Životné osudy Vendelína Javorku a Mikuláša Jozefa Lexmanna

Tento článok sa venuje dvom významným osobnostiam slovenskej cirkvi, jezuitovi Vendelínovi Javorkovi a dominikánovi Mikulášovi Jozefovi Lexmannovi, ktorých životy boli poznačené službou Bohu, obetavosťou a utrpením počas komunistického režimu.

Vendelín Javorka SJ: Od Černovej po Sibír

Významný jezuita, misionár a trpiteľ P. Vendelín Javorka SJ, prežil posledné roky svojho života v Žiline. Narodil sa 15. októbra 1882 v Černovej (dnes časť Ružomberka) ako najstarší z desiatich detí. Otec bol železničiar, a preto sa viackrát sťahoval. Začas bývali v Sučanoch, kde nadobudol základné vzdelanie v tamojšej židovskej škole s nemeckým vyučovacím jazykom. Istý čas bývali aj v Budatíne (dnes časť Žiliny).

Štrnásteho augusta 1903 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej - k jezuitom - a po absolvovaní noviciátu v Trnave pod vedením P. Ladislava Molnára SJ študoval filozofiu v Bratislave a teológiu v rakúskom Innsbrucku. Tam ho 30. júna 1915 vysvätili za kňaza.

V čase prvej svetovej vojny, v roku 1917, dostal povolávací rozkaz za poľného kuráta. Po návrate z vojny hneď v novembri 1918 začal pod vedením P. Ľudovíta Müllera SJ robiť „tretiu aprobáciu“.

Bol jedným z trinástich pátrov, ktorí prešli 31. júla 1920 z bývalej Uhorskej provincie Spoločnosti Ježišovej do Česko-slovenskej viceprovincie. Od 15. augusta 1919 do 6. januára 1924 bol superiorom trnavského domu. V Trnave mal na starosti aj Mariánsku kongregáciu študentiek v učiteľskom ústave uršulínok, ďalej krajčírok a služobných dievčat.

Predstaveným rezidencie Spoločnosti Ježišovej v Bratislave bol od 7. januára 1924 do 24. februára 1925. Súčasne tu bol nemeckým kazateľom. V roku 1925 ho generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Włodzimir Ledochowski SJ povolal do Ríma, aby sa pripravil na misijné účinkovanie medzi Rusmi.

Venoval sa štúdiu cudzích jazykov, najmä ruštiny a východnej liturgie. V Ríme pôsobil aj ako hospodár v Pápežskom východnom inštitúte, kde bol súčasne aj ministrom. Od roku 1929 mu pápež Pius XI. zveril budovanie Ruského kolégia, ktorého základný kameň bol posvätený 11. februára 1928. Po kanonickom založení kolégia ho generálny predstavený jezuitov vymenoval za rektora pápežského kolégia Collegium russicum.

Bolo zriadené predovšetkým pre bohoslovcov ruského pôvodu. Keďže ich bolo na Západe málo, začali do neho prijímať aj bohoslovcov iných národností, ktorí chceli pracovať v Rusku. Počas Stalinovej krutovlády sa však nemohli dostať do Ruska, preto pracovali poväčšine medzi ruskými emigrantmi na Západe.

Rektorom tohto kolégia bol až do roku 1934. Potom sa stal apoštolským administrátorom-vizitátorom v hlavnom meste Mandžuska - v Chabrine. Pôsobil aj v Šanghaji a v Číne medzi tamojšími Rusmi. Tam zastupoval ruského katolíckeho biskupa počas jeho neprítomnosti.

Ochorel na týfus, z ktorého sa napokon vyliečil. Po návrate biskupa organizoval katolícku misiu medzi ruskými vysťahovalcami v čínskom Šanghaji, kde viedol Farnosť sv. Počas návštevy Slovenska v roku 1941 šíril myšlienku zblíženia sa Ruska s Katolíckou cirkvou. V tomto duchu mal 8. Od roku 1942 pôsobil v Bukovine (Rumunsko), kde ho v čase druhej svetovej vojny zajala postupujúca Červená armáda.

Mapa lokalít Gulagov v bývalom Sovietskom zväze.

Na generálnej prokuratúre v Moskve podstúpil vyšetrovanie o politike Vatikánu. Odsúdili ho ako agenta cudzej mocnosti na desať rokov nútených prác. Už sovietska tajná služba NKVD - a neskôr i česko-slovenská Štátna bezpečnosť - považovala Collegium russicum za miesto školenia špiónov. Prešiel asi dvanásť pracovných táborov a väzníc, zväčša na Sibíri.

