V španielskej Avile sa konalo Európske stretnutie mladých pri príležitosti 500. výročia narodenia sv. Terézie z Avily. Pápež František povzbudzuje mladých, pre ktorých je charakteristické „prahnutie po pravde, dobre a kráse“, aby sa snažili napredovať v živote hlbokého priateľstva s Kristom. Pripomína im tiež potrebu „neustále rásť v láske ku Cirkvi a k bratom“.
Sv. Terézia z Avily na medaile tretieho roka pontifikátu pápeža Františka nebude zobrazená ako zvyčajne pápežova podobizeň, ale španielska národná svätica sv. Terézia z Avily, ktorej 500. výročie narodenia Cirkev slávila. Za toto gesto pripomenutia osobnosti karmelitánskej mystičky a učiteľky Cirkvi sa pápežovi Františkovi listom poďakoval generálny predstavený bosých karmelitánov páter Saverio Cannistrá.
Pápež tiež povzbudzuje, aby podľa príkladu sv. Terézie z Avily, ktorá sa narodila pred 500 rokmi (28. marca 1515), sa v súčasnosti na katolíckych univerzitách formovali „silní priatelia Boží, tak nevyhnutní v ťažkých časoch,“ ako sú tieto. Počas medziuniverzitnej konferencie bude sv. Pápežov list prečítal na zahájení kongresu ávilský biskup Jesús García Burillo.
Peter Paul Rubens, Sv. Terézia z Avily zdroj: wikimedia commons
Život a dielo sv. Terézie z Avily
„Boh sám stačí“ - je známy výrok sv. Terézie, ktorá na svojej duchovnej ceste spolupracovala so sv. Jánom z Kríža a spoločne založili viacero karmelitánskych kláštorov s pôvodnou prísnosťou. Terézia napísala aj vlastné diela, ako Životopis, Cesta k dokonalosti, Rozjímania o Veľpiesni, Vnútorný hrad, Vzdychy duše k Bohu (básnická zbierka). Majú svoje stále miesto aj vo svetovej literatúre.
Zomrela 4. októbra 1582 po krátkej a ťažkej chorobe v Albe de Tormes, v kláštore, ktorý sama založila. Boh jej to zjavil v mystickom zážitku. Pochovali ju v Albe. Pri jej hrobe sa stalo množstvo zázrakov. V roku 1622 ju pápež Gregor XV. vyhlásil za svätú. Pápež Pavol VI. ju v roku 1970 vyhlásil za učiteľku Cirkvi. Keďže v deň jej smrti - 4. októbra - už bola spomienka sv. Františka Assiského, posunuli jej sviatok na 15.
Posolstvo pápeža Františka k 500. výročiu narodenia sv. Terézie
Pápež František považuje za prozreteľnostné, že práve na Rok zasväteného života pripadá významné jubileum svätice z Avily, ktorá je „bezpečnou vodkyňou a pritažlivým vzorom naprostej odovzdanosti Bohu“.
„Svatá Terezie - čteme v papežově listu - je především učitelka modlitby. V její zkušenosti má ústřední postavení Kristovo lidství. Pohnuta touhou sdílet tuto osobní zkušenost s ostatními, popisuje ji živě a jednoduše jako dosažitelnou pro všechny, neboť spočívá v „důvěrném přátelství .. s Tím, od něhož víme, že nás miluje“ (Život, 8,5). Její vyprávění často přechází v modlitbu jako by chtěla uvést čtenáře do svého vnitřního dialogu s Kristem.
Terezie nevyhrazovala modlitbě pouze určitý prostor či denní dobu, ale modlila se spontánně za nejrůznějších okolností: „Bylo by hrozné, kdyby se modlitba mohla konat jenom v nějakém ústraní“ (Kniha o zakládání, 5,16). Byla přesvědčena, že nepřetržitá modlitba je hodnotná, i když není vždycky dokonalá.
Svatá Terezie - píše papež v souvislosti s druhou charakteristikou osobnosti španělské mystičky - začala žít nový život v důsledku svého setkání s Ježíšem a proměnila se v neúnavnou šiřitelku evangelia (srov. Život, 23,1). Toužila sloužit církvi a uprostřed vážných problémů svojí doby nebyla pouhou divačkou reality, která ji obklopovala.
