Na jeho dielo sa možno pozerať ako na neprekonateľné finále hudobného baroka, ktoré však pôsobí aj do dnešných dní. Prakticky vo všetkých druhoch hudby postavil úplne novú latku. Suverénne ovládal hudobnú techniku, (kontrapunkt; polyfónia; harmónia). Bachovo dielo je poznačené jeho hlbokou evanjelicko-luteránskou religiozitou. Z 250 kantát, ktoré po sebe zanechal, je asi 200 cirkevných.
Vo svojej dobe sa preslávil hlavne ako interpret a improvizátor. Ako skladateľa ho najskôr veľmi neuznávali. Jediné dielo, ktoré v čase svojho života mohol publikovať tlačou, boli Matúšove pašie.
Matúšove pašie: Oratórium o Umučení Ježiša Krista
Matúšove pašie (nem. Matthäus-Passion, lat. Passio Domini Nostri J. C. Secundum Evangelistam Matthaeum), BWV 244 je oratórium J. S. Bacha z roku 1727. Námetom je úryvok z Matúšovho evanjelia, kapitola 26 a 27, ktorý zobrazuje Umučenie Ježiša Krista.Názov pochádza z latinského slova passio (utrpenie, umučenie), ktorým čítanie pašií pri bohoslužbe začínalo. Ide o najznámejšie zhudobnenie tohoto evanjeliového textu. Je to jedna z dvoch Bachových pašiových skladieb, ktoré sa zachovali v úplnosti (okrem Jánových pašií z roku 1724). Vznikla v poslednom období jeho tvorby, kedy zastával miesto kantora kostola sv. Tomáša v Lipsku. Skladba mala premiéru na Veľký piatok 15. apríla roku 1729. Potom ležala sto rokov v zabudnutí v archíve do doby, kedy ju našiel a svetu predstavil Felix Mendelssohn-Bartholdy 11.
Ako uvádza I. Rozehnal: „Velké“, to jest Matoušovy pašije mají v kontextu Bachova díla svým způsobem výjimečné postavení. Započúvajme sa v tento veľkonočný čas do monumentálnej hudby, ktorou Bach vyjadril svoju vieru.
Johann Sebastian Bach: MATTHÄUS-PASSION / ST MATTHEW PASSION (Official teaser)
Snahy o rekonštrukciu stratených pašiových diel
Začiatkom apríla zazneli v Slovenskej filharmónii stratené Markove pašie Johanna Sebastiana Bacha v rekonštrukcii maďarského dirigenta a hráča continua Somu Dinyésa, ktorý tieto pašie naštudoval so súborom Solamente naturali. Dielo, o ktorého skompletizovanie sa na základe zachovaného libreta už desaťročia pokúšajú muzikológovia i interpreti, predstavuje Stanislav Tichý, ktorý napísal i recenziu na tento netradičný koncert.
Najslávnejší kantor kostola sv. Tomáša v Lipsku skomponoval podľa nekrológu a životopisu od Johanna Nikolausa Forkela (1802) päť pašií, kompletné sa však zachovali len dvoje: BWV 245 podľa Jánovho evanjelia (1. verzia z roku 1724) a BWV 244 podľa Matúšovho evanjelia (1. verzia z roku 1729). O zvyšných troch pašiových kompozíciách vieme nasledovné: patrí medzi ne pôvodná jednozborová verzia Matúšových pašií uvedená v inventári knižnice Bachovho syna Carla Philippa Emanuela Bacha (až neskôr J. S. Bach dielo prepracoval do podoby s dvomi zbormi a dvomi inštrumentálnymi ansámblami), ďalej Lukášove pašie BWV 246, ktoré však odborníci v súčasnosti pokladajú za Bachovu rukopisnú kópiu diela jeho nám dnes neznámeho súčasníka.
