Matúš Čák Trenčiansky výrazne vyčnieva medzi postavami stredovekých slovenských dejín. Súčasný historik Milan Ďurica napísal: „Matúš Čák sa však považoval za ,pána Váhu a Tatier' - používal titul knieža (princeps), a keď sa spojil s Omodejovcami na východnom Slovensku, pokladal sa prakticky za nezávislého panovníka Slovenska.
V tomto období, keď sa Slovensko na dlhé desaťročia stalo takmer samostatným politicko-teritoriálnym celkom, kniežatstvom so samostatným dvorom oligarchu Matúša z Trenčína, upevnil sa v danom historickom období, ale najmä pre neskoršie vývinové obdobia samobytný teritoriálno-etnický pojem Slovenska, čo bolo nesmierne vážne pre ďalší vývin etnogenézy slovenského národa.
Zobrazenie Matúša Čáka Trenčianskeho
Pôvod a Vzostup
Matúš Čák pochádzal zo starého uhorského šľachtického rodu s dedičnými majetkami ležiacimi v Zadunajsku v pohorí Vértés, kde mali rodový hrad Oroszlánkö nad mestom Csákvár. Bol to kraj osídlený západoslovanským obyvateľstvom, predkami dnešných Slovákov. Preto aj Čákovci vyrastali v dvojjazyčnom prostredí. Najvýznamnejším pokračovateľom trenčianskej vetvy Čákovcov bol syn Petra Čáka Matúš, toho mena v rode Čákovcov tretí, neskorší Matúš Čák Trenčiansky.
V bitke na Moravskom poli (Marchfeld) v severovýchodnom Rakúsku sa stretli 26. augusta 1278 spojenecké vojská rímskeho cisára Rudolfa I. Habsburského (1273 - 1291) a kráľa Ladislava IV. (1272 - 1290) proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. (1253 - 1278). V tejto bitke viedol asi štyridsaťtisícovú uhorskú ľahkú jazdu Matúš Čák, ktorý bol strýkom Matúša Čáka Trenčianskeho. Takmer nerozhodná bitka sa nakoniec skončila jednoznačnou porážkou českého vojska.
Do Uhorska sa vrátil princ Ondrej z Benátok aby si nárokoval uhorský trón, a Matúš Čák mu ponúkol svoje služby. Keď bol koncom júla 1290 korunovaný za uhorského kráľa Ondrej III. (1290 - 1301), tak Matúš Čák už v nasledujúcom roku stál na čele vojska Ondreja III., ktoré dobylo Bratislavu obsadenú Henrichom z Kysaku (z Kösegu). Za odmenu dostal hodnosť správcu kráľovských stajní a bratislavského župana. V roku 1296 ho kráľ Ondrej III. vymenoval za palatína a k tomu dostal ešte jeden z najväčších kráľovských hradov s prislúchajúcimi majetkami - Trenčiansky hrad, podľa ktorého získal Matúš Čák predikát „Trenčiansky“.
Keď kráľ Ondrej III. začal posilňovať práva drobnej a strednej šľachty voči vysokej šľachte, prestal sympatizovať s politikou Ondreja III. a po prvýkrát sa proti nemu otvorene postavil v roku 1297. Na protest sa vzdal svojho úradu a uchýlil sa na svoje panstvo, ktorého centrom bol od roku 1296 Trenčín, ktorý významne prebudoval tak, aby sa v ňom mohol cítiť bezpečne.
Trenčiansky hrad, sídlo Matúša Čáka
Boj o Korunu a Moc
Mnohé majetky dostal za služby od kráľa Ondreja III. a za podporu kandidatúry českého Václava III. po nečakanej smrti posledného Arpádovca Ondreja III. v polovici januára 1301. Na danú situáciu najrýchlejšie zareagovali neapolský Anjouovci a ich nedospelého Karola Róberta začiatkom mája 1301 v Ostrihome korunoval ostrihomský arcibiskup Gregor s narýchlo zhotovenou korunou. Matúš Čák Trenčiansky bol jeden z prvých, ktorý upozornil na nedodržanie korunovačného rituálu. Karol Róbert bol síce korunovaný ostrihomským arcibiskupom, ale korunovácia sa mala udiať v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) a čo sa aj v budúcnosti považovalo za najdôležitejšie, mal byť korunovaný svätoštefanskou korunou.
