Kláštor servitov: História rehole na Slovensku a jej svätí

V histórii katolíckej cirkvi zohrávajú významnú úlohu mnohí svätí. Medzi nimi vynikajú dvaja muži menom Filip: svätý Filip Benícius a svätý Filip Neri. Ich životy boli príkladmi zbožnosti, pokory a oddanosti službe Bohu a blížnym.

Svätý Filip Benícius

Svätý Filip Benícius je významnou postavou v histórii katolíckej cirkvi, obzvlášť v kontexte rehole servitov. Jeho sviatok sa oslavuje 23. augusta.

Filip Benícius sa narodil 15. augusta 1233 vo Florencii, v Taliansku, do ušľachtilej rodiny Benizi v okrese Oltrarno. Jeho pôvod v aristokratickej rodine mu nebránil zvoliť si náboženský život. Už v ranom detstve, ako päťmesačné dieťa, prejavil pozoruhodnú zbožnosť, keď údajne vyzval svoju matku, aby dala almužnu členom rehole servitov, čo svedčí o jeho skorom spojení s týmto náboženským spoločenstvom.

Pred vstupom do rehole študoval s pozoruhodným úspechom medicínu a filozofiu na prestížnych univerzitách v Paríži a Padove, kde získal doktorát z oboch odborov. Po ukončení štúdií krátko vykonával lekársku prax, čím preukázal svoje intelektuálne schopnosti a súcit s trpiacimi.

V roku 1250 alebo 1253 sa Filip rozhodol vstúpiť do rehole servitov vo Florencii. Spočiatku slúžil ako laik až do roku 1259, kedy bol na príkaz predstavených vysvätený za kňaza. Jeho kázne si rýchlo získali veľkú pozornosť a uznanie, čím sa stal jedným z najvýznamnejších kazateľov svojej doby. V roku 1262 bol vymenovaný za magistra novicov v Siene a neskôr pôsobil ako predstavený viacerých kláštorov, kde prejavil svoje organizačné a duchovné vodcovské schopnosti.

Svätý Filip Benícius bol známy aj svojou hlbokou úctou k Panne Márii, ktorú horlivo šíril medzi veriacimi a podporoval mariánsku zbožnosť vrátane modlitby ruženca.

Generálny predstavený rehole servitov

V roku 1267 bol svätý Filip Benícius zvolený za generálneho predstaveného rehole servitov. Jeho vedenie bolo kľúčové najmä v období vnútorných konfliktov a rozdelenia v ráde. S múdrosťou a charizmou dokázal zmieriť súperiace frakcie a obnoviť jednotu a disciplínu v spoločenstve. Jeho pôsobenie na čele rádu sa vyznačovalo horlivosťou a trpezlivosťou pri reforme a upevňovaní rehole, čím sa mu pripisuje jej oživenie v čase, keď čelila existenčnej kríze.

Cirkevné a spoločenské záležitosti

Okrem vedenia rehole sa svätý Filip angažoval aj v širších cirkevných a spoločenských záležitostiach. Po smrti pápeža Klementa IV. v roku 1268 bol vplyvným kardinálom Ottobuonim navrhnutý ako možný kandidát na pápeža. Táto možnosť ho natoľko znepokojila, že z pokory utiekol a skryl sa v jaskyni, až kým nebol zvolený nový pápež. V roku 1279 sa aktívne podieľal na snahách o dosiahnutie mieru medzi znepriatelenými stranami Guelfov a Ghibellinov. Pomáhal aj svätej Juliáne pri založení tretieho rádu servitov.

V roku 1284 prejavil svoju misionársku horlivosť vyslaním prvých servitských misionárov na Ďaleký východ. O rok skôr, v roku 1283, pôsobil v meste Forlì, kde sa podľa legendy zo 16. storočia stretol s osemnásťročným Peregrínom Laziosim, synom gibelínskeho vodcu, ktorý neskôr vstúpil do rehole servitov a bol tiež kanonizovaný.

