Kláštor pod Znievom, malebné mestečko s bohatou históriou, sa nachádza v srdci Slovenska, v Turčianskej kotline, neďaleko rieky Vríca, približne 16 km od mesta Martin. Jeho dejiny siahajú hlboko do minulosti a vývoj mestečka je spätý s osudmi feudálneho domínia.
Mestečko sa vyvinulo zo zámockého podhradia a jeho meno má v histórii nezvyklé kolísanie. Najstarší názov je "villa s. Hippolyti" z doby benediktínov v 12. storočí. V 13. storočí menujú osadu podľa kraja Turca /de Turch, suburbium de Turoch/. V 16. storočí sa objavuje "Zniov". Najčastejšie sa v tejto dobe užíva meno "Mestečko Kláštera". Maďarské meno, ktoré sa od 18. storočia úradne užívalo, bolo Znyió Váralja. Z toho času bolo ľudové meno, ktoré užívali olejkárí „Varalín". Nem. meno Kühhorn. V 19. storočí sa začína už "Kláštor pod Zniovom".
Rozhodujúcim činiteľom pri vzniku Kláštora pod Znievom bola existencia cesty vedúcej cez Diel (nad dnešným Vríckom) v pohorí Žiar, ktorá spájala kotlinu pri hornom toku rieky Nitry so širokou kotlinou rieky Turca a prechádzala práve územím našej obce. Už v tomto čase sa v Turci usadili zoborskí benediktíni, ktorých panovník aj hmotne dotoval. Hraničná listina kráľa Kolomana z roku 1113 uvádza jediný majetok a to ”Villa sancti Ypoliti”, čo podľa neskorších prameňov bol dnešný Kláštor pod Znievom. Túto skutočnosť môžeme považovať za dôkaz centra väčšej občiny na území Kláštora pod Znievom už na prelome 10. - 11. storočia.
Premonštrátsky Kláštor: Duchovný a Hospodársky Rozvoj
Aby sa tento málo obývaný kraj mohol povzniesť a prinášať kráľovi a krajine náležitý úžitok, rozhodol sa kráľ Belo IV. založiť pod Turčianskym hradom kláštor Panny Márie pre rehoľu premonštrátov, ktorého založenie sa podľa známej kráľovskej listine datuje približne do obdobia roku 1251. Navyše, Belo IV. usídlenie sa rehole premonštrátov a vybudovanie kláštora Panny Márie v Turci bolo požehnaním pre celý tento kraj stredného Slovenska.
Premonštrátski mnísi v duchu programu svojej rehole pracovali nielen na zúrodnení ľudských duší, ale i na zúrodnení kraja, v ktorom sa osadili. Vysušovali močiare a takto získanú pôdu menili na úrodné role. Vyrubovali alebo vypaľovali neprehľadné lesy a na ich miestach zriaďovali lúky, role a záhrady. V rámci svojich kompetencií premonštráti plnili v cirkvi aj staviteľskú funkciu. Už v 13. storočí začala svoju činnosť staviteľská gotická škola, ktorá najskôr v Znieve vystavala budovy kláštora, prepoštského a farského kostola a neskôr vybudovala kostoly v Turci.
Výsadné postavenie získal Zniev od roku 1251, kedy tu bol ustanovený konvent s právomocou hodnoverného miesta (locus credibilis). Obvod konventu zahŕňal komitáty Turiec, Orava, Liptov, Zvolen, Trenčín a plnil funkciu neskorších štátnych notárov a pozemkovoknižných úradov. Mestečko Zniev dostalo okolo roku 1266 od kráľa Belu IV. aj prvé mestské práva v Turci. Odvtedy sa Zniev menoval mestom (suburbium oppidum Turoch).
Kláštor pod Znievom ako mesto, v ktorom bolo sídlo prepozitúry, bol výstavnejší než ostatné obce dŕžavia, čo možno usúdiť najmä z toho, že premonštrátom na výstavbe obce veľmi záležalo. Výsledkom tohto diania je aj fakt, že Kláštor pod Znievom i dnes patrí medzi obce vzorne usporiadané a plánovito budované.
Panoráma Kláštora pod Znievom.