Treťou dielom sú Markove pašie BWV 247, ktoré boli v lipskom Thomaskirche pravdepodobne po prvýkrát uvedené na Veľký piatok 23. 3. 1731. Rukopis, ktorý bol v roku 1764 propagovaný lipským vydavateľom J. G. Breitkopfom, sa nezachoval a jeho jediná známa kópia z 19. storočia od F. Hausera podľa svedectiev zhorela v roku 1945 pri bombardovaní. Zachovalo sa však tlačené libreto pašií od Bachovho spolupracovníka Picandera (1700-1764), ktorého vlastné meno bolo Christian Friedrich Henrici.
Zo zachovaného textu vidno, že dielo malo z hľadiska formy podobnú koncepciu ako Jánove a Matúšove pašie, t. j. pozostávalo z dvoch dielov, v ktorých sa vzájomne prelínali tri línie: epická (dejová), poetická (reflexívna) a chorály. Základnú, epickú líniu, tvorí doslovné zhudobnenie nemeckého Lutherovho prekladu 14. a 15. kapitoly Markovho evanjelia, ktoré formou recitatívu prednáša Evanjelista, priamu reč jednotlivých postáv (Kristus, Judáš, Peter, Pilát, atď.) spievajú ďalší speváci a reč davu ľudí (veľkňazi, učeníci, dav zhromaždený pred Pilátom a pod.) je zhudobnená v tzv. turbae-zboroch.
Poeticko-reflexívnu líniu diela tvoria úvodný zbor, záverečné zbory prvého a druhého dielu pašií a árie s veršami od Picandera. Treťou líniou sú chorály symbolizujúce zhromaždenie veriacich.
Metóda paródie u Bacha
V súčasnosti je jednoznačne preukázané, že Bach do svojich vrcholných cirkevných vokálno-inštrumentálnych diel (Vianočné oratórium, Matúšove pašie) preberal kompozične mimoriadne hodnotné časti zo svojich duchovných i svetských kantát. Je možné, že už pri komponovaní príležitostných diel určených pre jednorázové uvedenie (kantáty ku sobášu, pohrebu, voľbe mestskej rady a podobne) mal na mysli ich konečné uplatnenie s novým textom vo väčšom diele, ako o tom uvažuje napríklad Nikolaus Harnoncourt v knihe Hudobný dialóg v kapitole Metóda paródie u Bacha.
Táto metóda bola v Bachovej dobe celkom bežná a spočívala v tom, že pod existujúcu hudbu skladateľ podložil nový text s rovnakou štruktúrou metra a rýmu. Príkladov, na ktorých možno detailne študovať, ako to Bach robil, je mnoho. Najznámejšie sú vo Vianočnom oratóriu, BWV 248 (v častiach prevzatých zo svetských kantát BWV 213, 214 a 215), krátkych latinských omšiach (BWV 233 -236) a v Matúšových pašiách.
Už v 60. rokoch 19. storočia si redaktor viacerých zväzkov súborného vydania Bachových diel Wilhelm Rust všimol pri skúmaní Picanderovho textu Markových pašií metrickú a veršovú zhodu úvodného a záverečného zboru ako aj troch árií s tými, ktoré sa nachádzajú v zachovanej Bachovej Smútočnej óde (Trauer-Ode) BWV 198 z roku 1727 pre zosnulú manželku kurfirsta Christianu Eberhardinu. Emocionálny výraz hudby je podobný ako v pašiách. Na Rustovu myšlienku nadviazal pri prvej čiastočnej rekonštrukcii pašií v roku 1964 Diethard Hellmann.
Dodnes sa väčšina odborníkov (vrátane Friedricha Smenda a Alfreda Dürra) zhoduje v tom, že uvedené časti prevzal Bach do Markových pašií, podobne ako aj v tom, že predlohou pre altovú (kontratenorovú) áriu Falsche Welt bola prvá ária z kantáty Widerstehe doch der Sünde BWV 54. V prípade ďalších dvoch z celkovo šiestich árií Markových pašií sa však jednotliví „hľadači“ pôvodnej podoby pašií líšia.
