Nitra aj za vlády Arpádovcov nestratila svoje významné politické, hospodárske, ale aj kultúrne postavenie. Dotýchto rokov (1048-1077) patrí rozkvet moci vojvodov. Obnovenie Nitrianskeho biskupstva vychádzalo aj z vnútropolitických pomerov Uhorskej ríše.
Keď sa na Veľkú noc 11. apríla 1064 stretol uhorský kráľ Šalamún (1063-1074) s päťkostolským biskupom Maurom, pochádzajúcim pravdepodobne z Nitrianska, a nitrianskym vojvodom Gejzom (uhorským kráľom bol v rokoch 1074-1077), Gejza povzbudil Maura, aby napísal či dopísal Legendu o pustovníkoch Svoradovi-Andreji a Beňadikovi, ktorí žili v Nitre na Zobore a na Skalke pri Trenčíne. Svojím prísnym asketickým životom, modlitbou a prácou si získali úctu mnohých už za svojho života. Biskup Maurus uvádza v hagiografickom spise miesto pochovania chrám, ktorý menuje „Bazilikou sv. Emeráma, mučeníka.
Pri stretnutí v Päťkostolí sa rokovalo okrem dôležitých politických záležitostí aj o cirkevnom usporiadaní kráľovstva. Nové a definitívne usporiadanie štátoprávnych pomerov, podľa ktorých obdržal knieža Gejza vládu nad jednou tretinou uhorského kráľovstva - teda aj nad Nitrou, kde už pred ním panoval jeho dedo Vazul a otec Belo -, nevyhnutne vyžadovalo aj usporiadanie novej cirkevnej organizácie. Aj keď nie sú doklady o obnovení biskupstva v tomto období, iste žila táto myšlienka aj po nastúpení na trón sv. Ladislava I.
K obnoveniu biskupstva došlo s najväčšou pravdepodobnosťou za kráľa Kolomana I. (1095-1116). Možno sa právom domnievať, že išlo o jednoduchý prechod z prepoštstva na biskupstvo asi bez väčšieho osobitného majetkového zabezpečenia. V čase obnovenia biskupstva sa stretáme aj so správou o Nitrianskej kapitule, a to v listine z r. 1111, známej už v spore zoborského kláštora. Spomínajú sa Lambert, dekan chrámu sv. Emeráma, Villermus, Grammaticus, Daniel a Posko, kanonici sv.
V počiatkoch obnovenia biskupstva došlo pravdepodobne aj k zriadeniu archidiakonátov v Nitrianskej diecéze. Nitriansky archidiakonát, ktorý sa po prvý raz spomína roku 1222 v listine pápeža Honoria z 15. decembra: „Honorio III. papa, Iacobo episcopo et archidiacono Nitriensibus... [12], však nepatril do Nitrianskeho biskupstva, ale do ostrihomskej arcidiecézy (tam je dodnes hodnosť archidiakona nitrianskeho). Vývoj správy archidiakonátov, tak ako aj v susedných, krajinách opieral sa o vtedajšie politické rozdelenie územia a vznikol z dôležitejších hradných fár, ako napr. Trenčín, Nitra i Hradná (Gradna). Popri týchto sa v XI.
Počet farností v čase obnovenia biskupstva iste nebol veľký. V prameňoch z doby Arpádovcov sa už stretáme s menami obcí, v ktorých mohli byť založené prvé farnosti; napr. Nástupcom biskupa Gerváza sa uvádza biskup Mikuláš (1133), Pavol (Šavol 1137), Ján (1156), Tomáš (1165), Eduard (1168 - 1198), Ján II.