Znievsky Hrad: Kráľovská Pevnosť a Útočisko
Čo sa týka Znievskeho hradu, dôležitou udalosťou v jeho histórii bol fakt, že pri vzniku nového administratívneho celku Turčianskej župy sa nestal župným hradom (ktorým sa stal Sklabinský hrad). Znievsky hrad tak ostal hradom kráľovským (istý čas tu sídlila rodina kráľa Belu IV., neskôr jeho syn Štefan, ktorého žena Alžbeta tu bola dokonca väznená).
Postupom času jeho význam upadal a postupne sa dostal do držby prepozitúry (slúžil v prvom rade ako miesto, ktoré v prípade hrozieb malo slúžiť ako úkryt ľuďom zo širokého okolia, napr. v roku 1433, kedy husitské vojská spustošili dolnú časť Turca vrátane dnešného Martina). Neskôr sa hrad spolu s inými miestami na Slovensku stal miestom sporov a bojov prívržencov dvoch znepriatelených vladárov - Jána Zápoľského a Ferdinanda I.
V 16. - 17. storočí dohrával svoju úlohu v dejinách i Znievsky hrad. V čase nebezpečenstva vpádu Turkov sa opevňovali a budovali hrady na miestach, ktoré mohli byť Turkami prípadne ohrozené. Turiec však pre svoju polohu medzi ne nepatril. Na hrade sa vystriedalo veľa majiteľov. Ako taký mal význam v časoch, keď hrozilo vojenské nebezpečie, avšak jeho nedobytná poloha sa stala príčinou jeho úpadku. Od 16. storočia pod vplyvom renesančnej módy aj veľmoži začali túžiť po pohodlnejšom živote, ktorý mohli mať v renesančných kaštieľoch budovaných na rovine a preto opúšťali hrady na nedostupných miestach, medzi inými i Zniev.
Na konci 17. storočia boli pánmi Znievskeho hradu Revayovci. Posledný raz sa Znievsky hrad uplatnil na začiatku 18. storočia počas rákocziovského povstania. O Znievskom hrade počujeme ešte v prvej polovici 18.
Znievsky hrad, kedysi kráľovská pevnosť.
PLAVECKÝ HRAD A VZOSTUP PÁLFFYOVCOV (DejinySK)
Jezuiti a Rekatolizácia
V dejinách Kláštora pod Znievom (hradu, obce i prepozitúry) sa začalo nové obdobie v polovici 16. storočia, keď po vpáde Turkov do Uhorska nastali rozbroje medzi dvoma spomínanými kandidátmi na uhorský trón a keď na územie Uhorska začala prenikať reformácia cirkvi. Premonštráti sa snažili do svojich radov tiež vniesť potrebné reformy, ale na udržanie moci a vplyvu už bolo neskoro.
Napokon sa však v roku 1566 Znievsky hrad i prepozitúra dostali spolu so všetkými majetkami do rúk novému ostrihomskému arcibiskupovi sídliacemu v Trnave - Mikulášovi Oláhovi. Azda nikdy nemal Kláštor pod Znievom taký význam, aký nadobudol v druhej polovici 16. storočia, keď sa tunajšia prepozitúra Panny Márie stala dôležitým ohniskom rekatolizačného hnutia. V západných krajinách sa na poli rekatolizačného hnutia osvedčila rehoľa Spoločnosti Ježišovej, ktorá sa prostredníctvom Mikuláša Oláha usadila i v Trnave.
Je však zásluhou kardinála Juraja Draškoviča, že cisár a uhorský kráľ Rudolf II. v roku 1586 daroval Turčiansku prepozitúru Spoločnosti Ježišovej (jezuitom), aby v jej sídle - v Kláštore pod Znievom založili kolégium, v ktorom by sa vychovávala mládež a z ktorého by ako zo seminára mohli vychádzať katolícki kňazi. Začiatky ich pôsobenia bol náročné, hlavne kvôli silnému odporu protestantskej šľachty ale i skutočnosti, že väčšina jezuitov nebola slovenského pôvodu. I napriek tomu tu však zotrvali a založili jezuitskú školu, získali na svoju stranu turčiansku protestantskú šľachtu a i vďaka podpore cisára Rudolfa II. konsolidovali majetkové pomery v chaose, ktorý zavládol po odchode premonštrátov. Zo Znieva sa stalo jedno z centier, odkiaľ bolo rekatolizované celé Slovensko.
