Augustín Stol bol významný slovenský rímskokatolícky kňaz a misionár. Narodil sa 12. mája v Prestavlkoch, dedinke v Žiarskej kotline na strednom Slovensku, obklopená pohoriami Vtáčnik, Kremnické a Štiavnické vrchy. V tom čase to bola dedinka s malým počtom domov, sústredených okolo kostola.
Patrila do benediktínskeho opátstva so sídlom v Hronskom Svätom Beňadiku. O zriadení tamojšieho kláštora hovorí jeho zakladacia listina z roku 1075. Benediktíni, ako vieme, podľa svojho hesla “ora et labora” učili aj ľud, ktorý spravovali, modliť sa a pracovať. V týchto vlastnostiach, a osobitne v pracovitosti, Prestavlčania naozaj vynikali.
Rod Beňovcov patrí v Prestavlkoch k trom najstarším a je jedným z najpočetnejších. Záznamy o ňom sa nachádzajú v prvých matrikách farnosti Trubín. Najstarším zapísaným “praotcom” don Beňu je Juraj Beňo, ktorého syn Ján, sobášený v roku 1768, mal desať detí. Don Ján A.
Detstvo a Rodinné Zázemie
Otec Ladislav bol človek veselej, živej a ráznej povahy, vtipný, pracovitý a odvážny. Hovoria o ňom, že bol aj veľmi mocný. Napriek svojej sangvinickej povahe bol citlivý na tie najdôležitejšie hodnoty v živote rodiny. Keď k nemu, ako k vysťahovalcovi za prácou v Argentíne, prišli reči, že za jeho manželkou chodí miestny učiteľ, neuveril im, ale šiel si to overiť. Kvôli istote o vzájomnej manželskej vernosti, ktorá bola pre neho svätá, neváhal podniknúť ďalekú i finančne náročnú cestu z Ameriky.
Matka Veronika bola zasa pokojná, rozvážna, múdra, dôsledná v práci i v poriadku, pritom rodinná i veselá, všímavá v službe, i keď slabšieho zdravia. Bola to len jednoduchá dedinská žena, ale vedela sa pohotovo zorientovať v ľuďoch i v situáciách. Ak vzniklo niekedy medzi rodičmi menšie napätie, ktoré navonok prejavil viac otec, matka zobrala deti bokom. Keď to zakrátko otca prešlo, snažil sa všetko urovnať rodinnou veselosťou. Niekedy i tak, že svoju Veroniku zobral do tanca a párkrát sa s ňou pokrútil po kuchyni.
Janko sa narodil ako tretí zo šiestich súrodencov. Matka mala vtedy dvadsaťtri a otec dvadsaťsedem rokov. Tých prvých dvoch ani nepoznal - zomreli ako deti. On sám v dvanástich rokoch prešiel zdravotnou krízou, ktorú však šťastne prekonal. Z trojice mladších súrodencov si dvoch Pán Boh k sebe povolal takisto v detskom veku. Nažive zostal len najmladší brat Jozef, ktorý so svojou rodinou zostal v Prestavlkoch. Braček Ferko zomieral v Jankovej prítomnosti.
Rodičia boli chudobní. Otec celý život pracoval ako robotník a doma mali políčko, kravu a drobné domáce zvieratá. Všetci bývali v jednej izbe. Keď otec odišiel za prácou do Argentíny (z ktorej sa, mimochodom, vrátil chudobnejší, ako tam išiel - matka mu musela zo Slovenska poslať peniaze na spiatočnú cestu), Janko bol doma najstarší z detí. Pomáhal mame na poli i v celom malom hospodárstve a na pasienky povyše dediny chodil pásavať kravu. Ako dvanásťročný musel dokázať zabiť teľa, alebo aby zarobil pre domácnosť nejakú korunku, spolu s chlapmi sťahovať z lesov drevo. Pre tieto práce bol veľakrát nútený vynechať školu. A tak sa stalo, že musel opakovať ročník. Ale vtedy sa to nebralo tragicky.