Za biskupa Bartolomeja (1242-1243), alebo jeho nástupcu Adama II. (1244-1252), prichádzajú do Nitry františkáni a zakladajú svoj prvý kláštor na našom území. Stál mimo hradieb mesta (Na vŕšku). Za čias biskupa Vincenta II. (1255-1272), počas vpádu Přemysla Otakara v roku 1272 vypálili hrad aj s chrámom a druhýkrát v roku 1273. Biskup Pascház (1281-1297)[19] zaviedol poriadok do diecézy a horlil za čnostný život kňazov. Biskup Ján III. (1302-1328) spravoval diecézu za veľkých nepokojov, kedy Nitra bola Matúšom Čákom Trenčianskym dvakrát spustošená.
Po smrti Matúša Čáka (+1321) obnovil poriadok v biskupstve aj za pomoci kráľa Karola Róberta. Veľkú zásluhu o znovuvybudovanie zničeného chrámu a rezidencie sa zaslúžil biskup Meško z poľského rodu Piastovcov (biskupom v Nitre v r. Biskup Vít de Castroferreo (Vašváry; 1334-1347), františkán, bol predtým dvorným kaplánom kráľa Róberta Karola. Je prvým biskupom po Vichingovi, ktorý bol určite menovaný Sv. stolicou, nakoľko sa nám iná menovacia bula nezachovala. Počas jeho spravovania biskupstva bola stavba kostola jeho zásluhou dokončená. Bol svätiteľom dnešného dómu sv. Štefana vo Viedni (vtedy farského) r.
Zo začiatku XIV. storočia pochádza súpis hradnianskeho archidiakonátu, ktorý uvádza tieto farnosti: Ban (Bánovce n/Bebr.), Salatna (Slatina) Bilec (Bielice), Cathan (Scachan, Skačany), Sur (Dežerice), Hengrot (Hongrot, Uhrovec), Maytis (Motešice), Mica (Mitice), Misem (Omšenie), Osor (Dolné Ozorovce), Podag (Bodac, Bobot), Gradna (Malá Hradná), Prota (Poruba alebo Pravotice), Pyspeki (Biskupice), Sabaquerec (Žabokreky), Sancti Martini (pravdepodobne Vysočany, kde i dnes majú chrám k úcte sv.
Z archidiakonátu trenčianskeho sa uvádza Bistense (Považská Bystrica), Brenittorio (pravdepodobne Drietoma), Búr (Bierovce, dnes filiálka Trenčianskej Turnej), Coludog (Bolondóc-Beckov), Costa (Košeca), Visspola (Visolaje), Dobrusa (Dobrá, dnes filiálka Trenčianskej Teplej), Domanisa (Domaniža), Edisa (Udiča), Enso (Hričov), Hetlac (pravdepodobne Zubák), Jatensia (Jasenica), Lanist (Lednica), Lena (Ilava), Liptua (Lietava), Nadas (maď. Egyházas Nádas-Podskalie), Presca (Pruské), Pretmer (Predmier), Sabola (Soblahov), Stionihino (Trenčín), Vesna (Nesna, Nemšová), De Sancto Aemerico (Skalka n/Váhom - kostol zasvätený sv. Imrichovi, Scala (opátstvo), Sursa (Súča), Silna (Žilina), Puta (Bitsa, Bytča) Toplisa (Teplička), Varna (Varín), Radela (Radoľa, dnes filálka Kys.
V 15. storočí Nitrianske biskupstvo zasiahli husitské vpády. Značná časť diecézy bola poznačená plienením husitov. Husitská náuka sa rozšírila aj medzi ľuďom. Svedčí o tom list uhorského snemu z roku 1449, ktorý bol poslaný do Ríma, kde sa uvádza, že husitské bludy sa šíria na Slovensku a vraj celé obce prijímajú pod obojím spôsobom. Zaujímavý je prípad Nitrianskeho kanonika Jána Lauriniho, pochádzajúceho z Račíc, ktorý sa ideovo priklonil k Husovej náuke.
