Ján Macák, saleziánsky kňaz, zanechal hlbokú stopu v živote mnohých ľudí na Slovensku i v zahraničí. Jeho život bol plný obetavosti, oddanosti viere a neúnavnej práce pre dobro iných. Tento článok prináša podrobný životopis tohto významného kňaza.
Detstvo a mladosť
Ján Macák sa narodil 12. januára v Prestavlkoch, v dedinke so sústredenými domami okolo kostola. Táto oblasť patrila do benediktínskeho opátstva so sídlom v Hronskom Svätom Beňadiku. Otec Ladislav bol človek veselej, živej a ráznej povahy, vtipný, pracovitý a odvážny. Matka Veronika bola pokojná, rozvážna, múdra, dôsledná v práci i v poriadku, pritom rodinná i veselá, všímavá v službe, i keď slabšieho zdravia.
Janko sa narodil ako tretí zo šiestich súrodencov. Rodičia boli chudobní, otec pracoval ako robotník a doma mali hospodárstvo. Rovesníci si spomínajú, že Janko bol skromný, nenápadný chlapec dobrého srdca, skôr vážny a utiahnutý. O náboženskú výchovu malého Janka sa okrem rodičov staralo celé prostredie, ktoré bolo zbožné. Osobitnú úlohu tu zohrávala starká Zuzka, ktorá bývala u nich v dome v zadnej izbičke.
Vstup do rehole Saleziánov don Bosca
Keď mal štrnásť rokov, cítil, že chce preč z domu. Po prečítaní Saleziánskych zvestí sa rozhodol napísať do Šaštína. Odpovedali mu, aby 3. mája prišiel na skúšky do Hronského Sv. Beňadika. Po úspešných skúškach začal gymnaziálne štúdium. V roku 1940, pred skončením piateho ročníka gymnázia, mal byť znovu prepustený, pretože rodičia za neho nemohli platiť celú sumu a tiež preto, že jeden z profesorov na neho nespravodlivo žaloval.
Počas noviciátu mal za úlohu pozametať kláštornú chodbu. Pravda, takúto prácu, najmä v noviciáte, treba urobiť precízne. A on ju tak aj urobil, lebo vo všetkom bol dôkladný. Lenže objavil sa pán asistent a “nenápadne” mu po zametenej časti porozsýpal piliny. Za tým nasledovalo pokarhanie za nedbalú prácu. Janko však pokojne pozametal chodbu znova. Po skončení noviciátu a po prvých dočasných sľuboch v roku 1941 don Beňo nastúpil do tzv. pedagogického študentátu v Trnave.
Kňazské štúdiá a vysviacka
Na štúdium teológie ho poslali do talianskeho Turína. Na tamojšej Teologickej fakulte Pápežskej saleziánskej univerzity absolvoval iba dva semestre v rokoch 1942-1943, lebo pre vojnové udalosti sa tam nemohol vrátiť. Teológiu dokončil vo Svätom Beňadiku, kde ho 29. júna 1946 vysvätil biskup Dr. V tom istom roku sa zapísal na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave na odbor filozofia a dejiny.
Pôsobenie a prenasledovanie
Počas štúdia na univerzite vykonával aj kňazskú a pedagogickú činnosť v bratislavskom oratóriu na Miletičovej ulici, potom aj v saleziánskom pedagogickom inštitúte v Hodoch pri Galante v rokoch 1948-1949 a v Šaštíne v rokoch 1949-1950. Tam ho v apríli 1950 stihol drastický zásah komunistického režimu proti slovenským rehoľníkom. Najprv bol internovaný priamo v Šaštíne, 25. apríla 1950 ho deportovali s ostatnými spolubratmi do Podolínca. Tu začal organizovať útek, ktorý sa mu 10. októbra 1950 vydaril.
Uväznili ho 7. septembra 1952 v Přerove v Česku, odtiaľ ho previezli do Bratislavy, potom na Pankrác do Prahy, neskôr na policajnú psychiatriu do Bohníc, napokon na liečenie do Havlíčkovho Brodu a do Pezinka. Prepustili ho 20. apríla 1955. Keďže nedostal štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby, zamestnal sa ako roľník v rodnom Vištuku.
Pôsobenie v zahraničí a návrat na Slovensko
V apríli 1968 sa mu podarilo vycestovať do Talianska. Najprv účinkoval v rokoch 1968-1976 ako kaplán španielskych rehoľných sestier v Ríme, popritom intenzívne spolupracoval na mládežníckom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, kde mal vyše šesťsto výstupov. Neskôr ho predstavení vymenovali za direktora saleziánskej komunity Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Túto funkciu zastával do r. 1985. Potom vyučoval na Slovensko-talianskom gymnáziu v Ríme.
V r. 1990 sa vrátil na Slovensko. Tu mu zverili úlohu direktora saleziánskeho domu a riaditeľa Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne. V r. 1993 sa stal provinciálom Saleziánov don Bosca v Slovenskej republike so zodpovednou úlohou organizovať saleziánske dielo na Slovensku v nových podmienkach slobodného štátneho zriadenia. V tejto funkcii účinkoval plných šesť rokov. Za jeho pôsobenia vzrástla slovenská saleziánska rehoľa z 231 na 268 členov.
