Oblasť stredného Považia patrí k najstarším sídliskovým územiam na Slovensku. Úrodná niva rieky Váh, blízke teplé pramene v Piešťanoch a mierna klíma urobili z tohto mikroregiónu oblasť veľmi atraktívnu na osídlenie už od nepamäti. Archeologické nálezy nám v tomto smere poskytujú dostatočné svedectvo o tom, že ľudia si tu zakladali svoje sídla prakticky nepretržite už od prehistorických čias. Početné staroslovenské nálezy možno nájsť v rôznych lokalitách tohto kraja.
Predovšetkým tie, ktoré pochádzajú z 9. storočia, teda z čias, kedy sa intenzívne zahustila sídlisková sieť, vznikali nové mocenské správne a hospodárske centrá - hradiská a integračný proces starých Slovákov vyvrcholil vznikom nového štátneho útvaru - Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva. Okrem hlavného centra kniežatstva v Nitre vznikla celá sieť hradísk, kde sa sústreďovala moc regionálnych vládcov. Známe sú predveľkomoravské hradiská v Majcichove, Pobedime, Bojnej a na iných miestach Slovenska. Je možné, že osady na ľavom brehu Váhu v tom čase patrili zrejme do sféry rozsiahleho hradiska v Pobedime, ležiaceho odtiaľto zhruba 6 km vzdušnou čiarou, a patrili medzi osady na ľavom brehu rieky Váh tvoriace jeho hospodárske zázemie.
Po násilnom zániku pobedimského hradiska v prvej polovici 9. storočia vznikol na strategicky výhodnom mieste nad brodom cez rieku Váh veľmožský dvorec na ducovskom Kostolci. Popod tunajším hradiskom viedla cesta idúca z Moravy, ktorá ďalej tiahla cez údolia Považského Inovca do kniežacieho centra v Nitre. Miestny veľmož nazývaný domácim obyvateľstvom duka (z lat. dux, teda vojvoda, knieža), z čoho vznikol názov osady Ducové, mal v tomto priestore zabezpečovať záujmy novej panovníckej dynastie moravských Mojmírovcov, ktorí rozšírili svoju moc na územie Pribinovho kniežatstva a založili nový štátny útvar, pre ktorý sa vžil názov Veľká Morava.
Mapa Veľkej Moravy v 9. storočí.
Okrem ducovského Kostolca však v tomto kraji vznikli v 9. storočí väčšie či menšie hradiská aj na iných miestach. Na kopci zvanom Marhát to bolo výšinné, zrejme útočištné refúgium, podobne tak na vrchu zvanom Úhrad alebo na území obce Hrádok, čo ostatne prezrádza už jej samotný názov. V intraviláne obce sa na rôznych miestach zistili stopy po osídlení z 9. storočia (slovanská keramika, železné pracky, bronzové gombíky, železné sekerovité hrivny). Významné centrum s hradiskom vzniklo v chotári Nitrianskej Blatnice na druhej strane Považského Inovca. Zachoval sa tu dokonca kostolík - rotunda, ktorého najstaršie časti pochádzajú z 9. storočia. Jeho rozmery sú úplne totožné s rozmermi rotundy na Kostolci (vnútorný priemer lode 7,3 m). Vznikol teda zaiste v rovnakej dobe a rovnakou stavebnou technikou uplatnenou tými istými stavebnými majstrami.
Ďalšie opevnené hradisko z obdobia Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy sa zistilo v inoveckých lesoch v chotári Bojnej. Toľko opevnených sídlisk a v ňom sústredených vojenských posádok strážiacich cesty cez priesmyky Považského Inovca, resp. zabezpečujúcich ústrednú moc kniežaťa, resp. Husté osídlenie z 9. storočia a hospodársku rozvinutosť kraja dosvedčujú početné archeologické nálezy v katastroch mnohých tunajších obcí (Banka, Ducové, Hrádok, Hubina, Modrovka, Ratnovce). Nie sú to len sídliskové ale aj výrobné objekty ako napríklad pec na pálenie vápna v polohe Bažúrovec medzi Moravanmi a Ducovým datovaná do tohto obdobia, ktorá sa možno využívala na stavbu rotundy na Kostolci alebo železiarska pec v polohe Lipina v obci Banka, o ktorej existencii svedčia nálezy železnej trosky.
