Kláštor pod Znievom je malebná obec situovaná v Turčianskej kotline, neďaleko rieky Vríca, približne 16 km od mesta Martin. Obec sa pýši bohatou históriou a množstvom kultúrnych pamiatok, ktoré lákajú návštevníkov z celého Slovenska i zahraničia. Predstavuje obec s najbohatšou históriou v Turci. Obec charakterizuje zachovaná pôvodná urbanistická štruktúra.
V jej chotári odkryli hromadné nálezy z mladšej bronzovej doby a sídlisko púchovskej kultúry. Na území dnešnej obce Kláštor pod Znievom bol hromadný nález bronzov z mladšej doby bronzovej a sídlisko púchovskej kultúry. Hoci prvé stopy po osídlení pochádzajú v rámci širšieho regiónu už zo staršej doby kamennej (3200 - 1900 p. n. l.), bezprostredné okolie Znieva bolo osídlené až v dobe bronzovej. Dokladajú to zlomky dvoch medených sekeromlatov zo staršej doby bronzovej (1900 - 1500 p. n. l.) ako aj hromadný nález bronzových predmetov z mladšej doby bronzovej (1200 - 1000 p. n. l.). V dobe rímskej (1. - 4. stor. n. l.) bolo už územie obce i poloha neskoršieho hradu osídlená ľudom púchovskej kultúry.
Napriek potvrdenému a pomerne hustému osídleniu Turčianskej kotliny slovanským etnikom už od predveľkomoravského obdobia nemáme dosiaľ priamo z obce žiadne konkrétne poznatky o existencii slovanského sídliska. Rozhodujúcim činiteľom pri vzniku Kláštora pod Znievom bola existencia cesty vedúcej cez Diel (nad dnešným Vríckom) v pohorí Žiar, ktorá spájala kotlinu pri hornom toku rieky Nitry so širokou kotlinou rieky Turca a prechádzala práve územím našej obce.
Už v tomto čase sa v Turci usadili zoborskí benediktíni, ktorých panovník aj hmotne dotoval. Hraničná listina kráľa Kolomana z roku 1113 uvádza jediný majetok a to ”Villa sancti Ypoliti”, čo podľa neskorších prameňov bol dnešný Kláštor pod Znievom. Túto skutočnosť môžeme považovať za dôkaz centra väčšej občiny na území Kláštora pod Znievom už na prelome 10. - 11. storočia. Prvá písomná zmienka o území pod hradom Zniev, ktorý sa pôvodne nazýval Turčiansky hrad, sa nachádza v hraničnej listine kráľa Kolomana z roku 1113. Vtedy sa spomína ako Vila Sancti Ipoliti (osada sv. Hypolita) podľa cirkevného patróna.
Obec sa vyvinula z podhradia hradu Turiec-Zniev. Doložená je z roku 1253 ako Turuch, z roku 1251 ako Turch, Turul, z roku 1252 ako Thuruch, z roku 1422 ako Suburbium oppidum Thuroch, z roku 1503 ako Castrum Znio, Podhradie, z roku 1773 ako Klaster, z roku 1920 ako Kláštor pod Znievom; maďarsky Znióváralja, Znyóváralja; nemecky Klosster. V roku 1266 obci udelil kráľ Belo IV. ako prvej v Turci mestské výsady.
O tom, akou obcou teda Kláštor pod Znievom je, svedčí v prvom rade jeho názov, zložený z dvoch výrazov. Z prvého sa dozvedáme, že obec dostala meno od kláštora, ktorý tu bol založený, zatiaľ čo význam druhého výrazu - Zniev alebo Zniov - je nejasný. Predovšetkým nie je isté, čo tento výraz znamená a nie je jasné, čo sa týmto názvom pôvodne označovalo, či skalný výbežok pohoria Žiare a či hrad, ktorý na tomto výbežku povstal.