Rovesníci si spomínajú, že Janko bol skromný, nenápadný chlapec dobrého srdca, skôr vážny a utiahnutý. Málo hovoril, ale keď niečo povedal, mal to premyslené. To však neznamenalo, že nemal zmysel aj pre chlapčenské huncútstva. Napríklad pre takéto: Dedina mala nočného strážnika “ujčoka” Madáčika. Jeho úlohou bolo odtrúbiť večierku, čo bolo zároveň dôkazom, že nespí, ale stráži. Doma mal hodiny, na ktorých pre svoju slepotu zisťoval čas len tak, že ohmatal ručičky. Nuž a tieto jeho hodiny chlapcov (medzi nimi aj Janka) veľmi lákali a lákala ich aj myšlienka popliesť ujčoka Madáčika. Raz večer mu nebadane vkĺzli do domu a posunuli ručičky dopredu. Mládež na dedine hrávala divadlo a aj menší k nemu prispievali. Janko mal od detstva dar niečo usporiadane povedať. Pán Boh ho obdaril aj hudobným nadaním.
Formovanie Povolania
O náboženskú výchovu malého Janka sa okrem rodičov staralo celé prostredie, ktoré bolo zbožné. Osobitnú úlohu tu zohrávala starká Zuzka, ktorá bývala u nich v dome v zadnej izbičke. Keď ráno bola matka na poli alebo pri statku, starká chystala raňajky a dozerala na Jankovu rannú modlitbu. Tá bola zároveň opakovaním častí katechizmu - bolo treba vymenovať prikázania, sviatosti, hlavné pravdy a všeličo iné. Keď sa raz stalo, že Janko, už hladný, otočil hlavu smerom k jedlu, ktoré starká pripravovala, dostal vechťom po ústach aj s takýmto slovným sprievodom: “Čo sa obzeráš ako vlk?! Ale že jeho náboženská výchova nebola len odriekaním modlitieb, o tom svedčí aj jedna príhoda z detstva. Keď mala Anička Kukučková, dievčatko z Prestavĺk, päť rokov, zomrela jej matka.
O tom, ako sa dorastajúci Janko dostal k povolaniu, hovorí sám don Beňo takto: “Ako chlapec som vedel len to, že doma nemám zostať. Keď v škole po prvýkrát zisťovali, čím chceme byť, napísal som, že horárom. Ten v dedine niečo znamenal. Mal flintu a báli sa ho tí, čo chodili kradnúť drevo. Neskôr som si obľúbil nášho pána učiteľa Suchánka, ktorý bol dobrým veriacim človekom. Tak som nabudúce pri takejto otázke napísal, že chcem byť učiteľom. Božím riadením sa mi neskôr v živote splnilo jedno i druhé. No vtedy som na nejaké štúdiá nemohol pomýšľať, lebo pre nutné práce v našom malom hospodárstve som opakoval ročník a ľudovú školu som skončil v šiestej triede.
Keď som mal štrnásť rokov, bol vo mne akýsi nepokoj. Stále jasnejšie som cítil, že chcem preč z domu. Nato prišiel domov Laco Gáfrik, ktorý bol u verbistov v Nitre. Šli sme spolu na prechádzku a Laco rozprával o tom, kde je, tak plasticky a oduševnene, že som si povedal, keď on môže takto byť, prečo by som aj ja nemohol. Tak ma to zobralo, že som hneď šiel k tete, ktorá mala z Francúzska listové obálky (vtedy to bola vzácnosť) a napísal som do Nitry, či by ma neprijali. Pomyslel som si, že tam aspoň budem mať nejakých známych. Pritom som nevedel, čím chcem byť. Lenže z Nitry mi odpísali, že ma nemôžu prijať pre nedostatok miesta a poradili mi, aby som sa hlásil u nejakej inej rehole. A ani doma to nebolo jednoduché. Otec nechcel počuť o takejto mojej budúcnosti. Hovoril: ,Janko, kúpime si voly a budeme gazdovať. Ja nechcem mať v dome žiadneho pána.’ No napokon privolil.
