Ježiš Kristus založil Cirkev a ustanovil za svojho viditeľného zástupcu na zemi apoštola Petra. Ten svoje poslanie uskutočňoval a zavŕšil v Ríme, a tým sa tam sústredil najvyšší učiteľský úrad a pastierska moc. Po nástupe Konštantína Veľkého /306-337/ na trón, druhé najvýznamnejšie kresťanské centrum sa vytvorilo v Carihrade. Aj keď Carihradský patriarchát bol stále súčasťou univerzálnej kresťanskej cirkvi, vývojom v inej kultúrnej oblasti vznikali niektoré odlišnosti.
Počiatky kresťanstva na Slovensku
Historicky podložené počiatky kresťanstva u nás sa datujú do obdobia Veľkej Moravy, do prvej polovice 9. storočia, kedy sa už skončil proces zjednocovania príbuzných slovanských kmeňov na Morave. Na čele nadkmeňového moravského kniežatstva stál Mojmír. Jeho kniežatstvo bolo dobre zorganizované. Podľa historika M. Lacka bolo vo Veľkomoravskej ríši v tom čase viacero hospodárskych a politických centier. Knieža Mojmír udržiaval dobré vzťahy s Frankami a dovolil vstup franských / bavorských/ kňazov- misionárov do svojho kniežatstva.Na území dnešného Slovenska sa v tom čase utvorilo druhé západoslovenské nadkmeňové centrum okolo Nitry. Nitrianske kniežatstvo, ktoré rozšírilo postupne svoju moc na celé terajšie západné a čiastočne i stredné Slovensko, malo 30 hospodárskych a politických stredísk. Prvým historicky známym slovanským kniežaťom bol Pribina. Jeho počiatočný zamietavý postoj voči kresťanom bol výrazom odporu proti franskej expanzii. I keď dovolil bavorským misionárom účinkovať na území Slovenska, sám zostával v tom čase pohanom. Za jeho panovania posvätil salzburský arcibiskup Adalram na nitrianskom hrade roku 828 prvý kresťanský chrám na tomto území a sám počas pobytu u Frankov prijal krst.
V roku 835 moravské knieža Mojmír I., ktorý už bol kresťanom, obsadil Nitru a vyhnal Pribinu, aby neskôr obe kniežatstvá vytvorili jeden územný celok, ktorý bol neskôr označený názvom Veľkomoravská ríša. Na miesto Mojmíra I. dosadil východofranský kráľ Ľudovít Nemec/843-876/ jeho synovca Rastislava. Knieža Rastislav sa ukázal ako prezieravý štátnik. Dôsledne formoval novú moravsko- slovanskú koncepciu. Hospodársky a vojensky sa snažil úplne vymaniť spod bavorského vplyvu. Rozhodol sa vybudovať samostatnú veľkomoravskú cirkevnú správu, nezávislú na bavorskom episkopáte.
Pripomienka slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda
Cyril a Metod a ich misia
V roku 861 vyslal posolstvo k pápežovi Mikulášovi I. so žiadosťou, aby mu poslal biskupa a misionárov znalých slovienskeho jazyka. Tejto požiadavke však pápež nemohol vyhovieť, pretože takých kňazov nemal. Knieža Rastislav však chcel čím skôr vyriešiť závažnú otázku samostatnej veľkomoravskej cirkevnej správy. Preto sa v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III. Byzantský cisár vybral na túto misiu filozofa Konštantína a jeho brata Metoda zo Solúna- oblasti, kde ľud hovoril sloviensky. V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave.Konštantín a Metod napriek tomu, že sa iba krátko predtým vrátili z namáhavej misijnej cesty po Kryme, vyhoveli prosbe slovanského vladára. Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil pri preklade bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Pomáhali mu pri tom brat Metod a učeníci Kliment, Sáva, Naum, Vavrinec a Angelár. Prvými slovami v histórii slovienskeho písomníctva bol úvod prvej kapitoly evanjelia svätého Jána „ Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha- Iskoni bje Slovo i Slovo bje u Boga“.
Svätí solúnski bratia si vychovali už na Veľkej Morave spolupracovníkov, medzi ktorými najviac vyniká Gorazd. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom Veľkej Moravy liturgiu každému zrozumiteľnú- ich vlastnej reči. Ľud ju prijal s vďačnosťou a láskou. Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského- gréckeho obradu. Napokon, vtedy bolo kresťanstvo jednotné. Vyznávalo jeden krst, jednu, svätú všeobecnú, apoštolskú Cirkev na čele s viditeľnou hlavou v osobe nástupcu sv. Petra. Liturgia sa v jednotlivých cirkvách počas stáročí vyvíjala z apoštolskej tradície. Rozdielnosť obradov postupne vznikala na základe zemepisnej polohy, príslušnosti k národnosti a reči. Zo všetkých východných obradov sa však najviac rozšíril byzantský. Konštantín a Metod za obdobie svojho pôsobenia priviedli tunajšie obyvateľstvo k živej kresťanskej viere práve v tomto obrade.