V postavení ženy i se svými zdravotními obtížemi se rozhodla - jak sama píše - „vykonat to málo, co záviselo na mně: plnit evangelní rady co možná nejdokonaleji a starat se o to, aby tak jednalo i těch málo řeholnic v tomto domě“ (Cesta k dokonalosti, 1,2). Tak začala tereziánská reforma, v níž od sester požadovala, aby v rozhovoru s Bohem nejednaly o „bezvýznamných věcech“, když „je svět v plamenech“ (ibid., 1,5). Stejně jako tehdy nám také dnes světice otevírá nové horizonty, svolává nás k obrovskému tažení, abychom totiž hleděli na svět Kristovýma očima, hledali, co hledá On, a milovali, co miluje On.
Svatá Terezie - píše papež v souvislosti se třetí charakteristikou její osobnosti - věděla, že ani modlitba, ani misijní poslání není udržitelné bez opravdového komunitního života. Učinila proto bratrství základem svých klášterů: „sestry musí milovat všechny stejně, být spřátelené se všemi a navzájem si pomáhat“ (ibid., 4,7). A velmi pečlivě varovala své řeholnice před rizikem sebevztažnosti v komunitním životě, který - podle ní - spočívá „ve zřeknutí se sebe samých a svých potěšení“ (ibid., 12,2) a v našem odevzdání se do služby druhých. Jako prevenci tohoto rizika doporučovala světice z Avily svým sestrám především ctnost pokory, která nespočívá v zevnější ledabylosti, ani vnitřní plachosti duše, nýbrž v dobrém seznámení se s vlastními možnostmi a s tím, co v nás může učinit Bůh (srov. Duchovní vztahy, 28).
Opakem je to, co nazývá „falešnou ctí“ (Život, 31,23), zdroj klepů, žárlení a kritik, které vážně poškozují vztahy vůči ostatním. Tereziánské komunity s těmito svými ušlechtilými kořeny jsou povolány být domovy komunikace, schopné dosvědčovat bratrskou lásku a mateřství církve a předkládat Pánu potřeby světa zraňovaného rozděleními a válkami“ - píše papež František v listě adresovaném generálnímu představenému bosých karmelitánů.
Svätá Terézia a modlitba
Svätá Terézia od Ježiša je pre nás učiteľkou modlitby. Sama prešla cestou hľadania a nájdenia toho, v čom spočíva modlitba. Vo svojom Živote, v 11. - 22. kapitole, sa zaoberá traktátom o modlitbe. Hneď na začiatku 11. kapitoly píše: „Ak mám teraz hovoriť o tých, ktorí začínajú slúžiť láske, zdá sa mi, že to spočíva v pevnom rozhodnutí kráčať cestou modlitby“ (Ž 11, 1). Skôr ako nám odhalí bohatstvo vnútorného života, kladie nám radikálne podmienky, nevyhnutné pre to, aby sa človek mohol vydať na cestu vnútornej modlitby. Hovorí o tom v úvode 11.
Modlitba je čímsi, čo objíma celý život toho, kto sa modlí s výnimočnými dôsledkami a požiadavkami.
- Kto sa modlí, stáva sa „otrokom lásky“, čo neznamená otroctvo, ale vysokú hodnosť.
- Modlitba je vážny záväzok a vyžaduje odovzdanie sa Bohu.
- Ten kto sa modlí, musí sa dôkladnejšie starať o každodenný život tak, aby modlitba nebola čímsi oddeleným, ale aby modlitba a život boli jedno.
- Terézia odporúča „rozhodné rozhodnutie“.
Ten, kto chce kráčať po ceste vnútornej modlitby, si musí uvedomiť veľmi dôležitú vec. Ako o tom píše Terézia: „zvíťaziť nad sebou“ - to je kľúčové odporúčanie. Pre začiatočníka je to východiskový bod. Vôľa musí zaujať výrazne stanovisko. Ak by sme urobili z našej strany všetko, čo máme, tak by sme tento poklad získali veľmi rýchlo. Ale v rozvoji nám stoja v ceste naše nestále rozhodnutia. Píše: „Myslíme si, že dávame Bohu každú vec, ale v skutočnosti mu dávame len úroky a ovocie a my si nechávame kapitál a majetok.“
„Preto je potrebné to, čo Terézia nazvala v Ceste dokonalosti „rozhodné rozhodnutie... bez ohľadu na to, čo sa stane, hoci by sa mal svet zrútiť“ (CD 41, 4). „Lebo kto sa od začiatku svojho duchovného života usiluje s pomocou Božej milosti dostať až na vrch dokonalosti, ten určite nikdy nevojde do neba iba sám. Svojím príkladom a vplyvom potiahne za sebou mnohých.