Premonštráti v Kláštore pod Znievom
Hrad Zniev prichýlil kráľa Belu IV. na úteku z bitky pri Slanej, čo okrem iných historických súvislostí dokazuje i skutočnosť, že len veľmi krátko po odchode Tatárov Belo IV. dňom 29. január 1243 datuje jednu svoju listinu ”apud castrum Turuz” - čiže „na hrade Turiec“, čo bol pôvodný názov hradu Zniev (od ktorého sa odvodil názov regiónu Turiec). Aby sa tento málo obývaný kraj mohol povzniesť a prinášať kráľovi a krajine náležitý úžitok, rozhodol sa kráľ Belo IV. založiť pod Turčianskym hradom kláštor Panny Márie pre rehoľu premonštrátov, ktorého založenie sa podľa známej kráľovskej listine datuje približne do obdobia roku 1251.
Navyše, Belo IV. daroval v roku 1252 Podhradie, Lazany, Slovany, Valču, Ležiakovo premonštrátom. Založili tu konvent P. Márie, ktorý bol do roku 1780 hodnoverným miestom a patril do roku 1530 premonštrátom, neskoršie svetským kňazom a súkromným majiteľom, v rokoch 1586-1773 jezuitom. Usídlenie sa rehole premonštrátov (v tej dobe známej v celej západnej Európe) a vybudovanie kláštora Panny Márie v Turci bolo požehnaním pre celý tento kraj stredného Slovenska.
Premonštrátski mnísi v duchu programu svojej rehole pracovali nielen na zúrodnení ľudských duší, ale i na zúrodnení kraja, v ktorom sa osadili. Vysušovali močiare a takto získanú pôdu menili na úrodné role. Vyrubovali alebo vypaľovali neprehľadné lesy a na ich miestach zriaďovali lúky, role a záhrady. Na uskutočňovanie takéhoto pracovného programu bolo potrebné stále viac pracovných síl.
V rámci svojich kompetencií premonštráti plnili v cirkvi aj staviteľskú funkciu. Už v 13. storočí začala svoju činnosť staviteľská gotická škola, ktorá najskôr v Znieve vystavala budovy kláštora, prepoštského a farského kostola a neskôr vybudovala kostoly v Turci (napr. Výsadné postavenie získal Zniev od roku 1251, kedy tu bol ustanovený konvent s právomocou hodnoverného miesta (locus credibilis). Obvod konventu zahŕňal komitáty Turiec, Orava, Liptov, Zvolen, Trenčín a plnil funkciu neskorších štátnych notárov a pozemkovoknižných úradov.
Mestečko Zniev dostalo okolo roku 1266 od kráľa Belu IV. aj prvé mestské práva v Turci. Odvtedy sa Zniev menoval mestom (suburbium oppidum Turoch). Kláštor pod Znievom ako mesto, v ktorom bolo sídlo prepozitúry, bol výstavnejší než ostatné obce dŕžavia, čo možno usúdiť najmä z toho, že premonštrátom na výstavbe obce veľmi záležalo. Výsledkom tohto diania je aj fakt, že Kláštor pod Znievom i dnes patrí medzi obce vzorne usporiadané a plánovito budované.
Kostol Panny Márie a kláštor premonštrátov pochádza z 13. storočia. V centre obce sa nachádza farský Kostol sv. Mikuláša z 13. storočia, ktorý bol v 18. Historicky a architektonicky najcennejší je areál bývalého prepošstva s kostolom a farský kostol s priľahlými stavbami.
Čo sa týka Znievskeho hradu, dôležitou udalosťou v jeho histórii bol fakt, že pri vzniku nového administratívneho celku Turčianskej župy sa nestal župným hradom (ktorým sa stal Sklabinský hrad). Znievsky hrad tak ostal hradom kráľovským (istý čas tu sídlila rodina kráľa Belu IV., neskôr jeho syn Štefan, ktorého žena Alžbeta tu bola dokonca väznená). Postupom času jeho význam upadal a postupne sa dostal do držby prepozitúry (slúžil v prvom rade ako miesto, ktoré v prípade hrozieb malo slúžiť ako úkryt ľuďom zo širokého okolia, napr. v roku 1433, kedy husitské vojská spustošili dolnú časť Turca vrátane dnešného Martina).
Neskôr sa hrad spolu s inými miestami na Slovensku stal miestom sporov a bojov prívržencov dvoch znepriatelených vladárov - Jána Zápoľského a Ferdinanda I. V roku 1605 sa ho zmocnili Bocskayovci, v roku 1681 ho vyplienili a vypálili Thökölyovci, v roku 1705 Rákócziovci. Posledná zmienka o hrade je z roku 1713.
