Kmeňoví Kniežatá a Čarodejníci: Pohľad do História Slovenska

Chápanie slovenských dejín a objekt ich skúmania od minulosti vyvolávalo množstvo rozdielnych názorov, diskusií, polemík, mýtov, legiend, či rôznych tvrdení, ktoré sa často zámerne nepravdivo interpretovali a interpretujú, a to z dôvodu ich prispôsobenia sa rôznym osobám, skupinám, režimom, ba dokonca i niektorým etnikám alebo národom. Nielen preto sa naše národné dejiny nie vždy tešili a tešia všeobecnému záujmu, či dokonca hrdosti na ne. Slováci sú v názoroch na mnohé udalosti zo svojich dejín hlboko rozštiepení. Problém však nie je v dejinách, ale v nás. Pokiaľ sa nezjednotíme v otázke budúcnosti národa, nebudeme schopní sa zjednotiť v názoroch na minulosť, lebo každý bude v minulosti hľadať opodstatnenosť svojej koncepcie budúcnosti národa. Ak sa dnes zúrivo polemizuje o dávnej minulosti, tak predmetom nie je oná minulosť, ale naša prítomnosť a budúcnosť.

Vychádza sa pri tom z úplne logického predpokladu, čo nemalo minulosť, nemá oprávnenie na existenciu v súčasnosti a už vôbec nie v budúcnosti. O pôvode predkov Slovákov na našom území sa viedli a doteraz sa vedú tvrdé polemiky. Opomenúc absolútne nepodloženého tvrdenia niektorých maďarských a českých šovinistických historikov s priehľadným zámerom, ktorí tvrdia, že Slováci vznikli zmiešaním rôznych kolonistov z Poľska, Česka, Ukrajiny a Rumunska v 15. storočí, existujú dve hypotézy o ich pôvode - autochtónna a migračná. Podľa prvej z nich Slováci sú autochtónne (pôvodné) obyvateľstvo na našom území, ktoré sa v predhistorickej dobe sformovalo v priestore medzi Karpatmi a Dunajom a odvtedy ho trvalo obýva. Do slavistiky, vede o Slovanoch ju v 19. storočí uviedol Slovák P. J. Šafárik, ale predtým už existovala v kronike ruského mnícha Nestora z 12. storočia. V súčasnosti ju väčšina historikov odmieta a prikláňa sa k migračnej hypotéze, ktorá hovorí, že predkovia Slovákov prišli do oblasti Karpát a stredného Dunaja na konci 5. storočia v rámci tzv. sťahovania národov. Nepochybné však je, že od začiatku 6.

Príchod Slovanov a ich život

Podľa migračnej hypotézy Slovania, naši predkovia, začali prichádzať vo väčšom počte na naše územie na prelome 5. - 6. storočia nie naraz, ale v niekoľkých vlnách a etapách jednak spoza Karpát a jednak pozdĺž Dunaja. Do príchodu Slovanov sa v našej vlasti vystriedalo niekoľko etník, ktoré ju obývali, civilizovali a kultivovali, no nezostali tu natrvalo. Prvým historickým národom na území dnešného Slovenska boli Kelti. Na naše územie prišli na začiatku 4. storočia pred Kristom a obsadili celú jeho juhozápadnú časť. Budovali opevnené sídliská mestského charakteru tzv. oppidá a vyznačovali sa mimoriadnou schopnosťou pri spracovaní železa. Železná náradie a poľnohospodárske nástroje, ktoré vynašli, sa v Európe často v nezmenenej podobe používali prakticky až do začiatku priemyselnej revolúcie, niektoré dodnes. Boli prvým národom na sever od Dunaja, ktorý poznal písmo a vedel raziť strieborné a zlaté mince, tzv. biateky, resp. dúhovky. K ich najvýznamnejším sídlam na Slovensku patrili oppidá v Bratislave, na Devíne a v Plaveckom Podhradí. V čase najväčšieho rozkvetu keltskej civilizácie u nás bolo bratislavské oppidum jedným z najvýstavnejších miest v Európe mimo okruh antickej civilizácie s kamennými palácmi a chrámami.