Terézii od Ježiša právom patrí titul „Učiteľka Cirkvi“. Obrazným a pedagogickým spôsobom dáva čitateľom rady, ktoré sama prežila vo svojom živote. Dnes sa zameriame na 11. kapitolu jej Života, kde používa metaforu, aby nám veľmi originálnym spôsobom ozrejmila metódu rozjímavej modlitby. Píše: „Kto začína (s modlitbou), musí počítať s tým, že má z vyprahnutej pôdy, kde rastie iba burina, vytvoriť krásnu záhradu pre Pána. Vytrhať burinu a zasadiť kvety je Božia úloha, ktorú duša vykonala od chvíle, keď sa rozhodla pre modlitbu a začína sa jej venovať. A my, ako dobrí záhradkári, musíme tieto kvety polievať, aby neuschli a aby uchvátili svojou vôňou Pána“ (Ž 11, 6).
„To, čo rozhoduje o živote záhrady, je zalievanie vodou. Voda, ktorá zalieva záhradu, je modlitba. Terézia vo svojom traktáte o modlitbe používa štyri spôsoby polievania záhrady. Sú to 4 spôsoby modlitby. Prvý spôsob je čerpanie vody zo studne pomocou vedra - je to najnamáhavejší spôsob, druhý je pomocou zavlažovacieho zariadenia, tretí je zavlažovanie záhrady riekou alebo potokom, a posledný je výdatný dážď. Prvý stupeň modlitby je zavlažovanie pomocou vody zo studne s vedrom. Je to cesta, akou sa uberajú začiatočníci, a každý ju musí prejsť. Je to namáhavá cesta. Táto námaha býva spojená s nesústredenosťou a tu Terézia poúča, aby si títo ľudia nevšímali nič, a upozorňuje ich, aby vyhľadávali samotu, ktorá slúži k poznávaniu seba a svojich hriechov i nedokonalostí. Nie je to úloha iba pre začiatočníkov. Sú to podmienky pre každý stupeň modlitby. Ako predmet meditácie ponúka život Ježiša Krista (porov. Ž 11, 9). Toto sú prvé kroky v modlitbe. Modlitba je práca a námaha. Na jednej strane musíme vynaložiť a urobiť všetko, aby sa záhrada zalievala, no ostatné je v Božej réžii. S prvými krokmi v modlitbe je spojená vyprahnutosť. Terézia sa pýta, „čo má robiť ten, kto zakúša vyprahnutosť, znechutenie alebo dokonca odpor k tomu, aby čerpal vodu zo studne, alebo dokonca nemá žiadne zbožné a dobré myšlienky?“
Karmelitánsky kláštor Vtelenia v Alba de Tormes, kde zomrela sv. Terézia z Avily. Zdroj: wikimedia commons
Anna od Ježiša
V nedeľu ráno počas svätej omše na štadióne kráľa Baudouina v Bruseli pápež František povýšil na oltár Annu od Ježiša, rehoľníčku, ktorá žila v 17. Bola blízkou spolupracovníčkou svätej Terézie od Ježiša, ktorej pomáhala reformovať karmelitánsky rád, a zhromažďovala jej spisy. Tiež sa poznala so svätým Jánom od Kríža, ktorý jej venoval jedno zo svojich najslávnejších diel.
Tie životopisné poznámky stačia na pochopenie významu postavy Anny od Ježiša (rodenej Anny de Lobera y Torres), ktorú pápež František vyhlásil za blahoslavenú v nedeľu 29. septembra počas svätej omše na štadióne „Kráľa Baudouina“ v Bruseli. V hlavnom meste Belgicka zomrela 4. Narodila sa 25. novembra 1545 v Medina del Campo v Španielsku. V roku 1570 vstúpila do rádu bosých karmelitánok v kláštore San José v Ávile, kde prežila rok noviciátu pod vedením svätej Terézie od Ježiša.
Po troch mesiacoch sa spolu s ňou presťahovala do novozaloženej komunity v Salamance. Dňa 22. októbra 1571 Anna zložila rehoľnú profesiu a bola poverená formáciou noviciek. V roku 1575 bola menovaná predstavenou novej komunity v Beas de Segura v Andalúzii. V roku 1582 jej svätá Terézia zverila založenie kláštora v Granade, a o štyri roky neskôr založila ďalší kláštor v Madride, kde sa stretla s prvými problémami pri obrane sporných konštitúcií z Alcalá (1581). V tejto polemickej atmosfére sa Anna obrátila na pápeža Sixta V., ktorý schválil tereziánske Konštitúcie.
Po uplynutí času pokánia bola v roku 1594 preložená do Salamanky, kde bola zvolená za predstavenú. V roku 1604, pod vedením Petra Bérulleho, sa spolu s blahoslavenou Annou od svätého Bartolomeja a ďalšími štyrmi rehoľníčkami vydala do Francúzska, kde založila kláštory v Paríži (1604), Pontoise a Dijone (1605). Už v šestnástich rokoch sľúbila, že „vstúpi do najprísnejšieho spoločenstva, aké existuje, a bude neustále hľadať Božiu vôľu“.