Nielen archeologické doklady poskytujú svedectvo o existencii hustej siete osád v tomto mikroregióne. Už len samotné miestne názvy tunajších obcí sú toho dôkazom. Podľa názoru mnohých bádateľov v názve dediny Moravany nad Váhom zanechala svoju stopu prítomnosť vojenskej posádky Moravanov usadených v jej chotári po výboji moravského kniežaťa Mojmíra, ktorý roku 833 vyhnal Pribinu z Nitry a pripojil Nitrianske kniežatstvo k Morave. Ich úlohou bolo strážiť cestu vedúcu z Moravy, ktorá prechádzala tunajším vážskym brodom, viedla popod ducovský Kostolec a inoveckým priesmykom tiahla ďalej až do kniežacieho centra Nitry. Aj analýza antropologickej skladby kostier bojovníkov pochovaných na veľmožskom dvorci počas jeho funkčného obdobia ukazuje, že mali iné telesné črty, aké malo ostatné tunajšie obyvateľstvo. Ďalšou starobylou osadou sú dnešné Ratnovce. Ich názov bol utvorený z adjektíva raten (praslov. ratьnъ) vo význame bojový, keďže slovo pochádza zo starodávneho slovanského apelatíva rat, teda boj. Intenzitu súdobého osídlenia v 9.-10. storočí potvrdzuje existencia významného staroslovenského pohrebiska v chotári Ratnoviec.
Podobný význam názov Ratnoviec má aj názov obce Bojná, ktorý je odvodený z adjektíva bojna alebo apelatíva bojňa, označujúceho priestor vyhradený pre vojenskú posádku, čo len potvrdzuje existencia hradiska z 9. storočia. Vznik pomenovania obce Ducové, o čom sme už hovorili vyššie, siaha do čias existencie veľmožského dvorca na Kostolci, teda do polovice 9. storočia. Miestne obyvateľstvo označovalo svojho pána výrazom duka (z lat. dux, resp. gréc. dukas), čo sa prejavilo aj na názve obce vystupujúcej v pramenných dokladoch ako Ducibrod alebo v maďarskom preklade Ducréve, čo je vlastne to isté, teda Dukov brod, keďže v blízkosti sa nachádzal prechod cez rieku Váh. Hoci je Ducové prvýkrát písomne doložené až v polovici 14. storočia.
Hospodárska rozvinutosť tohto kraja šla ruka v ruke s jeho duchovným a kultúrnym rozvojom. Kresťanstvo, o ktorom svedčia dodnes stavby kostolov - zvyšky rotundy na ducovskom Kostolci alebo dodnes stojaci kostolík sv. Juraja v chotári Nitrianskej Blatnice, sa tu začalo šíriť už od začiatku 9. storočia. Jasným dôkazom toho je nedávny senzačný objav zvonov a kovových platničiek - plakiet tvoriacich pravdepodobne súčasť prenosného oltára, ktoré sa našli v priestore hradiska v Bojnej a boli datované práve do tohto obdobia. Aj tento výnimočný nález nás oprávňuje konštatovať, že kristianizácia našich predkov sa začala oveľa skôr, ako k nám prišli šíriť vieru známi byzantskí vierozvestovia sv. Cyrila a sv. Metoda. Kresťanstvo prinášalo do spoločnosti okrem vyšších duchovných hodnôt aj vzdelanie a istú kultúrnu vyspelosť. Hoci je pravda, že táto zasiahla len úzku skupinu obyvateľstva a pospolité vrstvy obyvateľstva na nej participovali len v obmedzenej miere. Ale tak tomu bolo v celej vtedajšej Európe.