Čo sa týka záverečného zboru Prvého dielu pašií viacerí z nich (napr. Simon Heighes vo svojej kompletnej rekonštrukcii diela z 80. rokov minulého storočia) sem kladú chorálovú fantáziu z úvodu Bachovej kantáty Ach Herr, mich armer Sünder BWV 135, v ktorej cantus firmus (na Slovensku evanjelikom i katolíkom známa melódia pašiového chorálu Ó hlava ubolená) zaznieva v dlhých notových hodnotách v base zboru.
Doplnenie šestnástich chorálových strof nepredstavuje pri rekonštrukcii príliš veľký problém, pretože Bachov syn Carl Philipp Emanuel Bach vydal zozbierané otcove úpravy evanjelických chorálov (čiastočne z jeho kantát a pravdepodobne aj zo stratených diel) v štyroch zväzkoch v rokoch 1784 až 1797. Tieto sú dnes k dispozícii - samozrejme, výber z nich sa môže v prípade jednotlivých pokusov o rekonštrukciu diela líšiť.
Rekonštrukcia Markových pašií: Výzvy a riešenia
Najväčšou prekážkou kompletnej rekonštrukcie Markových pašií sú chýbajúce recitatívy a turbae-zbory. Je veľmi pravdepodobné, že práve túto epickú líniu diela Bach skomponoval nanovo. Priekopník pašiových rekonštrukcií Diethard Hellmann sa ich nepokúšal obnoviť - pri uvedení považoval za dostatočné prepojiť jednotlivé zrekonštruované zbory, árie a chorály hovoreným prednesom príslušných pasáží z Markovho evanjelia.
Ďalšími možnosťami sú:
- recitatívy a turbae-zbory nanovo skomponovať, prípadne s použitím úprav vhodnej Bachovej hudby pre turbae-zbory (takto postupovali napr. Gustav Adolf Theill, Johannes H. E. Koch, Ton Koopman a ďalší),
- použiť upravené recitatívy z Matúšových pašií, aj keď text sa nebude doslovne zhodovať, no dejová línia ostane zachovaná (Soma Dinyés),
- použiť štýlovo príbuznú hudbu Bachových súčasníkov alebo dokonca 4.) použiť štýlovo odlišnú hudbu Bachových predchodcov, aby poslucháč mohol ľahko rozlíšiť, kde skutočný Bach začína a končí (Jos van Veldhoven s použitím diela talianskeho hudobníka a skladateľa Marca Gioseppe Perandu, pôsobiaceho v Nemecku v 17. storočí).
Treťou uvedenou cestou sa vydal Austin Harvey Gomme, jeho verzia pre uvedenie (performing version) je dostupná v publikovanej podobe (vydavateľstvo Bärenreiter). Gomme prebral do diela recitatívy a turbae-zbory z Markových pašií Reinharda Keisera (1674-1739). Toto dielo si samotný J.S.Bach veľmi vážil, najmenej dvakrát ho uviedol (asi už v roku 1713 vo Weimare a v roku 1726 v Lipsku) a nechal sa ním inšpirovať vo svojich vlastných Matúšových pašiách, keď podľa Keiserovho vzoru sprevádza slová Ježiša Krista v recitatívoch „svätožiarou“ sláčikových nástrojov.
Problémom však je, že Keiserove pašie začínajú až 26. veršom 14. kapitoly Markovho evanjelia. Simon Heighes v jednej z najpresvedčivejších kompletných rekonštrukcií taktiež prevzal recitatívy z Keiserovho diela, prvých 25 veršov skomponoval nanovo a prvé tri turbae-zbory čerpal z inej vhodnej Bachovej tvorby.
Reprezentatívnu nahrávku Heighesovej verzie realizoval Roy Goodman (1996), ďalšie nahrávky rôznych rekonštrukcií diela rýchlo pribúdali a počítajú sa už na desiatky. Tlačou vyšli okrem už uvedenej rekonštrukcie A. H. Gommeho aj verzie G. A. Theilla (1. vydanie: Forberg-Verlag, Bonn; 2. rozšírené vydanie: Salvator-Verlag, Steinfeld), J. H. E. Kocha a A. Glöcknera (obidve verzie vydal Carus-Verlag) a A. F. Grychtolika (Edition Peters).