Počas svojho účinkovania museli vierozvesci odolávať rôznym vplyvom a útokom. Boli napríklad obvinení nemeckým klérom, že šíria bludy. V roku 867 putovali do Ríma z dôvodu vysviacky nových učeníkov na kňazov a predovšetkým na pozvanie pápeža, kde mu zároveň vysvetlili a vyjasnili svoju činnosť na Veľkej Morave a vyznali pravovernosť a oddanosť rímskej Cirkvi. Konštantín sa z Ríma na Veľkú Moravu už nevrátil, lebo sa rozhodol vstúpiť do kláštora, kde prijal meno Cyril. Zomiera 14. februára 869 po dlhej únavnej ceste a veľkom pracovnom nasadení.
Sv. Metod bol v roku 869 ustanovený pápežom Hadriánom II. za prvého panónskeho a veľkomoravského arcibiskupa s právomocami medzi všetkými Slovanmi. Pápežovo rozhodnutie narazilo na odpor franského kléru, najmä pasovského biskupa Hermanricha a soľnohradského arcibiskupa Adalvína, ktorí si robili nároky aj na územie Veľkej Moravy. Po vnútorných rozbrojoch vo vedení ríše nitrianske knieža Svätopluk vydal svojho strýka Rastislava Nemcom a sám sa ujal vlády. Nemeckí biskupi zajali na spiatočnej ceste arcibiskupa Metoda. Postavili ho pred súd, trýznili, odsúdili a potom dva a pol roka väznili. O tomto väzení informoval Rím mních Lazár. Pápež Ján VIII. Proti nemeckému episkopátu rázne zakročil.
Po Metodovom prepustení z väzenia Svätopluk mu odovzdal do správy veľkomoravskú Cirkev. Medzitým pod tlakom latinského kléru sa Svätopluk síce neskôr pridal k latinskému duchovenstvu, avšak dôvodom toho boli skôr politické zámery. Pápež Ján VIII. Po získaní informácií o sporoch na Veľkej Morave pozval opätovne Metoda do Ríma. Dôkladne preskúmal účinkovanie a učenie arcibiskupa a presvedčil sa o jeho pravovernosti a oddanosti Cirkvi. V júni 880 vystavil apoštolský list Industriae tuae adresovanú Svätoplukovi. Vydal v nej najkrajšie svedectvo o Metodovej pravovernosti. Schválil liturgiu v slovienskom jazyku s tým, aby sa evanjelium najprv čítalo po latinsky. Apoštolský list potvrdzuje, že všetko kňazstvo mu má byť podriadené.
Metod zomrel 6.apríla 885. Za svojho nástupcu určil Gorazda. Nitriansky biskup Viching, odporca slovienskej liturgie, rôznymi intrigami dosiahol, že Svätopluk vyhnal Metodových žiakov zo svojej ríše. Medzi vyhnanými bol aj Gorazd. Historici sa domnievajú, že po vyhnaní pravdepodobne odišiel do poľského Krakova. Arcibiskupský stolec ostal neobsadený. Následný pád Veľkomoravskej ríše v roku 906 spôsobil, že postupne zanikla celá slovienska metropolia. Časť učeníkov a žiakov však na tomto území aj napriek tomu ostala a po rozpade Veľkomoravskej ríše bola podporovaná Slovanmi z Bulharska.
