Článok sa zaoberá históriou a vývojom kláštora Zlatá Koruna, ako aj históriou kostola v Hasprunke, vrátane informácií o kňazoch, ktorí v tejto farnosti pôsobili. Názov Haszprunka sa používal až do roku 1885.
Podľa patróna farského kostola - sv. Štefana, aby neprichádzalo k zámene, býval v zátvorke uvedený aj pôvodný názov Haszprunka. V roku 1907 bol názov upravený na „Pozsony-Szentistván“.
Tradície počas tureckých a kuruckých vojen boli Turci umiestnení aj v Hasprunke. Lenže v čase, keď boli v Hasprunke Turci (1663-64), kostol ešte neexistoval. Navyše, Turci tu rabovali, ničili a zabíjali.
Názov Hasprunka sa používal až do roku 1885. Podľa patróna farského kostola - sv. Štefana, aby neprichádzalo k zámene, býval v zátvorke uvedený aj pôvodný názov Haszprunka. V roku 1907 bol názov upravený na „Pozsony-Szentistván“.
Od 11. storočia sa v tejto oblasti nachádzala kaplnka alebo kostolík zasvätený sv. Štefanovi. Predpokladá sa, že kostolík bol postavený niekedy pred rokom 1580.
Možno to vysvetliť tak, že pôvodná kaplnka bola drevená, postavená v roku 1650. Možno bola počas tureckej invázie zničená, alebo v priebehu desaťročí schátrala. Tak na jej mieste dal mlynár Chvála v roku 1717 postaviť kaplnku novú, murovanú. To už by bola stavba novej kaplnky na mieste starej.
V roku 1650 sa spomína Chválenská kaplnka. Stavbou súčasného kostola bol položený dňa 13. mája 1678 Szelepcsényiho a jeho vikára Jána Gubasóczyho. Jágerským biskupom Ferdinandom Pálffym na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1678, a zasvätený bol sv. Štefanovi. Dátum posviacky kostola 20. august je už dnes ťažko možné zistiť.
Kláštor Zlatá Koruna.
Kostol bol postavený s baštami a strieľňami, aby sa miestni obyvatelia mali kam uchýliť do bezpečia. Bol pre nich v prípade ohrozenia útočiskom. Reálne sa z tohto územia stiahli. Trvalo niekoľko rokov, kým ho prišiel biskup posvätiť. Nebol to arcibiskup, sídliaci v tom čase v Trnave, ale jágerský biskup. Sídlo jágerského biskupa boli vtedy Košice.
Prvým farárom v Hasprunke sa stal Pavol Dubnik. Deň potom farár Dubnik zomrel. Matrika uvádza zápis takto: „Ten, ktorý ju pripravoval, zomrel prvý, 1. februára 1695 vo veku 42 rokov.“ A prvý sobáš, zapísaný do matriky, sa uskutočnil až o rok neskôr 29. januára 1696. O živote prvého hasprunkého farára nevieme takmer nič. Pochovaný bol podľa všetkého do krypty kostola. Táto krypta však nie je prístupná. V roku 1885 ju dal farár Bernkopf otvoriť. Krypta vedie k hlavnému oltáru a našli v nej štyri rakvy. Nie je známe, ktorí dvaja farári boli pochovaní v krypte. Matrike túto skutočnosť neuvádzajú. V krypte kostola boli pochovaní hodnostári, ktorí v Hasprunke zomreli pred Jurajom Renkom, t.j. pred rokom 1782.
Po porážke Turkov pri Viedni, sa niektorým z nich - veľmoži - nepodarilo ustúpiť spolu s ich porazenou armádou, sa túlali po okolí. Títo našli pomoc a útočisko v Hasprunke. V Hasprunke našli svoj život Imrich Nyakasházy.