Úmrtie a kanonizácia

Svätý Filip Benícius zomrel 22. augusta 1285 v Todi, počas oktávy Nanebovzatia Panny Márie. Jeho povesť svätosti sa rýchlo šírila a pápež Lev X. uznal jeho kult 24. januára 1516, čo predstavovalo akúsi beatifikáciu pred formálnym ustanovením tejto kategórie. Za svätého ho kanonizoval pápež Klement X. v roku 1671. Jeho liturgická spomienka sa slávi 23. augusta.

Život svätého Filipa Benícia je príkladom zbožnosti, pokory a oddanosti službe Bohu a blížnym. Jeho duchovné dedičstvo naďalej inšpiruje členov rehole servitov a všetkých katolíkov, ktorí sa snažia nasledovať Krista v modlitbe a láske k druhým.

Svätý Filip Neri

Práve pred 500 rokmi, 21. júla 1515, sa v talianskej Florencii narodil sv. Filip Neri, zakladateľ Kongregácie kňazov oratoriánov; svätec označovaný za „Apoštola Ríma“, veľmi obľúbený obyvateľmi Večného mesta, kde žil 60 rokov a kde ako 80-ročný 26. mája 1595 zomrel. Pochovaný je v rímskom kostole Santa Maria in Vallicella, známejšom ako Chiesa Nuova. Priblížme si v krátkosti život a odkaz sv. Filipa Neriho:

Narodil sa v čase vystúpenia reformátorov - Luthera, Zwingliho a Kalvína. Napriek tomu, že jeho rodičia pochádzali zo vznešených rodov, ich majetok veľmi neprekvital. Filip Neri však dostal kvalitné vzdelanie u dominikánov.

Filipova matka zomrela, keď bol ešte chlapcom. Vychovávala ho zbožná, jemnocitná nevlastná matka. Filip mal dve sestry a brata, ktorý však zomrel v mladom veku. V roku 1534 odišiel do Ríma, kde žil veľmi chudobne. Čo mal, predal, peniaze rozdal chudobným, chodil do nemocnice, opatroval chorých. Rozprával ľuďom o Bohu a o kresťanskom živote. Hriešnikov sa usiloval priviesť k pokániu. Bol známy svojou veselosťou.

Avšak po tom, čo jeho otcovi zhorel všetok majetok, ostali úplne chudobní. Filip sa mal podľa otcovho želania vyučiť za obchodníka, čo sa Filipovi nepáčilo a rozhodol sa zasvätiť svoj život Bohu. Preto v roku 1534 odišiel do Ríma, kde študoval a zároveň učil dvoch synov zámožného človeka. Filip žil veľmi chudobne. Všetko čo mal, predal a peniaze rozdal chudobným. Staral sa o chorých a v roku 1548 založil Bratstvo Najsvätejšej Trojice, ktoré poskytovalo stravu a ubytovanie pre pútnikov.

V roku 1548 založil Bratstvo Najsvätejšej Trojice, ktorého cieľom bolo poskytovať pútnikom v Ríme ubytovanie a stravu. Takisto pomáhali aj prepusteným z nemocnice a ľuďom bez prostriedkov. V roku 1551 sa na naliehanie svojho spovedníka dal vysvätiť za kňaza. Následne chcel odísť na misie do Indie, avšak prior kláštora cisterciánov, s ktorým sa o tom radil, mu povedal: „Tvojou Indiou nech je Rím!“

Filip teda zostal v Ríme, ktorý sa stal naozaj jeho misijným pôsobiskom. Usiloval sa viesť ľudí k čnosti. Vďaka svojej priamosti a veselosti sa mu mnoho hriešnikov podarilo priviesť k pokániu. Ako kňaz už nekázal tak často na uliciach, ale zhromažďoval mužov a chlapcov, s ktorými o všeličom debatoval a spolu chodil aj ošetrovať chorých. V roku 1558 preložil tieto schôdzky do zvláštnej modlitebne - do oratória (z lat. orare - modliť sa), ktoré sa nachádzalo nad chrámovou klenbou v kostole San Girolamo della Carità. Členovia sa začali nazývať oratoriáni. Nebola to rehoľa ani kláštor, nemali predpisy, prísť mohol, kto chcel. V tom čase prebiehal Tridentský koncil, ktorého závery sa zvlášť snažili oratoriáni uskutočňovať.

