Odkedy si ľudstvo začalo uvedomovať seba samého, snaží sa pochopiť okolitý svet. Všetko, čo existuje, vnímame našimi piatimi zmyslami, ktoré sú jediným oknom, ktoré máme do sveta mimo nášho tela. V priebehu histórie naši predkovia vytvorili nespočetné množstvo rôznych teórií a myšlienok, ktoré sa pokúšali vysvetliť tento svet, jeho zloženie a fungovanie.
Jedna teória bola spoločná takmer všetkým raným civilizáciám a identifikovala štyri základné prvky: zem, vzduch, vodu a oheň. Variácie na klasické prvky môžeme nájsť okrem iného v starovekom Grécku, Babylonii, Perzii, Japonsku, Číne a Indii. Gréci, spolu s mnohými inými kultúrami, používali elementárny systém na vysvetlenie podstaty života, pričom životné udalosti pripisovali rôznym výkyvom „elementárnych“ síl, ako je vietor alebo oheň. Mnoho ľudí označuje prvky v gréckej tradícii ako „klasické prvky“, aby ich odlíšili od prvkov periodickej tabuľky.
Štyri klasické živly sú sprevádzané piatym prvkom, éterom. Voda, vzduch, oheň a zem mali veľmi dočasnú povahu, zatiaľ čo éter, priestor, bol menej spojený so Zemou, a taktiež bol vnímaný ako duchovnejší. Mnoho ľudí verilo, že prvky fungujú spôsobom, ktorý podporuje rovnováhu. Poruchy tejto rovnováhy boli hlavnou príčinou vecí, ako sú zemetrasenia či zdravotné problémy. Nerovnováha prvkov sa považovala za nedostatok blahobytu a prvky boli tak prepojené so všetkým, od ročných období až po veštenie.
V mnohých kultúrach vzduch, vietor, dych a duch má ten istý význam. A tak ako vzdušný živel, tak aj duch je vo snoch dynamický polohmotný činiteľ, ktorý hýbe človekom. Reprezentuje naše myšlienky, spomienky, plány, predstavy, ktoré sme už pochovali alebo ktoré sme možno zo strachu, či z neporozumenia potlačili do nevedomia. A teraz sa snažia opäť dostať na povrch. Je to posol správ z neznámej ríše. Alternatívne vzdušný živel predstavuje spoločenskosť, schopnosť kontaktov, komunikáciu. A duch môže v tomto smere symbolizovať určitú odlúčenosť, osamelosť, odmeranosť a spoločenský odstup. Ak sa cítime odstrčený, tak nie nadarmo si hovoríme: „som pre nich ako vzduch (duch)“.
Duch je tajomná esencia, ktorá prekračuje hranice fyzickej reality a preniká do našej existencie z ríše neviditeľného. Považuje sa za vyjadrenie duše, ktorá zostala uväznená medzi svetmi - ani plne prítomná v hmotnom svete, ani úplne prešlá do svetla posmrtného života. V zásade platí, že duchovia nemajú fyzické telo a teda duchom sa stáva bytosť, ktorá príde o fyzické telo - resp. Duch je obvykle chápaný ako nadprirodzená entita alebo forma energie, ktorá je spájaná s duchmi zosnulých. V mnohých náboženských tradíciách sú duchovia vnímaní ako duše ľudí, ktorí zomreli, ale z nejakého dôvodu neopustili fyzický svet. Duchovia tak predstavujú akýsi druh spojenia medzi viditeľným a neviditeľným, medzi životom a smrťou. Príčiny pripútania ducha k zemi môžu byť rôzne a závisia od charakteru ducha a jeho života.
Prítomnosť ducha zvyčajne prezradí práve to, akým spôsobom sa duch prejavuje. Prítomnosť ducha zvyčajne odhalia práve jemnocitní ľudia, cez prejavy ducha. Osobitým spôsobom prítomnosti ducha je návšteva. Zvyčajne ide o zosnulého príbuzného, ktorý sa príde rozlúčiť a odíde, prípade vám dá radu alebo varovanie, no neplánuje sa u vás zdržať. Levitácia a pohyb predmetov.