Druhým farárom bol ustanovený 16. februára 1695 Imrich Nyakasházy. Pôsobil tam do 2. júna 1699. Tretím farárom bol Ondrej Ondrejkovič. Prvá informácia o ňom je vo Veľkých Ripňanoch, keď pri vizitácii v roku 1657 o ňom vizitátor uviedol, že je príkladným mužom. Potom, od 13. apríla 1663 bol farom vo Veľkom Šúre. Aj tam je tento farár nazvaný dobrým mužom. Odtiaľ išiel 19. apríla 1665 do Moravského Sv. Jána, kde začal písať farské matriky. Od 5. apríla 1670 pôsobil vo Veľkých Levároch. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 2. júna 1699. Tam 25. júla 1705 aj zomrel. Pochovaný bol v krypte kostola.
Štvrtým farárom sa stal 29. novembra 1705 Juraj Čermák. O jeho pôvode chýbajú informácie. Za kňaza bol vysvätený 20. septembra 1704. V Hasprunke pôsobil vyše 45 rokov až do svojej smrti. Vo vizitácii z roku 1726 sa o ňom zaznačilo: „Pánovo stádo spravoval veľmi sväto a veľmi obratne. Bol blahej pamäti ľudu. Bol veľmi zaujatý, kazateľ výtečný. V starobe neprijal žiadnu mladšiu pomoc. Mal lásku u kniežaťa Palffyho, ale neprijal ju.“ Ten mecén bol podľa všetkého gróf Mikuláš VIII. Pálffy z Malaciek.
Za jeho pôsobenia boli v obci postavené kaplnky - kaplnku sv. Františkovi Xaverskému. Čermák len začal pôsobiť v Hasprunke, a to až od konca novembra. Preto sa stavba týchto kaplniek presúva až na neskoršie obdobie: kaplnku sv. Kríža dal v roku 1760 zväčšiť do súčasnej podoby. To už však bol farár Čermák dávno mŕtvy.
Piatym farárom bol Juraj Renko, rodák z bratislavskej Dúbravky. Študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený v roku 1749 a 30. augusta 1751 bol ustanovený za kaplána v Pezinka. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 8. júna 1751. V tom istom roku sa 1. mája stal administrátorom vo Vozokanoch u Karola Bacskádyho, podžupana Tekovskej župy. Mal problémy, ktoré ho prinútili opustiť kňazskú službu, pretože zakrátko zomrel 4. augusta 1753. Farnosť bola dva roky neobsadená. Administrátorom farnosti bol od augusta 1753 do 7. júna 1755 Ján Petrovič.
Šiesty farár sa tiež v Hasprunke dlho nezdrža. Bol ním František Xaver Reinhardt, Reinchart. Narodil sa v roku 1729, ale pôsobil v Rakúsku. Bol ustanovený za administrátora podľa miestnej potreby. Bol chválený pri vykonaných službách, až kým bol 8. júna 1755 poslaný do Hasprunky. Odtiaľ potom išiel 22. júna 1755 do Devína. Vo vizitácii z roku 1762 sa o ňom hovorí: „Už sedem rokov koná duchovnú službu. Svoj úrad vykonáva usilovne.“ Pôsobil tam do 12. mája 1762. Potom bol farárom v Závode. Gróf Kolonics voči nemu vzniesol 27. marca 1770 nejaké sťažnosti , na čo sa zriekol úradu a utiahol sa do ústrania.
Siedmym farárom sa po ňom stal Šimon Dobrovodský. Narodil sa asi v roku 1727 vo Svätom Petre - nie je však jasné, v ktorom (Borský, Plavecký...). Za kňaza bol vysvätený 29. októbra 1752. Predtým nastúpil 10. novembra 1749. 20. januára 1752 do Senice. Bol ustanovený 8. augusta 1755 v Hasprunke. Zomrel 18. decembra 1760 v nemocnici milosrdných bratov vo Valticiach na Morave. Vizitácia však neuvádza dátum pohrebu, ani kto ho prišiel pochovať. Po jeho smrti bol asi dva mesiace administrátorom v Hasprunke františkán páter Jeremiáš. Nasledoval Augustín Sosterics (Šoštarič). Ten bol chorvátskej národnosti. Bol novicajster na území dnešného Slovenska. Písal knihy v chorvátčine, ktorými výrazne prispel k literárnemu rozvoju chorvátskeho jazyka. Zomrel 28. februára 1776.