Už sa nepamätám, ako sa mi dostala do rúk zadná strana časopisu Saleziánske zvesti, kde bolo napísané: ,Mladíci, ktorí cítite v sebe povolanie, hláste sa u saleziánov na tých a tých adresách...’ Ešte v ten deň som napísal do Šaštína. Odpovedali mi, aby som 3. mája prišiel na skúšky do Hronského Sv. Beňadika.”
Na toto obdobie spomína don Beňova o trochu mladšia rovesníčka Anička, neskôr rehoľná sestra Mária, takto: “Často sme sa s Jankom stretli pri pasení kráv. Využívali sme čas a pripravovali sme sa na prijímacie skúšky. Obaja sme chceli ísť do rehole. Opakovali sme si rôzne predmety: matematiku, slovenčinu... Janko vždy rozmýšľal, ako dobre využiť čas, aby z toho bol osoh aj pre budúcnosť.
A don Beňo pokračuje: “V deň skúšok bola vo Sv. Beňadiku púť a my sme tam šli večer predtým s mamou pešo. Z Prestavĺk to bolo tridsaťpäť kilometrov. Ďalšiu noc sme zasa išli nazad pešo. Po sv. spovedi, sv. omši a procesii začali sa skúšky. Kvôli nim prišiel zo Šaštína pán direktor don Sersen. Keď ma vyskúšal z predmetov, buchol ma po chrbte. (Bol som statnejšej, vypracovanej postavy, lebo som od malička ťažšie fyzicky pracoval.) Začal ma naháňať okolo stola, ale ja som sa nedal - skúšal som takticky utekať raz na jednu, raz na druhú stranu.
Keď som prišiel do tohto ústavu a zložil som sa, poslali ma na dvor. Videl som tam behať chlapcov. Nikoho som nepoznal a nevedel som, čo mám robiť, tak som len v kútiku postával. Tu prišiel za mnou don Evinic a povedal: ,Čo stojíš? Prečo sa nehráš?
Potom sa začalo moje gymnaziálne štúdium. Naša škola bola súkromná, preto výročné skúšky zo všetkých predmetov sme skladali na františkánskom gymnáziu v Malackách - to bolo najbližšie. Lenže táto rehoľa nemala toľko povolaní ako saleziáni, preto nechávali mnohých našich spolužiakov prepadnúť (v mojom ročníku z tridsiatich sedemnástich), a potom im ponúkli štúdium na ich gymnáziu, kde z nich boli často vynikajúci žiaci. Tak sa stalo, že som hneď v prvej triede prepadol aj ja a musel som sa vrátiť domov. Náš pán direktor don Sersen sa však nevzdával a hľadal iné možnosti. Napísal mi, že môžem robiť prijímacie skúšky v Kláštore pod Znievom. Ak sa na to cítim, tak hneď do tretieho ročníka. Otec však bol veľmi proti. Hovoril: ,Vidíš, ja som ti vravel... Ešte budem mať hanbu, aj škodu. Nikam nepôjdeš!’ A takto to išlo každý deň. Stačilo, že sa na mňa pozrel a ja som zaliezol do kúta. Tam som dumal a modlil sa... Mal som vtedy pätnásť rokov. Matkine slová sa napokon stali skutočnosťou.
Janko sa teda vrátil do Šaštína a šťastlivo mal za sebou prvé vážne ohrozenie svojho povolania. Týchto prvých päť rokov, ktoré strávil ako chovanec v Šaštíne pri Panne Márii Sedem-bolestnej, bolo poznačených aj budovaním si pravej úcty k Tej, ktorá je patrónkou všetkých povolaní. Don Beňo si spomína, že modlitbou ruženca si v mladosti niekoľko rokov riešil otázku čistoty a povolania, ktoré považoval za nezaslúžený dar. Medzi pätnástym a sedemnástych rokom sa ho modlil denne celý - všetky tri časti. V šaštínskom chráme v bočnej chodbe mal “svoju” sochu Panny Márie, ku ktorej kládol na zrolovanom papieri svoje predsavzatia.
