V živote sa stretávame s rôznymi skúškami a trápeniami. Každý z nás si prechádza obdobiami, ktoré sú náročné a vyčerpávajúce.
Často sa pýtame, prečo musíme trpieť a aký to má zmysel. Niekedy sa dokonca objavujú pocity hnevu a nenávisti voči Bohu, ktorý to všetko dopúšťa.
Tento článok sa zaoberá práve týmito pocitmi a hľadá odpovede na otázky, ktoré nás trápia.
Už vyše troch rokov pociťujem nenávisť voči Bohu. Mám dni, kedy tie pocity akoby „vyplávajú“ na povrch a cítim silný hnev. Prechádzam si asi najťažším obdobím v živote, prirovnala by som to k nekonečnému maratónu, kedy už síce máte za sebou 40 km a ostávajú vám už len posledné 2, no i tak je to už pre vás ťažké. Viem, že každý má nejaké trápenie v živote, každý si niečím prechádza. Viem, že všetko má svoj zmysel...
No a tú nenávisť voči Bohu pociťujem práve za to, že my ľudia musíme žiť a trpieť, lebo ON si vymyslel a stvoril tento (hlúpy a nespravodlivý) svet. Príde mi to totálne sebecké.
Som človek, ktorý je empatický, rada pomáham iným, je mi ľúto, keď vidím, že sa niekto trápi, má to v živote ťažké atď. Príde mi, že Boh stvoril svet týmto spôsobom: že každého človeka hodí (prepáčte za výraz) do nejakých sr*čiek, z ktorých mu potom pomáha sa vydostať, zároveň si my ľudia máme navzájom pomáhať sa vydostať z tých s...k a ešte máme byť vďačný Bohu za to, ako veľmi nám pomáha.
Príde mi to akoby som niekoho najprv bodla nožom do ruky, a potom mu to ošetrovala a tvárila sa, aká som za to milosrdná a láskyplná a vyžadovala, aby mi ten človek ešte aj bol vďačný za to, že mu tú ranu ošetrujem...Rozumiete. Proste neviem si pomôcť, i keď som vďačná za mnohé veci vo svojom živote, ako zdravie, to že máme peniaze, jedlo, a tisíc ďalších vecí, akosi neviem byť vďačná za to, že musím byť na tomto svete a celkovo my ľudia, že tu musíme byť.
Celý tento jeho výmysel. Mala som stavy, kedy som proste chcela neexistovať, nebyť tu... Bez ohľadu na to, čo je po smrti (toto nie je predmetom tejto diskusie), mi to príde, také nespravodlivé, že tu musíme žiť. Nikto si nevybral prísť na tento svet. Sme tu akoby hodení. Som rada, že nemám a nebudem deti a že nikto nebude musieť kvôli mne žiť na tomto svete.
V minulosti som čítala knihu Rozhovory s Bohom, kde sú myšlienky, že Boh stvoril tento svet, aby mohol zažívať rôzne veci cez nás ľudí, napr. aké to je byť milovaný, aké to je byť úspešný, aké to je sklamať sa atď. Čo mne osobne aj dáva zmysel, prečo je svet taký aký je, resp. prečo životy ľudí sú také aké sú. A príde mi to od neho sebecké.
Nasledujúci text uvádza prehľad svätých a zamyslenia spojené s ich životmi:
| Dátum | Popis |
|---|---|
| 30. jún | Svätý Theobald, ktorý viedol život v samote a pokore. |
| 1. júl | Svätý Pambo s čistou a bohabojnou mysľou. |
| 2. júl | Sviatok Navštívenie Panny Márie pripomínajúci návštevu Panny Márie u Alžbety. |
| 3. júl | Svätý Heliodor, ktorý bojoval proti bludárom a zasväcoval sa viere. |
| 3. júl | Svätý Fokas, ktorý uhostil vojakov a bol za to usmrtený. |
| 4. júl | Svätý Udalrich, biskup, ktorý podporoval chudobných a bránil mesto. |
| 5. júl | Svätý Cyrill, ktorý zvestoval Evanjelium a šíril vieru. |
Sv. Spával na tvrdej rohoži. Jedával raz cez deň skrovné jedlo. A predsa bol osočený čo žráč. I prišiel posol od vojvodu Bavorského a doniesol sv. Udalrichovi list. Sv. Každý uvedený príbeh, výzva k zamysleniu, pochádza zo zdroja, ktorý je uvedený pod textom.