Ôsmym farárom bol Štefan Behányi. Narodil sa 12. mája 1735 v Hliníku nad Hronom. Za kňaza bol vysvätený v roku 1759 a 10. apríla 1760 bol poslaný za kaplána do Gajár. Za farára v Hasprunke bol ustanovený 11. januára 1761, tam zomrel 18. alebo 20. augusta 1766.
Deviaty farár nastúpil vyše mesiaca po jeho smrti. Bol ním Mikuláš Baťovič, uvádzaný aj ako Balgovič. Narodil sa v roku 1738, študoval v generálnom seminári v Budíne. Bol vysvätený za kňaza a poslaný za kaplána do Gajar. Nato bol 2. marca 1767 ustanovený za farára v Hasprunke. Trpel na rôzne choroby, v ktorých žil. No i tak vytrval. Dal zrušiť mostík, na ktorý sa predtým vychádzalo z kostola. Potom pôsobil od 26. júna 1771 v Sološnici a ďalej od roku 1773 v Gajaroch, kde zomrel 10. novembra 1792.
Desiaty farár Ján Nepomuk Jankovič pochádzal z Holíča. V roku 1761 začal študovať v Budíne. Odtiaľ prešiel 15. novembra 1770 do Bratislavy. Farárom sa stal 26. mája 1771 v Studienke, potom 1. júna 1772 v Malackách, kde sa stal v roku 1782 vice-archidiakonom (dekanom). Neskôr sa stal prepoštom sv. Jána Krstiteľa v Budíne. Zomrel 26. februára 1829.
Jedenástym farárom bol Pavol Križan. Narodil sa asi v roku 1743. Štúdium teológie absolvoval v roku 1768 na Pázmáneu vo Viedni. Prvý rok jeho kňazského pôsobenia nie je zaznamenaný. Za kaplána bol poslaný 27. decembra 1769 do Blumentálu v Bratislave. Potom bol 22. mája 1772 poslaný do Hasprunky, po Vianociach, 30. decembra odišiel a 13. decembra 1774 bol ustanovený za farára v Kuchyni. Stretal sa s ťažkosťami, pretože 22. marca 1788 ho gróf Karol Pálffy obvinil, že sa zúčastnil pitky. No napriek tomu v Kuchyni zostal pôsobiť až do svojej smrti 14. mája 1799.
Dvanástym farárom bol Jozef Notný (Notný), ktorý pochádzal z Dolných Orešian. Narodil sa 1. marca 1747. Študoval v seminári v Trnave a v Budíne. Dátum vysviacky nie je známy, no 5. septembra 1776 bol kaplánom v Gajaroch. Za farára bol menovaný 13. decembra 1774 v Hasprunke. V roku 1779 boli vydané nové nariadenia o pochovávania a cintorínov, aby sa tak zabránilo častým epidémiám. Zosnulý nemal byť odkrytý viac ako dva dni. Nebožtíkom zaniesť priamo na cintorín, a nie do kostola. V kostoloch, kde bol vchod z interiéru kostola, sa už nesmelo viac pochovávať. Cintoríny mali byť zakladané na suchých miestach mimo osád. Mali byť na rovine a nič sa na nových cintorínoch nemalo sadiť. V strede cintorína mal byť postavený vysoký kríž, podľa možnosti zhotovený z kameňa.
Tieto nariadenia boli vydané štyri roky neskôr. V roku 1780 sa začalo s pochovávaním na novom cintoríne za farou. Či sa ešte aj potom pochovávalo aj pri kostole jasné nie je. Cintorín v Hasprunke vľavo - na vojenskej mape z roku 1764-87 a katastrálnej mape z roku 1869 sa nachádzal za potokom. Na mape z roku 2015 sa na mieste cintorína nachádza čistička odpadových vôd. Miesto, kde sa o 120 rokov skôr ľudia skrývali pred Turkami, zem vysušili.