Samozrejme, nemožno očakávať, že sa podarí zrekonštruovať presne to, čo počuli poslucháči v Thomaskirche pri prvom uvedení diela - vari nemohol geniálny tomášsky kantor mnohé časti vrátane zborov a árií nanovo skomponovať, prispôsobiť si Picanderovo libreto, prebrať časti z tých svojich diel, ktoré sa nezachovali, zmeniť inštrumentáciu alebo vybrať iné vhodné chorálové strofy, či inak ich upraviť?
„Odpoveď na tieto otázky by sme dostali, keby sa autograf Markových pašií vynoril - podobne ako zbierka Altbachische archiv alebo rukopis Mozartovej Pražskej symfónie - neočakávane kdesi z ruských stepí. Na to musíme ešte čakať. Rok? Desaťročie? Veky?
Úsilie o obnovenie pôvodnej funkcie cirkevnej hudby
Na cykle Kantáty so Solamente naturali (pod umeleckým vedením Miloša Valenta) sa už niekoľko rokov organizačne podieľa Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Bratislava - Staré mesto. Koncerty súboru Solamente naturali a zboru Vocale enseble SoLa sa zvyknú konať v bratislavskom Malom alebo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici. Diela cirkevnej hudby z pera veľkého lipského kantora sú popri koncertnom predvedení uvádzané aj v rámci evanjelickej liturgie, čím sa v súlade s tradíciou obnovuje ich pôvodná funkcia.
V posledných rokoch sa súbor prepracoval nielen k interpretácii najnáročnejších Bachových chrámových kantát, ale aj k uvádzaniu jeho najväčších diel: Omše h mol (2015), Jánových pašií (2016) a v tomto roku unikátnych stratených Markových pašií BWV 247 v rekonštrukcii a naštudovaní Somu Dinyésa. Umelec, ktorého návštevníci koncertov súboru Solamente naturali poznajú ako dlhoročného hráča continua, sa tentokrát predstavil v úlohe dirigenta.
Aj teraz odznela časť programu (vybrané čísla z pašií) v rámci doobednej bohoslužby na Kvetnú nedeľu vo Veľkom kostole, zatiaľ čo celé dielo bolo tentokrát výnimočne prezentované v rámci cyklu koncertov Slovenskej filharmónie Stará hudba v Malej sále Reduty v nasledujúci večer (10. 4.). Medzitým umelci ešte dielo uviedli v nedeľu popoludní v rímskokatolíckom Farskom kostole v Budapešti. Notový materiál diela pripravil Soma Dinyés.
Čo sa týka veľkých zborov v úvode a závere diela, záverečného zboru Prvého dielu pašií a šestnástich chorálov, jeho verzia pre uvedenie sa v podstate zhoduje s verziou Simona Heighesa. S. Dinyés podobne postupoval aj v prípade árií (adaptáciou troch árií zo Smútočnej ódy BWV 198 a prvej árie z kantáty BWV 54), len posledné dve árie v Druhom dieli dieli vyriešil iným spôsobom. V poslednej árii použil nové Picanderove slová ku hudbe basovej árie z kantáty Christ unser Herr zum Jordan kam BWV 7 (na túto možnosť upozornil už Friedrich Smend) a text „Angenehmes Mordgeschrei!” nápadito aplikoval na dueto z kantáty Was Gott tut das ist wohlgetan BWV 99.
