Keď Boh Rozdával Mami Povesti

Článok sa zaoberá úvahami o viere, Bohu a zmysle života, inšpirovaný rôznymi životnými pocitmi a literárnymi dielami.

Bazilika Panny Márie Fatimskej

Pocity Nenávisti voči Bohu

Už vyše troch rokov pociťujem nenávisť voči Bohu. Mám dni, kedy tie pocity akoby „vyplávajú“ na povrch a cítim silný hnev. Prechádzam si asi najťažším obdobím v živote, prirovnala by som to k nekonečnému maratóne, kedy už síce máte za sebou 40 km a ostávajú vám už len posledné 2, no i tak je to už pre vás ťažké. Viem, že každý má nejaké trápenie v živote, každý si niečím prechádza. Viem, že všetko má svoj zmysel... No a tú nenávisť voči Bohu pociťujem práve za to, že my ľudia musíme žiť a trpieť, lebo ON si vymyslel a stvoril tento (hlúpy a nespravodlivý) svet. Príde mi to totálne sebecké.

Som človek, ktorý je empatický, rada pomáham iným, je mi ľúto, keď vidím, že sa niekto trápi, má to v živote ťažké atď. Príde mi, že Boh stvoril svet týmto spôsobom: že každého človeka hodí (prepáčte za výraz) do nejakých sr*čiek, z ktorých mu potom pomáha sa vydostať, zároveň si my ľudia máme navzájom pomáhať sa vydostať z tých s...k a ešte máme byť vďačný Bohu za to, ako veľmi nám pomáha. Príde mi to akoby som niekoho najprv bodla nožom do ruky, a potom mu to ošetrovala a tvárila sa, aká som za to milosrdná a láskyplná a vyžadovala, aby mi ten človek ešte aj bol vďačný za to, že mu tú ranu ošetrujem...Rozumiete. Proste neviem si pomôcť, i keď som vďačná za mnohé veci vo svojom živote, ako zdravie, to že máme peniaze, jedlo, a tisíc ďalších vecí, akosi neviem byť vďačná za to, že musím byť na tomto svete a celkovo my ľudia, že tu musíme byť.

V minulosti som čítala knihu Rozhovory s Bohom, kde sú myšlienky, že Boh stvoril tento svet, aby mohol zažívať rôzne veci cez nás ľudí, napr. aké to je byť milovaný, aké to je byť úspešný, aké to je sklamať sa atď. Čo mne osobne aj dáva zmysel, prečo je svet taký aký je, resp. prečo životy ľudí sú také aké sú. A príde mi to od neho sebecké. Celý tento jeho výmysel.

Mala som stavy, kedy som proste chcela neexistovať, nebyť tu... Bez ohľadu na to, čo je po smrti (toto nie je predmetom tejto diskusie), mi to príde, také nespravodlivé, že tu musíme žiť. Nikto si nevybral prísť na tento svet. Sme tu akoby hodení. Som rada, že nemám a nebudem deti a že nikto nebude musieť kvôli mne žiť na tomto svete.Neviem, pociťoval niekto vo svojom živote tiež nenávisť voči Bohu? Čo ste s tým robili?

Spomienky Sestry Lucie

Toto vydanie Spomienok sestry Lucie tvorí portugalský text, zodpovedajúci presne originálu rukopisu, ktorý sa nachádza v Archíve biskupskej kúrie v Leirii. Nejde o kritické vydanie v odbornom slova zmysle. Toto vydanie, ktoré čitateľom predkladáme, je ľudovým vydaním a má slúžiť k oboznámeniu širokej verejnosti s týmto dielom. kritickému prístupu k nemu, aj keď napr. nepovažujeme za potrebné uvádzať všetky pramene, z ktorých sme čerpali a ktorými podkladáme naše tvrdenia. v úvode, ani v poznámkach sa nenachádza žiadna neoverená informácia. Ľudové dielo má však svoje obmedzenia. Uvádzame ich len v tom prípade, ak čitateľovi uľahčia čítanie. V tomto duchu predkladáme vysvetlivky len tam, kde si to výroky či myšlienky autorky vyžadujú.

Z tohto vyplýva aj zvolený postup. Nepovažovali sme za vhodné pri vydaní tohto žánru, aby Luciine dielo, číre a prosté, bolo bez rozdelenia na jednotlivé časti, ktoré si sám text vyžaduje. a jednotlivé oddiely tam, kde sme to považovali za vhodné, a tiež tam, kde si to vyžadovala logická štruktúra textu. Odkazy a poznámky pod čiarou majú pomôcť čitateľovi prekonať isté obtiažne miesta.