Telo, duch a duša
Tieto tri slová som vo Svojich oznámeniach už často vysvetľoval a máte už pojem o tom, čo tieto slová „telo”, „duch” a „duša” znamenajú vo všeobecnosti, a čo znamenajú pri špeciálnom náhľade v duchovnom zmysle slova. Ale pretože vo všetkých Mojich slovách spočíva nekonečnosť a stále sa z nich ešte môže vyťahovať nové, duchovné poznanie, tak sa chceme pokúsiť, či snáď nemôžeme z týchto slov získať ešte iný význam, ktorý je práve tak dôležitý ako predošlý, alebo ktorý by mohol byť ešte i vyšší a vznešenejší.
Pretože Svoje poučenia podávam vždy po stupňoch a vysvetlenie tela alebo hmoty, alebo ako viazaných duchov v nich, alebo Mojich myšlienok a predstáv spevnených v hmote, zodpovedá vášmu predošlému chápaniu, tak chcem teraz, kedy ste zrelší a pozeráte sa už hlbšie do tajomstva Môjho stvorenia, objasniť slovo „telo” z inej stránky. Tým sa dáva na vedomie nové pole pre poučenie vašej duše a udržovanie vášho ducha, aby ste z toho mohli vidieť, že ak prinášam opäť už skôr použité a vysvetlené slová, predsa ešte stále môžem na nich nachádzať iné stránky, takže v predmete môžete odkrývať nové zázraky a nové dôkazy Mojej lásky a múdrosti. Áno, keby som sa o to chcel pokúsiť, ukazoval by som vašim prekvapeným pohľadom toto slovo tisíckrát obmenené stále v nových stránkách.
Ako som vám v predošlých oznámeniach vysvetlil, tam slovo „telo” stále malo význam „hmoty” a ukazoval som vám, že ani v hmote nie je vlastne nič hmotného, ale že to je len duchovne viazané. Alebo som vám hovoril, že hmota, sú Moje pevne udržiavané myšlienky a predstavy, ktoré zostávajú tak dlho hmotou alebo telom, než Svoje myšlienky v nich uzavrené a stelesnené - opäť stiahnem naspäť.
Všetky tieto vysvetlenia sú celkom správne - za prvé - pretože označujú to pravé a za druhé - pretože som vám ich dal. Ak ale chceme chápať inú stránku pojmu „hmota” alebo „telo”, tu sa najprv pýtam: Čo vlastne značí slovo „telo”? Aby sme boli dôkladní a potom postupne išli ďalej po veľkom rebríku Môjho stvorenia a Môjho bytia samotného, musíme najprv zistiť pojem slova a nezostávať stáť tak bezmyšlienkovito pri vyslovení slova „telo”, a bez toho, aby sme bližšie označili jeho podstatu. Tak teda začneme s abecedou ako školské deti, keď sa učia čítať.
„Telo”, toto slovo označuje vlastne oddelenú vec s rozmermi (roztiahnutiami) podľa šírky, dĺžky a hĺbky a táto vec uzavrená a oddelená trvá samotná je uprostred neobmedzenej nekonečnosti. Telo je teda NIEČO, čo zaberá priestor, má obal, ktorý práve tým oddeľuje jeho individuálne bytie od celého všeobecného všebytia. Ale práve preto môže telo prekonávať všetky stupne hutnosti a tiaže, môže byť jemné až do nekonečna, pre vás už nezvážiteľné, ale môže sa nachádzať stlačená i ako najtvrdší druh kameňa, ako žula alebo lepšie povedané „základná látka zemskej tvrdosti”.
Vždy zostáva telom, pre seba trvajúcim, niečím, čo môže prijímať rozmery, a to v stave plynnom ohromne veľké, ale v zhustenom mimoriadne malé, ktoré potom môžu tvoriť kamene, zeme, svety, slnečné oblasti atď. tlakom priťahovania a privlastňovaním si rovnorodého. Telo je teda ako slovo výraz pre niečo pre seba telesne trvajúceho, vzniknutého, zo všebytia vytrhnutá oddelenosť, len pre seba samého tu stojaci celok. Telo sa dá deliť do nekonečna, kde ho už vaše oči a prístroje prestávajú ďalej pozorovať, ale predsa ešte vždy trvá a má ako veľkosť svoje tri rozmery, i keď vám už nie sú pochopiteľné. Tie sú také malé až do hranice, kedy prestane jeho deliteľnosť a má v ňom počiatok duch, v ňom viazaný. Bez tela by nebolo viditeľné žiadne stvorenie!