Katolicizmus po páde Veľkej Moravy
Po páde Veľkej Moravy vznikli dva samostatné štátne útvary- Uhorský a Český štát. Na začiatku 10. storočia boli v Uhorsku dve obradové podoby katolíckej cirkvi- východná/ na východ od Dunaja a Tisy/ a západná /Panónia a územie terajšieho Slovenska/. Slovanské kresťanstvo a kultúra ovplyvňovali Maďarov, ktorí najmä v rannom Uhorsku boli priaznivo naklonení dielu sv. Cyrila a Metoda. Potvrdzuje to aj množstvo gréckych kláštorov, ktoré tu vznikali a pomáhali šíriť dedičstvo vierozvestcov. Tieto kláštory boli zväčša podriadené Ostrihomu. Stavali sa aj východné chrámy a kaplnky. Nezachovali sa z viacerých dôvodov. Hlavným bol rozkol medzi východnou a západnou cirkvou.Veľký vplyv na prítomnosť veriacich východného obradu malo postupné osídľovanie a sťahovanie národov. Na územie dnešného Slovenska koncom 13. storočia a začiatkom 14. storočia prichádzajú Valasi zo Sedmohradska, Rumuni, Rusíni, ktorí osídlili severovýchodnú časť Uhorska. Východné územia boli vyľudnené tatárskymi nájazdmi, malé množstvo pôvodného obyvateľstva utieklo do hor. Tento pohyb, tvorivé stretávanie sa a sťahovanie slovenského obyvateľstva, súvisí s takzvanou valašskou kolonizáciou. Táto vo svojom dôsledku pomohla pôvodnému obyvateľstvu zachovať si východný obrad. Migrácia, najmä Ruthénov, znamenala oporu pre prežitie katolíkov tohto obradu v slovanskom etniku. Ruthénmi sa nazývali Rusíni- Rusnáci a boli nositeľmi východného obradu. Títo veriaci žili v 13 župách Uhorska- Marmaroš, Ugoča, Sabolč, Boršód, Bereh, Satmár, Uh, Zemplín, Šariš, Abov, Spiš, Turňa, Gemer. Neskôr sa Abovská župa spojila s Turnianskou a Sabolčská sa rozdelila- vznikla Hajdžská župa.
Od 30- tych rokov 13. storočia nazývajú pápežské listiny veriacich východného obradu v Uhorsku schizmatikmi. Oficiálnemu zjednoteniu našich kresťanov gréckeho obradu s Rímom veľmi napomohli poľskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Rusínov / Malorusov /, obývajúcich najmä severozápadnú časť Ukrajiny /Halič/. Aj napriek ťažkostiam, ktoré spôsobovali nezjednotení voči týmto snahám v 15.storočí, mala Kyjevská zjednotená metropolia 9 sufragánnych biskupstiev, ale začiatkom 16.storočia šľachta a duchovenstvo naklonené k Únii začali opäť hľadať cestu k zblíženiu sa s Rímom. Na Ukrajinu prišli jezuiti, ktorí pre to pripravili pôdu. Za pomoci poľských kráľov Štefana Báthoryho a Žigmunda III. na žiadosť biskupov naklonených k Únii, došlo k zjednoteniu v Breste v roku 1595.
Rím potvrdil doterajšie práva Kyjevského metropolitu. Brest- litovská únia zabezpečovala zachovanie tradície a obradov východnej cirkvi v plnej miere. Priniesla oslobodenie východného kňazstva z nevoľníctva, možnosť vzdelávania a rozvinutie náboženského života. Tomuto zjednocovaciemu procesu napomohli Drugethovci, najmä Juraj III. Drugeth /1605-1620/, ktorý na čele rodu sa v roku 1605 vracia z kalvinizmu do katolíckej cirkvi a Ján X. Drugeth /1620-1645/. Na rodiacu sa myšlienku zjednotenia mali vplyv aj niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi v Uhorsku- ako bol jágerský biskup Juraj Lippay /neskorší ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska/, jezuiti z kolégia v Humennom a katolícki zemepáni.
Užhorodská únia
Dlho sa rodiaca únia bola nakoniec uzavretá 24. 4. 1646 v hradnej kaplnke rodiny Drugethovcov v Užhorode. Jágerský biskup Juraj Jakušic na toto stretnutie pozval kňazov troch žúp- Užskej, Šarišskej a Zemplínskej. Za prítomnosti biskupa Jakušica, grófky Anny Jakušicovej, /manželky nebohého Jána Drugetha/ , baziliánov Petra Parthéna Petroviča a Gabriela Kosovického, prišlo na toto stretnutie 63 kňazov východného obradu zo spomenutých troch žúp.| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 863 | Príchod Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu |
| 906 | Pád Veľkomoravskej ríše |
| 1595 | Brest-litovská únia |
| 1646 | Užhorodská únia |
O tom, že história gréckokatolíckej cirkvi kontinuitou nadväzuje na cyrilometodskú misiu, svedčí Spišská Kapitula, ktorá bola duchovným strediskom náboženského života s jasnými stopami pokračovania dejín východných kresťanov byzantského obradu. Spišské prepošstvo vzniklo v roku 1198 pravdepodobne na starých základoch biskupstva z veľkomoravskej doby. Prepošstvo bolo latinského obradu, ale predpokladá sa, že na Kapitule bol ešte v 13. storočí biritualizmus- obrad východný aj západný. Svedčí o tom biskupská východná mitra v klenotnici Spišskej Kapituly, písomné zmienky o živote Ruthénov a Valachov, ktorí bývali v širšom okolí, pričom navštevovali kostol sv. Martina. Ďalším dôkazom sú tzv. Spišské modlitby, ktorých štruktúra je veľmi blízka jekténiám Liturgie sv. Jána Zlatoústeho. Na konci 15. a začiatkom 16. storočia valašská kolonizácia aj tu posilnila východné prvky v národnostnej skladbe obyvateľstva. Po zjednotení v roku 1651 mukačevský biskup Peter Parthén zveril spišskému prepoštovi do duchovnej správy gréckokatolícke farnosti na Spiši. Po svojom vzniku v roku 1776 malo spišské biskupstvo aj gréckokatolícke farnosti. Až v roku 1787 nariadením cisára Jozefa II.
