V nasledujúcom článku sa pozrieme na rôzne aspekty života a pôsobenia kňaza Halka, dotkneme sa histórie cirkvi a jej vývoja, ako aj jeho prístupu k dialógu v modernom svete.
Kostol sv. Imricha v Párkány
História kostola sv. Imricha v Párkány siaha až do roku 1075, kedy bola o meste Kakath prvá písomná zmienka v zakladacej listine opátstva v Hronskom sv. Beňadiku. Dnešný kostol bol postavený v barokovom štýle v roku 1701 a zasvätený sv. Imrichovi. Pôvodne bol filiálnym kostolom farnosti Esztergom-Víziváros. Prvým správcom bol Ján Hidassy, farár farnosti Mužla.
V roku 1734 arcibiskup Imrich Eszterházy zakladá farnosť Párkány. Arcibiskup Ján Simor dal v roku 1878 postaviť a rozšíriť kostol o bočné lode, do ktorých boli umiestnené bočné oltáre. Túto prestavbu nám potvrdzuje aj nápis nad vchodom kostola: JOHANES CARD. SIMOR AMPLIAVIT ET RESTAURAVIT AD. Na konci 2. svetovej vojny, v roku 1946, bol kostol poškodený. V roku 1977 bola do kostolného parku premiestnená v neskorobarokovom slohu postavená kalvária z roku 1766. V roku 1996 sa konala slávnosť požehnania obnoveného kostola s oslavou 295. výročia.

Kalvária
Mons. Jozef Haľko a jeho prístup k viere a modernému svetu
Pomocný biskup bratislavskej arcidiecézy, Mons. Jozef Haľko, sa do seminára musel hlásiť niekoľkokrát. Narodil sa v Bratislave 10. mája 1964 a za biskupa bol konsekrovaný 17. marca 2012. Mladým ľuďom na sieti sa prihovára prostredníctvom evanjelizačných videí a nedeľné kázne tak prekračujú hranice kostola a šíria sa ďalej do online sveta.
Rádio LUMEN sleduje už dlhší čas, počúva niektoré relácie. Avšak je to iné vidieť do kuchyne, ako sa tie veci poslucháčom podávajú, vidieť tváre redaktorov, spoznať technické zázemie. Všetko to je veľmi inšpiratívne, lebo rádio má dôležitú úlohu.
Duchovné cvičenia som teraz vlastne nerobil pre ľudí, ktorých vidím pred sebou v nejakej sále. Bola tu len časť ľudí v chráme a potom veľká časť tých, ktorí boli s nami spojení prostredníctvom vysielania. Ako vždy mnohí poslucháči sa zapojili aj svojimi reakciami. Ozývali sa so spätnou väzbou a písali o tom, čo ich oslovilo a prosili o modlitbu za rozličné trápenia, ktoré v živote podstupujú.
Keď som ako biskup nastúpil do funkcie, tak som v rámci KBS jednoducho dostal túto úlohu - venovať sa Slovákom žijúcim v zahraničí. Pre mňa boli tieto duchovné cvičenia aj istou spätnou väzbou, že aj v zahraničí nás niekto počúva a má hlad po duchovne. Tam tých možností počuť slovenčinu a po slovensky vyjadrené duchovné témy je ako šafránu.
Najviac ma oslovila reakcia od kamionistu, ktorý parkuje na parkovisku na francúzskom pobreží a cestuje zo Španielska na Slovensko. Je to pútnik z nejakého východiska domov, inšpirovali ho konkrétne formulácie a napísal nám o tom. A toto je veľmi symbolické, všetci sme pútnici do nebeského domova. Tento človek tak reprezentoval nás všetkých, ktorí sme boli účastníci duchovných cvičení.
Keď už ale hovoríme o Slovákoch v zahraničí, rád by som pripomenul, že kontext ich života je všade iný, vždy je to iná krajina, iné podmienky života. V tejto službe som zažil, ako môže kresťanská katolícka viera ľudí zjednocovať. Oveľa ľahšie sa na takýchto stretnutiach stane, že naši krajania prídu na stretnutie so mnou nie preto, že je to duchovné, ale preto, že je to po slovensky.
