Definícia kláštora v kresťanskej cirkvi

Kláštor [lat. claustrum] - Termín kláštor sa v prípade kresťanského kláštora používa v širšom význame spravidla na označenie sídla každej rádovej komunity, v užšom význame na označenie len sídel rímskokatolíckych mužských alebo ženských reholí (podľa Kódexu kánonického práva rehoľný dom), napr. benediktínov, cisterciánov a augustiniánov, jestvujú však aj osobitné názvy, napr. sídlo kartuziánov sa nazýva kartúza. Sídlo mníšskej komunity patriacej k cirkvám vých.

Kláštorné spoločenstvo tvoria mnísi (mních bez kňazského svätenia, nekňaz, sa pri oslovení nazýva brat, → fráter; rehoľník s kňazským svätením otec, → páter) alebo mníšky (sestra, latinsky soror; matka, latinsky mater), ktorí zložili rehoľný sľub (sľub chudoby, čistoty a poslušnosti), ako aj mnísi-laici (→ laik).

Nosia rehoľné rúcho (habit, rehoľný odev) a žijú v uzavretom priestore (→ klauzúra; z latinského claustrum = uzatvorený priestor, odtiaľ aj termín kláštor). Život mníchov (zasvätený život) v kláštoroch patriacich rímskokatolíckej cirkvi sa v závislosti od príslušnosti k reholi riadi osobitnými pravidlami (→ regula); prvú regulu vypracoval Bazil Veľký (pol. 4. stor., dodnes sa ňou riadia komunity na kresťanskom Východe), ďalšie sv. Augustín, biskup v meste Hippo Regius (zač. 5.

Základnými pravidlami života v kláštore, v súčasnosti upraveného Kódexom kánonického práva, sú modlitby (→ hodinky), rozjímanie, askéza a vzdanie sa svetských cieľov a pôžitkov. Samostatný (autonómny), z hľadiska kánonického práva od jurisdikcie diecéznych biskupov nezávislý kláštor (podlieha priamo Sv. stolici) sa u cisterciánov, benediktínov a premonštrátov nazýva opátstvo (jeho predstavený opát alebo nižší prelát, predstavená, resp.

Vo vých. cirkvách neexistujú mnohoraké mníšske rehole ako na Z, život mníchov v každom kláštore je regulovaný zakladajúcou listinou (→ typikon); podľa zakladateľa môžu byť kláštory cisárske, patriarchálne (stauropegiálne), biskupské, súkromné alebo nezávislé. Jestvujú osobitné mužské a ženské kláštory, v minulosti výnimočne vznikali aj tzv. dvojkláštory - podvojné kláštory (v jednom kláštore žili rehoľníci i rehoľníčky, ale v oddelených častiach), ktoré umožňovala Augustínova i benediktínska regula a neskôr existovali u regulovaných kanonikov.

Počet mníchov (mníšok) v kláštore môže byť rôzny, od malých kláštorov obývaných len niekoľkými rehoľníkmi (vo vých. Obdobím najväčšieho rozvoja kláštorného života bol vrcholný stredovek (asi od pol. 11. do pol. 13. stor.), keď niektoré kláštory predstavovali intelektuálne centrá, strediská vzdelanosti a kultúry.

V kláštoroch vznikla významná časť kresťanskej literatúry, vďaka nim sa zachovali viaceré filozofické, prírodovedné a iné texty antických autorov, ktoré sa uschovávali v → kláštorných knižniciach a spolu s rozličnými súdobými listinami právneho charakteru, ako aj s novovzniknutými dielami kresťanských autorov sa odpisovali v skriptóriách; mnohé skriptóriá výraznou mierou ovplyvnili vývoj písma, napr. skriptórium v kláštora Montecassino (→ montecassinsko-beneventské písmo, → paleografia).