Pôsobenie jezuitov v Kláštore pod Znievom bolo síce plodné a intenzívne, avšak nie také dlhé ako pôsobenie premonštrátov. V roku 1773 bola rehoľa jezuitov rozpustená pápežom Klimentom XIV., jezuiti opustili aj svoju rezidenciu v Kláštore pod Znievom a majetky prepozitúry sa stali súčasťou Študijného fondu, z ktorého sa udržiavala Trnavská univerzita (neskôr presunutá do Budapešti).
Školstvo a Vzdelávanie
Najväčší význam Znieva pre slovenský národ majú jeho školské dejiny. Už na začiatku 14. storočia vznikla v Znieve kláštorná stredná škola, ktorá poskytovala aj vyššie vzdelanie. V týchto tradíciách pôsobila aj vyššia teologická škola (ktorá bola genézou Trnavskej univerzity). V rámci reforiem Jozefa II. bola v Znieve zriadená robotná škola. Chodievali do nej dievčatá sa priúčať ženským prácam. Aj táto škola mala charakter strednej školy s dvoma triedami. Na začiatku 18. storočia vznikla v Znieve čoskoro chýrečná umelecko-rezbárska škola, jediná v súdobom Uhorsku. Vyšli z nej mnohí vynikajúci ľudoví umelci - rezbári. Vznik tohto gymnázia bol výsledkom národných a kultúrnych snažení celej generácie národných buditeľov v druhej polovici 19. storočia. Slovenské gymnázium v Znieve vzniklo v omnoho zložitejších podmienkach ako revúce a martinské.
Znievske gymnázium navštevovalo počas jeho existencie 669 žiakov, martinské 671 a revúcke 566 žiakov. Zo študentov znievskeho gymnázia vynikli budúci spisovatelia Anton Bielek a Ferko Urbánek.
Pri porovnaní tohto učebného plánu s plánmi martinského a revúckeho gymnázia, týždenný počet v jednotlivých triedach bol vyšší ako na martinskom gymnáziu a skoro dosahoval počet vyučovacích hodín revúckeho gymnázia, ktoré bolo vyšším gymnáziom.
Budova gymnázia v Kláštore pod Znievom.
Olejkárstvo: Turčianska Tradícia s Európskym Presahom
V tom čase bol Zniev známy ako stredisko priemyselnej výroby. V roku 1732 dovolil prepošt obyvateľom mestečka postaviť pivovar a variť pivo, čím sa potvrdil mestský charakter Kláštora pod Znievom.
Do popredia sa dostávala výroba olejov a olejčekov (zachoval sa tlačený receptár, v ktorom nachádzame 26 liekov pre ľudí a 5 pre dobytok). Olejkárstvo sa v neskoršom období stalo významným obchodným artiklom, s ktorým sa neobchodovalo len v rámci územia vtedajšieho Uhorska, ale turčianski olejkári podnikali i v ďalekom Rusku, Nemecku, Švédsku či iných európskych krajinách (v roku 1786 sa hovorí o približne 3000 olejkároch zo stolice Turčianskej). Práve dŕžavie kláštorskej prepozitúry sa považuje za kolísku slávneho obdobia olejkárov, keďže výraznejší rozmach tohto odvetvia súvisel práve s príchodom jezuitov a ich vedomostí. Táto činnosť mala zásadný vplyv na charakter mestečka, ktoré sa transformovalo viac z poľnohospodárskej na mestskú, obchodnícku komunitu.
V rámci mestského práva mohol Zniev taktiež usporadúvať týždenné trhy a jarmoky. Túto výsadu Znievu udelil v roku 1643 cisár Ferdinand III. Významná bola aj výroba papiera. Cechy sa však v Znieve veľmi neudomácnili. Okrem garbiarstva, stolárstva a výroby šindľov nenachádzame žiadne záznamy o ich živote. Neskôr sa v Znieve začala výroba papúč, vznikla zámočnícka dielňa a malá továreň na výrobu konfekcie.