Môžeme o vás povedať, že ste biskup, ktorý kráča s dobou. Sledovať vás môžeme nielen v kostole, ale aj cez videá na sociálnych sieťach. Je to príležitosť stretnúť ľudí, ktorí sú kdesi na inom brehu. Normálna človečina a bežné ľudské témy sú predpolím zamýšľania sa nad zmyslom života, zmyslom vzťahov. Niekedy si tak pripadám ako emauzskí učeníci, ktorí idú v podstate zlým smerom. Ježiš ide s nimi ich smerom, aby sa im priblížil a aby sa mohli vrátiť na správnu cestu. Počas tej cesty a stretnutia je potrebné ponúknuť to hodnotové s veľkým rešpektom k Božej moci.
Prostredie internetu a sociálnych sietí je pre väčšinu starších ľudí neznáme. Mladá generácia už vyrastá v tejto realite. Netreba sa toho báť, veď aj mnohí starší ľudia dnes komunikujú so svojimi rodinami v zahraničí cez Skype. Každý jeden človek, aj starší, sa môže nasnímať na kameru a poslať takýto pozdrav svojim blízkym. To, čo je ale hrozbou sociálnych sietí, je to, že sa bežná komunikácia stáva akoby virtuálnou komunikáciou. To, že my komunikujeme cez nejaký prostriedok ešte nie je zle. Na druhej strane je tu veľká príležitosť dostať sa k zlým a rozkladným veciam.
Máme tu digitálny kontinent, sú to všetci tí ľudia, ktorí sú na sieti. Ak mnoho ľudí patrí do tohto kontinentu, my by sme ho mali evanjelizovať. Nestačí nadávať na tmu, je potrebné zažať svetlo. Predstavte si, že poviem v kostole kázeň, ale ja tú kázeň aj nahrám. V priebehu 10 minút to dám na internet a vypočuje si to ďalších 1000 ľudí. Tak ako kedysi kazatelia publikovali knižne svoje homílie, tak dnes ich ponúkneme na nete.
Avšak, keď som postoval svoj postoj k filmu Chatrč, tak prišlo snáď najviac reakcii a aj veľa negatívnych. Bol prípad, že som si toho človeka zavolal, prišiel, porozprávali sme sa a rozišli sme sa v dobrom. Hoci mi veľmi jasnými a tvrdými slovami povedal, čo si myslí o mojom názore. Ale to je v poriadku, máme ako ľudia vzájomne k sebe úctu a máme na nejakú konkrétnu vec odlišný názor. My na Slovensku by sme sa mali naučiť neprenášať rozdielnosť názorov do našich vzťahov. To, že má niekto iný názor, ešte neznamená, že s ním nebudem komunikovať.
Áno, poznáme sa z pravidelných stretnutí s youtubermi, influencermi. Nikdy som sa nestretol s nejakým odmietnutím, ale je pravda, že niektorých prekvapilo, že aj kňaz sa nachádza medzi nimi. Ale inak sú to veľmi komunikatívni ľudia, veď preto sú youtubermi. Počúvať ich názory je pre mňa cenné, lebo to je prostredie, do ktorého by som sa nedostal. S týmito ľuďmi máme spoločného poradcu, s ktorým konzultujeme naše videá na internete. A u tohto poradcu sa z času na čas všetci stretneme.
Na obdobie, keď som písal publikácie prameniace z nepublikovaných materiálov z archívov rád spomínam, lebo to sa nestratí. My na základe poznania dejín si dokážeme uvedomiť, že aktuálne žijeme nejakú dejinnú realitu, ktorá sa raz bude písať. V podstate žijeme prvé roky nového milénia a je fascinujúce uvedomiť si, že ja som súčasťou reality, ktorá sa raz stane historickou skutočnosťou.
Cirkev a jej poslanie v súčasnosti
Cirkev je moja rodina, sú to moji bratia a sestry. Cirkev je pre mňa aj rodina približujúca mi Ježiša Krista, ktorý je základom tejto rodiny: Jej otcom a bratom. Cirkev je pre mňa otvorené spoločenstvo, do ktorého je pozvaný každý človek cez bránu krstu. V každom prípade ako biskup môžem vnímať situáciu Cirkvi v našej arcidiecéze plošnejšie. Predtým som mal na starosti jednu komunitu. Dnes mám ako pomocný biskup na spoluzodpovednosti Bratislavskú arcidiecézu. Navštevujem farnosti, kňazov, spoločenstvá najrôznejšieho typu. Aj také, kde nie sú všetci praktizujúci veriaci, a preto mám trochu širší prehľad o situácii.