Mimoriadne významnú úlohu v živote gréckokatolíkov na území dnešného Slovenska zohralo prešovské biskupstvo. Jeho samostatná história sa začala písať rozdelením mukačevského biskupstva na tri vikariáty- marmarošský /1723 za biskupa Bizancija/ , satmársky /1776 za Andreja Bačinského/ a košický /1787 tiež za Andreja Bačinského/. Už v čase svojho vzniku mala mukačevská diecéza 711 farností, 11 archidiakonátov, 60 dekanátov a vyše 560 tisíc veriacich v trinástich župách. Táto jej rozľahlosť nedovoľovala dôkladne spravovať tak veľké množstvo farností. Preto duchovenstvo mukačevskej eparchie žiadalo ju rozdeliť a už existujúce vikariáty povýšiť na biskupstvá. Táto myšlienka sa však nemohla uskutočniť pre odpor mukačevskej kapituly. Medzitým bolo v roku 1792 sídlo košického vikariátu prenesené do Prešova.
V roku 1816 požiadal cisár František I. Rím o zriadenie prešovskej eparchie so sídlom v Prešove. Bulou pápeža Pia VII. RELATA SEMPER zo dňa 22. Mukačevskú eparchiu v tých rokoch viedol biskup Alexej Pócy /1816-1831/, pôvodom Rumun. V roku 1818 vyčlenil 193 farností pre eparchiu Prešov a v roku 1821 vysvätil biskupa Gregora Tarkoviča v Krásnom Brode. Okrem iného zvolal kňazskú synodu do Užhorodu a pre kňazských synov- siroty zriadil ústav Alexinum. Prešovská diecéza mala pri svojom vzniku 193 farností s takmer 150 tisícami veriacich. Katedrálnym chrámom a biskupskou rezidenciou sa stal bývalý minoritský kláštor s kostolom. Biskup spolu so svojimi veriacimi sa pustil do ich obnovy. Zriadil nové cirkevné školy, založil v roku 1819 pri biskupskom úrade knižnicu. Staral sa aj o náležitú výchovu učiteľov, ktorí mali pôsobiť v jednotlivých farnostiach. Biskup Tarkovič bol napriek svojej vysokej vzdelanosti veľmi skromný. Viedol asketický život.
Biskup Jozef Gaganec /1843-1875/ pokračoval v započatom diele na všestrannom rozvoji diecézy. V roku 1843 zriadil eparchiálnu základinu na podporu chudobných kňazov a podarilo sa mu oslobodiť učiteľov -kantorov spod plnenia poddanských povinností a telesných trestov. Podobne, ako biskup Andrej Bačinský v 18. storočí, tak aj biskup Gaganec sa postavil na čelo národného obrodenia Rusínov. Preto si povolal za svojho spolupracovníka kňaza mukačevskej eparchie Alexandra Duchnoviča, ktorého v roku 1845 ustanovil za prešovského kanonika, ktorý mu v jeho cirkevných úlohách pomáhal až do smrti. Mimoriadnu dôležitosť pripisoval výchove budúcich kňazov. Svojím príkladom vychovával z kňazov rodoľubov, ako obrancov pospolitého ľudu voči násilnej maďarizácie Rusínov , ako aj Slovákov.
Ďalší biskup na prešovskom stolci Mikuláš Tóth, zriadil v Prešove kňazský seminár, ktorý bol otvorený 12. septembra 1880 a spočiatku mal iba dva ročníky. Jeho nástupca biskup Ján Vályi /1883- 1911/ dal v roku 1903 rozšíriť seminár pre všetky ročníky. Od toho času bol známy pod názvom Vysoká škola bohoslovecká v Prešove. Okrem toho biskup Valyi založil v Prešove tiež učiteľský ústav- preparandium a do katedrály kúpil nové zvony. Rozpad Rakúsko- uhorskej monarchie a vytvorenie ... 19. Nejde o chronologický omyl?
tags: #kedy #vznikol #katolicizmus