Jej duchovný vodca ju zoznámil so svätou Teréziou z Avily, s ktorou úzko spolupracovala a jej spisy zhromažďovala. Počas života, najmä v ťažkostiach, sa Anna nikdy nesťažovala. Naopak, bola vždy oporou a útechou pre ostatných. Cítila utrpenie druhých viac ako svoje vlastné a mala dar útechy, rozlišovania a rady. Ako hlboko kontemplatívna duša dokázala svoju intenzívnu vieru a mimoriadnu lásku k Pánu Ježišovi pretaviť do skutkov.
Po štrnástich rokoch správy kláštora v Bruseli, počas ktorých prežila veľké vnútorné aj fyzické utrpenie, zomrela 4. marca 1621 v povesti veľkej svätosti, sprevádzanej milosťami a zázrakmi. To viedlo k tomu, že v rokoch 1635 - 1636 boli v Malines-Bruseli, Antverpách, Tournai, Cambrai a Douai (Arras) založené procesy, ktoré boli v auguste 1636 odoslané do Ríma, ale podľa pravidiel Urbana VIII.
Pápež František uznal jej hrdinské cnosti 28. novembra 2019 a 14. decembra 2013 schválil zázrak, čím umožnil beatifikáciu. Liturgický sviatok sa slávi 25.
Alba de Tormes - miesto posledného odpočinku sv. Terézie
Mesto Alba de Tormes patrilo v 16. stor. vplyvnému rodu Alba (vojvodovia z Alby), ktorí podporovali reformy a rehoľný život. Vďaka týmto patrónom sa mesto stalo duchovným centrom karmelitánskej reformy. Čo sa týka mesta Alba de Tormes, ide o malé historické mesto v provincii Salamanca v Španielsku, je to dôležité pútnické a duchovné centrum katolíckej viery, a to najmä vďaka svätej Terézii z Avily, ktorá tu zomrela a je tu pochovaná.
Mesto je úzko späté s karmelitánskou spiritualitou a dodnes priťahuje pútnikov i milovníkov kresťanského umenia. Hlavnými katolíckymi pamiatkami v Alba de Tormes sú:
- Bazilika svätej Terézie z Avily (Basílica de Santa Teresa), zasvätená patrónke mesta, sv. Terézii. Jej výstavba sa začala v 19. stor., avšak nikdy nebola úplne dokončená. V interiéri sa nachádza relikvia ľavého ramena a srdca sv. Terézie, ktoré sú uctievané veriacimi.
- Karmelitánsky kláštor Vtelenia (Convento de la Anunciación), kláštor, kde sv. Terézia strávila posledné dni svojho života (zomrela 4. októbra 1582). V kláštornej kaplnke sa nachádza jej hrob s relikviárom. Kláštor je otvorený pútnikom a má aj múzeum venované jej životu, vrátane osobných predmetov, listov a rukopisov.
- Gotický kostol sv. Jána apoštola a evanjelistu (Iglesia de San Juan) je chrámom, kam sv. Terézia často chodila na svätú omšu, keď bola v meste. Dnes je to historická stavba s barokovým a renesančným interiérom.
Pútačom je tiež pútnická trasa po stopách sv. Terézie. Alba de Tormes je jedným zo zastavení tzv. „Terézskej cesty“ (Ruta Teresiana), ktorá spája miesta jej života: Avila, Medina del Campo, Salamanca, atď. Toto pútnické miesto je zvlášť navštevované na sviatok svätej Terézie (15. október).
Bazilika sv. Terézie z Avily v meste Alba de Tormes zdroj: wikimedia commons
Fernando Álvarez de Toledo y Pimentel, vojvoda z Alby
Alba de Tormes je malé historické mesto v provincii Salamanca v západnom Španielsku. Leží na brehu rieky Tormes, odkiaľ pochádza jeho meno a v 16. storočí bolo súčasťou majetkov španielskeho vojvodského rodu Alba, z ktorého, mimochodom, pochádza aj vojvoda z Alby, kalvínmi a luteránmi označovaný v rámci ich propagandy aj ako „krvavý pes z Alby“.
Fernando Álvarez de Toledo y Pimentel, tretí vojvoda z Alby (1507 - 1582), bol významný španielsky generál, štátnik a diplomat, ktorý slúžil pod cisárom Karolom V. a jeho synom, kráľom Filipom II. Bol známy svojou tvrdosťou, lojalitou k habsburskej španielskej monarchii a nemilosrdným potláčaním protestantských a najmä kalvínskych povstaní, čo mu v protestantských krajinách vynieslo prezývky ako: „Železný vojvoda“, „Krvavý pes z Alby“.