A tak už niekedy v polovici mája 1301 prišlo do Prahy posolstvo vedené Matúšom Čákom Trenčianskym a ďalšími veľmožmi žiadať kráľa Václava II., aby im dal za kráľa svojho jediného ani nie dvanásťročného syna Václava III. Traduje sa, že uhorská delegácia oslovila najskôr kráľa Václava II. a on mal preniesť ponuku na svojho syna. To sa zdá byť nelogické, nakoľko sa stávalo už pomaly tradíciou, že uhorskí veľmoži nemali záujem o silného kráľa, ale o takého, ktorý by nemohol ohroziť ich silné postavenie a výsady získané v Uhorskom kráľovstve. Kráľ Václav II. im po dlhšom váhaní vyhovel.
Menší problém nastal, keď ostrihomský arcibiskup Gregor odmietol vykonať korunováciu Václava III. Korunovácie sa ujal kaločský arcibiskup Ján z rodu Forgáčovcov v Stoličnom Belehrade 27. augusta 1301 za veľkej účasti šľachty a mešťanov. Pri tomto obrade prijal Václava III. meno Ladislav V. a potom prišiel do Budína, ktorý sa už vtedy považoval za hlavné mesto Uhorského Kráľovstva.
Aby si Ladislav V. zabezpečil vernosť svojho najmocnejšieho spojenca v Uhorskom kráľovstve Matúša Čáka Trenčianskeho, daroval mu do dedičnej držby Trenčiansku a Nitriansku župu a ešte hradné panstvá Bojnické a Trenčianske listinami, ktoré boli datované 28. februára a 1. marca 1302. Listina z 1. marca 1302, ktorou kráľ Ladislav V. potvrdil držbu majetkov Matúšovi Čákovi.
Keď Matúš Čák Trenčiansky v priebehu roku 1303 zistil, že Ladislav V. nemieni ďalej pokračovať v rozdávaní kráľovských majetkov, tak prešiel do tábora Karola Róberta z Anjou, ktorý aj napriek svojmu dvojnásobnému korunovaniu za uhorského kráľa, sa musel snažiť získať na svoju stranu najvplyvnejších uhorských veľmožov. O tom, že to boli neľahké časy svedčí aj to, že Matúš Čák Trenčiansky sa napriek pozvaniam osobne nezúčastnil ani jednej z korunovácií kráľa Karola Róberta, ktorého od začiatku podporovala v jeho úsilí získať uhorskú korunu Rímska kúria. V roku 1307 pápež Kliment V. poslal do Uhorska kardinála Gentilisa.
Kardinál Gentilis po príchode do Uhorska rýchlo zistil, že hlavou oligarchie je Matúš Čák Trenčiansky. Stretol sa s ním 10. augusta 1308 v Svätom Jakube pri dnešných Trenčianskych Bohuslaviciach. Majetky, ktoré držali neoprávnení majitelia a ktoré mal Matúš vrátiť kráľovi Karolovi Róbertovi si zväčša ponechával pre seba, a tak ho Karol Róbert v roku 1310 zbavil všetkých vysokých úradov. To bol začiatok otvorenej vojny Matúša Trenčianskeho proti kráľovi Karolovi Róbertovi, ktorá vyvrcholila 25. júna 1311 útokom jeho vojska na kráľovské sídlo Budín.
Bitka pri Rozhanovciach
Ďalšiu konfrontáciu medzi kráľom Karolom Róbertom a Matúšom Čákom Trenčianskym vyvolali Matúšovi spojenci, Omodejovci z rodu Aba. K rozhodujúcej zrážke oboch táborov došlo pri dedine Rozhanovce 15. júna 1312. Vo veľmi vyrovnanom boji nakoniec zvíťazili vojská Karola Róberta, ktorému vraj najvýdatnejšie a v rozhodujúcej chvíli pomohli vojská spišských Sasov. Kronikár zaznamenal, že išlo a takú krvavú a krutú bitku, akej od tatárskeho vpádu v Uhorsku nebolo.