Ku kultúrnej vyspelosti patrilo v ranom stredoveku aj ovládanie písma. A to, že používanie písma bolo už v tej dobe sprístupňované aj našim predkom - hoci iste nie prostému ľudu - svedčí aj nález kovového písadla, zvaného stilus, z moravianskej lokality Lopata. Táto tenká tyčinka s ostrým hrotom na jednom konci a s rozšírenou trojuholníkovou časťou na druhom konci sa používala na písanie. Písalo sa ňou na drevené tabuľky, do ktorých sa nalial roztopený vosk, a keď začal tuhnúť, na vyhladenú plochu sa mohlo ostrým hrotom začať písať. Druhou časťou písadla sa napísané veci zasa zatierali. Stilus slúžil ako učebná pomôcka pri výučbe písania.
Niekoľko podobných písacích náradí, aké sa našlo tu, bolo objavených aj v moravských Mikulčiciach, jednom z najvýznamnejších centier Veľkej Moravy. Možno predpokladať, že kovové písadlo nájdené na Lopate patrilo do výbavy nejakého miestneho vzdelanca, pochádzajúceho zaiste z radov duchovenstva, keďže gramotnosť bola v stredoveku doménou kléru. Je možné, že ho používal na výučbu svojich žiakov, adeptov kňazstva. V krajine, kde kresťanstvo zapúšťalo svoje korene, kde na viacerých miestach stáli murované kostoly (Ducové, Nitrianska Blatnica-Jurko, kostol sa predpokladá aj v Bojnej, zo vzdialenejších lokalít Kopčany, Kostoľany pod Tríbečom alebo samotná Nitra), bolo potrebné zaistiť výchovu vzdelaného dorastu a na to bola potrebná existencia kňazského učilišťa. Jedno také zaiste jestvovalo v Nitre, sídle biskupstva. Tu si osvojil základy písania zrejme aj neznámy učenec, po ktorom sa na Lopate našiel spomenutý písací nástroj. Pôsobil zrejme ako farár pri jednom z tunajších kostolov. Možno, že ho používal len pre vlastnú potrebu a možno ním priúčal základom písania aj adeptov vzdelania žijúcich v tunajšom okolí. Pre miestnu vrchnosť - veľmoža v Ducovom alebo správcov hradísk v Blatnici alebo Bojnej zaiste slúžili aj ľudia, ktorí ovládali písmo. Ťažko nám už dnes povedať, či sa tento kovový stilus používal na to, aby sa ním žiaci učili písať v hlaholike, v písme, ktoré pre nitrianskych a moravských Slovenov zostavil svätý Cyril alebo ním písali študenti v latinke. Práve tá totiž nakoniec hlaholiku z používania vytlačila, a to aj vďaka tomu, že žiaci solúnskych bratov boli z Veľkej Moravy vyhnaní.
Koniec kresťanstva u nás neznamenal ani príchod divokých kmeňov starých Maďarov na stredný Dunaj koncom 9. storočia. Prítomnosť nového etnického prvku znamenala významnú zmenu v politických pomeroch na strednom Dunaji. Naši slovenskí predkovia dostali za suseda príslušníkov etnika, ktoré dovtedy vyznávalo úplne iné hodnoty a žilo úplne iným spôsobom života ako oni sami. Hoci sa dnes najmä v maďarskej historiografii všeobecne predpokladá, že východná časť Veľkej Moravy, teda územie dnešného Slovenska, patrila už v 10. storočí pod moc starých Maďarov, skutočnosť bola trochu iná. Podľa svedectva staromaďarských bojovníkov, ktorí padli v roku 942 do zajatia pri obliehaní andalúzskeho mesta Lerida, bola ich severným susedom Morava. Je teda oprávnený predpoklad, že Maďari nespustošili celú Veľkú Moravu, že niektoré oblasti zostali neporušené a ich mocenské štruktúry fungovali bez zmeny aj naďalej. Na základe viacerých pramenných informácií môžeme predpokladať, že v 10. storočí určite nepatrilo do staromaďarského záboru celé územie dnešného Slovenska. Odľahlejšie položené, severné oblasti a ich obyvateľstvo žili svojim vlastným životom a mocenské väzby z predchádzajúceho obdobia zostali nezmenené. Príchod nového mocenského prvku do Karpatskej kotliny sa ich zatiaľ bezprostredne nedotkol.
