosiť: Ukáž nám Otca! Kde môžeme Boha nájsť? No práve tam, kde môžeme nájsť chlieb života, živú vodu, vzkriesenie a život. Ježiš to naznačil slovami „Ja som“: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ Vidieť Boha bolo najväčšou túžbou už v dobe starozákonnej. Videnie Boha sľubovali mystické náboženstvá, a to aj v mestách Malej Ázie, pre ktorých predovšetkým písal Ján svoje evanjelium. Ale tieto náboženstvá klamali a človeka ku skutočnému Bohu nepriviedli. A predsa cirkev môže vedieť, že pri pohľade na Ježiša „vidí Boha“. Preto je táto najväčšia túžba ľudstva uspokojená iba týmto spôsobom.
Slová Ježiša Krista nám však zároveň ukazujú, čo na ňom máme vidieť. Nemáme sa naňho pozerať ako na veľkú a zaujímavú osobnosť, nejde o význačného syna svojho národa, o nedosiahnuteľný vzor viery a lásky. Tým všetkým by nám Ježiš nepomohol. Zázrak kresťanstva spočíva v tom, že v človekovi Ježišovi vidíme samotného Boha. Práve preto, pochybovačný Tomáš vyjadril po vzkriesení prostú a predsa tak úžasnú vieru kresťanov, keď si pokľakol pred Ježišom a zvolal: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28).
Hodnoty, ktoré sa uznávajú v 2. hlave knihy Genezis, nanovo sa nájdu prenesené na osobu Kristovu. Syn Boží sa z lásky stáva človekom a láskyplne sa vydáva za tých, ktorí sú jeho, a poučuje tak ľud v láske, uvádza ich do tajomstiev lásky, ktorá premieňa a zbožšťuje aj ich život: „Slovo sa stalo človekom, aby ste sa naučili od človeka, ako sa môže človek sať Bohom.“ Svojou vychovávateľskou činnosťou otvára Ježiš cestu k nasledovaniu a spoločenstvu s ním, a vytrháva tým človeka z temnoty, bludu a smrti. Tak svojou archetypickou existenciou a jednaním v človeku znova zriaďuje hriechom posiaty a poničený obraz Boha a vedie ich k zrelosti a dovŕšeniu.
Nový človek v Kristovi
Nový človek je ponajprv Kristus osobne (Ef 2,15), ale aj každý veriaci v Pána Ježiša. Jeho život už nieje podrobený telesnosti, je nepretržité víťazstvo ducha nad telesnosťou (Gal 5,16-25; Rim 8,5-13 ). Telo kresťana, spojene s tým, ktorý prijal „porušiteľné telo" (Kol 1,22), majúce účasť v krste na smrti Kristovej (Rim 6,5n), je mŕtve pre hriech (Rim 8,10), jeho telo biedy sa stane telom spásy (Flp 3,21), „duchovným telom" (1 Kor 15,44).
Aj keď človek nie je už len obyčajným smrteľníkom, lebo viera vložila do jeho srdca zárodok nesmrteľnosti, predsa musí stále odumierať „starému človekovi“ v spojení s Ježišom Kristom, ktorý raz navždy zomrel za všetkých; jeho život je nový. Jeho chápavosť je obnovená, pretvorená (Rim 12,2; Ef 4,23); vie súdiť (Rim 14,5) vo svetle Ducha, a tie skúsenosti vyjadruje rozumovo: či nemá Kristovu myseľ (1 Kor 2,16)? A tak „my všetci s nezahalenou tvárou odrážame ako zrkadlo slávu Pánovu a pretvárame sa v ten istý obraz, stále slávnejší, ako to zodpovedá činnosti Pána, ktorý je Duch" (2 Kor 3,18). Nový človek musí stále napredovať dávajúc sa zachvátiť jedným obrazom, ktorým je Kristus: cez znetvorený obraz starého človeka sa stále lepšie prejavuje slávny obraz nového človeka, Ježiša Krista, nášho Pána; a tým sa človek „obnovuje podľa obrazu svojho Stvoriteľa" (Kol 3,10).
Už Lukáš vysvetľuje na pozadí platónskej filozofie Ježiša, ako božského pútnika, ktorý nám ľuďom pripomína naše božské jadro. Obraz Boha je však v človeku hriechom zakrytý, ale človek sa skrze Ježiša stretáva s týmto pôvodným obrazom Boha, takže ho tento obraz môže preniknúť a premeniť. Ukazuje cestu, ako sa prostredníctvom Krista môžeme stať sami sebou, ako sa prepracovať k svojmu pravému obrazu, k svojmu božskému jadru.