Naše duševné srdce treba sýtiť zdravým pokrmom, vlastne liekom, ktorým nie je nič iné ako Božie Slovo. Všetci sme chorí a nemusíme sa za to hanbiť. Veď sám Pán Ježiš povedal, že prišiel liečiť chorých, teda nás, zdraví nepotrebujú lekára.
Žijeme vo svete a ten ako vieme je pod panstvom diabla. Bojuje proti svojmu oponentovi Bohu a snaží sa čo najviac ľuďom zabrániť prísť k Nemu. Keď už človek začne hľadať Stvoriteľa, zaobaľuje svoje lži do Jeho pravdy takže človek neplní vôľu Otca, ale vôľu diabla. Tu sa diabol snaží znepríjemniť ich ž...
Obrátený človek to nemá o veľa ľahšie, tu sa diabol snaží znepríjemniť ich život a čo viac, ak veriaci zlyhá, okamžite na neho žaluje u Boha. Pravda je, veriaci nepríde o spasenie, ale môže do večnosti vojsť ako slabo hospodáriaci sluha s „talentami“, ktorý nevydal všetko svoje úsilie na to, aby majetok zverený Bohom zhodnotil na maximum. Preto na veriacich číha pokušenie na každom kroku.
Srdiečko si máme strážiť viac ako oko v hlave, tie máme dve, srdce len jedno. Naše duševné srdce treba sýtiť zdravým pokrmom, vlastne liekom, ktorým nie je nič iné ako Božie Slovo. Naše srdce je totiž od narodenia choré. Choré je však po stránke odlúčenia od Boha a uzdraviť ho môže len liek pre neho určený. Na ten už ŠÚKL dosah nemá, za jeho správne užívanie a čistotu sme zodpovední my sami. Je ním Božie slovo. Obsahuje toľko odporúčaní, rád, záverov, návodov, príkazov, podmienok a hlavne uistení a zasľúbení, že vo svojej podstate zdanlivo tvorí ten najzložitejší recept na život, v skutočnosti je však tým najjednoduchším a najjasnejším receptom. Najdôležitejšia ingrediencia je Pán Ježiš Kristus.
Tento recept na večný život však počíta aj s našou voľbou. Je to ako keby vám lekár predpísal recept, ktorého ingrediencie sa dajú zmeniť. To, čo sa nám páči, toho tam pridáme, to čo nás obmedzuje, toho si dáme menej alebo to úplne vygumujeme. Čo myslíte, bude nám takýto liek pomáhať? Naša zodpovednosť spočíva v tom, ako budeme k receptu na večný život pristupovať. Máme úplnú slobodnú voľbu, môžeme ho dokonca pokrčiť, zahodiť, spáliť.
Nepoznám však smrteľne chorého pacienta, a tých som počas svojho pôsobenia v zdravotníctve videl skutočne dosť, ktorý by lekárovi začal diktovať do receptu to, čo by tam chcel mať on. A predsa sa to deje. U nás, v našich životoch. Odmietame liek Božie Slovo vo svojej plnosti a chceme večný život dosiahnuť takpovediac po svojom. Preto sa stáva, že niektorú časť Písma máme radšej, inú ani neotvárame, a ak na nás niekde vyskočí obviňujúci veršík, ktorý zasiahne naše svedomie, rýchlo hľadáme iné verše, ktoré by ho popreli, ospravedlnili nás, alebo, a to je častejšie, strčíme ho do posledného šuflíka v pamäti, a budeme sa tejto pasáži vyhýbať, ako sa len dá.
Prakticky tým meníme obsah lieku, ktorý má udržiavať naše srdce čisté, vo vzťahu k Bohu otvorené, plné milosti, lásky, ale aj spravodlivej sebakritiky vo svetle pravdy, ktorá nie je ničím iným ako účinnou látkou, stimulom k náprave.
Všetci sme chorí a nemusíme sa za to hanbiť. Veď sám Pán Ježiš povedal, že prišiel liečiť chorých, teda nás, zdraví nepotrebujú lekára. Ani nemôžu potrebovať, na tejto zemi ani žiaden zdravý v tomto smere nikdy nebol a ani nie je. Jediný zdravý bol lekár, ktorý nám dal možnosť uzdravenia, berme teda jeho liek každý deň. ŠÚKL vidím v prenesenom význame ako náš zbor, ktorý má povinnosť strážiť nemennosť zloženia lieku na večný život a aj jeho dostupnosť v každom čase. Modlime sa jedni za druhých, aby sme spoločne obstáli a ustrážili jeho večný účinok.
Článok sa zaoberá úvahami o viere, Bohu a zmysle života, inšpirovaný rôznymi životnými pocitmi a literárnymi dielami.