V knižných dielňach pri skriptóriách sa iluminovali rukopisné kódexy (→ iluminácie), pri východokresťanských kláštoroch vznikali početné ikonopisecké školy (→ ikona). Západokresťanské rehoľné komunity (cisterciánov, dominikánov, františkánov, kartuziánov, paulínov a i.) predstavovali jedno z miest, kde sa v rámci omšovej liturgie a hodiniek sformoval → gregoriánsky chorál; východokresťanské kláštory boli významnými strediskami byzantského bohoslužobného spevu (→ byzantská hudba).

Viaceré z kláštorných škôl pôvodne určených na vzdelávanie rehoľníkov a rehoľných kňazov sa pretvorili na tzv. Kláštory plnili aj politické úlohy, napr. kláštory v Írsku (→ írska cirkev) či kláštory v Cluny, ktorého opáti boli radcami viacerých cisárov, kniežat a pápežov. Špecifickú funkciu mali viaceré kláštory v Uhorsku (v rámci neho i na území Slovenska), ktoré asi od 13. stor. vykonávali verejnonotárske úkony (napr. kláštor v Hronskom Beňadiku), odpisy uchovávali vo vlastných archívoch, a predstavovali tak zároveň osobitnú inštitúciu v rámci verejnej správy (→ hodnoverné miesta).

Od čias Konštantína I. Stredoveké kláštory rozvíjali hospodársku činnosť, vznikali pri nich napr. - Prvé kláštory vznikli na kresťanskom Východe (Egypt, Palestína) a majú pôvod v ranokresťanskom pustovníctve. V Egypte sa asi v 2. pol. 3. stor. začali utvárať prvé komunity pustovníkov eremitov, ktoré na rozdiel od anachorétov už nežili jednotlivo, osamote v pustovniach (jaskyniach alebo v jednoduchých stavbách z netrvanlivých materiálov), ale začali sa združovať a svoje pustovne zoskupovať.

Vytvárali tzv. lavry, v ktorých žili mnísi podobne ako pustovníci v celách (mohli žiť aj v prírodných alebo v umelo vytvorených jaskyniach), podriaďovali sa však spoločným pravidlám. Za zakladateľa prvej lavry, a teda aj mníšstva, sa považuje sv. Anton Veľký (Anton Pustovník). Rozmach mníšstva a výstavby kláštorov nastal po Milánskom edikte (313), ktorý v Rímskej ríši (v jej vých. i záp.

Základy organizovaného mníšskeho života položil pustovník sv. Pachomius (*okolo 287, †347), ktorý okolo 320 založil v dedine Tabenna (aj Tabennísi, pri Dendere) v Egypte prvé cenóbium, kde mnísi žili spoločne pod vedením predstaveného a podľa jednotnej reguly. Stretávali sa na spoločných modlitbách počas liturgie hodín a na omši (okrem modlitieb bola ich hlavnou náplňou misia, ako aj vyučovanie a výchova mládeže, venovali sa i manuálnej práci).

Vo vývine kláštornej architektúry zohrala významnú úlohu Sýria (v tom období súčasť Byzantskej ríše), kde v 5. - 7. stor. vzniklo množstvo kláštorov a vývin kláštora ako stavby smeroval k uzatvorenému pravouhlému plánu (v centre sa obvykle nachádzal chrám). Už v 5. stor. sa tam vyvinuli kláštory, ktoré mali spoločnú jedáleň a spálňu, ubytovne pre pútnikov a hospodárske budovy, ktoré boli navzájom prepojené portikmi (napr.

Kláštory v sev. Afrike a v Hornom Egypte boli od zač. 5. stor. silno opevnené a ich architektúra bola ovplyvnená súdobými neskoroantickými fortifikačnými stavbami (napr. Tébessa v Alžírsku, okolo 400). Opevnený typ kláštora, ktorý tak zároveň plnil aj obrannú funkciu, sa rozšíril v období vlády byzantského cisára Justiniána I. Veľkého (527 - 565), príkladom takéhoto kláštora je Kláštor sv.