Rím sa pre Filipa stal misijným pôsobiskom. Spolupracoval so sv. Ignácom z Loyoly, či sv. Františkom Saleským. Neskôr žil ako pustovník v kláštore a zomrel v roku 1595.

Keď sv. Filip Neri zostarel, žil ako pustovník vo svojej izbe v kláštore pri Chiesa Nuova. Zomrel vo veku 80 rokov 26. mája 1595. Za svätého bol vyhlásený v roku 1622 spoločne so sv. Ignácom z Loyoly a sv. Františkom Xaverským.

Myšlienky sv. Filipa Neriho

• „Boh vždy hľadal v srdciach ľudí ducha pokory, a držanie sa pri zemi. Nič sa tak Bohu neznepáči, ako keď je človek nafúkaný v hodnotení seba samého. Synovia moji, bude pokorní, držte sa pri zemi, hlavne buďte veľmi pokorní. Upokorujte sa vždy, hľadajte nižšie miesto vo vlastných očiach i v očiach iných, aby ste sa mohli stať veľkými v Božích očiach.“
• „V čase trápenia a duchovnej vyprahnutosti je skvelým liekom predstava byť žobrákom v prítomnosti Boha a svätých, a tak ísť raz k jednému, raz k druhému svätému pýtať si duchovnú almužnu s takým pohnútím a tak opravdivo, ako to robia chudobní. A niekedy to treba robiť aj fyzicky a ísť najprv do kostola jedného svätého, potom do kostola ďalšieho, a pýtať si takúto almužnu. Keď duchovná osoba, ktorá žiada nejakú milosť, pocíti veľký pokoj ducha, je to dobrý znak, že Pán jej ju už dal alebo jej ju chce dať.“
• Deťom a mladým, ktorí sú v ustavičnom pohybe, často opakoval: „Blažení ste, vy mladí, ktorí máte toľko času robiť dobro! Buďte veselí, ale nehrešte! Nežným ale záväzným bolo aj jeho pozvanie: Ukľudnite sa, ak môžete!“

Patronát

Svätý Filip je patrón lekárnikov, farbiarov a obchodníkov s farbami, klobučníkov, cukrárov, paštekárov, obchodníkov, valchárov. Patrónom humoristov je práve sv. Filip Neri, ktorý vynikal radosťou a veselosťou.

Rehoľa servítov

Rád služobníkov Panny Márie (lat. Ordo Servorum Beatae Mariae Virginis, skratka OSM), známy aj ako servíti, je jedným z piatich pôvodných žobravých rádov Katolíckej cirkvi. Jeho korene siahajú do Florencie v roku 1233, keď sa sedem bohatých obchodníkov - Bonfiglio Monaldi, Ján Manetti, Manetto dell'Antella, Amadio Amidei, Sostegno Sostegni, Uguccione Uguccioni a Alexej Falconieri - rozhodlo opustiť svetský život plný konfliktov a materializmu. Utiahli sa do samoty na vrch Monte Senario, aby viedli život v modlitbe, pokání a bratskom spoločenstve.

Ústredným prvkom spirituality servítov je hlboká úcta k Panne Márii, osobitne pod titulom Bolestná Matka. Podľa tradície im Panna Mária zverila čierny habit ako pripomienku jej utrpenia pod krížom a usmernila ich k prijatiu Rehole svätého Augustína. Charizma rádu je založená na compassio - spolucítení s Kristovým utrpením prostredníctvom meditácie o siedmich bolestiach jeho Matky. Táto spiritualita sa prejavuje v špecifických pobožnostiach, ako je Ruženec k Siedmim bolestiam Panny Márie a Cesta Matky (Via Matris). Rád, ktorý bol definitívne schválený pápežom Benediktom XI.