Vzduch
Pre vaše oči je neviditeľné všetko, čo prepúšťa svetelný lúč a neodráža ho naspäť od povrchovej plochy. Ale uvážte - nevidíte predmety a lúč na ne dopadajúci, ale len lúč predmetom naspäť odrážaný. Lúč, do nekonečnosti ubiehajúci, nevidíte. Keď teda telo má niečo, ale veľmi nepatrnej hutnosti, nieje to pre vaše oko naporúdzi. Ale aj chémia (lučba) vám ukazuje, že ak vidíte len jedno, vzduch, že je v ňom obsiahnutých viacero prvkov. Vo vzduchu žijete, vdychujete ho, v pľúcach ho chemicky rozkladáte, životnú látku z neho vyťahujete a potom opotrebované a zuhoľnatené opäť vydychujete.
Všetky tieto súčiastky sú pre vaše oči nejestvujúce, ale pre vaše telo sú vnímateľné. Pretože keď chýbe „sôľ” vzduchu čiže kyslík a je len „uhlie”, tu život prestáva a každá živá bytosť prepadá do smrti. A tak je to i s tretím hlavným prvkom vzduchu, dusíkom. Ale vo vzduchu je obsiahnutých mnoho iných látok a tie všechny majú telo, pre vaše zmysly nevnímateľné. Čo je vo vzduchu hustejšie, to je v éteri zjemnené a čím viac sa vzduch približuje k Zemi, ktorú obklopuje, tým hrubšie, hustejšie časti obsahuje. Zhusťuje sa na tekutinu vo vode a stáva sa dokonca pevným ako ľad, hutným telom bez tepla.
Z vody potom ďalej vychádzajú stupne, zhusťovanie pokračuje až k najhustším a najtvrdším, najťažším kovom a kameňom zemského obsahu. Tieto, zo všebytia vytrhnuté a oddelené veci, ktoré sú označované ako „telo“, predstavujú celú tvorbu mojich spevnených myšlienok v riadenom odstupňovanom rade, kde som prvým nezvážiteľným, ale predsa telesným atómom začal stavať celý rad vecí, jednu dokonalejšiu než druhú v stúpaní nahor až ku Mne Samému prechádzaním všetkými slnečnými oblasťami a obalovými glóbusmi až do Svojich najvyšších nebies, v ktorých i najnežnejšie obaly mojich stvoriteľských myšlienok majú predsa ešte niečo telesného, avšak to vašimi zmyslami merané, bolo by nanajvýš duchovné.
Bytie celého tohto telesného sveta sa jednoducho spôsobené tým, že sa rovnakí duchovia radi k sebe pridružujú, rovnako tak i všetky prvkové látky alebo telá rovnakej povahy, nemôžu odporovať veľkému tlaku príťažlivosti a podľa Moje tvorivej myšlienky, v nich sídliacej, sa v určitých poriadkoch priraďujú k sebe, mnohokrát prijímajú určité tvary, Mnou myslené a niekedy sa ľudskému oku ukazujú v nepravidelných podobách.
Celý tento telesný svet je teda, hoci jeden od druhého oddelený, predsa spojený rovnakým putom lásky, viditeľný a neviditeľný nositeľ Mojich myšlienok alebo iskry Môjho ducha, ktorú som do nich vložil a ňou sú viac alebo menej spájané. Čo tieto telá poháňa, aby sa podľa určitých zákonov priťahovali alebo odpudzovali, alebo tie či oné tvary prijímali, to pôsobí pud, ktorý dostali odo Mňa a je to vlastne viazaný duch v hmote, pretože „duch”, tu (prírodný duch) alebo „prírodná sila”, ako ju nazývate, sú rovnaké veci.