Základy rotundy na Kostolci.
Výsledky archeologických výskumov veľmožského dvorca na Kostolci totiž naznačujú, že jeho zánik nastal až v druhej polovici 10. storočia (medzi rokmi 940 - 970). Udialo sa to násilným spôsobom, keď ho v tom čase zničil útok nepriateľov. Nájdené strelky šípov v palisádovom opevnení a zuhoľnatené zvyšky dreva svedčia o požiari, ktorý bol zaiste následkom ozbrojeného stretu medzi orientálnymi útočníkmi a domácimi obrancami. Vďaka značnej presile sa súperovi podarilo Kostolec dobyť, a tak sa i tento región dostal pod zvrchovanosť starých Maďarov. Útočníci obrancov Kostolca pobili, samotný dvorec vypálili, pričom neušetrili ani miestny kostolík, ktorý padol tiež za obeť ich plieneniu. Život napriek tomu pokračoval v tejto oblasti ďalej, len s tým rozdielom, že miestnemu obyvateľstvu začali teraz vládnuť noví páni, ktorí už nesídlili na ducovskom Kostolci a ani na hradiskách v Blatnici či Bojnej. Priľahlé osady doložené archeologickými nálezmi v 9. storočí na území obcí Hubina a Ducové však podľa všetkého pokračovali vo svojej existencii aj v 10. storočí. Aspoň o Ducovom to môžeme bez pochyby konštatovať.
Maďari si po dobytí Kostolca zabezpečili svoju moc na strednom Považí usadením vojenských posádok v blízkom okolí, konkrétne v neďalekých Strážoch, Orvišti a v Pečeňadoch. Naša krajina sa tak stala definitívne súčasťou novovznikajúceho štátneho útvaru, do ktorého patrila takmer tisíc rokov. Ústredná moc, ktorú uchopila do svojich rúk maďarská panovnícka dynastia Arpádovcov, sa snažila z myslí domáceho obyvateľstva vymazať spomienku na niekdajšiu existenciu Veľkej Moravy a zabrániť pretrvávaniu cyrilo-metodskej tradície, napríklad aj tým, že vytvorila kult vlastných národných svätcov, svätých panovníkov - sv. Štefana, zakladateľa Uhorského kráľovstva, jeho syna, kniežaťa Imricha a kráľa Ladislava, ktorých kult šírila na obsadenom území medzi podrobeným obyvateľstvom (farský kostol v Piešťanoch je zasvätený sv. Štefanovi). Napriek týmto snahám v mysliach obyvateľov žijúcich v blízkosti Kostolca i naďalej pretrvávalo vedomie posvätnosti pôdy, na ktorej kedysi stál kostol a kde sa kedysi slúžili sväté omše.