Prišlo však ďalšie úskalie jeho povolania. V roku 1940, pred skončením piateho ročníka gymnázia, mal byť znovu prepustený, pretože rodičia za neho nemohli platiť celú sumu a tiež preto, že jeden z profesorov na neho nespravodlivo žaloval. Na túto situáciu si don Beňo spomína takto: “Pán direktor si nás zavolal dvoch - istého Jula Holečku a mňa a povedal nám, že nás prepúšťa, lebo neplatíme. Holečka pokýval plecami a išiel domov. Ja som sa rozplakal. Začal som vyberať z peňaženky všetky peniaze, aj drobné a klásť ich v riaditeľni na stôl. Aj vrecká som prevracal, aj omrvinky povytriasal. Neplakal som ani pri otcovej ani pri matkinej smrti, ale v takýchto prípadoch, keď išlo o povolanie, vedel som sa dojať, bolo mi to veľmi ľúto. Tak si myslím, že Pán Boh mi dal nezaslúženú, a zároveň akúsi nedefinovateľnú lásku k povolaniu.
Keď to všetko don Sersen videl, akosi sa nado mnou zmiloval a povedal: ,No, dobre, choď...
Rehoľný Život a Pôsobenie
O niekoľko mesiacov po tejto epizóde nastúpil don Beňo v novom školskom roku (1940 - 41) do noviciátu v Hronskom Sv. Beňadiku. Počas neho sa adepti na rehoľný život mali uistiť, aký má s nimi Pán Boh plán a predstavení zasa zistiť, či je nádej, že novici budú mať na budúcu prácu podľa saleziánskej charizmy potrebné vlastnosti. Z tohto roku si spomínal na dve formačné situácie. Raz mal za úlohu pozametať kláštornú chodbu. Pravda, takúto prácu, najmä v noviciáte, treba urobiť precízne. A on ju tak aj urobil, lebo vo všetkom bol dôkladný. Lenže objavil sa pán asistent a “nenápadne” mu po zametenej časti porozsýpal piliny. Za tým nasledovalo pokarhanie za nedbalú prácu. Ak by sa “motúz” (tak volali saleziáni svojich novicov) v podobnej situácii vzbúril, mohlo sa stať, že by už v noviciáte nepokračoval. Janko však pokojne pozametal chodbu znova.
Na ďalší podobný moment si spomína, keď išli s novicmajstrom don Babiakom na prechádzku do prírody. Janko mal na hlave pekný klobúk, ktorý mu mama kúpila za ťažko nasporené peniaze. Nuž a na tej prechádzke sa pánu magistrovi zapáčili fialky, že si z nich vezmú aj s koreňmi a zasadia v kláštornej záhradke. Vytrhol ich, ale nebolo ich v čom odniesť. Poobzeral sa po chlapcoch a povedal: “Beňo, ty máš taký klobúk, daj, v ňom to odnesieme”. Jankovi nebolo všetko jedno, keď sa mal vzdať takéhoto, pre neho veľmi vzácneho, daru. Inokedy mu zasa pán magister povedal: “Beňo, ty si taký vážny, mal si sa radšej hlásiť k jezuitom.” A tak dostal za úlohu každý deň pri škrabaní zemiakov povedať jeden vtip.
Bol práve začiatok júna - mesiaca Božského Srdca Ježišovho, keď svojmu spoločníkovi pri práci dal takúto hádanku: Vieš, čo je najsladšie na svete? Odpoveď znela: blcha, lebo ľudia si oblizujú prsty ešte prv, než ju chytia. Na druhý deň mali hodinu s pánom katechétom, ktorý ich chcel uviesť do pobožností nového mesiaca a zhodou okolností položil chlapcom tú istú otázku: Viete, čo je najsladšie na svete? Nato sa prihlásil Jankov spoločník pri škrabaní zemiakov a povedal: “Ja viem! Blcha.” “Sadni si, ty lalo sprostý!