Duch je nutný tlak v každom tele, aby si udržiavalo podľa svojej inteligencie svoju podobu tak dlho, ako to zodpovedá existencii jeho obalu. Duch povznesený nad všetku pominuteľnosť ako vaša prírodná sila je tým, čo vaše telo činí tým, čím vlastne je. Keď telo utrpí zmenu, životný duch, ktorý v tele sídlil, uteká a rozkladá sa na duchovné časti, alebo sa spája s inými rovnakými (prírodnými) duchmi ku vyššiemu duchu na priečke Môjho stvoriteľského rebríka a potom sa podľa svojej inteligencie odieva iným telom.
Skôr zložená hmota alebo telo sa potom čiastočne mení na stupeň vyšší a čiastočne na stupeň nižší. Duchovno v tele (duša) pudí ducha ku zmene a duch nasleduje svoj pud, napĺňa opäť jednu tvorivú myšlienku, keď tak privádza ku podstate očistenú hmotu (duševnú) naspäť tam, odkiaľ prišla, alebo ju spojením s inými vyššie stojacimi telami ako sídliskami inteligentnejších duchov v Mojom vše zdokonaľovaní postrčí ďalej.
Čo je vlastne duch?
Pod týmto slovom sa podľa vyššie povedaného rozumie vlastne to, čo je netelesné. Aj u určitých tekutín sa v ich najvyššom zjemnení a rozklade vyvíja éterické fluidum, nech sa to deje prirodzene alebo chemicky, čo už hrubšie zmysly nepociťujú, snáď len niekedy čuchové nervy. Tento druh „ducha” ale nie je tým, čo vám chcem vysvetliť, pretože to je ešte stále telo, i keď jemného druhu. Čo rozumiem „duchom”, je výtok zo Mňa, odnož Mojej Božej sily, ktorú nemožno spustošiť, rozrušiť, hoci by bola i obmedzená v oblasti svojho pôsobenia.
Títo „prírodní duchovia” sú tí, ktorí udržujú pohromade celú tvorbu, zaisťujú jej stav a večné trvanie, pretože ako vyšlí zo Mňa musia byť nesmrteľní, ako som Ja Sám. Duchovia v hmote alebo v tele viazaní, sú najspodnejšie vrstvy tvorby, jej základné piliere; bez nich by nebolo žiadne telo, bez nich by sa svetlo slnka strácalo do nekonečnosti, pretože len tým, že udržujú telá v ich trvaní a vystavujú ich svetlu vo všemožných tvaroch, spôsobujú čiastočne prijímaným a čiastočne odrážaným svetlom tisíceré krásy takzvanej nemej prírody oproti oživenej, veľkej kráse duchovnej.
Telo, duša a duch (jednoducho vysvetlené)
Duch oduševňuje telo a dáva mu veľké životné pravidlo - počnúc od najspodnejšieho spútaného ducha sa môže schopnosťou dvíhať postupne stále vyššie, a vo vyššie vzdelaných telách si prostredníctvom živej duše si bude viac uvedomovať svoje bytie a môže svoju radosť oznamovať aj iným bytostiam. Tak je tretí stupeň stvoriteľského rebríka radom oduševnených bytostí, kde si duch už slobodnejšie zriadil iné, inteligentnejšie sídlisko v hmote ako tele, pomocou ktorého sa môže viacej prejavovať a tiež podľa záľuby zaobchádzať i s iným hmotným sídliskom. Tento duševný život začína pri najspodnejších zvieratách, ktoré vedľa umelecky zariadeného tela majú ešte podľa svoje zvláštnosti väčšinou i voľnosť pohybu.
Telo tu už vystupuje ako sluha, a nie ako pán v nerastnej ríši. Duša používa telo pre svoje udržiavanie a pre svoje životné potreby. Ešte stále je vedená duchom ako „inštinktom” alebo vodítkom prírody a tým duch dušu nabáda hneď k tomu a tu opäť k niečomu inému. Slobodný pohyb podmieňuje stále vyšší stupeň inteligencie, pretože ak dovolím duši slobodnejší pohyb tela, musím jej predsa dať podnet, ako a kedy a prečo, za akým účelom má niekam chodiť. V tomto postupnom rebríku slobodne sa pohybujúcich telesných bytostí to ide stále nahor, zápolia o vyšší stupeň, kde duch poskytuje všetku možnú duchovnú inteligenciu stroju alebo telu, najvyššiu, ktorú mu mohol Stvoriteľ dať. A duša, konečne si vedomá svojho postavenia vo stvorení, spoznáva svoj pôvod, malú duchovnú Božiu iskru, ktorá bola uzavretá v poslednom atóme, ako sa zdvihla ku sile vedomej si seba a teraz s pohľadom nahor ešte len začína chápať svoj pôvod, ako vyšla z toho Najvyššieho.
