Kto je to, ktorého narodenie dnes s veľkou slávnosťou a radosťou svätíme? Kto je to, ktorého tam v Betleheme, ako chudobné, slabé dieťa v jednej chatrnej stajni vidíme?
Počujte! To je ten, ktorého Boh hneď po prvom páde človeka k poteche celého ľudského pokolenia prisľúbil. To je ten, ktorý mal z plemena Abrahámovho pochádzať a všetky národy požehnať. To je ten, za ktorým svet už dávno vzdychal a ktorého tak túžobne očakával. To je Spasiteľ náš, ktorý mal zem odkľať, požehnania priniesť a všetkých ľudí šťastlivými učiniť.
Není dosť, vo vtelení Ježiša Krista len veriť; není dosť, znať a uznať, že on to z lásky k nám učinil, lež si musíme túto lásku dobre predstaviť; a tak urodí ovocie, ktoré by urobiť mala, t. j. i v srdciach našich lásku za lásku vzbudí a roznieti.
Čo je však na príčine, že mnohí tento veľký deň nesvätia s radosťou alebo najviac s takou, akú márne nádherné šaty, nočné schôdzky, hrania a pitia, alebo ohavnejšie ešte hriechy a neprávosti spôsobujú? Veru, to neznamená: deň tento svätiť; to neznamená: Bohu za nekonečné dobrodenia, ktoré nám ľuďom preukázal, ďakovať; to neznamená: Boha milovať.
A toto je dnes jediné moje predsavzatie. Chcem vám totižto tú nesmiernu lásku ukázať, ktorú nám z čiastky vtelením svojim, z čiastky spôsobom narodenia svojho vyjavil.
Božia Dobrota a Láska vo Vtelení
Nebeský Spasiteľu! Bože z Boha, svetlo zo svetla, opravdivý Bože od večnosti! Dobrota a láska Boha k nám sa síce vo všetkom javí, vo vtelení ale jeho najväčšmi. Rozvážme len: čo je Boh? a čo sú ľudia? Boh je nepremenná bytnosť; a človek zo všetkých strán obmedzený. Boh je najdokonalejší; a človek je už od prírody samá slabosť a krehkosť. Boh je najblahoslavenejší; človek najbiednejší a najztrápenejší.
Vidíte, čo sa nám nemožným zdá byť, to láska možným urobila. Tento sa tak uponížil, že všetky slabosti a všetku biedu ľudskú na seba vzal. Keby Boh anjelskú prirodzenosť na seba bol vzal, tým by už bol velebnosť svoju uponížil tak, že by sme sa tomu diviť museli. Alebo, keby bol dušu ľudskú, onu šľachetnejšiu a dokonalejšiu čiastku bytosti našej na seba vzal, už by tým bol dokázal veľkú svoju lásku k nám.
Či by nás Boh nebol mohol v biednom tomto stave zanechať? Že ale to neurobil, komuže to máme inému pripísať, nežli milosrdenstvu, dobrote a láske jeho k nám? Tak Boh miloval svet, že Sina svojho jednorodzeného dal.
Keď sa ale Boh s prirodzenosťou ľudskou spojil a telom je učinený, nemusíme-li z toho rovným spôsobom zatvárať, že nás veľmi musel milovať? Lásku túto ešte zreteľnejšej poznáme, keď ten veľký rozdiel, čo je medzi Bohom a zemským mocnárom, rozvážime. Boh ale podstatne a nekonečne rozdielny od ľudí. Ale keď sa Boh s prirodzenosťou našou spája, uponižuje sa; telo ľudské zakrýva celý jeho blesk a my nevidíme v ňom nič, jako biedné, slabé dieťa.
Čože ale mohol Boh lásky hodného u nás nájsť? Nič, zhola nič, a predsa sa snami spojil; predca prišiel na tento svet; predca vzal na seba smrteľné telo ľudské. Jak dobrotivý, jak laskavý je Boh náš! Tak miloval svet, že Sina svojho jednorodzeného dal.
To však je ešte o mnoho divnejšie, že to preto urobil, aby neverných služobníkov svojich, ktorí sa sami svojvoľne do nebezpečenstva uvrhli, z propasti tejto všetkého zlého vymoho a šťastlivými, blahoslavenými učinil. Boh poslal jednorodzeného Sina svojho, v ktorom sa mu veľmi zaľúbilo, na svet tento a neverných ľudí znova s Bohom zmieril a od zahinutia večného oslobodiť.
Áno, keď niekedy Jób s podivením nad dobrotivosťou božskou zvolal: „Pane! čože je človek, keď ho zvelebuješ a srdce tvoje k nemu nakloňuješ?“ (Jób. 7, 17.), máme zaiste i my príčinu tým viac sa čudovať, že dnes novorodzené dieťa vidíme a rovným spôsobom zvolať musíme: Bože!
„Jestli kdo nemiluje Pána nášho, Ježiša Krista, nech bude prekľatý!“ (l. Kor. 16, 22.). sv. Pavel. Áno, má byť prekľatý; bo to úplne zasluhuje; bo je nevďačná potvora, ktorá lásku neláskou odpláca. predca pozná a svojim spôsobom vďačným sa preukazuje. Srdce jeho je tvrdšie od skaly, keď ho ani oheň božskej lásky obmäkčiť nemože.