Biatec - keltská minca

Výboje Rimanov a Germánov okolo prelomu letopočtov rozvrátili keltskú civilizáciu aj v oblasti streného Dunaja. Na naše územie prišli vtedy nové kmene, väčšinou germánske. Súčasne na Dunaj posunula svoje hranice Rímska ríša, ktorá tu vybudovala sieť opevnených pevností a valov známych ako Limes Romanus. V čase rímskeho panstva za Dunajom, najmä na juhozápadnom Slovensku žili germánske kmene Markomanov a Kvádov, neskôr známe aj pod menom Suebovia. Rimania budovali aj nad Dunajom mimo vlastnej ríše predsunuté pevnosti, ktoré mali najskôr vojenský charakter, neskôr slúžili ako obchodné stanice. V Iži neďaleko Komárna vybudovali mohutnú pevnosť Kalemantia a podobná pevnosť bola aj v bratislavskej mestskej časti Rusovce (Gerulata). Pevnosť neznámeho mena bola tiež na devínskom hradnom kopci, ako aj v nie príliš vzdialenej Stupave. V bratislavskej Dúbravke bola archeológmi objavená rímska civilná stavba - villa rustica (vidiecka usadlosť), čo je európsky unikát, lebo nikde mimo územia Rímskej ríše sa takáto stavba doposiaľ nenašla. Známy je nápis z Laugaricia (Trenčína) na trenčianskej hradnej skale, ktorý hovorí o prítomnosti rímskych vojakov na Slovensku v zime roku 179 počas tzv. Markomanských vojen za cisárov Marka Aurélia a Commoda. Trenčín sa tak stal najsevernejším miestom v strednej Európe, kam sa dostali rímske légie a zanechali o tom aj písomné svedectvo.

Pod vplyvom Rímskej ríše vznikol na našom území prvý štátny útvar známy ako Vanniovo kráľovstvo. Bol to efemérny útvar, ktorý založili Rimania v roku 31 n. l. a zanikol v roku 51 n. V 4. storočí nastáva jeden zo zlomových bodov dejín celej Európy - sťahovanie národov. Cez naše územie prešlo v tomto období veľa kmeňov, či etník. Vyvolané bolo všeobecným ochladením, ktoré podnietilo mnohé severské národy sťahovať sa južnejšie, a vpádom ázijských Hunov do Európy. Všeobecný úpadku moci Ríma, na ktorého územie sa tlačili barbarské kmene, tomu vytvoril priaznivé podmienky. Už v tomto období v prvých vlnách, azda už na prelome 4. a 5. Ako už bolo spomenuté, Slovania sa na naše územie nedostali naraz, ale v rôznych vlnách, sprvu to boli malé skupiny, ktoré mali niekedy vojenský, inokedy kolonizačný charakter. Až postupne nadobudla slovanská expanzia podobu masového presunu celých kmeňov. Pôvodná pravlasť Slovanov sa len ťažko identifikuje, keďže Slovania vstupujú na javisko dejín v poslednej fáze sťahovania národov. Správy o nich, ako aj o ich pravlasti sú kusé a rozporuplné. Pravdepodobnou príčinou bolo, že slovanské kmene neohrozovali pred 5. storočím antický svet podobne ako iné barbarské kmene, a preto im antickí autori nevenovali veľkú pozornosť.

Našich predkov antickí autori nazývali rôzne. Byzantský historik Jordanes ich spomína ako Veneti a delí ich na Slovenov a Antov. Pravlasť všetkých Slovanov sa pravdepodobne nachádzala v oblasti medzi Vislou a Dneprom, južne od Pripiaťských močiarov, ale je možné že presahovala aj karpatské hrebene, čoho zástancom sú najmä jazykovedci. Existuje aj teória, že ich pravlasťou bolo dnešné územie Slovenska, resp. oblasť karpatského oblúka. Väčšina historikov ju však odmieta. Slovania, ktorí sa v dobe sťahovania národov natrvalo usídlili na dnešnom Slovensku a sú našimi bezprostrednými predkami, nenašli územie pusté a ľudoprázdne. Stretli sa tu so zvyškami pôvodného obyvateľstva, s ktorým splynuli a od ktorého prevzali mnohé civilizačné výdobytky z minulosti. Ich predchádzajúci civilizačný prínos sa tak stal súčasťou vznikajúcej slovenskej civilizácie.

Slovanské osídlenie

O prítomnosti Slovanov severne od stredného Dunaja už v 5. storočí svedčia správy aj iných antických autorov. Priskos, byzantský pisateľ, sa zmieňuje, že roku 448 počas cesty za Atilom ho niekde v strednom Podunajsku ponúkli nápojom zvaným medos (medovina). Jordanes zasa spomína, že jedna z pohrebných slávností počas pohrebu Atilu sa nazývala strava. Medovina a aj pohrebná slávnosť sa pokladajú za všeslovanské názvy dokazujúce prítomnosť Slovanov v tomto priestore. Iný byzantský autor Prokopios uvádza, že barbarský kmeň Herulov sa počas presunu cez západné Slovensko alebo Moravu v roku 512 stretol so Slovanmi. Prokopios nám však podáva aj ďalšie správy o Slovanoch. Opisoval najmä spôsob ich boja, taktiku a výzbroj, aby sa Byzantská ríša vedela voči nim účinne brániť. Slovanská výzbroj bola síce jednoduchá, no bola kompenzovaná statočnosťou a početnosťou. Okrem toho, že Slovania získavali korisť a obživu vojenskou cestou, ich hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. Z toho dôvodu sa usádzali najmä na úrodných nivách v povodiach riek. Pri väčších tokoch ako napr. Dunaj alebo Morava prevzali pôvodné názvy a prispôsobili si ich svojej reči. Menšie toky a prevažná časť ostatných geografických názvov na Slovensku má takmer výlučne slovansko-slovenský pôvod, čo vedie niektorých jazykovedcov k obhajobe tzv. autochtónnej hypotézy o pôvode Slovákov.