Tento záverečný kameň všetkého telesného, duševného a duchovného sveta je človek, ktorého som stvoril ako Svoje podobenstvo, ako medzičlánok všetkého ostatného som ho postavil medzi dva svety, telesný a duchovný s pudom, aby svoj telesný svet prostredníctvom svojej duše zduchovňoval, svojim duchom, nadaným všetkými Božími schopnosťami, otváral dvere k Najvyššiemu zo všetkého, vplyvom ducha utváral pre dušu telo nie hmotné, ale duchovné, ktoré by potom v duchovnom svete predstavovalo to, čím bolo skôr hmotné telo a aby sa takto zduchovnený telesný nástroj ako najjemnejšia podstata stal najušľachtilejším, ľudskému duchu najnádhernejším šatom.
Tu, Moje milé deti, máte veľký stupňovitý rad Mojej tvorby, ktorý postupuje od prvého utvárajúceho sa atómu a od najmenšej monády až k Môjmu poslednému dielu, človeku, odkiaľ potom v duchovnom utváraní začína to isté až do Môjho posledného neba, kde najčistejší duchovia s najjemnejšími svetelnými telami berú najvyššie čistenie svojej telesnej možnej podstaty z tvorivého priestoru ako odev svojich božských duší. A ten používajú ako vy vaše telo, ktoré je zložené z hrubých látok. Cesta tam je dlhá, ale predsa nie nemožná.
Pričiňujte sa, deti Moje, aby ste sa stali tým, k čomu som vás určil na tomto stupňovitom rade, to znamená, vrcholným bodom telesne-hmotného a aby ste sa pozdvihli ku prvému počiatku sveta duchovného, kde sa vám samy otvoria dvere svetla a poznania a kde budete vidieť pred sebou nezmerateľný duchovný a za sebou nikdy nekončiaci telesný alebo „zmyslový svet” a uprostred toho všetkého, Toho, ktorý všetko stvoril a Ktorý sa raduje len z toho, keď Jeho tvorovia Jeho, Ktorého nazývajú „Pánom” a „Bohom”, sa teraz naučia nazývať Ho Otcom. Až to všetko budete môcť raz prehliadať, potom i On už nie je od vás ďaleko. I keď ste trpeli, strádali a bojovali, dokáže vám, že bez týchto pozemských ťažkostí by ste neboli tam, kde potom skutečne užívate zo všetkých najvyšších pojmov telesného, duševného a duchovného sveta, Otcovskú lásku, ktorú vám len On môže dať pocítiť. A tu vám opäť týmito tromi slovami chce podať dôkaz, ako veľmi si praje, aby ste sa chovali podľa Jeho učenia, opustili a zanechali všetky svetsky-telesné a mali sa usilovať len o Jeho nebeské pôžitky.
Duch v kresťanstve
V tejto časti kresťanstva sa totiž o duši bežne zmýšľa tak, že nie je súčasťou materiálneho sveta, preto nezanikne ani v okamihu smrti tela, ale žije naďalej a zabezpečuje pokračovanie bytia aj vo večnosti. No už od prvého storočia sa v západnom kresťanstve našli cirkevní otcovia, teológovia a biblickí učitelia, ktorí neboli spokojní s takouto teóriou dualizmu osobnosti človeka: tela a duše. Výraz duch je ale v našej kultúre trochu ťažkopádzny, pretože vyjadruje aj také veci, ktoré nemajú nič spoločné s časťou ľudskej osobnosti. Používa sa napríklad na vyjadrenie intelektuálnej činnosti v protiklade s manuálnou alebo sa tiež používa na pomenovanie strašidiel - duchov.