Bitka pri Rozhanovciach, kde sa stretli sily Matúša Čáka a Karola Róberta
Matúš Čák si na Trenčianskom hrade zriadil vlastný dvor na spôsob uhorského panovníckeho dvora. Skôr legendou sa javí to, že vlastnil i mincovňu, kde mu razili jeho peniaze. Mincovňa mala byť dokonca v Nitre, aj keď na nádvorí Trenčianskeho hradu je dostatok miesta aj pre mincovňu. Môžeme sa len dohadovať akú hospodársku politiku používal pri udržiavaní takej rozsiahlej dŕžavy, ktorá sa ešte nejedno storočie po jeho prirodzenej smrti nazývala Terra Mathei - Zem Matúšova, a obiehali v nej rôzne mince. Ako asi najvýznamnejšia osobnosť vtedajšej doby v Uhorsku mal dostatok znalostí potrebných na riadenie svojej dŕžavy aj na základe toho, že zastával najvyššie funkcie v Uhorskom kráľovstve. Ani doteraz sa žiadna minca Matúša Čáka Trenčianskeho nenašla.
Pokiaľ nejaké existovali, tak mohli vyzerať ako tento Matúšov dukát vyobrazený na pohľadnici vytlačenej pri príležitosti 700. výročia jeho úmrtia. Zakladal nové osady, dediny nazývané „lehoty“, ktorým udeľoval značné práva a výhody, ktoré boli omnoho výhodnejšie a lepšie ako tie kráľovské. Týmito výsadami si získal priazeň pospolitého ľudu. V rokoch 1311 a 1317 Matúš Čák Trenčiansky dvakrát vtrhol so svojím vojskom do Nitry a vyplienil Nitriansky hrad a katedrálny kostol, rozváľal múry opevnenia, pričom zhorel katedrálny archív s mnohými cennosťami a listinami, a pozostatky Svorada a Benedikta odviezol so sebou, do svojho sídla v Trenčíne.
Úmrtie a Dedičstvo
Matúš Čák ešte pred februárom v roku 1321 bránil hrad proti útokom kráľovského vojska, ktoré Karol Róbert i svojou prítomnosťou chcel povzbudiť k väčšej oduševnelosti. Keďže pred februárom ešte žil, teda v tých troch mesiacoch „naturae debitum persolvit - zadosť učinil prírodnému zákonu“. Vo svojej knihe „Chronicon Aule Regie“ píše o Matúšových zájazdoch na Moravu, o jeho vojne s českým kráľom a na konci spomína, že umrel 18. marca 1321.
Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho sa nikdy nenašiel. Zrodila sa preto povesť o skrytej hrobke, v ktorej je trenčiansky hradný pán pochovaný s mnohými pokladmi v železnej, striebornej a zlatej truhle. Najmä v romantickom 18. a 19. storočí sa mnohí hľadači pokladov pokúšali nájsť Matúšov hrob. Hľadali ho raz v podzemí Matúšovej veže, inokedy pod slivkou na dolnom nádvorí, či v tajnej šachte pri Jeremiášovej bašte. Iní veria, že je pochovaný pod korytom Váhu, alebo niekde v Čerešňovom sade na Brezine. Podľa inej povesti unikol pred kráľovským vojskom z hradu tajnou chodbou a dožil v kláštore na Veľkej Skalke, kde je aj pochovaný.
Ani skutočnú podobu Matúša Čáka Trenčianskeho nepoznáme. Všetky známe portréty Matúša Čáka Trenčianskeho, či už zo zbierok Maďarského národného múzea v Budapešti alebo Trenčianskeho múzea v Trenčíne, boli namaľované na prelome 19. a 20. storočia. Predlohou im bola zrejme trenčianska herma s podobou neznámeho svätca vyrobená z pozlátenej medi, ktorá sa do Trenčína dostala za bližšie neznámych okolností v 18. storočí. Ako je vidieť na obrázku, vrchol hermy je otvorený, čo vyvoláva dojem, že na hlave chýbajú vlasy. Pravdepodobne tam bola dnes už stratená koruna (možno koruna svätého Ladislava) alebo biskupská čiapka, po ktorej zostal len otvor, cez ktorý sa dovnútra vkladala relikvia.
Matúš Čák sa k členom svojho dvora, ktorí boli prevažne slovanského pôvodu a medzi sebou rozprávali po slovensky, na tú dobu správal doslova kráľovsky - tým ako sa o nich staral. Za to sa mu odplatili nie zradou, ako bolo zvykom na mnohých kráľovských dvoroch, ale verne bojovali za záujmy Matúša aj po jeho smrti. Až po niekoľkých mesiacoch, keď pochopili márnosť ďalšieho boja, sa v začiatkom augusta 1321 vzdali, ale ani potom neprezradili, kde svojho „kráľa“ pochovali.
tags: #klastor #matusa #caka #trencianskeho #v #rozhanovcich