ThDr. Karol Kmeťko (1920-1948) sa vyznačil veľkou starostlivosťou o vzdelanie a prehĺbenie zbožnosti kňazov a veriacich laikov. Jeho osobitnou láskou boli misie. Svedčí o tom aj dvojzväzkové dielo Svetové misie, ktoré napísal ako nitriansky biskup. Štedro podporoval misionárov Spoločnosti Božieho slova. Bol propagátorom unionistických kongresov na Velehrade. V roku 1944 bol menovaný pápežom Piom XII.
Jeho spolupracovník a nástupca ThDr. Spravoval diecézu počas obdobia kontroly Cirkvi štátom. Veľmi ťažko prežíval obmedzenie činnosti Cirkvi v každej oblasti. Napriek tomu sa snažil viesť diecézu čím najlepšie. Nenájdeme azda krajšie svedectvo o ňom, ako z pera neprajníkov Cirkvi: „Na území celej diecézy sa udržuje intenzívny náboženský život a ani pri spriemyselňovaní týchto oblastí nepozorovať, že by náboženský život klesol... Kňazi tejto diecézy sú vedení biskupom Nécseyom k cirkevnej disciplíne a plnení si v prvom rade kňazských povinností... Celkovo možno povedať, že kňazstvo Nitrianskej diecézy je po stránke náboženskej viac aktívne ako v iných diecézach. Zúčastnil sa na všetkých zasadaniach Druhého vatikánskeho koncilu, kde bol všeobecne váženým a uznávaným účastníkom. Pápež Pavol VI.
Biskup ThDr. JUDr. Ján Pásztor (1973-1988) sa zaslúžil o uvedenie liturgickej obnovy do života diecézy a Slovenska. Ako predseda Liturgickej komisie Slovenska so svojimi spolupracovníkmi mons. V. Filom, mons. V. Malým a mons. F. Javorom pripravil slovenské preklady všetkých liturgických kníh, čím sa Slovensko zaradilo medzi prvé krajiny s liturgickými textami v ľudovej reči. (Biskup J. Pázstor zomrel po ťažkej chorobe 8.
Po uprázdnení biskupského stolca spravoval diecézu, po zvolení konzultormi, mons. prof. ThDr. Štefan Janega, dekan CMBF v Bratislave (nar. 10. Po zmene spoločenskej situácie 6. februára 1990 bol za diecézneho biskupa menovaný mons. Ján Chryzostom Korec, známy vo svete ako „biskup v montérkach . V rokoch totalitného ateistického režimu bol poprednou osobnosťou utláčanej a prenasledovanej Cirkvi. Zastával sa práv veriacich, bránil dôstojnosť človeka. V kritických postojoch k tendenčnému hodnoteniu národných dejín bol skutočným zástancom identity národa i jeho kresťanských základov.
Jeho Eminencia Ján Chryzostom kardinál Korec sa narodil 22. januára 1924 v Bošanoch v robotníckej rodine. 15. septembra 1939 vstúpil v Ružomberku do rehole jezuitov. Do roku 1950 študoval filozofiu a teológiu v Ružomberku, v Trnave a v Brne. Po skončení štúdia filozofie pracoval v redakcii časopisov a vo vydavateľstve Posol v Trnave. Po likvidácii reholí a kláštorov v roku 1950 bol spolu s rehoľnými spolubratmi internovaný od 14. apríla 1950 v Jasove, potom v Podolínci a od 20. septembra 1950 v Pezinku. Odtiaľto bol donútený odísť do civilného života.
V tom istom roku - 1. októbra 1950 - bol tajne vysvätený v Rožňave za kňaza a po uväznení a internovaní takmer všetkých oficiálnych biskupov bol ako 27-ročný 24. augusta 1951 tajne vysvätený za biskupa otcom biskupom Pavlom Hnilicom. Konsekrácia sa uskutočnila na základe rozsiahlych fakúlt pápeža Pia XII. Biskupskú službu však nemohol vykonávať verejne. Po celý tento čas pracoval ako robotník. V tomto období oprávnene desať rokov každý deň očakával, že príde pre neho Štátna bezpečnosť, ako sa to stalo v mnohých prípadoch jeho spolubratov v reholi, či diecéznych kňazov, či veriacich laikov. O to viac, že vedeli o ňom, že je biskup a vyvíja aktívnu apoštolskú činnosť, ba i ordinuje tajne kňazov.