Siedmi svätí zakladatelia rehole Služobníkov Panny Márie (známej aj ako servíti), boli Buonfiglio dei Monaldi, Giovanni di Buonagiunta, Amadeus degli Amidei, Ricovero dei Lippi-Ugguccioni, Benedetto dell'Antella, Gherardino di Sostegno a Alessio de' Falconieri. Títo siedmi muži pochádzali z popredných kupeckých rodín v talianskej Florencii v 13. storočí. Spájala ich hlboká mariánska úcta a členstvo v laickom spoločenstve „Spoločnosť Našej Panej“. V politicky a spoločensky nepokojnej dobe sa rozhodli opustiť svetský život, majetky a rodiny, aby sa zasvätili Bohu v chudobe a pokání. Podľa tradície sa im 15. augusta 1233 zjavila Panna Mária a vyzvala ich, aby založili rehoľu na jej počesť. Utiahli sa preto do samoty na Monte Senario neďaleko Florencie, kde viedli prísny život modlitby, pôstu a služby. Ich spoločenstvo, založené na bratskej láske a úcte k Sedembolestnej Panne Márii, sa stalo základom rehole servítov. Rád bol predbežne schválený v roku 1249 a definitívne potvrdený pápežom Benediktom XI. v roku 1304. Zatiaľ čo ostatní zakladatelia zomreli v priebehu 13. storočia, svätý Alexius Falconieri sa dožil až 110 rokov a zomrel 17. februára 1310. Všetci siedmi boli spoločne svätorečení pápežom Levom XIII. dňa 15. januára 1888. Ich spoločný liturgický sviatok sa slávi 17.

Modlitba k Siedmim svätým zakladateľom

Siedmi svätí zakladatelia, vy, ktorí ste opustili bohatstvo a pocty sveta, aby ste v bratskej láske spoločne slúžili Bohu a Panne Márii, vyprosujte nám ducha jednoty a pokory. Pomáhajte nám počuť Boží hlas v našich životoch a s odvahou naň odpovedať. Nech na vašu orodovanie nasledujeme Krista v spoločenstve a službe blížnym.

Pôsobenie rehole servítov na Slovensku

Rehoľa servítov, ktorú založili Siedmi svätí zakladatelia, pôsobila aj na území Slovenska. Prvý kláštor založili v roku 1671 v Holíči. Neskôr pôsobili aj v Bratislave, kde spravovali Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej, a vo Vranove nad Topľou. Ich duchovné pôsobenie bolo úzko späté so šírením úcty k Sedembolestnej Panne Márii, Patrónke Slovenska, čo predstavuje významné prepojenie ich charizmy so slovenskou spiritualitou.

Svätý Jakub Starší

Svätý Jakub Starší, v slovenskom jazyku známy aj ako Jakub Väčší alebo Jakub Zebedeov, patrí k dvanástim apoštolom, ktorých si vybral Ježiš Kristus. Prívlastok „starší“ alebo „väčší“ sa mu dáva na odlíšenie od iných apoštolov s rovnakým menom, predovšetkým od Jakuba mladšieho, syna Alfejovho. Toto rozlíšenie je dôležité, pretože Nový zákon spomína viacero osôb s menom Jakub, a preto je nevyhnutné hneď na začiatku objasniť, o ktorého apoštola ide.