Snažíte sa byť prítomný aj vo virtuálnom svete, často vediete rozhovory s rôznymi ľuďmi. Nikdy sa mi nestalo, že by niekto prišiel a kontaktoval ma so zlým úmyslom, so zlou vôľou. Pri rozhovoroch sa, samozrejme, môžu vyskytnúť aj témy, v ktorých nemám rovnaký názor ako osoba, s ktorou diskutujem. Sme však ľudia aj preto, aby sme vedeli kultivovane a rozumne dôvodiť, prečo si danú vec myslíme, prečo máme k určitým veciam určité stanovisko.
Najťažšie otázky sú tie, ktoré v skutočnosti nechcú vedieť odpoveď. Ale tých je minimum. Niekto sa pýta, ale nezaujíma ho odpoveď, skôr spôsob reakcie. Takže je to provokácia. Aj otázka, ktorá prezrádza istú nezrelosť, ale je položená úprimne, aj na tú treba so všetkou vážnosťou a rešpektom odpovedať. Je mi to ľúto. Aj v prípade ľudí, ktorí zažili zo strany Cirkvi niečo, čo nebolo v súlade s evanjeliom a to ich zranilo. Ale aj u ľudí, ktorí - pretože Cirkev ponúka a nalieha, aby sme žili mravne - Cirkev až nenávidia. Nie preto, že by bola Cirkev zlá. Ale preto, lebo Cirkev hlása, že niečo sa musí a niečo sa nesmie. Že áno je áno a nie je nie. Niektorí ľudia pre uvedené Cirkev nemôžu zniesť. Ďalšia skupina je aj niečo medzi tým. Je to veľmi komplikované a je mi to ľúto. Nie primárne kvôli Cirkvi, ale primárne kvôli ich vzťahu k Bohu, k Ježišovi Kristovi, ktorého má Cirkev ohlasovať.
V konečnom dôsledku, keď žijeme v pravde a konáme podľa pravdy Ježiša Krista, nemôžeme pokaziť obraz o Cirkvi. Môžeme len ukázať iný obraz Cirkvi, ako si ho niekto iný predstavuje. Niekto si predstavuje, že milosrdenstvo Cirkvi spočíva v tolerovaní zlého. Cirkev má byť citlivá a milosrdná voči hriešnikovi, ale nikdy nemôže hriešnikovi povedať, kvôli tzv. „pseudomilosrdenstvu“, že keď je hriešnik, nech hreší naďalej.
Žiť autenticky ako kresťania. Nestačí v nedeľu vyznávať krédo. Je to síce veľmi dôležité, krásne a vznešené, ale aby vyznanie viery malo evanjelizačný impakt, tak musí odzrkadľovať každodenný život. To jest normálny každodenný život bez toho, aby tam muselo byť niečo špeciálne. Uvedomme si, že Ježiš žil tridsať rokov v Nazarete. Bol to Boží Syn. Ľudsky by sme povedali, že nech začne okamžite konať. Čas je krátky a on je Boží Syn. Keď už prišiel, tak poďme do toho naplno. A on si dal naozaj tridsať rokov na to, aby si nažil tú ľudskú skúsenosť a každodennosť, aby potom o tú oprel to, čo hlásal. Čiže skutky, vzťahy, to pozadie v prítomnosti medzi ľuďmi. Ak hovoríme o Ježišovi, že „Slovo sa stalo telom“, tak v tom prenesenom zmysle slova, slovo nášho vyznania sa má stať „telom našich skutkov“ praxou každodenných kontaktov.
Stretol som ľudí, pre ktorých bolo radosťou vidieť niekoho zo Slovenska. Niekoho, kto má o nich záujem. Zároveň som mohol predniesť Božie slovo, vyslúžiť sviatosti, najmä sviatosť zmierenia, Eucharistie či sviatosť birmovania. V tomto smere to bol osobitný zážitok spoločenstva Cirkvi, ktorá je vždy spoločenstvom spoločenstiev. V tomto prípade spoločenstvo zjednotené podľa kľúča, že to boli ľudia, ktorí pochádzajú zo Slovenska, alebo majú slovenský pôvod, a to ich zjednocuje.