11. marca 1960 bol zaistený a 21. mája odsúdený ako vlastizradca - pre náboženskú činnosť medzi študentmi - na 12 rokov väzenia, ktoré prežil v neľudských podmienkach s mnohými kňazmi v Prahe na Pankráci, Ruzyni a Valdiciach. Z väzenia sa vrátil 21. februára 1968 s podlomeným zdravím. 8. júla 1969 ho prijal na osobitnej audiencii pápež Pavol VI., ktorý na údiv mnohých odovzdal „tajnému biskupovi Korcovi svoje biskupské insígnie. Po návrate do vlasti však nedostal súhlas zo strany štátu k pastorácii, a preto pokračuje na poste robotníka. I v tejto situácii, ako predtým, neostal nečinný. Kontakt s mladými ľuďmi, apoštolát v rôznej forme, ale i bohatá literárna činnosť (vyše 60 titulov) mu vyplnila každú voľnú chvíľu.
Veľká časť diel kardinála Korca počas bývalého režimu vyšla v samizdatoch a niektoré rukopisy sa dostali do zahraničia a vyšli knižne v Kanade u slovenských jezuitov v Cambridge, v Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, v Rakúsku a v Poľsku. Po roku 1990 v domácich vydavateľstvách. Zmena spoločenského systému po roku 1989 zasiahla aj do jeho života. Dňa 7. januára 1990 sa stal rektorom Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Významným okamihom jeho života sa stal 6. február 1990, kde na výslovnú žiadosť Svätého Otca Jána Pavla II. bol menovaný za nitrianskeho diecézneho biskupa. Kánonicky správu diecézy prebral 22. februára 1990; slávnostne 25. 28. júna 1991 v konzistóriu ho ustanovil pápež Ján Pavol II. za kardinála. Menovanie bolo ohlásené na všeobecnej audiencii 29. mája 1991.
Jeho vedecká činnosť, osobná statočnosť, neochvejná obrana dôstojnosti človeka, slobody a identity slovenského národa a jeho kresťanských základov a tradícií bola ocenená aj troma čestnými doktorátmi univerzít USA: 18. mája 1986 - Legum Doctor Univerzity Notre Dame, Indiana; 22. februára 1992 - Doctor of Humane Letters, Honoris Causa, Sarret Heary University, štát Conecticut mesto Bridgeport; 12. novembra 1993 - Doctor of Humane Letters The Catholic University of America, Washington. V roku 1993 mu bolo udelené vysoké francúzske vyznamenanie Čestnej légie.
Pastoračná, vedecká a literárna činnosť Jána Chryzostoma kardinála Korca je odrazom skoro 50-ročného dramatického diania v Cirkvi na Slovensku. Za desať rokov jeho vedenia Nitrianskej diecézy sa obnovila a prehĺbila činnosť v každej oblasti náboženského života. Vďaka úsiliu diecézneho biskupa J. Ch. kardinála Korca sa obnovila aj činnosť Kňazského seminára v Nitre hneď v akademickom roku 1990/1991. Počet seminaristov po prvýkrát v histórii diecézy dosiahol počet 150. Desiatky absolventov už pôsobí v pastorácii. Súčasne na Teologickom inštitúte v Nitre, ktorý je súčasťou Bohosloveckej fakulty a Univerzity Komenského v Bratislave študovalo teológiu vyše 600 laických študentov.