Fakt, že je potrebné ho odlišovať, poukazuje na jeho význam a rozsiahlu úctu v kresťanskej tradícii. Život svätého Jakuba bol úzko spojený s jeho rodinou. Bol synom Zebedeja, ktorý sa živil rybolovom, a Salome. Jeho bratom bol Ján, ktorý sa taktiež stal apoštolom a je známy ako svätý Ján Evanjelista. Predtým, ako sa Jakub stal Ježišovým učeníkom, pracoval ako rybár na Genezaretskom jazere, pravdepodobne v blízkosti Betsaidy.

Evanjeliá opisujú, ako Ježiš povolal Jakuba a Jána, aby ho nasledovali, keď so svojím otcom Zebedejom lovili ryby. Bez váhania zanechali svoje siete a loď a rozhodli sa ísť za Ježišom. Táto okamžitá odpoveď na Ježišovo volanie svedčí o ich hlbokej viere a odhodlaní. Počas svojho pôsobenia bol Jakub súčasťou Ježišovho vnútorného kruhu, spolu s Petrom a Jánom.

Táto trojica apoštolov bola svedkom kľúčových udalostí Ježišovho života, ako bolo premenenie na hore Tábor, vzkriesenie Jairovej dcéry a Ježišova úzkosť v Getsemanskej záhrade. Toto výnimočné postavenie v Ježišovom spoločenstve poukazuje na hĺbku ich vzťahu a ich dôležitú úlohu v šírení evanjelia. Ježiš dal Jakubovi a Jánovi prezývku „Boanerges“, čo znamená „Synovia hromu“, pravdepodobne kvôli ich temperamentnej povahe.

Táto prezývka naznačuje ich horlivosť a silné emócie, ktoré sprevádzali ich nasledovanie Krista. Po Ježišovom nanebovstúpení sa Jakub venoval kázaniu evanjelia. Tradícia hovorí, že pôsobil v Jeruzaleme, Samárii a dokonca aj v Španielsku. Hoci biblické záznamy neposkytujú podrobnosti o jeho misijných cestách po Turícach, tradícia o jeho pôsobení v Španielsku je silná a významná, najmä v súvislosti so Santiagom de Compostela.

Svätý Jakub sa stal prvým z apoštolov, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Okolo roku 44 po Kristovi bol v Jeruzaleme zatknutý kráľom Herodesom Agrippom I. a popravený sťatím. Jeho mučeníctvo je zaznamenané v Skutkoch apoštolov a svedčí o jeho neochvejnej viere v Krista až do samého konca. Legenda hovorí, že cestou na popravisko uzdravil ochrnutého muža, čo viedlo k obráteniu a následnej mučeníckej smrti jedného z jeho katov.

Táto spojitosť s významným pútnickým miestom zdôrazňuje jeho trvalé dedičstvo a úctu, ktorú si získal.

Santiago de Compostela

V 8. storočí boli relikvie sv. Jakuba zachránené pred pustošením mohamedánov a prenesené do Španielska. K ich uchovaniu a úcte bol postavený kostol v Galícii, kostol sv. Jakuba, ktorý bol posvätený 25. júla 816. Možno aj z týchto udalostí sa odvodzuje jeho doslova vojenské zameranie proti Maurom, proti Mohamedánom, ktorí ohrozovali Španielsko.

Z tohto chrámu sa stalo asi v 10. st. slávne pútnické miesto Santiago de Compostella, ktoré bolo do 15. st. viac navštevované ako samotný Rím a Jeruzalem. Význam sv. Jakuba pre Španielsko bol kedysi tak veľký, že Španielsko nazývali aj Jakubovou zemou. V roku 1161 vznikol v Leone rytiersky rád „sv.

Vieme, že sv. apoštol Jakub býva označený aj mušľou. Hovorí sa o Jakubovej mušle. Toto sa odvádza od starého zvyku, že pútnici, ktorí navštívili Jakubov hrob, dostali klobúk, ktorý bol ozdobený veľkou mušľou. Od tohto zvyku sa odvodzuje patronát sv. Jakuba nad klobučníkmi, teda nad tými, ktorí vyrábali klobúky.