V táboroch slúžieval sväté omše v spoločnej veľkej cele hneď po polnoci, keď všetci spali. Sedel na posteli a na kolenách si rozložil malý oltárik. Niekoľko spoluväzňov, ktorí o tom vedeli, sa na svojich posteliach sústredili. Ako obetný chlieb používal rožky alebo žemle z pšeničnej múky. Spomínal, že veľa ľudí, i kňazov, zomrelo v jeho náručí. On ich zaopatril sviatosťami a modlil sa za nich.

Šiesteho februára 1955 ho doviezli do charitného domova v Poťme neďaleko Moskvy, kde mu oznámili, že sa môže vrátiť domov. Do Košíc prišiel 21. apríla 1955 a na druhý deň odcestoval k bratovi do Žiliny. Bol vychudnutý a poloslepý. Po operácii v Bratislave pomerne dobre videl. Venoval sa rozličným drobným prácam - napríklad v sakristii farského kostola opravil obrazy.

O prežitých rokoch vo väzení a v pracovných táboroch nechcel rozprávať. Hovorieval, že to treba prežiť. V dôverných rozhovoroch však povedal: „Na začiatku som plakal, ale potom som si povedal: Takto si nepomôžem. Nie je to ani na Božiu slávu!“ Ráno si povedal: „Do večera to nejako vydržím. Zajtra si to poviem znova.

Vendelín Javorka zomrel v Žiline vo štvrtok 24. marca 1966. Okresný cirkevný tajomník písal vo svojej správe už z 24. marca osobitne o prípravách pohrebu. O jeho osobe písal ako o absolventovi „Rusika“, ktorý po návrate zo sovietskych väzení napriek veku a chorobe „zasahoval“ do činnosti duchovných v Žiline a ktorý vplýval na žilinskú inteligenciu.

Do príprav pohrebných obradov podľa neho veľmi nevhodne zasahoval iný jezuita - P. Gabriel Povala SJ. Ten totiž žiadal, aby bolo telo nebohého vystavené v Kostole Obrátenia sv. Pavla, ktorý kedysi patril jezuitom. Napokon však obrady vykonal 27. marca 1966 v žilinskom farskom kostole generálny vikár Nitrianskej diecézy Mons. Ján Pásztor a kázeň mal vdp. Ján Krstiteľ Michalička. Na cintoríne sa s nebohým rozlúčil generálny vikár.

Na pohrebe sa podľa správy okresného cirkevného tajomníka zúčastnilo 12 kňazov, 28 rehoľníčok a asi 370 veriacich… Počasie bolo v tento deň sychravé. Už deň po smrti P. Javorku dostala jeho rodina telegram s pápežským požehnaním z Ríma. V nasledujúci deň prišiel z Talianska sústrastný telegram od slovenského jezuitu východného obradu P. Michala Lacku SJ. Komunita pápežského inštitútu Collegium russicum si už 26. marca pripomenula svojho zakladateľa ruskou panychídou - zádušnou liturgiou.

P. Gabriel Povala SJ napísal už v tomto roku neveľký - 16-stranový - rukopis s názvom O. Vendelína Michailoviča Javorku obvineného zo špionáže 1. novembra 1990 celkom rehabilitovali. V procese dodatočnej previerky sa zistilo, že bol neopodstatnene vzatý na trestnú zodpovednosť za špionáž.

Mikuláš Jozef Lexmann: Dominikánsky kňaz v službe ľuďom

Mikuláš Jozef Lexmann, OP, zanechal stopy v duchovnej, kultúrnej i sociálnej oblasti. Aký bol teda životný príbeh Mikuláša Jozefa Lexmanna? Veľmi pestrý, ľudsky náročný, plný činorodej lásky, obety aj utrpenia. Začal sa odvíjať 28. októbra 1899 v obci Bobot, neďaleko Bánoviec nad Bebravou. „Dostali vzornú kresťanskú výchovu hlavne vďaka obetavej mame Márii, ktorá údajne už ako 16-ročné dievča túžila zasvätiť svoj život Bohu ako rehoľná sestra, no rodičia jej to neumožnili.