Pestovali predovšetkým obilniny ako pšenicu, raž, jačmeň a ovos, ale aj niektoré strukoviny. Rozšírený bol chov dobytka. Obživu obyvateľstva dopĺňal lov divej zveri, zvlášť cenené boli kožušiny, rybolov a zber medu, tzv. brtníctvo, obľúbeným nápojom bola medovina. Dôležitými rastlinami boli tiež ľan a konope, ktoré sa využívali pri výrobe textílií. S rozvojom poľnohospodárstva sa zvyšoval význam remesiel. Slovania sa stali zručnými kováčmi, hrnčiarmi, tkáčmi a tesármi. Ich príbytky boli zemnice, či polozemnice. Boli to zväčša jednopriestorové príbytky, ktoré nepresahovali 16 m². Mali zrubovú konštrukciu a celé alebo z časti boli zahĺbené do terénu, takže niekedy bola nad jeho úrovňou len strecha. Nachádzalo sa v nich obyčajne otvorené ohnisko (kozub), ktoré slúžilo na prípravu jedla i na vyhrievanie. Tieto príbytky boli výhodné na prekonávanie nepriaznivých klimatických podmienok, najmä krutých zím.

Priskos sa o Slovanoch vyjadruje ako o ľuďoch, ktorí jazykom sa nelíšia a nie je tomu inak ani výzorom. ,,Vzrastom a ohromnou silou sa líšia od ostatných, kožu a vlasy nemajú príliš biele, resp. plavé, ani čierne ale sú trocha hnedastí.“[1] Slovanské rodiny boli monogamné. Naproti tomu v náboženstve Slovania vyznávali viacerých bohov. V ich panteóne boli v popredí bohovia ako Svantovít, Radegast, Perún(Parom) - hromovládca, ale aj Triglav a ďalšími bohmi boli napr. Vesna - bohyňa jari a krásy, Morena - bohyňa smrti, Veles a iní. Okrem toho Slovania uctievali aj mnohé ďalšie nadprirodzené bytosti ako víly, škriatkov, duchov a rieky. Uctievaným stromom Slovanov bol ako u iných indoeurópskych národov dub, keďže jeho plody symbolizovali svojím falickým tvarom pokračovanie rodu. Označenie lipy ako symbolu slovanstva má pôvod v nedávnej dobe a nezodpovedá historickej skutočnosti.

Spoločenské zriadenie, v ktorom Slovania žili, byzantskí autori nazvali demokraciou, v ktorej nevládne jednotlivec. Zrejme išlo o vojenskú demokraciu, kde sa rozhodovalo hlasovaním o spoločnom postupe. Vojenské výpravy spojené s korisťou vytvárali predpoklady na sociálnu diferenciáciu. Počas nich sa do popredia dostávali kmeňoví náčelníci a ich bojové družiny, z ktorých sa sformovala rodová a neskôr kmeňová aristokracia. Rast populácie, ale najmä potreby vojenstva a obrany podporovali integrovanie príbuzných rodov do kmeňov a neskôr do kmeňových zväzov. V čase, keď sa Slovania dostali do povedomia antického sveta, boli už na vysokom stupni kmeňovej integrácie a počas nepokojného 5. až 7. storočia sa často celé kmene alebo ich časti presúvali po strednej a juhovýchodnej Európe. O tom svedčia aj mnohé zachované totožné kmeňové názvy slovanského obyvateľstva niekedy aj stovky kilometrov od seba vzdialené (napr. Chorváti na Balkáne, v severovýchodných Čechách a južnom Poľsku; Dulebi v južných Čechách, v okolí Neziderského jazera, v oblasti dnešného Belehradu a v Bielorusku; alebo Sloveni usadení v alpskej a karpatskej oblasti, na Balkáne, v okolí ruského Novgorodu a poľského Štetína a iné).