Spása, ku ktorej došlo v Ježišovi Kristovi, sa sprítomňuje vždy znova a znova tým, že je slávená. Takto sa nás potom dotýka historický Ježiš a berie nás zo sebou na svoju cestu spásy. Tak sa vysvetľuje, prečo sa u Lukáša v okamžiku Ježišovej smrti bijú do pŕs a odchádzajú dojatí úžasom („A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov“ Lk 23,48). V smrti Spravodlivého vidí najzreteľnejší obraz Boha v tomto svete, ktorý ich vnútorne vzrušuje.
Univerzálne kozmické postavenie Syna je v jeho jedinečnom pomere k Bohu. V oboch vyjadreniach: „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty...“ (Hebr 1,3) chce list Hebrejom uviesť Syna do najvyššej možnej blízkosti Boha a zároveň podať ten mysliteľne najužší bytostný vzťah a rovnosť podstaty medzi obidvoma. Tak, ako k sebe patrí svetelný lesk a jeho zdroj a ako odpovedá otlačok razítku, tak vychádza - vždy a pred akýmkoľvek časom - Syn z Boha a je božskej podstaty.
Kristove postavenie ako pravého „obrazu“ Božieho vychádza z jeho jedinečného vzťahu s Otcom a z jeho preexistencie. On je Logos od večnosti (Jn 1,1-18), a preto môže vierohodne a plne odrážať slávu neviditeľného Boha. Tiež v Hebr 1,1-3 a Flp 2,6-11, kde sú použité paralelné výrazy, aby sa osvedčila jedinečnosť Kristovho vzťahu k Bohu. „Obraz“ a jeho ekvivalenty („podoba“, „pečať“, „sláva“) neoznačujú iba podobnosť Bohu alebo obdobu jeho osoby, ale skôr podiel na Božom živote a na „spredmetnenie“ Božej podstaty, takže sa Ten, kto je svojou podstatou neviditeľný, stáva viditeľný v osobe svojho Syna.
Skutky Syna sú skutkami Otca. Ako Vyslanec a Syn plní Ježiš iba Otcove prikázanie, ktorým je podľa Jn 12,50 „večný život“. Všetky skutky, ktoré koná, sú koniec koncov skutky Otca, lebo Ježiš robí len to, čo vidí konať Otca (Jn 5,19-27). Takto i skutky poukazujú naraz obidvoch. Záverečné Ježišove tvrdenie: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30) nemôžeme vytrhnúť z tohto kontextu a chápať ako špekulatívnu teologickú výpoveď o Ježišovej božskej podstate.
Keby sa stalo, žeby nejaký syn mal všetko to, čo má otec, mohli by sme potom povedať, že je vernou podobou otca. Podobne - ale iba približne môžeme povedať o Božom Synovi, že je verným obrazom, výpoveďou a „Slovom“ Otca. To potvrdil aj Kristus v odpovedi Filipovi: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca...“ (Jn 14,9). Ešte hlbšie siahol Ján do pôvodu Božieho Syna, keď začal svoje evanjelium prehlásením: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha“ (Jn 1,1-2). Plnosť božstva, ktorú má Otec i Syn, nepredávajú Duchovi „ slovom“, ale skrze lásku, takže tretia božská osoba má tú istú plnosť božstva. Ak tento názor rozvedieme ďalej, môžeme povedať, že v Bohu je určitý druh zjavenia, a teda, že život Boží je vzájomným zjednocovaním Otca, Syna a Ducha v jednom neustálom akte lásky.
Keď Pavol píše Korinťanom: „My máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho“ (1Kor 8,6), vyslovuje tu veľkú pravdu. Vyznáva vieru, že Ježiš Kristus je pravý Boh, tej istej podstaty ako Otec, a tak aj vieru, že všetko stvorené je zamerané na neho. Každé stvorenie je oslavou Boha skrze vtelenú lásku a milosť Ježiša Krista. Svet je odblesk Božej dobroty, stredisko Kristovej plnosti. Svet prijíma Božie objatie v Kristovi. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16n). Prvý Adam je iba most pre druhého Adama. Kristus je najhlbší zmysel stvorenia i dejín, sveta i človeka.