Fernando Alvarez de Toledo y Pimentel, vojvoda z Alby na obraze maliara Antonia Mora, maliara pochádzajúceho z Belgicka, ovplyvneného benátskou a flámskou maliarskou školou zdroj: wikimedia commons
Od mladosti bojoval vo väčšine španielskych vojen, vynikol najmä v bitke pri Mühlbergu (1547) proti protestantskej Šmalkaldskej lige. V roku 1567 bol Filipom II. poslaný do Španielskeho Nizozemska, aby potlačil kalvínsku revoltu. Zaviedol tzv. Radu pre poriadok, známejšiu však ako „Rada krvi“ (Raad van Beroerten), pretože desiatky až stovky kalvínov - vrátane šľachticov - boli odsúdení na smrť. Nechal popraviť aj Egmonta a Hoorna, ktorí stáli v čele protikatolíckeho odboja a besnenia v Nizozemsku. Zriadil represívnu správu a súdne orgány a aj keď Španieli stratili územie dnešného Holandska, územie tvoriace približne dnešný štát Belgicko si udržali.
Vojvoda z Alby pôsobil v Nizozemsku až do roku 1573, potom ho španielsky panovník Filip II. odvolal a do roku 1580 žil v ústraní. V roku 1580 ho však Filip II. poslal do Španielska, aby sa po smrti portugalského panovníka Sebastiana IV. (zahynul v boji proti Arabom v Afrike v bitke pri pri Alcazar-Quibire) podieľal na pričlenení Portugalska k Španielsku. V rámci Španielska potom Portugalci existovali de facto až do roku 1640, kedy pri otrasoch súvisiacich s tridsaťročnou vojnou (1618 - 1648) získalo Portugalsko opäť samostatnosť.
Christopher de Morais, Sebastian IV. zdroj: wikimedia commons, Google Art Project
Španielska kampaň pod vedením vojvodu z Alby v Portugalsku bola úspešná, no v roku 1582 vojvoda umrel. Aby som jeho pôsobenie zhrnul, protestanti a liberáli ho priam hystericky vykresľujú ako krutého tyrana, fanatika a nástroj katolíckej represie, mlčia však už o tom, že kalvíni brutálne a cieľavedomo vraždili predovšetkým zasvätené osoby, ničili katolícke kláštory a kostoly. S neskrývaným až perverzným sadizmom prenasledovali hlavne jezuitov, františkánov, kapucínov či kartuziánov.
V španielskej monarchistickej a tradičnej katolíckej tradícii je naopak vojvoda z Alby vnímaný ako verný obranca poriadku, viery, koruny, ktorý nemohol nekonať. Väčšina korektných historikov uvádza, že jeho represie boli jednak účinné a v čase náboženských konfliktov v 16. a 17. stor. nepredstavovali nič výnimočné. Pre mňa, samozrejme, vojvoda z Alby nie je kontroverznou postavou, ale verným katolíkom, obrancom viery a poriadku.
Diela sv. Terézie z Avily
K jej najznámejším dielam patria:
- Kniha môjho života (Libro de la vida) - autobiografia s opisom jej mystických zážitkov.
- Cesta k dokonalosti (Camino de perfección) - návod pre jej sestry, ako žiť autentický duchovný život.
- Vnútorný hrad (Las Moradas o Castillo interior) - vrchol jej mystického učenia, v ktorom je duša predstavená ako hrad so siedmimi príbytkami - cesta k zjednoteniu s Bohom.
- Kniha o zakladaní (Las Fundaciones) - opisuje zakladanie kláštorov a ťažkosti s tým spojené.
- Listy sv. Terézie z Avily - napísala ich takmer 15-tisíc, pričom sa zachovalo niekoľko stoviek.
Sv. Ján Pavol II. ju označil za duchovný maják tretieho tisícročia.
Niektoré výroky sv. Terézie z Avily:
- „Nech ťa nič netrápi, nech ťa nič neľaká. Všetko pominie, Boh sa nemení. Trpezlivosť dosiahne všetko. Kto má Boha, tomu nič nechýba. Jedine Boh postačuje.“
- „Modlitba nie je nič iné, ako dôverné priateľstvo, časté rozjímanie s tým, o ktorom vieme, že nás miluje.“
- „Kde niet lásky, vlož lásku - a nájdeš lásku. Boh nežiada od nás veľké skutky, ale veľkú lásku.“