Zniev má aj svoje európske prvenstvo. Získal ho v roku 1578, odkedy tu pôsobila prvá botanická záhrada liečivých rastlín.
Prví prisťahovalci, ktorí založili osadu, boli remeselníci a hradní služobníci. Títo nechceli žiť v poddanstve ako obyčajní sedliaci, preto si hľadali u panovníka zadovážil nejaké privilégiá, aké bolo zvykom dávať hosťom. Belo im dal „privilegium hospitum“, čo sa rovnalo asi slobodám krupinského práva. Mešťania si môžu voliť richtára a 12 prísažných. Dežmu bude dostávať po polovici F a kostol. Richtár je sudcom v miestnych sporoch a v menších deliktoch. Ako uznávací poplatok budú platiť kráľovi 5 mariek v striebre a 1 marku v denároch. Na základe toho stala sa osada mestečkom.
Privilégiá sa však stali aj prameňom dlhých a urputných sporov medzi zemepánom, ktorý požadoval od mešťanov také povinnosti, aké boli obvyklé u poddaných, a mešťanmi, ktorí ich nechceli plniť a stále sa proti ním búrili. Z toho povstali ponosy, vyšetrovania a súdy, z ktorých jeden skončil katastrofálne. Mestečko vydržiavalo týždenné trhy a výročné jarmoky, ktoré však boli legalizované len od Ferdinanda III. Ďalej boli tu dva papierové mlyny, ktoré vyrábali slušné kvantum papiera.
K rozvoju mosta prispel aj olejkárstvo. Vyrábali tu niektoré domáce liečivá a mešťania ich roznášali do širokého kraja Niektorí sa v cudzine aj usadili. Na svojich cestách zašli veľmi ďaleko, aj do Ruska. Zarobené peniaze investovali do výstavby obytných domov. Tieto sú výstavnejšie ako domy iných občanov. Mestečko malo svoj mestský dom a pečať.
Pamiatky a Kostoly v Kláštore pod Znievom
Kláštor pod Znievom ponúka množstvo historických a kultúrnych pamiatok, ktoré svedčia o jeho bohatej minulosti:
- Zrúcaniny hradu Zniev: Pochádzajú z 13. storočia z čias kráľa Belu IV, kedy bol centrom kráľovskej rodiny.
- Kláštor premonštrátov: Z polovice 13. storočia.
- Kláštorný kostol premonštrátov zasvätený Panne Márii: Zo začiatku 13. storočia, renesančne upravený.
- Farský kostol zasvätený sv. Mikulášovi: Z roku 1250. Vnútorné zariadenie je zo 16. storočia.
- Kostol na kalvárii: Z roku 1728, renovovaný v roku 1816.
- Rímskokatolícka fara: Postavená v barokovom slohu z roku 1726.
- Budova matičného gymnázia z roku 1874: Dnes sa tam nachádza pamätná izba.
Kostol sv. Mikuláša stojí uprostred mestečka a je ohradený železným plotom. Pôvodný štýl je gotický. Kostol prešiel mnohými nehodami a po požiari r. 1728 bol natoľko zruinovaný, že ho museli prestavať. Zo starého zostali iba múry. Na gotický štýl ešte poukazuje portál do sakrestie s hruškovitým kanelovaním. Vnútro kostola je barokizované. Klenba svätyne je krížová, v lodi valená. Organový chór je drevený. Pod dlažbou v priestore vchodu je krypta, ktorú 1909 zamurovali. Hlavný oltár je z r. 1910. Retabló má na stene, murované s reliéfnym obrazom sv. Mikuláša.