Lucia sa narodila v Aljustrele, v dedinke patriacej do fatimskej farnosti, o siedmej hodine popoludní dňa dvadsiateho druhého marca. Rodičia Antonio dos Santos a Mária Rosa žili v Aljustrele. Lucia bola posledná zo siedmich súrodencov. Mala päť sestier a jedného brata. Šesťročná pristúpila Lucia k prvému sv. prijímaniu, s ktorého popisom sa budú môcť čitatelia oboznámiť. V tomto veku začína pre Luciu život pastierky, ako si to vyžadovali potreby jej rodiny. Od roku 1917 ju sprevádzajú výlučne iba jej bratranec František Marto a sesternica Hyacinta Martová. Je to rok zjavení Panny Márie.

Bola to Panna Mária, čo jej dala úlohu naučiť sa čítať... Po zjaveniach sa Lucia, samozrejme, ocitla v situácii “vizionárky”, pochopiteľne, so všetkými rizikami, ktoré to so sebou prináša. Preto sa s ňou muselo niečo udiať. nového biskupa v obnovenej diecéze Leiria bola jej výchova. Pokúšal sa ju chrániť pred nebezpečenstvami. ktoré ju v tomto prostredí ohrozovali. Ráno 17. sestier dorotejok vo Vilare, ktorý dnes tvorí súčasť mesta Porto.

Dostáva sa jej vynikajúceho mravného a náboženského vzdelania. Lucia mala už pred svojím vstupom do internátu isté bližšie neurčené prianie oddať sa Bohu a náboženskému životu. Avšak vďaka príkladu svojich učiteliek a z vďačnosti voči nim sa rozhodla vstúpiť do Inštitútu svätej Doroty. Tam 24. októbra 1925 prichádza osemnásťročná Lucia. Dňa 25. marca 1948 vstupuje do Kláštora karmelitánok svätej Terézie v Coimbre. Potom žije životom modlitby a pokánia až do svojej smrti dňa 13. 98 rokov. Jej telesné pozostatky boli 19.

Ale túto skutočnosť, ktorá by u iných autorov bola nenapraviteľným nedostatkom, prevyšuje Lucia svojím veľkým prirodzeným nadaním. Lucia sa často skromne vyznáva zo svojej “neschopnosti a nedokonalosti” a dokonca hovorí: “Veď ani pravopis poriadne neovládam”. opisuje tak, akoby ho práve prežívala. Dokáže opísať povahu svojho bratanca a sesternice, svojich spovedníkov a osôb vôbec tak, že je zrejmé neobyčajne hlboké preniknutie do ich psychológie. Pravda, Lucia sa “cíti inšpirovaná” pri písaní; rozpráva to pri rôznych príležitostiach... kritik. Lucia je presvedčená o akejsi zvláštnej prítomnosti Boha v okamihoch, keď píše. Pri písaní sa cíti akoby Bohom sprevádzaná.

Lucia sa môže mýliť pri opise svojej mystickej skúsenosti a to z dôvodu, že už samotná interpretácia týchto javov je veľmi ťažká. Aj tam, kde nám zaručuje, že nám odovzdáva “ipsissima verba” najvlastnejšie slová Božej Matky, hovorí len to, že sa usiluje byť čo najúprimnejšia. Často vidíme Luciu ako “premýšľa” o slovách a udalostiach; stáva sa tak výnimočným interpretom, ale vždy len a iba interpretom. Písala, lebo ju k tomu nútili. nič nenapísala z vlastnej vôle. Avšak Lucia v týchto Spomienkach nepotrebovala nič viac, než nahliadnuť do minulosti a pripomenúť si ju. A aké je to spomínanie!

Účel tohto spisu je predovšetkým v tom, že nám predkladá obraz Hyacinty, ako sa odráža v Luciiných spomienkach. Nemala v úmysle písať “dejiny” zjavenia. Tie tvoria len nutný rámec, v ktorom sa objavuje Hyacintina postava. Štýl má stále charakter jednoduchej reči - mohli by sme povedať - v mnohých prípadoch akoby “detský”, pretože prostredie aj predmet si to vyžadovali.

Fatimský farský kostol

Kráľ Matej a Povesti z Gemera

Matej Korvín, v bežnej hovorovej reči chudoby a bežných sedliakov len familiárne "kráľ Matej". Kráľ "Matej" bol fenoménom medzi obyčajnými ľuďmi. Okrem toho, že obdobie jeho vlády sa v Uhorsku vyznačovalo stabilitou a rozmachom kultúry a vzdelanosti dokázal "načúvať ľudu". V stredoeurópskom regióne sa zachovali povesti o jeho spravodlivosti, cenení si "chytrosti sedliakov", ochota vzoprieť sa šľachte a obranu proti Osmanskej ríši. Na Gemeri sa dodnes traduje jeho cestovanie "inkognito" po krajine v prezlečení za obyčajného mešťana.