Územie niekdajšieho veľmožského dvorca sa od konca 10. storočia začalo využívať ľuďmi z okolitých obcí (Ducové, Modrová, Moravany) ako cintorín. Pochovávanie v okolí rotundy sa vykonávalo s väčšou či menšou intenzitou asi štyristo rokov a trvalo až do 14. storočia. Svojou veľkosťou zhruba dvetisíc hrobov tak patrí kresťanské pohrebisko na Kostolci medzi najväčšie odkryté stredoveké cintoríny v strednej Európe. Táto skutočnosť dokazuje, že naši predkovia sú kresťanmi kontinuitne už od čias Veľkej Moravy a že starých Slovákov vyznávajúcich kresťanskú vieru od 9. storočia neodvrátili ani pohanskí Maďari. Význam niekdajšej existencie Nitrianskeho kniežatstva a samotnej Nitry nová moc rešpektovala aj tým, že v prvých storočiach Uhorského kráľovstva bolo územie Slovenska súčasťou údelného vojvodstva so sídlom v Nitre. Arpádovskí panovníci na čelo tohto pohraničného vojvodstva, ktoré svojou rozlohou zahrňovalo zhruba tretinu kráľovstva, dosadzovali svojich vládychtivých potomkov, aby ich tak uspokojili v ich nárokoch na podiel pri spravovaní krajiny. Náš región alebo v širšom kontexte teritórium celého Slovenska, ktorý patril za čias Veľkej Moravy k jej centrálnym oblastiam, sa tak síce stal v novom štáte okrajovým, pohraničným územím, ale svojím hospodárskym potenciálom bol spolu so Zadunajskom v celouhorskom meradle na čele vývoja.
Život na pohraničí so sebou prinášal nielen výhody, ale aj nevýhody. Politické nezhody medzi oboma krajinami (Uhorským kráľovstvom a Českým kniežatstvom) − v ranom stredoveku nie až tak zriedkavý jav − častokrát vyústili do ozbrojených stretov, pri ktorých rinčali zbrane a tiekla krv. Javiskom týchto stretov bolo s vytrvalou pravidelnosťou práve pohraničie, teda oblasť Považia, ktorého obyvateľstvo týmito bojovými akciami zaiste veľmi trpelo. V roku 1109 sem vpadlo spoza rieky Moravy české knieža Svatopluk a spustošil celý kraj spolu s mestom Nitrou. Naspäť sa vracal obťažený veľkou korisťou. Jeho vpád spôsobil v tomto kraji nielen značnú biedu, ale aj zmätok, ktorý sa snažilo tunajšie obyvateľstvo využiť na zbavenie sa zemepanskej nadvlády. Z toho dôvodu zoborský opát Gaufred vykonal súpis majetkov svojho opátstva. Známa listina z roku 1113, v ktorej sú spísané a ohraničené majetky zoborských benediktínov, prináša prvé písomné zmienky o mnohých obciach v tomto okolí. Ide však len o obce ležiace na pravej strane Váhu, kde malo opátstvo svoj majetok (Krakovany, Trebatice) alebo s ním ...
Prvá písomná správa o Moravanoch je v listine z roku 1252, z ktorej sa dozvedáme, že vtedy patrili bratom Čižovi a Ďapalovi z rozvetveného rodu Bogatradvan, ktorí v tejto dedine aj bývali. Z obsahu listiny je zrejmé, že Moravany boli vo vlastníctve Bogatradvanovcov už v prvej polovici 13. storočia. Písomnosti od 13. do 17. storočia pravidelne uvádzajú názov dediny v tvare Morwa, čo bol jej maďarský názov, úradný názov. Nárečový slovenský názov Moraviany sa do písomností dostal až v 18. storočí. Jazykové tvary oboch názvov svedčia, že slovenský aj maďarský názov vznikli súčasne a nezávisle na sebe, pričom vyjadrili to, že sídlisko založili Moravania. Boli to nepochybne muži s vojensko - strážnymi povinnosťami v pohraničnom pásme, ktorých prijali tu a usadili arpádovskí králi okolo druhej polovice 11. storočia, prípadne v 12. storočí.