Rekonštrukcia budov určených k činnosti seminára bola veľmi nákladná. Len budova bývalého Malého seminára nachádzajúca sa v dezolátnom stave si vyžiadala vyše 100 miliónov korún. 23. septembra 1995 bola slávnostne otvorená hlavná budova Kňazského seminára sv. Gorazda. V tomto období sa vďaka obetavostí duchovných správcov farností a veriacich diecézy postavilo 60 kostolov, 20 kaplniek, 20 farských budov, 8 duchovných stredísk a mnohé generálne opravy sakrálnych objektov.
Za pomocného nitrianskeho biskupa po spoločenskej zmene bol menovaný generálny vikár mons. František Rábek, titulárny biskup katrenský, konsekrovaný 27. ďalším nitrianskym pomocným biskupom sa stal mons. ThDr. Marián Chovanec, titulárny biskup maxitenský. Konsekrovaný bol 18. septembra 1999. Nitrianske biskupstvo má v súčasnosti 160 farností, v ktorých žije 871 059 obyvateľov, z ktorých sa hlási ku katolíckej Cirkvi 679 333. Diecéznych kňazov je 263, rehoľných 52. Na území diecézy účinkuje 6 mužských reholí a 13 ženských reholí a kongregácií. Kňazský seminár bol po násilnom uzatvorení roku 1950 znova otvorený v septembri 1990.
Prvé tri ročníky absolventov obnoveného seminára už pôsobí v pastorácii. Na kňazstvo sa tu v súčasnosti pripravuje 100 bohoslovcov. Na Teologickom inštitúte pri Kňazskom seminári okrem toho študovalo od r. 1991, resp. 23. septembra 1995 bola slávnostne otvorená hlavná budova Kňazského seminára sv. Gorazda, ktorá zásluhou diecézneho biskupa Jána Chryzostoma kardinála Korca bola v hodnote 100 miliónov korún zrekonštruovaná a obnovená. Nezabudnuteľnou zostane návšteva Svätého Otca Jána Pavla II., 30. júna 1995, ktorý sa o Nitrianskom biskupstve vyjadril s veľkou úctou: „Nitra nám hovorí o prvom tisícročí. Tu neďaleko stál prvý kresťanský kostol v stredovýchodnej Európe. Tu sa od roku osemstodvadsaťosem pšeničné zrno stáva v Eucharistii Telom Krista, ktorý v sebe zjednocuje všetkých, čo ho s vierou prijímajú. Preto som túžil navštíviť Nitru.
Prvého septembra 1992, Mons. Ján Chryzostom kardinál Korec, SJ prenajal chrám na dobu 99 rokov Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá tu začala pravidelne slúžiť sv. liturgie - (sv. omše) v byzantskom obrade a tak nám približuje časy sv. Cyrila a Metoda. Chrám vtedy spravovala gréckokatolícka farnosť Bratislava. Bratislavská farnosť ho dala čiastočne opraviť a podľa možností upraviť pre potreby východného obradu. O odstránenie vlhkosti sa po svojom príchode do farnosti v roku 2003 pokúšal aj o. Matejovič. Do interiéru chrámu sa zakúpil účinný elektrický odvlhčovací prístroj a zároveň sa zakúpili do chrámu 4 plynové piecky na propan-butan (elektrické vykurovanie, ktoré tam už bolo nainštalované, bolo neúčinné a príliš drahé). Na základe požiadavky pamiatkarov je potrebné pred začatím opravy exteriéru chrámu urobiť umelecký, stavebný a archeologický prieskum.
Preto o. Matejovič rozhodol, že sa dá do poriadku interiér a vymenia sa nefunkčné železné okná. Chrámové steny boli čierne a fľakaté. Zariadenie poskladané z vyradeného nábytku, ktorý vraj darovali ľudia z okolitých domov. Okrem štyroch zachovalých kostolných ľavíc, ktoré zabezpečil o. Diheneščík za jeho pôsobenia, veriaci sedeli na rôznych stoličkách rôzneho druhu a farby. Pretože srdce farnosti tvorí eucharistický Kristus, bol v roku 2004 najskôr obnovený svätostánok a vymenený pôvodný prestol (obetný stôl) z čiastočne ohobľovaných dosák za dôstojný umelecky prevedený prestol z tvrdého dubového masívu. Stolová trojstupňová doska je položená na štyroch nohách, predstavujúcich štyri evanjelia. Toto stvárnenie poukazuje na prepojenie Eucharistie s Božím slovom. Pri úpätí prestola je ondrejský kríž na pamiatku toho, že farský chrám bol pôvodne zasvätený sv.