Znievsky hrad
Hrad Zniev bol postavený pri staršej osade, ktorá v roku 1113 patrila zoborským benediktínom. Doložený je z roku 1243 ako castrum Turuz. Nakrátko sa stal župným hradom, v roku 1320 prešiel do majetku prepošstva, v roku 1440 získal hrad i prepošstvo Pongrác z Mikuláša. Stal sa sídlom panstva Zniev, ktoré bolo vyňaté z právomoci turčianskej župy. Na panstve sa rozvíjalo dobytkárstvo, salašníctvo, lesné a poľné hospodárstvo, lov a rybolov. Panstvu patrili obce Moškovec, Ondrašová, Polerieka, Socovce, Valča, Vrícko, Trnovo, Turčiansky Ďur.
V dejinách Kláštora pod Znievom (hradu, obce i prepozitúry) sa začalo nové obdobie v polovici 16. storočia, keď po vpáde Turkov do Uhorska nastali rozbroje medzi dvoma spomínanými kandidátmi na uhorský trón a keď na územie Uhorska začala prenikať reformácia cirkvi. Premonštráti sa snažili do svojich radov tiež vniesť potrebné reformy, ale na udržanie moci a vplyvu už bolo neskoro. Posledný prepošt Uriel Majthényi (spravoval prepozitúru v rokoch 1504 - 1541) musel pred Mikulášom Kostkom (český alebo poľský veľmož bojujúci na strane Jána Zápoľského) utiecť na Moravu a s ním aj ostatní premonštráti, pričom majetky kláštora si rozdelili po bohatstve túžiaci veľmoži.
Existencia samotného kláštora a jeho opevnenia bola ohrozená, aktuálne vládnuci majitelia sa totiž obávali možnosti, žeby si premonštráti opätovne nárokovali svoje majetky. Napokon sa však v roku 1566 Znievsky hrad i prepozitúra dostali spolu so všetkými majetkami do rúk novému ostrihomskému arcibiskupovi sídliacemu v Trnave - Mikulášovi Oláhovi.
Slovenská historiografia venuje málo pozornosti obdobiu vzbury Znievčanov, ktorej genéza siaha do polovice 17. storočia. Vtedy sa začala nespokojnosť poddaných, ktorí neboli ochotní podieľať sa v ľubovoľnom rozsahu pracovných síl na poddanských povinnostiach (najmä na výstavbe veľkého komplexu kolégia). Proti týmto povinnostiam sa postavili mešťania a ich richtára dal zemepán uväzniť. Ba dokonca Znievčanov pre ich neposlušnosť, neveru i vlastizradu vystríhal, že môže použiť rozsudok smrti.
Súd určil desať bodov ako podmienku odloženia trestu smrti. Situácia sa nezlepšovala a mešťania sa nevzdávali. Smutný koniec týmto revoltám priniesol rok 1666, kedy pre zvýšené turecké nebezpečenstvo a lúpežníkov, boli zákony uplatňované ako štatárium. Palatín Vesselényi poslal do Znieva svojho sekretára, samozrejme, aj s vojenskou asistenciou. Sekretár vymenoval osobitný súd. Súd dňa 31.marca 1666 vyniesol rozsudok smrti nad všetkými neposlušnými mešťanmi a na výstrahu už 3.apríla 1666 sťatím hlavy popravili troch predstaviteľov mesta. Až niekoľko dní po poprave prišli deviati Znievčania do rezidencie superiora Ruttkaya, aby sa zaviazali k poslušnosti.
Znievsky hrad
Jezuiti v Kláštore pod Znievom
Azda nikdy nemal Kláštor pod Znievom taký význam, aký nadobudol v druhej polovici 16. storočia, keď sa tunajšia prepozitúra Panny Márie stala dôležitým ohniskom rekatolizačného hnutia. V západných krajinách sa na poli rekatolizačného hnutia osvedčila rehoľa Spoločnosti Ježišovej, ktorá sa prostredníctvom Mikuláša Oláha usadila i v Trnave.