Človek dnešných čias oveľa viac cestuje, má širší prehľad o dianí vo svete. Prirodzene sa tak nemôžeme vyhnúť porovnávaniu najmä so západným svetom. Ťažko takto všeobecne tieto veci vyjadriť. Myslím si, že jednotlivé cirkevné spoločenstvá vo svete si majú čo navzájom ponúknuť. Aj my sa môžeme niečo naučiť od druhých a aj my máme čo ponúknuť tým druhým. Vychádzame totiž zo špecifického historického kontextu krajiny, ktorá pred dvadsiatimi piatimi rokmi prelomila bariéru železnej opony po šesťdesiatich rokoch komunistickej ateizácie. Myslím si, že to, čo je našou silnou stránkou, sú skupiny horlivej mládeže, ktorej ide o vieru. O úctu k Ježišovi Kristovi - a v tom vidím veľkú nádej. Nejde ani o to, koľko ich je, ale najmä o sám fakt, že existujú. Sú to také ohniská obnovy, sústavnej obnovy. Čo sa azda môžeme naučiť od iných spoločenstiev, to je volontariát.
Dejiny pulzujú medzi situáciami rozkvetu Cirkvi, ale aj jej krízy. Cirkev nestojí na ľuďoch. Zaiste ako teológ vnímate aj rôzne pontifikáty ostatných pápežov. Zaujímavý je aj pontifikát Svätého Otca Františka, ktorý prišiel práve z Latinskej Ameriky, a teda aj z iných kultúrnych pomerov. Ja vidím ako absolútny základ vernosti Cirkvi, vernosť Ježišovi Kristovi. Vernosť Petrovi a jeho nástupcom. Samozrejme, že sa môže vyskytnúť vec, okolnosť, keď sa človek musí nad vecami zamyslieť. Do svojho biskupského hesla som si dal však to jediné slovo „vstal z mŕtvych“ práve preto, aby som v každej situácii hľadal svetlo a nie tmu, život a nie smrť, konštruktívne postoje a vzťahy a nie deštrukciu, ktorej istým spôsobom je aj osobná pýcha.
Predovšetkým počuť hlas takmer dvetisícpäťsto kňazov, ktorí pôsobia na Slovensku. Slúžia sväté omše, kážu, vyučujú, katechizujú. To znamená, že je tu armáda kňazov, ktorí sú katolíckymi kňazmi formovaní v seminári a oni vytvárajú ten kvas v ceste tejto spoločnosti. Nie je to tak jednorazovo uchopiteľné. Oni pôsobia od dedinky až po veľkomesto, ale jednoducho sú to kňazi, ktorí nesú to slovo a pravdu toho slova. Biskupi vydávajú pastierske listy, ktoré sú aktuálne. Majú nejakú rezonanciu a reagujú na ne nielen cirkevné, ale aj svetské médiá, i keď nie vždy a zásadne pozitívne.
Myslím si, že my za najväčších Slovákov pokladáme tých, ktorí sú svätí. Oni tu žili a na tomto území ukázali hrdinský stupeň svojich čností v každodennej realite. Môžeme hovoriť o starších, ale aj o mladších historických postavách. Čiže sú to ľudia, ktorí zo svojho života vyžiarili niečo také jedinečné, čo nás ustavične inšpiruje. Oni neostávajú v dejinách. O nich rozjímame, aby sme žili posolstvo, ktoré vždy smeruje ku Kristovi v našej každodennej realite.
Hrdinkou na Slovensku je každá mamička vychovávajúca deti a to by malo byť v našej krajine najdôležitejšie zamestnanie, ktoré je zároveň aj povolanie. Je krásne, keď niekto vychováva deti, že niekto formuje život. Hrdinami sú učitelia, ktorí každý deň stoja pred našou mládežou a snažia sa ju viesť k solídnemu životnému štýlu na úrovni poznania, žitia a tvorivého uchopenia životných okolností. Toto sú podľa mňa hrdinovia našich dní. Zdravotná sestra, ktorú nikto nebude poznať po mene, pretože sa nikdy nebude o nej písať v novinách. Osem hodín denne prebaľuje pacientov, to je pre mňa hrdinka.
Potenciál Cirkvi nie je v nejakých jednorazových podujatiach, ale v každodennej človečine, v každodennom jednoduchom, neviditeľnom živote. Pán Ježiš hovorí, že máme byť kvasom. Kvas má tú vlastnosť, že pôsobí, ale je neviditeľný. Keby sme sa pozreli do hrnca a pýtali sa, kde je kvas, tak nevieme povedať. Jednoducho prerastá celé cesto. Čiže ten obraz kvasu je ten, že pôsobí a nevidieť ho. Nie je bombastický a hlučný, ale je tichý. Nepočuť to jeho pôsobenie, ale pôsobí. Samozrejme, že sú potom aj také chvíle nasýtenia, keď sa v takej zhutnenej, zhustenej podobe prezentujú niektoré názory.