Mikuláš Jozef Lexmann

„Istý brat dominikán z budapeštianskeho konventu, pôvodom Slovák, zbieral prostriedky na stavbu kláštora a kostola. Tento rehoľník dobre zapôsobil na mladého Jozefa. Po vstupe do rehole pokračovala Jozefova životná cesta na gymnáziu v Budapešti a v noviciáte v Grazi, kde zložil prvé rehoľné sľuby a prijal meno Mikuláš. Následne študoval vo Viedni a opäť v Grazi. Tam prijal 29. júna 1924 kňazskú vysviacku.

Dominikánsky kláštor v Košiciach sa stal pre Mikuláša Lexmanna už krátko po kňazskej vysviacke dlhoročným pôsobiskom, kde bol v rokoch 1934 - 1936 priorom. „Hrávalo sa tu divadlo, premietali sa poučné i zábavné filmy pre deti, mládež i dospelých, organizovali sa prednášky, stretávala sa mládež, terciári i ruženčiari. Páter Mikuláš venoval veľa času mládeži, a to nielen pri vyučovaní náboženstva. Snažil sa aj o netradičné spôsoby pastorácie. Dokonca organizoval kurzy esperanta, ktoré sám ovládal. Mal nadanie zoskupovať ich do rôznych spolkov. Z jeho iniciatívy vznikol napríklad cyrilo-metodský skauting, členov charakterizovala žltá šatka na krku.

Mikulášov obetavý a láskavý prístup priaznivo vplýval na mladých, z ktorých sa niektorí vybrali na cestu duchovného povolania v dominikánskej reholi. kam Mikuláš Lexmann vycestoval v rámci misie u našich krajanov v roku 1931. „Ján Krivý sa potom vrátil na Slovensko, Mikuláš ho ubytoval v kláštore a umožnil mu urobiť si maturitu na košickom gymnáziu.

Osobitnú kapitolu v Mikulášovom živote tvoril neustály záujem o nové technické výdobytky. Mikuláš Lexmann bol aktívny aj v automobilizme. Už v 20. rokoch minulého storočia jazdil autom a bol prvý kňaz v Košiciach, ktorý mal vodičské oprávnenie.

Jeho príbuzný Juraj Lexmann v tejto súvislosti zdôrazňuje: „Páter Mikuláš sa ukrývaním antifašistov na prelome rokov 1944 - 1945 priamo vystavil riziku smrti, podobne ako to urobila blahoslavená Sára Salkaháziová v Budapešti presne v tom období. „Jeho činorodá láska nikdy nehľadala dôvody, prečo sa niečo nedá, ale nachádzala cestu, ako to uskutočniť.

Po februári 1948 sa v bývalom Československu začali sťahovať mračná nad Cirkvou a náboženskou slobodou. Odozva bola trpká, čoskoro ho totiž zatkla Štátna bezpečnosť. Juraj Lexmann vyzdvihuje jeho vernosť. „Po zdravotnej stránke sa mu zvýraznili v dôsledku psychosomatického týrania prejavy aterosklerózy a hypertenzie, nedostávalo sa mu adekvátnej zdravotnej starostlivosti, až napokon 17. decembra 1952 zomrel.

Mikuláš trvale odmietal podpísať vernosť Československej republike, ktorej základnou štátnou ideológiou bol ateizmus. „Väčšinu z nich komunisti zlomili a vrátili sa do pastorácie. Nemožno ich však kritizovať, lebo nie každý dostane dar stať sa hrdinom. Páter Mikuláš zomrel ako mučeník za Boha,“ hovorí Juraj Lexmann. Mikuláš Lexmann naposledy vydýchol v internačnom tábore v českých Králikoch.

„V roku 2019 sa u nás konala spomienková akadémia pri príležitosti 120. výročia jeho narodenia,“ dodáva páter Dominik Roman Letz. Zanietený rehoľný kňaz so srdcom otvoreným pre každého človeka; ochranca ľudskej dôstojnosti aj za cenu ohrozenia vlastného života; mučeník ticho znášajúci tvrdé príkoria komunistického režimu; člen Kolakovičovej Rodiny, z ktorej sa počas totality sformovala tajná Cirkev.

„Svedectvo jeho života je veľkým povzbudením pre každú životnú situáciu,“ vyznáva páter Dominik Roman Letz. Keď je doba ťažká, nezúfať si a urobiť, čo sa dá naplno a s láskou.

tags: #knaz #jan #michalicka