Na území Byzantskej ríše vznikalo vo viacerých oblastich blízko seba viacero kláštorov, napr. na vrchu Olympos v maloázijskej Bitýnii (dnes nazývaný Ulu Dağ, v sz. Turecku), do jedného z nich sa utiahol slovanský vierozvest Metod (bol zvolený za jeho predstaveného - igumena) a neskôr aj jeho brat Cyril (Konštantín); na území dnešného Grécka vznikli napr. kláštory na vrchu Atos na polostrove Chalkidiki (→ Atos), kde sa od pol. 9. stor. usádzali pustovníci a okolo 936 tam bol založený prvý a dodnes najvýznamnejší kláštor Veľká lavra (Megisti Laura), či podľa nich utvorený komplex kláštorov Meteora v str. Grécku (od 9. stor.).

Od 9. stor. sa rozdiely medzi lavrou a cenóbiom postupne stierali, v súčasnosti sa ako lavry (čestný titul) označujú len veľké pravoslávne kláštory, napr. Veľká lavra na vrchu Atos. V 14. stor. vznikol ďalší typ východokresťanského kláštora - idiorytmický kláštor, ktorý neriadil predstavený, ale rada (synaxis) zvolených mníchov (mnísi v nich žijú úplne individuálne vo svojich celách, nezhromažďujú sa napr. ani na spoločné jedlo, schádzajú sa len na spoločné bohoslužby, povolené je aj súkromné vlastníctvo - jestvujú bohatí aj chudobní mnísi) a ku ktorému patrí napr. sedem veľkých kláštorov na vrchu Atos v Grécku (medzi nimi aj Veľká lavra).

Vývoj kláštorných komunít na Východe významne ovplyvnili baziliáni riadiaci sa regulou sv. Bazila Veľkého, ktorí najmä počas misií k Slovanom zakladali kláštory po celom kresťanskom Východe (v dnešnom Bulharsku, Srbsku, Grécku, Poľsku, Rusku a na Ukrajine, napr. Z hľadiska architektúry predstavuje kláštor vo východokresťanských cirkvách dovnútra orientovanú stavbu uzatvorenú hradbou alebo múrom, pozdĺž ktorého sa nachádzajú obydlia pre mníchov; mnísi (na rozdiel od kláštorov na Západe) bývajú zväčša samostatne v celách (môžu byť umiestnené aj nad sebou, niekedy až na 4 podlažiach) a len výnimočne v spoločných spálňach.

Pri hradbách sú sklady a dielne. V strede otvoreného priestoru sa nachádza chrám (→ katolikon), pred ktorým je zvyčajne studňa (krstná studňa i zdroj pitnej vody), oproti katolikonu je spoločná jedáleň (trapéza). Množstvo významných, dnes už neexistujúcich kláštorov sa nachádzalo v Konštantínopole (→ Istanbul), napr. kláštor Studios (462/463), Chora (asi 6. - zač. 7. stor.) a Myrelaion (okolo 930). K ďalším významným východokresťanským (pravoslávnym) kláštorom v Grécku patria napr.

Vznik kláštorov na kresťanskom Západe v období raného stredoveku súvisel podobne ako na Východe s rozšírením pustovníctva a s christianizáciou pohanov. Jeden z prvých kláštorov vznikol v pol. 4. stor. v Galii (v dnešnom Francúzsku) okolo Pustovne sv. Martina (Tourskeho) v obci Ligugé (pri Poitiers), sv. Martin podľa tradície založil v 2. pol. 4. stor. aj kláštor Marmoutier pri Tours, medzi 400 - 410 založil sv. Honoratius (†429 alebo 430), neskorší biskup v Arles, kláštory na ostrove Saint-Honorat (súostrovie Îles de Lérins v blízkosti Cannes).