Po stabilizácii slovanského osídlenia na určitom území dochádzalo aj k budovaniu opevnených sídlisk - hradísk, ktoré sa stávali administratívnymi centrami a útočiskom pre rozptýlené obyvateľstvo a zároveň sídlom kniežaťa. Rozhodujúcou slovanskou zložkou, ktorá sa usadila na území dnešného Slovenska a od ktorej je odvodené aj dnešné pomenovanie obyvateľov Slovenska, boli Sloveni. Prvou veľkou skúškou pre predkov dnešných Slovákov, ktorí sa pevne usídlili na sever od Dunaja už na konci 5. Avari sa pohybovali na nížinách severovýchodne od Karpát a na stredný Dunaj ich pozvali Longobardi, vtedy obývajúci územie západne od Malých Karpat v oblasti južnej Moravy a Viedenskej panvy, aby im pomohli vo vojne s germánskymi Gepidmi, obývajúcimi približne dnešné Maďarsko. Avari roku 568 porazili Gepidov, ale obsadené územie už neopustili. Ohrození sa cítili následne aj Longobardi, ktorí pred nimi utiekli do severnej Itálie. Postupne si Avari podmanili okolité slovanské kmene a pravidelne napádali Franskú ríšu na západe a Byzantskú ríšu na juhu. Centrom ich ríše sa stalo územie dnešného Maďarska.

Avarský kaganát okolo roku 600

Spolunažívanie Slovanov a Avarom bolo pre Slovanov veľmi nevýhodné. Avari, ktorých kultúra bola na nízkej úrovni a živili sa len pastierstvom a lúpežnými nájazdmi, využívali Slovanov ako roľníkov, remeselníkov i vojakov. Ich armády, ktoré boli zväčša jazdecké, pri výpravách proti Byzantsku alebo na Západ zaraďovali Slovanov do svojich šíkov ako pešiakov. Podriadenosť Avarom mnohí Slovania veľmi ťažko znášali, najmä keď im museli odvádzať aj rôzne poplatky a dávky. Nespokojnosť slovanských kmeňov s avarskou nadvládou preto každým rokom rástla. Začiatkom 7. storočia sa pokúsili Avari podmaniť si Byzantskú ríšu, avšak počas tohto úsilia utrpeli niekoľko porážok, ktoré ich oslabili. To využili Slovania, ktorí sa spojili, a proti Avarom v rokoch 623-624 povstali. K povstaniu sa pridal aj istý franský kupec Samo, ktorý prišiel do krajov Slovanov obchodovať pravdepodobne so zbraňami. Samo sa v bojoch s Avarmi tak vyznamenal, že si ho Slovania zvolili na čelo svojho kmeňového zväzu. Kmeňový zväz, ktorého centrom bolo dnešné Slovensko, Morava a Dolné Rakúsko, vošiel do histórie pod menom Samova ríša.

Vládca Samo si úspešne počínala nielen v boji s Avarmi, ale dokázala odolať i tlaku veľkej Franskej ríši, s ktorou sa taktiež dostal do konfliktu. Frankovia napadli Slovanov roku 631 z troch smerov. Dve bočné vetvy dosiahli určité čiastkové úspechy, no hlavný vojenský prúd, na ktorého čelo sa postavil sám franský kráľ Dagobert, pri hrade menom Vogastiburg utrpel po trojdňovom boji ťažkú porážku. Franský kronikár Fredegar spomína, že ,,boli mnohí z Dagobertovho vojska pobití mečom, a (ostatní) zanechajúc všetky stany a batožinu, ktorú mali, zbabelo sa odtiaľ vrátili do vlastných sídel.[2]“ Slovania toho využili a posmelení sa pustili do protiútoku a viackrát vyplienili Durínsko. Samotný Samo sa so slovanským prostredím údajne natoľko zžil, že s 12 ženami mal 22 synov a 15 dcér. Dejiny Samovej ríše sa začali príchodom Sama v roku 623 a zároveň sa uzatvorili jeho smrťou v roku 658. Po jeho smrti sa pramene o našom území na cca 150 rokov odmlčali. Samova ríša pravdepodobne po smrti svojho panovníka zanikla. Nepredstavovala štátny útvar v pravom zmysle slova, bola nadkmeňovým zväzom, akýmsi zárodkom štátotvorného procesu na našom území. Napriek mlčaniu písomných prameňov vývin spoločnosti aj zásluhou sociálnej diferenciácie a hospodárskeho pokroku sa nedal zastaviť. Vďaka archeológii máme dôkazy o tom, že spoločenský život sa neustále vyvíjal. Síce nemáme dôkazy, ani správy o ďalších kmeňových útvaroch, ktoré by boli na našom území, no pomerne početné hradiská, ktoré sa tu nachádzali, naznačujú, že tu boli rôzne menšie kmeňové útvary, ktoré sa postupne spájali, či už násilne, alebo nenásilne do väčších celkov.

Vďaka šíreniu kresťanstva poz...

tags: #kmenovy #knaz #a #carodejnik