Rekonštrukcia recitatívov a turbae zborov Somom Dinyésom
Najproblematickejšiu úlohu, absenciu recitatívov a turbae zborov z Bachovej ruky, vyriešil spôsobom, ktorý vysvetľuje v sprievodnom slove ku koncertu: „... texty Matúšových a Markových evanjelíí (myslia sa kapitoly použité v pašiách - pozn. autora článku) sú takmer zhodné. Z toho dôvodu som do svojej rekonštrukcie prebral recitatívy z Matúšových pašií, aby Bachova hudba zostala zachovaná, no vzhľadom na texty Markovho evanjelia bolo potrebné urobiť niektoré drobnejšie úpravy. Spomedzi troch synoptikov je Matúš na slová najštedrejší, musel som preto prispôsobiť jeho text Markovej vecnosti, Bachova nenapodobiteľná hudba zostala.“
Samozrejme, texty nie sú identické úplne doslovne. Opis jednotlivých udalostí presne podľa Markovho evanjelia mali poslucháči v programových bulletinoch aj so slovenským prekladom a na pódiu znelo podanie tých istých udalostí vo verzii upravenej z Bachových Matúšových pašií.
Oceniť treba prípravu objemnejšieho programového bulletinu ku koncertu, obsahujúcom popri sprievodnom texte S. Dinyésa a A. Šubu aj (takmer) kompletné libreto Markových pašií (škoda, že akýmsi nedopatrením vypadli slová záverečného zboru Prvého dielu - č. 23 Ich will hier bei Dir stehen a basovej árie č. 42 Welt und Himmel). Na prekladoch sa podieľali Andrej Šuba a Ján Litvák, pri choráloch boli voľne použité dobové preklady z evanjelických kancionálov Jána Glosiusa Pondelského, Václava Kleycha a Juraja Tranovského používaných v 18. Dielo zaznelo v podaní špecialistov na starú hudbu v podstate v komornom obsadení, aké je v súčasnosti celkom bežné, najmä ak sa hudba interpretuje na dobových nástrojoch, resp. ich kópiách. Vedie k transparentnejšiemu vyzneniu a dynamickej rovnováhe všetkých hlasov partitúry.
Obsadenie je opodstatnené i historicky - chóry kostolov, kde sa táto hudba hrala a spievala, obvykle neboli príliš priestranné. Základnú náladu diela umocňoval farebne bohatý orchester poskytujúci množstvo rôznych farebných kombinácií s charakteristickým „pašiovým“ zvukovým koloritom. Okrem tradičnej zostavy sláčikových nástrojov (5 huslí, viola, violončelo a kontrabas) hrali aj 2 violy da gamba, 2 flauty, 2 hoboje, fagot, teorba a organový pozitív.
Náročný part evanjelistu suverénne predniesol dokonale pripravený skvelý nemecký tenorista Martin Koch. Pašiový príbeh líčil s angažovaným dramatickým prežívaním, jedinú výhradu možno vzniesť k tomu, že jeho hlasový prejav bol vzhľadom na neveľkú sálu (a pomer k ostatným spevákom) dynamicky prisilný. Ostatní sólisti účinkovali zároveň aj ako členovia zboru a kedže nie všetci boli na plagátoch a titulnej strane programového buletinu uvedení, je vhodné informácie o nich upresniť.
V prvom dieli pašií spievala sopránovú áriu Er kommt Gabriella Szili, dve altové árie predniesla Eszter Balogh. Druhá z nich (Falsche Welt) nadobudla vďaka svižnému tempu a výraznej akcentácii ťažkých dôb inštrumentálneho sprievodu „rozhorčený“ výraz. Druhý diel pašií uviedol tenorovou áriou Mein Tröster Matúš Šimko a dueto Angenehmes Mordgeschrei! spievali Anna Morva-Gulyás (soprán) a Jarmila Balážová (alt). Posledná, basová ária Welt und Himmel zaznela v podaní skvelého Tomáša Šelca, ktorý v dejovej línii pašií spieval aj slová Ježiša.