Je však zásluhou kardinála Juraja Draškoviča, že cisár a uhorský kráľ Rudolf II. v roku 1586 daroval Turčiansku prepozitúru Spoločnosti Ježišovej (jezuitom), aby v jej sídle - v Kláštore pod Znievom založili kolégium, v ktorom by sa vychovávala mládež a z ktorého by ako zo seminára mohli vychádzať katolícki kňazi. Začiatky ich pôsobenia bol náročné, hlavne kvôli silnému odporu protestantskej šľachty ale i skutočnosti, že väčšina jezuitov nebola slovenského pôvodu.
I napriek tomu tu však zotrvali a založili jezuitskú školu, získali na svoju stranu turčiansku protestantskú šľachtu a i vďaka podpore cisára Rudolfa II. konsolidovali majetkové pomery v chaose, ktorý zavládol po odchode premonštrátov. Zo Znieva sa stalo jedno z centier, odkiaľ bolo rekatolizované celé Slovensko. Turčiansky prepošt Peter Pázmány sa dokonca neskôr stal ostrihomským arcibiskupom a kardinálom.
Super rýchla história Slovenska
V tom čase bol Zniev známy ako stredisko priemyselnej výroby. V roku 1732 dovolil prepošt obyvateľom mestečka postaviť pivovar a variť pivo, čím sa potvrdil mestský charakter Kláštora pod Znievom. Do popredia sa dostávala výroba olejov a olejčekov (zachoval sa tlačený receptár, v ktorom nachádzame 26 liekov pre ľudí a 5 pre dobytok). Olejkárstvo sa v neskoršom období stalo významným obchodným artiklom, s ktorým sa neobchodovalo len v rámci územia vtedajšieho Uhorska, ale turčianski olejkári podnikali i v ďalekom Rusku, Nemecku, Švédsku či iných európskych krajinách (v roku 1786 sa hovorí o približne 3000 olejkároch zo stolice Turčianskej).
Práve dŕžavie kláštorskej prepozitúry sa považuje za kolísku slávneho obdobia olejkárov, keďže výraznejší rozmach tohto odvetvia súvisel práve s príchodom jezuitov a ich vedomostí. Táto činnosť mala zásadný vplyv na charakter mestečka, ktoré sa transformovalo viac z poľnohospodárskej na mestskú, obchodnícku komunitu. V rámci mestského práva mohol Zniev taktiež usporadúvať týždenné trhy a jarmoky. Túto výsadu Znievu udelil v roku 1643 cisár Ferdinand III.
Významná bola aj výroba papiera. Cechy sa však v Znieve veľmi neudomácnili. Okrem garbiarstva, stolárstva a výroby šindľov nenachádzame žiadne záznamy o ich živote. Neskôr sa v Znieve začala výroba papúč, vznikla zámočnícka dielňa a malá továreň na výrobu konfekcie. Zniev má aj svoje európske prvenstvo. Získal ho v roku 1578, odkedy tu pôsobila prvá botanická záhrada liečivých rastlín.
Čo sa týka veľkosti mestečka môžeme si o tom spraviť predstavu podľa počtu obyvateľov - v roku 1715 tu bolo 46 meštianskych, jedna želiarska a 11 slobodných rodín, spolu okolo 300 obyvateľov. V 16. - 17. storočí dohrával svoju úlohu v dejinách i Znievsky hrad. V čase nebezpečenstva vpádu Turkov sa opevňovali a budovali hrady na miestach, ktoré mohli byť Turkami prípadne ohrozené. Turiec však pre svoju polohu medzi ne nepatril.
Na hrade sa vystriedalo veľa majiteľov. Ako taký mal význam v časoch, keď hrozilo vojenské nebezpečie, avšak jeho nedobytná poloha sa stala príčinou jeho úpadku. Od 16. storočia pod vplyvom renesančnej módy aj veľmoži začali túžiť po pohodlnejšom živote, ktorý mohli mať v renesančných kaštieľoch budovaných na rovine a preto opúšťali hrady na nedostupných miestach, medzi inými i Zniev. Na konci 17. storočia boli pánmi Znievskeho hradu Revayovci.
Posledný raz sa Znievsky hrad uplatnil na začiatku 18. storočia počas rákocziovského povstania. O Znievskom hrade počujeme ešte v prvej polovici 18. storočia. V roku 1595 zostavili prvý urbár panstva. V rokoch 1599-1609 jezuiti opustili Turiec a ich majetky pripadli jezuitskej škole v Šali. Neskoršie získal turčiansky konvent a panstvo arcibiskup Pázmány. Od roku 1637 bol turčianskym prepoštom rektor trnavskej univerzity.