Pohyb medzi poddanými v prestrojení si veľmi obľúbil a údajne to robil často. Pohybujúc sa gemerskými vinicami natrafil na sedliakov, ako okopávali vinič a panstvo sa hlučne zabávalo pri víne. Pristavil sa pri panstve a keďže vyzeral ako zámožný cestujúci, pozvali ho na občerstvenie. Síce váhavo, ale predsa sa "demaskoval" pred pánmi. Ukázal kráľovskú pečať, prsteň a začal si užívať prekvapenia šľachticov. Zaraz im nadelil aj "zaslúženú odmenu" za ich prístup k pracujúcim sedliakom a úlohy sa vymenili. Páni sa museli namiesto sedliakov chopiť motýk a okopávať namiesto sedliakov vinič. A aby si zapamätali navždy kráľovský trest za ich neľudský prístup, okopávať museli nosom dole, z kopca. Sedliakov posadil k sebe, spoločne popíjali víno a užívali si pohľad na "výkon panstva".

Toľko legenda z Gemera, ktorú som mnohokrát počul ako dieťa od starej mamy. Prišla mi na um v súvislosti s bezcitnými pánmi, ktorí si bezvýhradne privlastňovali nielen sedliakov, ale aj drvivú časť ich práce, pričom sami sa museli maximálne uskromňovať a sotva prežívali. Chytrí zemepáni, síce boli v tom temnom období zrejme v menšine, sa neštítili so svojimi sedliakmi podeliť omnoho "spravodlivejšie". Možno sa im menej ušlo na hodovanie a hostenie okolitého panstva, dlhšie skladali prípadné veno pre dcéry, ale ich sedliaci netrpeli podvýživou, boli zdravší. Pracovať vládze len zdravý sedliak, čo práve tí chytrejší zemania vedeli veľmi dobre. A vedel to veľmi dobre aj kráľ "Matej". Zdraví sedliaci = zámožný zemepán = väčšie odvody do kráľovskej kasy = viac peňazí na rozvoj krajiny, čo za kráľa"Mateja" platilo dvojnásobne.

Dnes tu máme znovu "stredovekú šľachtu, stredovekých zemanov, stredoveké myslenie". Prekrúcajú fakty a pravdu, podľa potreby menia históriu. Otvorene kradnú a ožobračujú poddaných. Majú panický strach z chytrých a vzdelaných ľudí, svoju existenciu stavajú na hlúposti a manipulovateľnosti časti národa. Našťastie tu bol chytrý kráľ, otvorený vzdelanosti, cudzokrajným poznatkom a kultúrnejšiemu životu. Aj dnes má všemocný "kráľ" spojencov dole, medzi sedliakmi, ale on s nimi zaobchádza horšie, ako kedysi šľachta. Paradoxne práve tí, ktorí najdesivejšie pociťujú "rozmary kráľa", sú mu vo svojej hlúposti najviac oddaní. Sú pripravení za neho položiť aj svoje chatrné zdravie a životy, len aby sa ich vyvolený mohol topiť v zlate.Nutne potrebujeme nového "Mateja".

Ani kráľa Mateja si však neidealizujme do dôsledkov. V tom čase predsa vládli stredoveké časy, on bol len o niečo lepší ako ostatní. Ľud si ho idealizoval. Súčasne nedúfajme, že ak vymeníme súčasné panstvo za nové, bude ideálne bez chýb. Nebude a občas aj niečo vyvedie.

Matej Korvín

Úvahy a Zamyslenia

Žijeme vo svete a ten ako vieme je pod panstvom diabla. Bojuje proti svojmu oponentovi Bohu a snaží sa čo najviac ľuďom zabrániť prísť k Nemu. U neveriacich sa snaží dosiahnuť, aby ľudia nemali čas Boha hľadať, namiesto obrazu Boha ponúka ľuďom jeho náhradu, ktorá vyzerá ako Boh, ale nie je to Boh. Keď už človek začne hľadať Stvoriteľa, zaobaľuje svoje lži do Jeho pravdy takže človek neplní vôľu Otca, ale vôľu diabla. U tých, ktorí Boha nehľadajú používa všetky dostupné nástrahy a lákadlá sveta, aby im ani nezišla na um myšlienka na Spasiteľa.

Obrátený človek to nemá o veľa ľahšie, tu sa diabol snaží znepríjemniť ich život a čo viac, ak veriaci zlyhá, okamžite na neho žaluje u Boha. Pravda je, veriaci nepríde o spasenie, ale môže do večnosti vojsť ako slabo hospodáriaci sluha s „talentami“, ktorý nevydal všetko svoje úsilie na to, aby majetok zverený Bohom zhodnotil na maximum. Preto na veriacich číha pokušenie na každom kroku.