Trinástym farárom, ktorý v Hasprunke pôsobil až do svojej smrti 5. júna 1834, bol 53 a pol roka Juraj Renko. Pochádzal z Liptovského Mikuláša. Narodil sa 13. apríla 1757. V roku 1769 nastúpil do seminára v Budapešti. Štúdium ukončil v roku 1774. Od roku 1776 bol kaplánom v Gajaroch. Dňa 9. júna 1781 sa stal farárom v Hasprunke. V urbári z roku 1787 sa nachádza miesto pohrebu na novom cintoríne za farou. V roku 1782 navštívil Viedeň pápež Pia VI. Riešil problémy, ktoré vyvolávali cisárove zásahy do života cirkvi v monarchii. Pápež prišiel do Rakúska v marci, po sviatku sv. Jozefa. Jozef II. išiel pápežovi naproti k Viedenskému Novému Mestu. Množstvo ľudí prišlo do Viedne, aby mohli vidieť pápeža. Táto návšteva mala priaznivý výsledok. Na sviatok sv. Juraja pápež z Viedne odišiel.
Významnou udalosťou pre Hasprunku bola kanonická vizitácia 20. júna 1782. Túto vizitáciu vykonal osobne knieža prímas a kardinál Batthanyi. Po vykonaní vizitácie o siedmej večer odišiel naspäť do Veľkých Levár. Kardinál Batthyani vydal rozhodnutie, že pre množstvo veriacich je potrebné kostol zväčšiť. Z toho dôvodu bola zboku pristavená nová sakristia. V bočných kaplnkách boli umiestnené sochy sv. Štefana a sv. Imricha, a nad nimi pozlátené sochy sv. Alžbety a sv. Barbory. Bol zhotovený nový svätostánok, a zabezečené rúcha a liturgické náčinie. Tieto práce sa začali 22. mája 1785. Gróf Karol Pálffy znášal náklady na tehál, 3000 kusov škridiel, 120 metrákov vápna a drevo zadarmo. Andrej Osuský prispel 15 zlatých.
V roku 1786 dal jeden starší postaviť kríž, ktorý dňa 30. apríla 1786 posvätil fárár Juraj Renko. Rok 1789 bol poznamenaný drahota. Kamenec zničil celú úrodu. Pohynulo aj veľa dobytka. Chudobní chodili žobrať. Dňa 20. mája 1790 sa začalo s prípravami nového organa. Organ bol zhotovený za 400 zlatých, pričom boli použité niektoré dobré píšťaly zo starého organa. Mal 10 registrov. V roku 1792 bol organ prepravený a opatrený pedálmi.
Juraj Renko písal kroniku, a tiež písal latinsky poéziu. Založil základinu, ktorú aj opatril základinou. Dňa 19. marca 1807, na sviatok sv. Jozefa Tančiboka i notára Jana Blažíčka úradne do obce. V roku 1809 bol v Hasprunke veľký požiar. Zhorelo 110 domov a 9 stodôl. Ďalšia tragédia sa udiala v roku 1810. Pri výchrici spadol z kostolnej veže kovový glóbus s krížom. V roku 1811 bola veža opravená a obielená, a bol na ňu znovu osadený kríž. Oprava stála 150 zlatých a zlatníkovi bolo zaplatených ešte ďalších 240 zlatých. V roku 1831 oslávil Juraj Renko 50. výročie kňazstva. Na slávnostnej svätej omši kázal františkán Anastáz Petrovič. V roku 1833 bola na kopci nad dedinou vytvorená Kalvária. Bol na ňu osadený drevený kríž, ktorý posvätil kaplán páter Anastáz. Bol to zrejme kríž na oslavu 1800 jubilea našej spásy.
Juraj Renko cítil, že jeho dni sa chýlia ku koncu. Preto kázal ešte za svojho života, aby mu po smrti nepochovávalo pripraviť hrob, kúsok od kaplnky sv. Františka Xaverského. O dva mesiace nato, 1. júna 1834 zomrel. Pohreb sa konal 3. júna. Súčasný kovový kríž na jeho hrobe už nie je pôvodný. Rok úmrtia uvedený na tabuľke - 1833 je však nesprávny. Po jeho smrti bol administrátorom páter Anastáz, kým neprišiel nový farár Ľudovít Hazucha.