V roku 2006 za pomoci finančných darov, ktoré sa podarili o. Matejovičovi zabezpečiť, sa najskôr vybielil chrám. Bielenie celého chrámu urobil Sub-diakon Martin Pavúk MSC, (poznámka: terajší správca farnosti). Po vybielení sa položili nové koberce, zakúpené nové stoličky, skrine a skrinky a ďalšie potrebné doplnky do interiéru. V roku 2007 dala farnosť vypracovať stavebný projekt na generálnu opravu exteriéru chrámu s tým, že mesto Nitra sľúbilo zabezpečiť jeho realizáciu. Zároveň o. Matejovič dal návrh na úpravu okolia chrámu. V tomto návrhu bolo zahrnuté odstránenie zeminy zo stien kostola, ktorá sa tam dostala pri stavbe okolitých bytových domov v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Napríklad za svätyňou je zemina až 1,5 metra nad základom. Zároveň by sa vytvorilo malé námestíčko. Aj tento návrh sa mal realizovať.
Preto ešte v decembri r. 2008 požiadal listom o. Matejovič mesto Nitra o finančnú pomoc, aspoň na opravu strechy, aby nezatekalo do chrámu. Od 01. 07. 2009 do farnosti prišiel nový správca farnosti o Dr. Martin Pavúk, MSC. O. Martin pokračoval v oprave chrámu. Do chrámu bol zakúpený nový evanjeliár, sedemramenný svietník, obrusy, oblečenie pre kňaza atď. V chráme sa začali slúžiť sv. Veriaci tejto farnosti sa pravidelne stretávajú nielen pri sv.
Románsky kostolík v Párovciach, sa stal mnohokrát prehliadaný našou spoločnosťou i napriek svojej umelecko-historickej hodnote. Je jedným z našich najstarších stojacich pamiatok. Kostolík sa nachádza na svahovitom teréne Párovskej ulice, ktorá je dnes súčasťou centra mesta Nitry. Túto drobnú stavbu už však nemožno pokladať za dominantu okolia. Po asanácii pôvodnej osady Pároviec r. 1960- 67 sa stal len malou spomienkou na ňu. Ocitol sa v zovretí panelovej zástavby, ktorá mu vyhradila v jeho blízkosti drobný park, na miestach bývalého dedinského cintorína, neskôr rínku, ktorý ho obklopoval.
DEJINY ROMÁNSKEJ ARCHITEKTÚRY
Nové svetlo do datovania kostolíka vniesli až archeologické výskumy v r. „Jeho najstaršie základy boli zapustené do slovanského sídliskového podložia. V spodnej časti (zachytených päť horizontov) boli stavané z lomového kameňa, kladeného na hlinu. Základy tvorilo pravidelné riadkové murivo, ukončené opus spicatum. Okolo kostolíka sa rozkladalo rodové pohrebisko z 11. a 12.stor. Naň nadviazal neskorší cintorín fungujúci do roku 1705. „ V 12. stor. sa zopakoval tvar lode ( kostol bol postavený nanovo na pôvodných základoch), vymurovanej z lomového kameňa a podkovovitá svätyňa bola nahradená polkruhovou. Kostol mal západnú emporu postavenú na obdĺžne piliere, z ktorých dva boli pri archeologickom výskume zachytené.