Don Masný, ktorý bol s don Beňom vo vzdialenom príbuzenstve, spomína: “Keď som spolu s otcom ako mladý chlapec prišiel do Hronského Sv. Beňadika, aby som sa prihlásil na štúdium k saleziánom, na prvý dojem na mňa všetko pôsobilo stiesnene: kláštorné múry boli pochmúrne a keď z kaplnky vyšlo asi dvadsať nakrátko ostrihaných mužov s vážnymi tvárami (mali vtedy duchovné cvičenia), najradšej by som bol zutekal. Vtom však spomedzi nich jeden vystúpil, prišiel k nám a otcovi povedal: ,Vitaj, švagor!’ Bol to Janko Beňo. Táto jeho srdečnosť sa vo mne zakódovala ako nezabudnuteľný zážitok.
Po skončení noviciátu a po prvých dočasných sľuboch v roku 1941 don Beňo nastúpil do tzv. pedagogického študentátu v Trnave. Tam ako šiestak pokračoval v štúdiu posledných troch ročníkov gymnázia, kde však mali zároveň v učebnom pláne zaradenú jednu hodinu filozofie a jednu hodinu pedagogiky denne a boli už považovaní za klerikov. Na začiatky, ktoré don Beňo strávil v Trnave, si jeho starší spolubrat don Ernest Macák spomína takto: “Už ako šiestak gymnazista (mal vtedy 20 rokov) napísal svoju prvú brožúru Štyri kolesá, podľa ktorej sa dalo zistiť, že má spisovateľský talent.” V tomto dielku sa hovorí o čistote srdca, o častom a dobrom sv. prijímaní, o láske k Božej Matke a o láske k matke Cirkvi ako o základoch, pomocou ktorých sa možno v duchovnom živote hýbať dopredu. S akou láskou k mladým písal don Beňo už vtedy toto dielko, svedčia slová, ktoré sú v ňom obsiahnuté: “Drahý priateľu, aj ty sa musíš k svojmu cieľu pohybovať na štyroch kolesách.
Po maturite a absolvovaní filozofie a pedagogiky nasledovala u saleziánov trojročná pedagogická prax. Len čo don Beňo v roku 1944 v Kláštore pod Znievom zmaturoval (a to s vyznamenaním), vrátil sa do Šaštína, tentokrát ako asistent saleziánskych ašpirantov, ktorí boli pred noviciátom. Mal na starosti asi šesťdesiat 12 - 14 ročných chlapcov, ktorým sa staral o priebeh celého ich mimoškolského času (na dvore, pri prácach i záľubách, ba mal dozor aj v spálni, kým všetci nezaspali). Okrem toho v nižších ročníkoch vyučoval dvadsaťštyri hodín týždenne, najmä dejepis, zemepis a spoločenskú výchovu.
Jeden z jeho zverencov (don A. Iný zasa dosvedčuje: “Don Beňo využíval každú voľnú chvíľu na štúdium. Preklada… Ďakujem…Som nesmierne vďačná Bohu, že som mala možnosť v živote stretnúť otca Ivana Grófa, tohto don Boscovho kňaza, cez ktorého mi Pán pomohol v osobnom duchovnom živote, v živote učiteľky a vychovávateľky mladých, v pokrvnej rodine a hlavne v povolaní.
Ako 15-ročná som v roku 1961 čítala životopis dona Bosca od Jura Kozu-Matejova. Boh ma vždy oslovil postavou tohto veľkého svätca. Podľa jeho vzoru, tak ako som vedela, som sa pustila do skromného apoštolátu s dievčatami i v miešanej skupine chlapcov a dievčat. Bola som zapálená za Krista - zapálená dávať ho druhým. V roku 1965 som bola na vysokoškolskej brigáda v Ľubeli, kde som spoznala študentov zo seneckého gymnázia, ktorí veľa rozprávali o profesorovi Ivanovi Grófovi. Chcela som ho spoznať a žiť tak ako on. Jeho kolegovia rozprávali, ako výborne učí, vysvetľuje matematiku a fyziku, aký je náročný, že si aj spievajú a rozprávajú sa o tom, čo zaujíma mladých. Pán profesor mal osobný záujem o mladých. Pomáhal im v prvých láskach, mal pre nich veľké pochopenie, mal ich rád. Kto mal problémy, mohol sa s ním o nich porozprávať. Pomáhal mladým na ceste viery.