Obec je písomne doložená pomerne neskoro - zmienka o nej sa nachádza v donačnej (darovacej) listine zo 14.augusta 1348, ktorou uhorský kráľ Ľudovít I. daroval magistrovi Mikulášovi, správcovi kráľovských pivníc a tekovskému županovi za zásluhy v neapolskej výprave kráľovský hrad Themetyn (Tematín) aj s poddanskými dedinami patriacimi k hradnému panstvu a to: Harastnuk (Hrádok), Pesseen (Piešťany), Zeredahel (Horná Streda), Rety (Lúka), Madro (Modrovka), alia Madro (Modrová), Marwan (Moravany nad Váhom), Banya (Banka), Duchreuy (Ducové), Harka (Hôrka), Lehata (Stará Lehota), Ratun (Ratnovce) a Mosoch (Mošovce). Donačná listina sa vzťahovala aj na otca magistra Mikuláša - magistra Vavrinca zvaného Toth, nitrianskeho, železnohradského a šoprónskeho župana a Mikulášových bratov Leukusa a Bartolomeja. Listina bola potvrdená 18.mája 1349 a následne aj 28.decembra 1364 (z dôvodu straty kráľovskej pečate). Túto donančnú listinu je možné zhliadnuť v prvom zväzku edície publikovaných materiálov z archívu rodiny Csáky v Budapešti. Podľa informácií Dr.R.Masina, DrSc. bude potrebné na základe doposiaľ nepublikovaných materiálov uložených v maďarských archívoch tento údaj poopraviť k staršiemu dátu.
Osídlenie na území obce však spadá pravdepodobne do IX. storočia n.l. a súvisí so zjednotením moravského a nitrianskeho kniežatstva do jedného štátneho útvaru a rozmiestňovaním jeho obranných postavení na tomto území. Aj keď doposiaľ neboli nájdené žiadne písomné dokumenty, je dôvod sa domnievať že na území Moravian nad Váhom sa nachádzala predsunutá strážna vojenská posádka (pravdepodobne zložená s moravských vojakov - odtiaľ názov Moravany) spojená so správnym a vojenským centrom veľkomoravského Kostolca v Ducovom. Na území obce sa pravdepodobne nachádzalo tiež vojenské opevnenie (napovedajú tomu názvy lokalít Hradisko a Pred strážnym). Prvé domy boli stavané popri potoku Striebornica od jeho ústia do rieky Váh. Koryto Váhu v tomto období silne meandrovalo a nachádzalo sa pod návrším dnešného kaštieľa a prudko sa stáčalo v lokalite Zákruty (odtiaľ pochádza aj názov). V ústnom podaní sa traduje, že v miestach dnešných Zákrut stroskotala plť vezúca kostolné zvony na Dolné zeme (územie dnešného Maďarska) a tie sa tam nachádzajú dodnes.
Prvých sedem domov v dedine bolo na ulici Na Rade, ktoré spolu s panským stavaním a pôvodným cintorínom na mieste dnešného Obecného úradu (panská roľa Pusté) tvorili zárodok dnešnej obce. Názov obce sa postupne menil (napr. v roku 1395 je spomínaná ako Marwa, v roku 1773 Morwa, 1786 Morowán, Morowánka, 1808 Moraván, Morawany, 1863 - 1913 Moraván, 1920 Moravany a od roku 1927 ako Moravany nad Váhom). V encyklopédii Sziklayho a Borovského sa používal poslovenčený názov Moravan. Koncentrácia obyvateľstva bola smerom k hradu Tematín, pod ktorého panstvo dedina administratívne patrila. V rámci cirkevnej štruktúry bola dedina začlenená počas celého stredoveku do farnosti Banka.
Najväčšia koncentrácia obyvateľstva bola na miestach dnešných obcí Ducové a Hubina. Ducové (Ducrew, Ducibrod) bolo miestom dôležitého brodu cez rieku Váh. Na stredovekom cintoríne elipsovitého tvaru o rozmeroch 55x60x70 m v Ducovom sa odkrylo 1545 kostier. V dôsledku rozmachu Piešťan (dôvodom bolo rozvíjajúce sa kúpeľníctvo) koncom XVII. storočia brod a aj Ducové stratili svoj význam. Nepriaznivá, excentrická poloha Hubiny mala za následok spomalenie jej rozvoja. Tomu napomohol aj turecký masaker v roku 1534. Takmer celá dedina bola vyvraždená. Po tureckom odchode a z dôvodu už spomenutého rozmachu Piešťan sa Moravany nad Váhom začali rozvíjať. Rozvoju dediny nezabránili ani časté zmeny majiteľov tematínskeho panstva (komposesorátu).