Štrnástym farárom bol Ľudovít Hazucha. Narodil sa 3. októbra 1795 v Novom Meste nad Váhom. Schematizmus z roku 1854 uvádza pri jeho mene prívlastok „de Kelemenfalva“. Pochádzal zo zemianskej rodiny z Kelemeša v Podkarpatskej Rusi. Štúdium teológie v generálnom seminári ukončil v roku 1826. Roku 1827 prešiel do kňazského inštitútu v Ostrihome a 9. marca 1827 bol vysvätený za kňaza. Potom bol kaplánom v Piešťanoch, roku 1830 v Leopoldove a od roku 1831 v Gajaroch. Od 1. apríla 1834 bol farárom v Hasprunke. Ján Hollý ho v liste Jurajovi Palkovičovi z roku 1835 nazval „opravdivom bernolákovskom žiakovi“. Bol aj ľudovým lekárom. Bol obľúbený, každému pomáhal. Počty obyvateľov Hasprunky nevykazujú jeho zásluhou nárast obyvateľov. Zachytávajú pokles obyvateľov o 20 a 26 osôb. Výraznejšie však skáču počty školopovinných detí: kým v roku 1834 ich bolo 105, v roku 1845 už 134. Aj farár Hazucha sa nakazil cholerou a 16. júla 1849 zomrel.
Pätnástym farárom sa stal Anton Pachman. Narodil sa 14. októbra 1818. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana v Trnave. Za kňaza bol vysvätený 3. apríla 1845. Bol kaplánom v Kuchyni. Za farára v Hasprunke bol vymenovaný 12. septembra 1855. Okrem duchovných schopnostiach vynikal aj neobyčajnou telesnou silou. Hovorilo sa o ňom, že jedným rukou zdvihol. Zomrel 6. júla 1865 vo veku 46 rokov.
Šestnástym farárom bol Ján Laicha. Narodil sa 24. mája 1834 v Plaveckom Štvrtku. Teológiu študoval vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený 25. júla 1858. Kaplánom bol v Kuchyni, potom v Gajaroch. Bol ustanovený 1. septembra 1865 do Rohožníka. Odtiaľ bol 30. septembra 1867 preložený do Hasprunky. Zo zbierok veriacich zabezpečil pre kostol veľký zvon. V Hasprunke pôsobil až do svojej smrti. Zomrel ako 39 ročný na tuberkulózu 7. júla 1873.
Sedemnástym farárom bol Alojz Marschallko zo Skalice. Narodil sa v roku 1836, za kňaza bol vysvätený v roku 1859. Kaplánom bol v Moravskom Sv. Jáne a potom v Šaštíne. V roku 1873 sa stal farárom v Hasprunke. Hneď po svojom príchode sa pustil do opravy kostola i fary. Na budovy dal novú strechu. Nechal opraviť aj organ v kostole. V roku 1879 bol preložený za farára do Perneku. Od 18. apríla 1903 bol na dôchodok a býval v Šaštíne. Zomrel 7. marca 1911.
Osemnástym farárom bol Jozef Bernkopf, ktorý preukázal veľké úsilím o rozvoj farnosti. Narodil 2. augusta 1848 vo Viedni. Teológiu študoval v seminári sv. Štefana v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený 7. júla 1871 a kaplánom bol v Devíne. Od 26. augusta 1873 bol kaplánom v Malackách, kde bol následne 20. apríla 1879 menovaný za farára. V tom čase pôsobili v Malackách kapláni nemeckej národnosti, ktorí od 18. do 27. augusta 1884 viedli ľudové misie: Göldner a František Pivnička a z Viedne František Masopust. Preto nemali problém sa dorozumieť s obyvateľmi Záhoria. Ľudová misia v Hasprunke sa konala od 10. do 14. októbra toho istého roku. Zúčastnila sa na nej polovica farníkov, pretože to bolo v čase zberu zemiakov. Na pamiatku tejto obnovy postavili misijný kríž z dubového dreva. V tom čase sa už farské vizitácie nekonali.
Od roku 1888 (asi od augusta) bol farárom Cíferi a od r. 16. septembra 1914 zomrel.
Pohľad na kláštor Zlatá Koruna od rieky Vltava.