Prepoštský kostol stojí v západnej časti mestečka na rovine a je spojený so stavbou kláštora do jednej budovy. Svätyňa je štvorcová a má krížovú klenbu. V rohoch sedia jej rebrá na hlaviciach, pretínajú sa vo svorníku. Víťazný oblúk je lomený, sedí na pilastroch s hlavicami. Predná časť lode tvorila rehoľný chorus a má pôvodnú krížovú klenbu. Ďalšia časť lode mala drevenú povalu, ktorú pred r. 1520 nahradili terajšou renesančnou klenbou. Stojí na prístenných pilieroch a je ozdobená sieťou z rebier z omietky v nepravidelnom stvárnení. V stene svätyne je pastofórium ozdobené vrúbkovaním. Ranogotický je aj organový chór, ktorý má tri lomené oblúky a jeho krížová klenba stojí na štyroch osembokých stĺpoch. Na ňom je organ. Zábradlie chóru sa datuje z r. 1520. Je ozdobené maľbou 12 apoštolov. Všetky okná sú úzke, vysoké, zakončené lomeným oblúkom. Pod chórom je vchod do bočnej kaplnky, ktorá bola postavená niečo pred r. 1520. Je veľmi vysoká, štvorcového pôdorysu, s krížovou klenbou bez rebier. Hlavný oltár je barokový z konca 17. st. Má starší obraz P. Márie s Ježiškom, zo začiatku 16. st. Oltár je ozdobený točenými stĺpmi a sochami 6 svätcov. Ako zvláštnosť má kované antipendium zo strieborného plechu, barok. Vo veži, ktorú postavili r. 1826, je jeden zvon. Sakrestia bola postavená vtedy, kedy aj kaplnka. Má krížovú rebrovú klenbu. Zo sakrestie je úzky vchod do miestnosti, ktorá slúžila ako väzenie.
Kalvária stojí na vŕšku južným smerom. Má kostolík ohradený múrom. R. 1728-1729 bola postavená so siedmimi štáciami. Má vežu a v nej zvon 60kg. Pod kostolíkom je krypta. Bola postavená z iniciatívy Mikuláša Ďurčániho, F v Lipt. Sliačoch, tunajšieho rodáka. On venoval 500 zl a ostatné výdavky boli hradené z milodarov. Najviac prispel Juraj Mihalóczy SJ prefekt rezidencie. R. 1935 zásluhou farára Baraníka boli postavené chýbajúce štácie a kostolík bol obnovený. Pútnikov od toho času pribudlo.
Kaplnka sv. Margity stála pod hradom, na ktorom sa zastavil na svojou úteku pred Tatármi Belo IV. Ako vótum obetoval svoju dcéru Margitu. Do r. 1741 bola drevená. Potom jezuiti postavili murovanú. Kaplnka sv. Jozefa v Lazanoch. Postavili ju r. 1890 z pozostalosti po Františke Štekláčovej v sume 850 zl. Poručila aj zlaté a strieborné mince na kalich. Najviac pri stavbe pomáhala sestra nebohej Johana Miková. J. Volko dal zvon.
Fara bola pôvodne drevená. R. 1728 zhorela. Potom postavili murovanú. Po novom požiari r. 1252 spomína sa Martin, plebán z Turca - Medzi 1332-1337 sp. Georgius plebanus de T/ur/otz - 136.. sp. Pavel plebán de Váralja - 1422 SP. Šimon - 1456 parochus s. Nicolai de Turócz - 1559 sp. Pertina Ladislav - 1560 sp. Ján, Moravan - 1652 P. Martin Dragovics SJ - 1664 P. Adam Závodný SJ - 1680 P. Imrich Černík - P. CV 1731 - 1821, HD I,II,III.
Súčasnosť Obce
Kedysi významné mesto, dnes trošku zabudnutá obec na Turci, kde história dýcha na každom kroku a jej občania si ju hrdo pripomínajú. Svoju pečať tu zanechali jezuiti, neskôr i významní národovci a spisovatelia. Dnes je Kláštor pod Znievom obľúbenou destináciou pre turistov, ktorí hľadajú pokoj, krásnu prírodu a bohatú históriu.
Obec má asi väčšina z nás zafixovaný ako pútnické miesto. Nad obcou sa nachádza kalvária s Kostolom sv. Kríža, hneď pod ňou Kaplnka sv. Huberta a vedľa Lurdská kaplnka. Ľudia tam radi chodia, lebo k nej netreba veľa šľapať, vidieť z nej pekne vrch Zniev i s hradom a deti sa tam vybláznia pokusmi na ňu vyliezť.