Postavu Božieho Syna priblížil svojím vzrušeným dramatickým stvárnením viac k jeho ľudskej podstate, zatiaľ čo väčšina interpretácií Bachových pašií obvykle zdôrazňuje Kristovu láskyplnú božskú podstatu, ktorá nenávidí hriech, nie samotného hriešnika, takže aj v najväčšom utrpení a ponížení reaguje nie s hnevom, ale s bolestným vnútorným zármutkom a ľútosťou nad každým hriešnym konaním. Biblické výroky ďalších postáv spievali Anna Morva Gulyás a Hilda Gulyásová (slúžky na veľkňazovom dvore), Peter Kollár (Peter, Pilát, stotník) a Matúš Trávníček (Judáš, veľkňaz).
Čo sa týka zboru Vocale enseble SoLa, v každej hlasovej skupine spievali traja vokalisti s výnimkou tenorov, ktorí boli len dvaja, čo však vzhľadom na zvyčajnú zvukovú prieraznosť tenorovej hlasovej polohy ideálne postačovalo. Prirodzene, v takomto komornom zložení (obzvlášť, keď jednotliví speváci disponujú výraznou individualitou prejavu) je najväčším úskalím farebné zladenie a dynamická vyváženosť jednotlivých hlasových skupín (v rámci skupiny i zvuku celého zboru), a práve na toto s vytrvalou starostlivosťou dbá jeho umelecká vedúca Hilda Gulyásová.
Soma Dinyés dirigoval od organového pozitívu s veľkým porozumením pre možnosti ľudského hlasu (zbor i sólistov doslova cítil na vlastnej bránici) a pozorne strážil transparentnosť všetkých partov, čo je veľmi dôležité najmä pre počuteľnosť spodných hlasových polôh v áriách. Interpretácia chorálov bola obzvlášť ukážková.
| Dielo | Skladateľ | Rok |
|---|---|---|
| Matúšove pašie | Johann Sebastian Bach | 1727 |
| Jánove pašie | Johann Sebastian Bach | 1724 |
| Markove pašie | Johann Sebastian Bach (rekonštrukcia) | 1731 (pôvodný rok) |
Johann Sebastian Bach sa narodil 21. marca 1685 v nemeckom Eisenachu. Vyrastal ako najmladšie dieťa v mnohopočetnej evanjelickej rodine s hlbokými hudobnými tradíciami. Vo veku desať rokov stratil budúci hudobný génius rodičov a ujal sa ho starší brat Johann Christoph, ktorý bol organistom, a prevzal jeho ďalšiu výchovu a hudobné vzdelávanie. S povesťou vynikajúceho hráča na organe s vyspelou technikou hrania sa dostal za organistu do nemeckého Arnstadtu, kde mal aj vyučovať hudbu.
So žiakmi si však príliš nerozumel a nadriadení ho napomínali, keď s nimi dostatočne necvičil. Prejavoval sa ako nezávislý a často aj arogantný mladý muž - ale aj s hlbokým vzťahom k hudbe. Keď dostal mesačné voľno na návštevu známeho organistu Dietricha Buxtehudea v Lübecku, ktorého umenie ho uchvátilo, vydal sa za ním pešo (takmer 300 km) a vrátil sa až o niekoľko mesiacov. Získal post organistu na dvore vojvodu Wilhelma Ernsta vo Weimare, kde sa vypracoval na uznávaného umelca.
Od roku 1717 pôsobil Bach ako kapelník na kniežacom dvore v Köthene. Prežil tam svoje najkrajšie roky a vytvoril svoje najkrajšie a najpoetickejšie inštrumentálne skladby - šesť Brandenburských koncertov. Poslednou životnou zastávkou skladateľa bolo nemecké Lipsko a Chrám sv. Tomáša, kde pôsobil od roku 1723 ako kantor a organista. Na sklonku života Bach ochorel na vážnu očnú chorobu - šedý zákal, podstúpil neúspešnú operáciu a zomrel slepý 28.
Johann Sebastian Bach bol predstaviteľom vrcholného baroka, majstrom polyfónie, kontrapunktu a fúgy. Bol typom usilovného človeka - vzdelaného a hlboko veriaceho umelca.