Na vysokej škole som istý čas bývala na internáte Pedagogickej fakulty UK v Trnave. Zoznámila som sa s mladými chlapcami a dievčatami, ktorí chodili do kostola. Stretávali sme sa v trnavskom „Hrubom kostole“ a na internáte. Postupne som začala chodievať na stretká, ktoré boli na fare Hrubého kostola. Otec Ivan tam chodieval asi dvojtýždenne a preberal pravdy viery. Videla som, že mladí ho majú radi, rozprávajú sa s ním aj po stretnutiach, určujú si termíny na nové stretnutia. Istý čas chodieval pán profesor do Trnavy na motorke. Potom som počula, že havaroval. Začal chodievať malou červenou fiatkou. Pozvali sme ho na stretká vysokoškolákov, ktoré sa konali v starej budove pedagogickej fakulty v rokoch 1968 - 1969.
Majka pochádza z Pezinka a má mimoriadny vzťah k prírodeOd Boha som dostala dar apoštolátu. Asi v roku 1969 sme mali v Pezinku peknú skupinu mladých. Pozvala som pána profesora, aby nám prednášal o otázkach viery.
Mladí mali veľký záujem o jeho výklad, pretože hovoril logicky, pútavo a s veselými vstupmi. Mal vo vysvetľovaní systém. Postupne vznikali knihy cyklu Cesta k Pravde 1 - 15.
Viedol nás k apoštolátu, venoval sa vodcovským typom, cez ktorých si získaval ďalších mladých. Vo februári 1969 som sa s ním stretla osobne.
V jeseni roku 1969 na chate u Bacigálovcov na Rybníčku sa konali duchovné cvičenia pre 20 - 30 chlapcov a dievčat. Pán profesor sám varil, prednášal, viedol rozhovory, svätú omšu prišiel slúžiť kňaz. Ani v päte mi nenapadlo, že aj pán profesor je kňaz.
Osobne ma povzbudzoval k horlivému duchovnému životu, ku konaniu dobra. Ťažko sa mi rozprávalo o zaľúbení sa do jedného muža alebo o bratovi, ktorý mal problém s alkoholom. Ale on vedel vo všetkom poradiť. Objavil vo mne všetky dary, pomohol mi ich uviesť do služby Božieho kráľovstva. Takto Boh použil i mňa, že veľa ľudí (z Kráľovej pri Senci, Pezinka) začalo k nemu chodiť.
Medzi sebou sme sa povzbudzovali, ako žiť podľa rád, ktoré nám dával, privádzať k Pánovi Ježišovi mladých, svedčiť o ňom svojím životom.
Vďaka svojej vytrvalosti a láskavej náročnosti si ju ľudia veľmi vážia.
Pán profesor býval v Senci u rodiny Knapovej na Sokolskej ulici číslo 8. Mal tam jednu izbičku, v ktorej bola posteľ, skriňa, knižnica s knihami, stolík a stoličky. Všetko bolo veľmi skromné. Na chodbe boli stoličky pre návštevy, teda nás, ktorí sme denne od 13.30 hneď po vyučovaní chodili na rozhovory a katechézu. Domáci to trpezlivo znášali.
Viedol nás k dennej svätej omši alebo aspoň k svätému prijímaniu, k úcte Panny Márie, ku konaniu dobra a k plneniu si povinností. Viedol nás tiež, aby sme si večer robili spytovanie svedomia podľa takzvanej krížovky, spytka, ktoré sme mu pri rozhovore ukázali.
Spytovanie svedomia pozostávalo z troch oblastí: z lásky k Bohu, z lásky k blížnemu a z lásky k sebe. Po skončení rozhovoru sme sa vždy postojačky pomodlili modlitbu Pod tvoju ochranu… a iste nám tajne dával aj požehnanie. Celé hodiny presedel pri vyučovaní katechizmu a počúvaní našich problémov. Viem, že niekedy aj do 22. - 23. hodiny. Vďaka za všetko.