Vo vyššom veku už slabšie počul a to mu robilo problém v zapájaní sa do rozhovorov. Každý deň viackrát prichádzal do kaplnky na adoráciu. Tu nepotreboval uši, lebo Pánovi v Eucharistii načúval srdcom. Vo veľkej úcte mal Pannu Máriu.
Ocenenia a úmrtie
V roku 2005 mu hlavný predstavený don Pascual Chávez počas svojej návštevy Slovenska verejne prejavil poctu a uznanie. V r. 2013 mu Ústav pamäti národa v rámci III. ročníka Festivalu slobody udelil pamätnú listinu ako osobe, ktorá v období neslobody znášala utrpenie spôsobené režimom. Na začiatku októbra 2016 mu bola udelená Cena primátora mesta Šaštín za osobný prínos pri vzdelávaní mládeže, za pozdvihnutie kultúrno-vzdelanostnej úrovne mesta Šaštín-Stráže.
Posledné dva mesiace života boli pre neho výstupom na „kalváriu“ s krížom jeho choroby. Na Veľký piatok ešte chodil autom - vo svojom veku 89 rokov - po Hodoch spovedať chorých a zastavil sa aj na cintoríne pomodliť sa za zomrelých. Pri auta zle stúpil a padol na chrbát, pričom si zlomil stavec a udrel si rebrá. Odvtedy už potreboval intenzívnejšiu starostlivosť doma i v nemocnici, ale všetko prijímal z Božej ruky, s pohľad na Krista. V chorobe mal vždy v ruke ruženec. Zomrel v nemocnici v Galante 29. mája. Pohrebnú svätú omšu slávil 21. októbra v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne bratislavský arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský. Je pochovaný na cintoríne v Šaštíne.
Literárna činnosť
Popri svojich rehoľných a pedagogických záväzkoch sa venoval aj literárnej činnosti. Publikoval niekoľko kníh náboženskej povahy, svojimi Zápiskami spoza mreží, ktoré vyšli v slovenskom, anglickom a španielskom jazyku, prispel k poznaniu dejín prenasledovania Cirkvi na Slovensku. S R. Blatnickým a A. Pauliným je aj spoluautorom diela Dejiny spásy. Všetky jeho publikácie vyšli vo viacerých vydaniach v zahraničí aj na Slovensku.
Spolupracoval aj na dielach iných autorov (Miriam Liptovská, Andrej Dermek, Jozef Figura). Mnohé jeho literárne práce boli zatiaľ v rukopisoch, ako napríklad: Keď vás budú prenasledovať (o organizovaných útekoch prenasledovaných saleziánov v rokoch 1950-1952 do Talianska, vyšla pod názvom Utečenci pre Krista); Medzi bratmi vlkmi (o vyšetrovaniach a väzeniach v rokoch 1952-1955, vyšla v roku 2008 pod názvom Prenasledovaní pre Krista).
Odhalenie pamätnej tabule Ernesta Macáka SDB
Prehľad pôsobísk Jána Macáka
Nasledujúca tabuľka poskytuje prehľad pôsobísk a dôležitých udalostí v živote Jána Macáka:
| Rok | Udalosť/Pôsobisko |
|---|---|
| 1920 | Narodenie v Prestavlkoch |
| 1930-1932 | Štúdium na štátnom gymnáziu v Trnave |
| 1942-1943 | Štúdium teológie v Turíne |
| 1946 | Vysviacka za kňaza |
| 1948-1950 | Kňazská a pedagogická činnosť v Bratislave, Hodoch a Šaštíne |
| 1950 | Internácia v Šaštíne a Podolínci |
| 1952 | Uväznenie |
| 1968-1976 | Kaplán v Ríme, spolupráca s Vatikánskym rozhlasom |
| 1990 | Návrat na Slovensko, riaditeľ Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne |
| 1993 | Provinciál Saleziánov don Bosca v Slovenskej republike |
| 2016 | Udelenie Ceny primátora mesta Šaštín |
| 2016 | Úmrtie v Galante |
Spomienky na Jána Macáka
Ján Formánek, bývalý bratislavský dekan, spomína na Jána Macáka s úctou: "Nerobím nič zvláštne, len to, čomu som sa zasvätil, a snažím sa byť tomu verný. A to je náplň môjho života."
Don Masný, ktorý bol s don Beňom vo vzdialenom príbuzenstve, spomína: “Keď som spolu s otcom ako mladý chlapec prišiel do Hronského Sv. Beňadika, aby som sa prihlásil na štúdium k saleziánom, na prvý dojem na mňa všetko pôsobilo stiesnene: kláštorné múry boli pochmúrne a keď z kaplnky vyšlo asi dvadsať nakrátko ostrihaných mužov s vážnymi tvárami (mali vtedy duchovné cvičenia), najradšej by som bol zutekal. Vtom však spomedzi nich jeden vystúpil, prišiel k nám a otcovi povedal: ,Vitaj, švagor!’ Bol to Janko Beňo. Táto jeho srdečnosť sa vo mne zakódovala ako nezabudnuteľný zážitok.