V roku 1650 odmietali mešťania poddanské povinnosti, najmä furmanky na stavbu trnavského kolégia. Prepošt dal uväzniť richtára Kračuna a zvláštny súd odsúdil všetkých mešťanov na smrť. Rozsudok nevykonali, ale pri novom spore v roku 1666 popravili richtára a dvoch prísažných. Mešťania museli podpísať potupný protokol a vzdať sa mestských privilégií.
Blízka obchodná cesta napomáhala rozvoj tunajšieho obchodu. Vyberalo sa tu polovičné mýto. Mešťania mali právo variť pivo a páliť lieh. Rehoľníci zriadili lekáreň, podporovali zber liečivých rastlín a výrobu liečivých olejov. Tunajší olejkári chodili od 16. storočia do Ruska, Poľska i na Kamčatku a do Perzie.
Pôsobenie jezuitov v Kláštore pod Znievom bolo síce plodné a intenzívne, avšak nie také dlhé ako pôsobenie premonštrátov. V roku 1773 bola rehoľa jezuitov rozpustená pápežom Klimentom XIV., jezuiti opustili aj svoju rezidenciu v Kláštore pod Znievom a majetky prepozitúry sa stali súčasťou Študijného fondu, z ktorého sa udržiavala Trnavská univerzita (neskôr presunutá do Budapešti).
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1113 | Prvá písomná zmienka o území pod hradom Zniev. |
| 1251 | Založenie kláštora Panny Márie pre rehoľu premonštrátov. |
| 1266 | Kráľ Belo IV. udeľuje obci mestské výsady. |
| 1578 | Vznik prvej botanickej záhrady liečivých rastlín v strednej Európe. |
| 1586 | Cisár Rudolf II. daroval Turčiansku prepozitúru jezuitom. |
| 1732 | Prepošt povoľuje obyvateľom stavať pivovar a variť pivo. |
| 1773 | Rehoľa jezuitov bola rozpustená. |
| 1869 | Založenie prvého slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia. |
Školské dejiny Kláštora pod Znievom
Najväčší význam Znieva pre slovenský národ majú jeho školské dejiny. Už na začiatku 14. storočia vznikla v Znieve kláštorná stredná škola, ktorá poskytovala aj vyššie vzdelanie. V týchto tradíciách pôsobila aj vyššia teologická škola (ktorá bola genézou Trnavskej univerzity). V rámci reforiem Jozefa II. bola v Znieve zriadená robotná škola. Chodievali do nej dievčatá sa priúčať ženským prácam. Aj táto škola mala charakter strednej školy s dvoma triedami.
Na začiatku 18. storočia vznikla v Znieve čoskoro chýrečná umelecko-rezbárska škola, jediná v súdobom Uhorsku. Vyšli z nej mnohí vynikajúci ľudoví umelci - rezbári. Najvýznamnejším rezbárom bol Juraj Toček, rodák zo Znieva. Mestečko Zniev sa zlatými písmenami zapísalo do národných dejín v roku 1869 založením prvého slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia.
Vznik tohto gymnázia bol výsledkom národných a kultúrnych snažení celej generácie národných buditeľov v druhej polovici 19. storočia. Slovenské gymnázium v Znieve vzniklo v omnoho zložitejších podmienkach ako revúce a martinské.
V rokoch 1869-1874 tu bolo slovenské patronálne katolícke gymnázium, neskôr štátny maďarský učiteľský ústav. Riaditeľom gymnázia bol Martin Čulen. Ako profesori tu pôsobili Samuel Zachej, Gabriel Zaymus, Matej Korauš. Gymnázium vychovalo viacerých predstaviteľov slovenského národného života, pracovníkov v oblasti národnej kultúry. Gymnázium bolo zrušené v roku 1874.
V poslednom roku existencie znievskeho gymnázia tu študovali žiaci, ktorí pochádzali z týchto oblastí: Hont - 2, Liptov - 10, Nitra - 16, Orava - 13, Pešť - 1, Morava - 1, Turiec - 32, Zvolen - 5, Prešpork - 4, Tekov- 7, Trenčín - 50. Znievske gymnázium navštevovalo počas jeho existencie 669 žiakov, martinské 671 a revúcke 566 žiakov.