Pre objasnenie tejto otázky si pripomeňme verš z Biblie, podľa ktorého sa človek skladá z troch častí: spirituálnej časti - ducha, duše a tela. Pavol to píše v liste Tesalonickým 5,23: „A sám Boh pokoja nech vás celých posvätí a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech zachová vášho neporušeného ducha, dušu i telo bez úhony.“ V tomto odseku Písma apoštol jasne poukazuje na to, že človek má v prvom rade ducha, ďalej dušu a telo. Biblickí vykladači, ktorí zastávali teóriu dualizmu, museli vynaložiť mimoriadne úsilie, aby boli schopní tieto slová Písma nejako v rámci vlastného teologického systému vyložiť. Iní sa zase vôbec netrápili s vysvetľovaním, ale ich jednoducho ignorovali a tvárili sa, akoby tieto slová v Biblii ani neexistovali. Pavol tu používa pre vyjadrenie tela výraz sóma, pre dušu psyché a pre ducha pneuma.
Podľa apoštola Jána je Božia nadprirodzená podstata alebo substancia pneumou. „Boh je Duch (pneuma) a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,24) Teda Boh nie je psychická realita, a preto miestom vzťahu človeka s Bohom je takisto pneuma - duch. Božia duchovná skutočnosť sa neprejaví v hudbe ako takej, literárnych dielach, ani v žiadnom umení, ktoré je inšpirované pocitmi, duševnou činnosťou, náladou. Všetky takéto zážitky prechádzajú našou osobnosťou na úrovni prirodzených duševných schopností. Preto si musíme uvedomiť, že hoci umenie v mnohých prípadoch požehnalo ľudstvo skvelými hodnotami, nie je schopné sprostredkovať osobu Boha, lebo Božia podstata je postavená nad prirodzeným psychickým svetom.
Apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom stavia proti sebe duševného a duchovného človeka. „Ale telesný (orig. duševný) človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať. Značná časť kresťanského sveta používa v bežnom jazyku výrazy „duševné veci“ alebo „duševný človek“. Pozitívne hodnotenie týchto „duševných vecí“ je v západnom kresťanstve tak rozšírené, že výraz „duševný človek“ mnohí nevidia ako protiklad „duchovného“.
Psychického človeka apoštol Pavol nikde v Biblii nechváli, práve naopak, odsudzuje ho. Preto môžeme vyhlásiť, že výraz „duševný človek“ neznamená v Biblii pozitívne hodnotenie. Príčinou je to, že kvôli prvotnému hriechu prešla osobnosť človeka úpadkom, ktorého výsledkom je to, že človek stratil uvedomovanie si svojho ducha a stal sa psychickým človekom. Po druhé, stratou uvedomovania si svojho ducha sa prirodzené schopnosti človeka - zmýšľanie, pocity, úsilie, od predkov zdedené duševné vlastnosti a sklony - vymkli spod vedenia ducha a tak bol vydaný napospas svojim skazeným žiadostiam.
Podľa Biblie duchovným človekom sa možno stať vymanením sa z úrovne psychiky - spod nadvlády prvotného hriechu. Výsledkom znovuzrodenia je teda človek, ktorý disponuje novou prirodzenosťou a ktorého Biblia nazýva duchovným (pneumatikos). Duchovným preto, lebo v procese znovuzrodenia sa vyslobodí spod vlády prvotného hriechu, jeho duch (pneuma) ožije, vstúpi do vzťahu s Bohom a stane sa schopným na poznanie Jeho osoby a Jeho diela. Preto už jeho rozhodnutia neovplyvňuje prvotný hriech cez dušu ako predtým, ale skrze ducha ich ovplyvňuje samotný Boh. Samozrejme, aj tento formujúci sa duchovný človek, ktorý má už novú podstatu, má dušu, no táto už nie je ovládaná prvotným hriechom, a tak už rozhodujúcim spôsobom nevplýva na jeho ďalší osud.
Apoštol Pavol používa výraz „duševný človek“ na stav človeka žijúceho pod vládou prvotného hriechu a v určitom význame aj ako synonymum pre „telesného človeka“. Výraz „duchovný človek“ používa na človeka, ktorý sa vymanil spod vlády prvotného hriechu, má prirodzenosť nového človeka, ktorá sa vyvíja v procese znovuzrodenia.