Sv. Jakub bol patrónom rytierov, robotníkov, lekárnikov a drogistov, klobučníkov a voskárov, tiež bol patrónom tých, ktorí vyrábali železné reťaze, a samozrejme bol patrónom pútnikov. Zvykli ho vzývať i v prosbách za dobré počasie. Aj u nás býval zvyk, že v deň sv. Jakuba prinášali sedliaci prvé zrelé jabĺčka na požehnanie a do dnešného dňa im zvykneme hovoriť jakubky.

Zobrazovanie sv. Jakuba

Na obrazoch ho môžeme vidieť ako apoštola, väčšinou s knihou. Tiež býva znázorňovaný ako pútnik s palicou, s fľašou, s vreckom a klobúkom. Na niektorých zobrazeniach sú poukazy na jeho mučeníctvo. Zobrazuje sa tiež ako rytier „Matamoros“ čo znamená „ničiteľ Maurov“.

Svätý Filip Apoštol

Svätý Filip bol rybárom a patril medzi učeníkov Jána Krstiteľa. Spolu s apoštolom Ondrejom boli jedinými apoštolmi, ktorí majú grécke meno. V zoznamoch apoštolov sa uvádza na piatom mieste. Bol jedným z prvých, ktorí šli za Ježišom (Jn 1, 43-44). Ihneď získal Natanaela, neskoršieho apoštola Bartolomeja, a priviedol ho k Ježišovi (Jn 1, 45-46), bol pri nasýtení zástupov z piatich chlebov (Jn 6, 5.7.). Na neho sa obrátili grécki pútnici, keď chceli vidieť Majstra (Jn 12,21). Žiadal Krista, aby apoštolom ukázal nebeského Otca (Jn 14,8). Po Kristovom zmŕtvychvstaní ohlasoval evanjelium najprv vo svojej vlasti, potom pôsobil v Skýtii a Frýgii v Malej Ázii (Turecko), kde obrátil a pokrstil mnoho pohanov.

O jeho smrti legendy hovoria, že bol zajatý modlárskymi kňazmi, bičovaný, ukrižovaný a ukameňovaný za cisára Domiciána.

Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“. Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: »Ukáž nám Otca?!« Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne.

Patrón

Svätý Filip je patrón lekárnikov, farbiarov a obchodníkov s farbami, klobučníkov, cukrárov, paštekárov, obchodníkov, valchárov.

Svätý Jakub Mladší

Svätý Jakub Mladší bol synom Alfeja (zvaného aj Kleofas) a matky Márie, ktorá bola príbuznou Panny Márie, preto ho označovali ako Pánovho brata (porov. Mt 13,55; 27,56; Mk 6,3; 15,40) a rodným bratom svätého Júdu Tadeáša. Spomínajú ho všetci synoptici na jednom z posledným miest, čo znamená, že bol medzi apoštolov prijatý medzi poslednými (Mt 10,3; Mk 3,18; Lk 6,15; Sk 1,13). Patril k Nazirejcom, u Židov požíval veľkú vážnosť a pre jeho svätý a prísny život ho už v mladosti volali „Spravodlivý“.

Patril medzi stĺpy Cirkvi spolu s Petrom a Jánom. Stal sa prvým predstaveným (biskupom) kresťanskej obce v Jeruzaleme (Sk 12,17; 15,ý.13; 21,18; Gal 1,19; 2, 9.12), autorom jedného listu (Jak 1,1), v ktorom zdôrazňuje trpezlivosť v utrpení a vieru, ktorá je bez dobrých skutkov mŕtva. Ku Kristovi priviedol mnoho Židov. Na popud veľkňaza Annáša II. bol zhodený z chrámovej hradby a na zemi ho dobili kameňmi, čo dosvedčuje aj Jozef Flávius (Ant. 20, 9,1).

Jakub Mladší sa po zoslaní Ducha Svätého stal prvým biskupom Jeruzalema.

tags: #klastor #servitov #na #slovensku