Ach! v kresťanstve i takých ľudí nachádzame, ktorí až po uši v nevedomosti väzia a ani podstatné povinnosti neznajú; alebo, jak jich znejú, zle alebo nijako jich neplnia. Keby ste Boha opravdive milovali, tak by ste sa starali o jeho česť, jako o česť najlepšieho priateľa vášho.
Ach, Bože! vzdychal niekedy sv. Augustín, neskoro som ťa poznal; neskoro som ťa miloval! A my musíme vzdýchať: Bože! nič sme ťa nemilovali, tys nás tak miloval, žes i prirodzenosť ľudskú na seba vzal, žes na svet tento prišiel, abys nás vykúpil a oblažil.
Uponíženie a Narodenie Spasiteľa
Keď Boh už raz uzavrel, na tento svet prísť a telo ľudské na seba vzať, bol by mohol najdokonalejšie telo na seba vzať a najblahoslavenejší si život vyvoliť. Bol by mohol hneď jako muž dorástly a dokonalý vystúpiť, jako bol Adam. Alebo keď predca zaroveň iným ľuďom jako dieťa chcel na tento svet prísť, bol by sa mohol bleskom a nádherou, velebnosťou a slávou ožiarený, v pohodlí a hojnosti vo všetkom narodiť.
Než, čo vidíme? Vidíme slabé a krehké, z chudobnej matky narodené, do poly nahé na slame, chatrnými plienkami povité dieťa ležať. Nemyslite si, že sa toto všetko u Spasiteľa a tak, jako u iných detí, len nenadále prihodilo. Nie, bol síce dieťa, ale aj Boh spolu, ktorý všetky udalosti sveta spravuje a bez ktorého vôle sa nič na svete stať nemôže. Tyto okolnosti si teda sám vyvolil a ustanovil. „Bohatý súc, hovorí sv. Pavel, pre nás je chudobným učinený“ (2. Kor. 8, 9.).
Práve preto sa pohoršili židia na ňom; preto ho nechceli za Vykupiteľa uznať. My však, my svetlom pravej viery ožiarení máme Spasiteľa nášho poznať a uznať, že si ten biedny stav, v ktorom sa chel narodiť, z lásky k nám vyvolil.
Nebolo mu dosť na tom, že z nás hriechy sňal a z moci diabolskej nás vyslobodil, lež i to chcel ešte vykonať, aby hriech žiadneho prístupu do srdca nášho nemal a aby sme právo, ktoré nám k nebu vydobyl, nikdy nestratili. Preto vzal na seba podobu najbiednejšieho človeka, aby nás príkladom svojim poučil, jako sa máme v milosti udržať; aby nás láskou svojou povzbudil, po tých cestách kráčať, ktoré nám ukázal a po kterých nás predišiel.
Vedel, do jakého nebezpečenstva nás láska k svetu, baženia za bohatstvom, za hodnosťmi, láska k pohodlnosti uvrhuje. K odvráteniu týchto nebezpečenstiev bolo potrebné, náše svetu naklonené srdce od sveta odtrhnúť a žiadostí udusiť.
D.Kašlík - Boh si vybral práve teba - Vianočné zamyslenie
V tomto stave ho vidíme dnes na svet prichádzať. Svet miluje bohatstvo; a on sa v najväčšej chudobe zjavil a chcel, jako najbiednejší človek, na slame ležať. Svet miluje nádheru, slávu; on sa od všetkých zapovrhnutý v stajni narodil. Svet miluje pohodlia, veselý život; on život svoj s trápením počal a slzami. Utlé údy jeho zima a mráz prejaly a bolesti mu spôsobily. Tým všetkým nám dáva na známosť: „blahoslavení chudobní; blahoslavení, ktorí plačú a trpia; blahoslavení, ktorých prenasledujú.“ Povedá nám: kdo učedlníkom mojim chce byť, kdo ma miluje, nech ma nasleduje; zanechal som vám príklad, aby ste tak činili, jako som ja činil.“
Čo, nemá-li tento príklad dosť mocným byť, srdce naše od sveta odtiahnuť? Nemá-li láska jeho k nám dosť moci, k tomu nás pohnúť, aby sme ho milovali a nasledovali? Veď o mnoho menej od nás žiada, než čo sám podstúpil.
Vidíte, toto sú tie prostriedky, skrze ktoré sa môžeme v milosti udržať, ktoré nám vtelením svojim vydobyl a narodením svojim ukázal. Ale práve týchto prostriedkov nechcú mnohí nevďační ľudia použiť. Ó, premeňme že teda dnes, zmýšľania naše!
Boh sa tak uponížil, že i telo ľudské na seba vzal, aby nás vykúpil. Najbiednejší stav ľudský si vyvolil, aby nám ukázal, jako môžeme milosť, ktorú nám vydobyl, zachovať a nás od hriechu zachrániť. Budmeže teda povdační! Milujme ho, keď nás on prv miloval! Nasledujme Spasiteľa nášho aspon v chudobe ducha, v pokore srdca a v mrtvení smiselných žiadostí našich. Toto sú, ó dobrotivý Ježišu! Bohom a človekom spolu, na hriešné kolena naše. Upevni všemohúcou rukou tvojou úmisly naše; pokrop duše naše obživujúcou rosou milosti tvojej, aby sme vykonali, čo sme si umienili; aby sme ťa tu časne, ta...