Veľmi mi pomohol ako učiteľke. Radil mi, ako pracovať s prospechovo slabými žiakmi. Odporúčal mi poriadok, lásku, dobrý príklad, veselosť, rozprávanie zaujímavých príbehov, spev s gitarou a apoštolát.
Čo som videla u neho alebo čo som o ňom počula, , to som sa snažila napodobňovať. A tak mnohí žiaci, ktorí mali doma veľké problémy - či to bola smrť otca, alkoholizmus - sa cezo mňa zoznamovali s otcom Ivanom, ktorý im vedel lepšie pomôcť. Pomáhal mi radami, ako sa správať v kolektíve zvlášť ku kolegom (alkohol, faloš, drzí muži, dvojzmyselné reči).
Bol ku mne trpezlivý, na začiatku pri každom rozhovore som mala slzy v očiach, niekedy som nevedela rozprávať. Trpezlivo ma vypočul, pýtal sa, nikdy ma nevyhodil. Precitlivelé správanie z mojej strany bolo aj preto, lebo som málo spávala. Keďže som často nevedela hovoriť, pripravila som sa písomne a prečítala som to, čo som napísala, alebo si to prečítal pán profesor.
Postupne som si písala denník, kde som sa mohla úplne otvoriť, ešte aj ako rehoľníčka. Som mu vďačná, že bol ochotný čítať moje riadky a potom na ne reagovať. Podobne robilo veľa sestier a dievčat. Denníky sme mu dali niekoľko dní pred stretnutím, potom bolo treba menej hovoriť a viac mladých vybavil. Horlivo nás povzbudzoval do apoštolátu. Tak zachytil veľa mladých v okolí Senca, Bratislavy, Šamorína, Pezinka, Trnavy… Títo boli skutočnými hrdinami, keď chodievali na sväté omše a sväté prijímanie často iba medzi babkami. Postupne sme mali k apoštolátu diafilmy z Talianska - Albi Splendor, životopisy svätých, ruženec, a tie sme premietali. Mladí chlapci a dievčatá nahrávali k týmto diafilmom hovorené slovo na magnetofón. Veľa dievčat tiež prepisovalo životopisy svätých, lekcionáre, breviáre, modlitebníky, knihy od Jozefa Markuša, Cestu k Pravde…
Nikdy sa to nezaobišlo bez šantenia
Otec Ivan mi pomohol v povolaní. Dievčatá, ktoré mali podobné túžby ako ja, utvorili spoločenstvo. Stretávali sme sa raz mesačne, rozjímali sme nad Božím slovom, referovali si o apoštoláte, o práci na sebe. Boli to povzbudivé stretká. Asi od roku 1976 som mala na starosti spoločenstvo mladých chlapcov a dievčat v Pezinku. K tomu všetkému ma viedol otec Ivan a aj mi pomáhal. Tieto spoločenstvá sa začali tvoriť podľa smerníc dona Janka Beňa. Dievčatá, ktoré to so zasvätením mysleli vážne, tvorili horlivé spoločenstvo budúcich Dcér Márie Pomocnice (FMA).
Raz v Plaveckom Mikuláši mi otec Ivan prezradil tajomstvo, že je kňaz.
Chodievala som k nemu na svätú spoveď týždenne alebo dvojtýždenne. Spovedal stručne, jasne, vedel dobrotivo povedať i povzbudiť. Povzbudzoval k častému spojeniu s Bohom (každú hodinu podľa hodiniek), napríklad strelnými modlitbami ako: Ježišu, tichý a pokorný srdcom, sprav srdcia naše podľa srdca svojho, k úcte k Panne Márii, odporúčal nám zasvätiť sa podľa Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu, k pravidelnosti v duchovnom živote, k apoštolátu, nezištnej službe, modlitbe posvätného ruženca.