Zo študentov znievskeho gymnázia vynikli budúci spisovatelia Anton Bielek a Ferko Urbánek. Riadne predmety boli napríklad Náboženstvo, Latinská reč, Slovenská reč, Maďarská reč, Nemecká reč, Zemepis, Počtoveda, Názorné merníctvo, Prírodopis, Dejepis, Silozyptm ap.. Mimoriadne predmety: Krasopis, Ovocinárstvo, Telocvik, Spev, Hudba, Francúzština, Prostonárodnie hospodárstvo ap. Pri porovnaní tohto učebného plánu s plánmi martinského a revúckeho gymnázia, týždenný počet v jednotlivých triedach bol vyšší ako na martinskom gymnáziu a skoro dosahoval počet vyučovacích hodín revúckeho gymnázia, ktoré bolo vyšším gymnáziom.
Od roku 1850 bola obec sídlom okresu a súdu. V 19. storočí sa stala jedným z centier slovenského národného hnutia. Najkrajšie obdobie v novodobých dejinách Kláštora pod Znievom otvorilo Memorandum národa slovenského a založenie Matice slovenskej. Po zatvorení gymnázia v roku 1874 bol založený učiteľský ústav, v ktorom študoval Martin Kukučín aj Jozef Gregor Tajovský. Ten zanikol v roku 1910. Na prelome 19. a 20. storočia sa mnohí z miestnych obyvateľov vysťahovali do Ameriky.
V roku 1785 mala obec 128 domov a 1141 obyvateľov, v roku 1828 mala 137 domov a 1584 obyvateľov. V roku 1850 sa Kláštor pod Znievom stal sídlom okresu a súdu, v rokoch 1869-1874 sídlom slovenského gymnázia a učiteľského ústavu. Koncom 19. storočia miestny obchod upadal, zanikali mestské podniky. Obyvatelia kupčili ako podomoví obchodníci radšej vo svete, najmä v Krakove, Varšave a Moskve. V rokoch 1880-1890 sa mnohí vysťahovali do Ameriky. V roku 1885 založili vzájomnú pokladnicu a gazdovské družstvo. V roku 1909 bolo sídlo okresného úradu presťahované do Turčianskych Teplíc, v roku 1911 aj sídlo učiteľského ústavu.
Za I. ČSR sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, remeslami a obchodom. Časť obyvateľov sa zapojila do SNP. Obec bola oslobodená 10. 4. 1945. Mesto bolo vyznamenané Radom práce.
Z ďalších pamiatkových objektov zaujme Točekovský dom - zrekonštruovaná budova slovenského katolíckeho gymnázia z roku 1869 a klasicistická radnica z roku 1780, budova ľudovej školy a niekoľko zemianskych kúrií. V miestnej časti Lazany sa zachovalo viacero domov dokumentujúcich ľudovú architektúru 19. storočia. Pred druhou budovou gymnázia sa nachádza busta Martina Čulena, prvého riaditeľa gymnázia. Pred základnou školou je umiestnená busta miestneho rodáka Alexandra Moyzesa, hudobného skladateľa a jedného z hlavných predstaviteľov slovenskej medzivojnovej hudobnej moderny.
Obec je východiskom turistickej trasy, ktorá vedie okolo cintorína južným smerom. Pokračuje po zalesnenom svahu, na ktorom sa rozkladá kalvária z roku 1728 s barokovým kostolom. Odtiaľ chodník pokračuje k zrúcanine stredovekého hradu Zniev. Pod hradným vrchom Zniev pramení neveľký potok, na ktorom vybudovali v polovici 13 stor. mnísi rádu premonštrátov najstarší rybník v Turci - Vädžer. V obci sa vyskytuje prameň Kláštornej minerálnej vody, ktorý sa využíva od začiatku 90-tych rokov.
Do najnovších dejín nášho národa sa Kláštor pod Znievom zapísal aj svojím aktívnym protifašistickým odbojom, keď sa na jar v roku 1944 vo Valčianskej doline začala partizánska činnosť. Vznikol oddiel Slovan, ktorý sa včlenil do 2. partizánskej brigády M. R. Štefánika pod vedením mjr.