Veľké množstvo kláštorov vznikalo od pol. 5. stor. v Írsku (→ írska architektúra), prvý podľa tradície založil sv. Patrik v Armaghu (dnes v Sev. Írsku v Spojenom kráľovstve). Najstaršie kláštory pozostávali z nepravidelne usporiadaných stavieb zoskupených okolo kostola alebo kaplnky. Celý areál mohol byť opevnený hradbami (napr. v Írsku v 6. - 7. stor.). Sv. Patrik a jeho nasledovníci sa významnou mierou podieľali na christianizácii pohanských národov a v 6. - 9. stor. na vzniku kláštorov na území dnešného Francúzska, Švajčiarska, Anglicka, Škótska, Belgicka, Nemecka, Rakúska, Talianska a i.

Organizáciu rehoľných komunít na Západe zásadným spôsobom ovplyvnil Benedikt z Nursie považovaný za patriarchu záp. rehoľníctva. Okolo 529 založil na vrchu Monte Cassino nad mestom Cassino v Taliansku kláštor Montecassino (deštruovaný počas 2. svetovej vojny, prestavaný 1964) a vypracoval základné pravidlá (regulu) kláštorného života komunity, ktorými sa neriadili len benediktíni, ale stali sa vzorom aj regúl ďalších reholí. Benediktínska regula ovplyvnila aj kláštornú architektúru, jej koncepcia (štandardizovaný plán) bola sformulovaná na synode v Aachene (817).

Vyjadrením týchto teórií je ideálny plán opátstva Sankt Gallen (okolo 820; → karolovské umenie), kde sú hlavné budovy (kostol, dormitár, refektár, hospodárske stavby) pravidelne usporiadané okolo otvoreného rajského dvora, ktorý bol zvyčajne ústredným priestorom kláštora. Tento štandardizovaný typ kláštora (tzv. benediktínsky plán) sa začal šíriť v 10. stor. a len s malými obmenami (napr. v 12. stor. pribudla kapitulná sieň ako hlavný denný zhromažďovací priestor mníchov), ale s množstvom variantov sa rozvíjal až do 16. stor.

Dispozícia kláštora bola určená funkciou jednotlivých stavieb i rehoľnými regulami, ich architektúra i umelecká výzdoba boli ovplyvnené súdobými umeleckými štýlmi. Z umeleckého hľadiska je najvýznamnejšou časťou kláštora kostol. Na jeho bočnej strane k nemu prilieha obytná budova konvent, ktorý je zväčša neprístupný laikom, a najmä príslušníkom opačného pohlavia (klauzúra), jeho jadrom je rajský dvor (po stranách obklopený krížovými chodbami; → ambit), kde sa zvyčajne nachádza studňa alebo fontána, a okolo neho v jednotlivých krídlach priestory s náboženskou, obytnou a hospodárskou funkciou.

Mimo klauzúry boli sídlo predstaveného (opáta), nemocnica, priestory pre čakateľov na vstup do rehoľného života (noviciát), ubytovne študentov kláštorných škôl (→ konvikt), záhrady, budovy určené laickým členom, ktorí zabezpečovali hospodársky chod kláštora, ďalej dielne, hospodárske budovy, cintorín ap. Kláštory sa preto usilovali o právnu samostatnosť, o vyňatie (exempciu) spod svetskej (feudálnej) i cirkevnej (biskupskej) jurisdikcie, o bezprostrednú podriadenosť pápežovi i o centralizáciu správy kláštorov v rámci rehole.

Spájali sa do kongregácií, z ktorých najvýznamnejšia sa stala Clunyjská kongregácia. Pri benediktínskom kláštore v Cluny (založený 910), ktorý už pri svojom vzniku dostal privilégium slobodnej voľby predstaveného (nezávisle od cirkevnej a svetskej vrchnosti), vzniklo reformné clunyjské hnutie (10. - 12. stor.). Pod jurisdikciu predstaveného (opáta) kláštora v Cluny (ako materského kláštora) sa tak dostalo vyše 300 už jestvujúcich alebo novozaložených tzv. K najvýznamnejším benediktínskym kláštorom ďalej patrili v Taliansku napr.

Plán kláštora Sankt Gallen

tags: #klastor #krestanskej #cirkvi