Po už spomenutom Mikulášovi a jeho otcovi Vavrincovi patril hrad vojvodovi z Bosny Vavrincovi z Wylaku, ktorý však zomrel bez potomstva. Hrad Themethwen (Tematín) pripadol uhorskému kráľovi Ľudovítovi II. a ten ho v roku 1524 dal do zálohy za 25 000 florénov Alexejovi Thurzo z Betlanoviec, magistrovi kráľovských taverníkov spolu s mestečkami Bayna (Bojná), Pesthyen (Piešťany) a dedinami Zerdahel (Horná Streda), Banyka (Banka), Rethee (Lúka), Radnok (Hrádok), Horka (Hôrka nad Váhom), Kysmodroh (Modrovka), Naghmodroh (Modrová), Olehota (Stará Lehota), Wylehota (Nová Lehota), Hwbyna (Hubina) a Morwany (Moravany) a majer Dechobrod (Ducové). Zálohovanie sa vzťahovalo aj na dedičov po Alexejovi Thurzo a to na jeho brata Jána a jeho synov Juraja a Františka a na Juraja, syna iného Juraja Thurzo. Od Thurzovcov sa hrad dostal opäť do zálohy grófovi Weikhartovi Salmisovi a od neho bol späť odkúpený Jurajom Thurzo a Františkom Dersffly za 48 000 florénov. Thurzovci hrad založili opäť, tentokrát Pavlovi Aponi a neskôr ho odkúpili zase späť. 12.apríla 1624 sa stal predmetom dedenia po zomrelom grófovi Stanislavovi Thurzo a pripadol jeho deťom Eve, Adamovi a Michalovi.
Pôsobenie Ľudovíta Hollého vo farnosti
Erb obce Moravany nad Váhom.
Do farnosti Moravany nad Váhom nastúpil Ľudovít Hollý 15. februára 1975 a pôsobil v nej viac ako dvadsať rokov. Okrem Moravian farnosť tvorili aj filiálky Banka, Ducové a Hubina. Po príchode uskutočnil rekonštrukciu a modernizáciu farskej budovy. V nasledujúcich rokoch pokračoval vo zveľaďovaní všetkých kostolov vo farnosti. O jeho manuálnej zručnosti svedčí i lurdská jaskynka vo farskom kostole, ktorú navrhol. Dekan Hollý sa významnou mierou pričinil o to, že vo filiálnej obci Hubina sa už v slobodných pomeroch postavil v rokoch 1993 až 1995 nový kostol.
Ľudovít Hollý po obetavej kňazskej službe odišiel do dôchodku 1. júla 1996. Túto časť života prežil u sestry Terézie v Červeníku, kde aj pastoračne vypomáhal. Zomrel 28. Na pohreb sa so svojím „dekankom“ prišlo rozlúčiť množstvo veriacich z jeho bývalej farnosti. Kňaz Ľudovít Hollý bol človek činu, vždy plný energie, nápadov a dobrej nálady. Pre svoje aktivity dokázal nadchnúť a pritiahnuť veľa dobrovoľníkov.
Súčasnosť farnosti
Program bohoslužieb:
- Nedeľa: 7.30 hod., 9.30 hod.
- Pondelok: 18.00 hod. (cez letné prázdniny 18.30 hod.)
- Streda: 8.00 hod.
- Piatok: 18.00 hod. (cez letné prázdniny 18.30 hod.)
- Sobota: 8.00 hod.
- Pobožnosť krížovej cesty v pôstnom období vždy v nedeľu o 15.00 hod.
- Spovedá sa pred každou svätou omšou.