Srdiečko si máme strážiť viac ako oko v hlave, tie máme dve, srdce len jedno. Naše duševné srdce treba sýtiť zdravým pokrmom, vlastne liekom, ktorým nie je nič iné ako Božie Slovo. Naše srdce je totiž od narodenia choré. Choré je však po stránke odlúčenia od Boha a uzdraviť ho môže len liek pre neho určený. Na ten už ŠÚKL dosah nemá, za jeho správne užívanie a čistotu sme zodpovední my sami. Je ním Božie slovo. Obsahuje toľko odporúčaní, rád, záverov, návodov, príkazov, podmienok a hlavne uistení a zasľúbení, že vo svojej podstate zdanlivo tvorí ten najzložitejší recept na život, v skutočnosti je však tým najjednoduchším a najjasnejším receptom. Najdôležitejšia ingrediencia je Pán Ježiš Kristus.

Tento recept na večný život však počíta aj s našou voľbou. Je to ako keby vám lekár predpísal recept, ktorého ingrediencie sa dajú zmeniť. To, čo sa nám páči, toho tam pridáme, to čo nás obmedzuje, toho si dáme menej alebo to úplne vygumujeme. Čo myslíte, bude nám takýto liek pomáhať? Naša zodpovednosť spočíva v tom, ako budeme k receptu na večný život pristupovať. Máme úplnú slobodnú voľbu, môžeme ho dokonca pokrčiť, zahodiť, spáliť. Nepoznám však smrteľne chorého pacienta, a tých som počas svojho pôsobenia v zdravotníctve videl skutočne dosť, ktorý by lekárovi začal diktovať do receptu to, čo by tam chcel mať on. A predsa sa to deje. U nás, v našich životoch. Odmietame liek Božie Slovo vo svojej plnosti a chceme večný život dosiahnuť takpovediac po svojom. Preto sa stáva, že niektorú časť Písma máme radšej, inú ani neotvárame, a ak na nás niekde vyskočí obviňujúci veršík, ktorý zasiahne naše svedomie, rýchlo hľadáme iné verše, ktoré by ho popreli, ospravedlnili nás, alebo, a to je častejšie, strčíme ho do posledného šuflíka v pamäti, a budeme sa tejto pasáži vyhýbať, ako sa len dá. Prakticky tým meníme obsah lieku, ktorý má udržiavať naše srdce čisté, vo vzťahu k Bohu otvorené, plné milosti, lásky, ale aj spravodlivej sebakritiky vo svetle pravdy, ktorá nie je ničím iným ako účinnou látkou, stimulom k náprave.

Všetci sme chorí a nemusíme sa za to hanbiť. Veď sám Pán Ježiš povedal, že prišiel liečiť chorých, teda nás, zdraví nepotrebujú lekára. Ani nemôžu potrebovať, na tejto zemi ani žiaden zdravý v tomto smere nikdy nebol a ani nie je. Jediný zdravý bol lekár, ktorý nám dal možnosť uzdravenia, berme teda jeho liek každý deň. ŠÚKL vidím v prenesenom význame ako náš zbor, ktorý má povinnosť strážiť nemennosť zloženia lieku na večný život a aj jeho dostupnosť v každom čase. Modlime sa jedni za druhých, aby sme spoločne obstáli a ustrážili jeho večný účinok.

Svätci a Zamyslenia

Nasledujúci text uvádza prehľad svätých a zamyslenia spojené s ich životmi:

Sv. Spával na tvrdej rohoži. Jedával raz cez deň skrovné jedlo. A predsa bol osočený čo žráč. I prišiel posol od vojvodu Bavorského a doniesol sv. Udalrichovi list. Sv. Každý uvedený príbeh, výzva k zamysleniu, pochádza zo zdroja, ktorý je uvedený pod textom.

Naše duševné srdce treba sýtiť zdravým pokrmom, vlastne liekom, ktorým nie je nič iné ako Božie Slovo. Všetci sme chorí a nemusíme sa za to hanbiť. Veď sám Pán Ježiš povedal, že prišiel liečiť chorých, teda nás, zdraví nepotrebujú lekára.

Tabuľka: Prehľad Svätých a Ich Charakteristiky

Žijeme vo svete a ten ako vieme je pod panstvom diabla. Bojuje proti svojmu oponentovi Bohu a snaží sa čo najviac ľuďom zabrániť prísť k Nemu. Keď už človek začne hľadať Stvoriteľa, zaobaľuje svoje lži do Jeho pravdy takže človek neplní vôľu Otca, ale vôľu diabla. Tu sa diabol snaží znepríjemniť ich život a čo viac, ak veriaci zlyhá, okamžite na neho žaluje u Boha. veriaci nepríde o spasenie, ale môže do večnosti vojsť ako slabo hospodáriaci sluha s „talentami“, ktorý nevydal všetko svoje úsilie na to, aby majetok zverený Bohom zhodnotil na maximum. Preto na veriacich číha pokušenie na každom kroku.

tags: #ked #boh #rozdaval #mami