Počas vojenského vyčíňania českého kráľa Přemysla Otakara II. bol kostolík vypálený r. 1271. Vďaka minimálnemu prírodnému opevneniu (voda) si často krát odniesli Párovce pri dobývaní hradu vojnovú daň a boli zničené (husiti, Turci) v 13. V r. 1703 bol úplne spustošený Turkami. Začiatkom 18. stor. bol kostol barokovo upravený na podnet biskupa Maťašovského. Kostol dostal klenbu namiesto pôvodného rovného stropu, predstavený vstupný priestor, výzdobu vstupného priečelia a nový drevený chór na mieste bývalej empory. Po 2. svetovej vojne chátral, strechu opravili r. 1950. Zlou starostlivosťou došlo k narušeniu statiky veže a muriva v miestach vstupu do sakristie. V 60-tych rokoch prebiehal archeologický a reštaurátorský výskum. Boli odkryté zvyšky fresiek. Kostol bol r.1964 nanovo omietnutý a r.
Kostol je blokovou jednoloďovou stavbou menších rozmerov, na východnej strane ukončenou polkruhovou apsidou. Celá stavba je vytvorená z lomového kameňa na mieste bývalého predrománskeho kostolíka z 10. storočia. Zastrešený je sedlovou strechou ukončenou na oboch stranách štítom. Na jednoduchý trojuholníkový štít východnej strany lode sa napája polkužeľová strecha apsidy. Na západnom priečelí kostola je pristavaná baroková tehlová predsieň v podobe rizalitu. Na nej sa nachádza tehlová veža, dostavená r. 1907 na špáru k západnému štítu strechy lode. Podľa perokresby zo 16.stor.
Dnes je presvetlenie zabezpečené párom barokových okien so štukovou šambránou a klenákom na južnej stene lode. Rovnaké okno, no rozmerovo o niečo menšie, sa nachádza aj v južnom murive apsidy. Okná majú sklenú výplň v železnom ráme. Vo východnej časti muriva apsidy sa nachádza malé štrbinové okno, objavené pri výskumoch. Fasáda je až na západné priečelie hladká, členená len okennými otvormi južnej steny lode a južnej a východnej steny apsidy. Spomínané západné a teda i vstupné priečelie je pozmenené asi najviac.
Veža, ktorá vznikla spomínaným spojením barokovej predsiene a nadstavanej zvonice je jednotne výtvarne zdobená zakosením hrán do žliabku, a zopakovaním pôvodnej trojice okien predsiene ( sev., záp. a juž. stena) o poschodie vyššie vo zvonici. Všetkých šesť okien je zdobených štukovou šambránou a klenákom vo vrchole. Veža je ukončená strešným ihlanom (pôvodne bola predsieň krytá malou sedlovou strechou so štítom na západnej strane). Na priečelí, po bokoch predsiene sú dvojice pilastrov ( tehla), ktoré nesú trámovie korunnej rímsy. Tá je bohato profilovaná a tiahne sa celím severným, západným (aj po obvode predsiene) a južným priečelím. Podobná rímsa sa opakuje i pod strechou veže.
Vstup do chrámu zabezpečujú dvojkrídlové drevené dvere, osadené do barokového portálu predsiene. Západný štít strechy lode je segmentový, po bokoch vykrojený do podoby volút. Loď pôvodne emporového panského kostolíka, je menším pozdĺžnym priestorom, dnes klenutým barokovou valenou klenbou v dvoch klenbených poliach s dvoma pármi protistojných výsečí. Kvôli klenbe bol priestor zmenšený o šesticu vtiahnutých pilierov s hladkým driekom a profilovanými hlavicami. Loď prechádza cez románsky kamenný víťazný oblúk do polkruhovej románskej apsidy. Ten, je od r. Archivolta víťazného oblúka spočíva na dvojici kamenných pilastrov, nachádzajúcich sa v nároží, v mieste styku muriva lode a muriva apsidy. Sú tvorené kamennými prvkami nerovnakých rozmerov.
tags: #greckokatolicka #cirkev #nitra