Svätý Karol Boromejský pochádzal z významnej lombardskej rodiny. Narodil sa 2. októbra 1538 na otcovskom majetku v mestečku Arone na západnom brehu jazera Lago Maggiore v severnom Taliansku. Uplynulo 46 rokov od objavenia Ameriky, 32 rokov od dokončenia Chrámu sv. Petra v Ríme a už 4 roky pracuje na svojom Poslednom súde v Sixtínskej kaplnke Michelangelo, keď sa narodil Karol Boromejský.
Raný život a cirkevná kariéra
Keďže bol druhorodeným synom a zdal sa byť súci pre duchovný stav, milánsky arcibiskup ho na otcovo želanie už ako sedemročného prijal do stavu klerikov a o päť rokov neskôr mu dal už aj prvé benefícium. Bol to vtedajší spôsob, ktorý narobil v Cirkvi veľa zla. Medzitým však, keď mal Karol deväť rokov, zomrela mu matka, ktorá pochádzala zo známeho rodu Medici. Otec zveril syna do rúk dobrých učiteľov a vychovávateľov v meste Miláne.
Roku 1552, teda keď mal 14 rokov, chlapec začal študovať právo na pávijskej univerzite. Skončil ho úspešne o sedem rokov neskôr doktorátom z rímskeho a cirkevného práva. No jeho otec sa nedožil synovej promócie.
Krátko po skončení Karolových štúdií, koncom roku 1559, sa stal pápežom jeho ujec (matkin brat) Gianangelo de'Medici, ktorý prijal meno Pius IV. Nový pápež čoskoro po zvolení povolal do Ríma Karola a jeho staršieho brata Federica. A kým staršieho Federica poveril štátnickými úlohami, Karola si podržal pri sebe ako tajomníka a zveril mu viaceré cirkevné funkcie. Bol to klasický prípad nepotizmu, ktorý narobil toľko škody v Cirkvi. Ale tentoraz bol jeho výsledok šťastlivý. Mladý pápežov synovec, hoci mal iba 22 rokov a nebol ani vysvätený za kňaza preukázal strýkovi a Cirkvi cenné služby.
On mal veľké zásluh na tom, že Pius IV. v januári 1562 znova zvolal prerušený Tridentský koncil a že ho 4. decembra 1563 šťastlivo skončil.
Obrat v živote
Citeľnú zmenu v Karolovom živote spôsobila náhla smrť jeho brata Federica v novembri 1562. Najstarší brat zomrel bez mužských potomkov. Karolovi pripadla úloha byť pokračovateľom rodu Za kňaza ešte nebol vysvätený a od ujca pápeža mohol dostať všetky potrebné dišpenzy, aby mohol uzavrieť riadne manželstvo. No Karol rozmýšľal ináč. Videl v bratovej smrti Boží zásah a rozhodol sa zmeniť svoj život. Hoci jeho dovtedajší život bol mravne bezchybný a celkom oddaný cirkevnej službe, predsa bol priveľmi panský, elegantný a s malým záujmom o duchovný život.
Odteraz to malo byť inakšie. Ešte v deň bratovej smrti sa po porade so svojím spovedníkom, františkánom, rozhodol, že sa dá vysvätiť za kňaza a že zmení životný štýl. Na kňazskú vysviacku sa pripravoval dôkladnými duchovnými cvičeniami pod vedením jezuitu o. Riberu, ktorého si potom zvolil za duchovného vodcu. Kňažstvo prijal v júli 1563. So zmenou života to myslel veľmi vážne. Zriekol sa každej zábavy, ba naopak, viedol život ustavičného odriekania. Pritom si prehlboval teologické vedomosti a cvičil sa v kázaní, ktoré pokladal v dušpastierstve za veľmi dôležité.
Pápež sa spočiatku zle pozeral na synovcovu asketickú prísnosť, ktorú pokladal za prehnanú, a obviňoval z nej predovšetkým jezuitov, najmä Karolovho duchovného vodcu. Karol Boromejský bol už roku 1560 vymenovaný za administrátora milánskej diecézy a v máji 1564 priamo za milánskeho arcibiskupa. Lenže práce okolo koncilu a úlohy v pápežskej kúrii ho celkom viazali, takže sa vôbec nemohol venovať svojej diecéze. Roku 1564 sa mu však aspoň podarilo nájsť dobrého a vzdelaného kňaza N. Ormaneta z Verony, ktorého vymenoval za generálneho vikára milánskeho arcibiskupstva.
Arcibiskupom v Miláne
Konečne 1. septembra 1565 dovolil pápež Karolovi Boromejskému odísť do Milána, a to v hodnosti nielen arcibiskupa, ale aj pápežského legáta, ktorý môže usporiadať biskupské synody vo svojej cirkevnej provincii, do ktorej patrilo 15 biskupstiev v Lombardsku, Ligúrii a Piemonte. Karol sa však ešte poriadne neusadil na novom mieste a už ho rýchlo volali do Ríma k ťažko chorému pápežovi. Pius IV. zomrel 9. decembra 1565 v náručí svojho synovca. Karol ako kardinál ostal aj na konkláve, v ktorom bol zvolený za pápeža dominikán Michele Ghislieri s menom Pius V.
Milánske arcibiskupstvo patrilo vždy medzi najväčšie v Cirkvi. Karol Boromejský si uvedomil, že na uspokojivé zvládnutie pastoračnej služby je potrebné aj jej účelné usporiadanie. Preto rozdelil arcibiskupstvo na dvanásť obvodov: šesť v meste a šesť na vidieku. Podľa pastoračných potrieb usporiadal aj farnosti: viaceré neúčelné zrušil a vybudoval nové tam, kde bolo potrebné.
Tridentský koncil kládol veľký dôraz na výchovu duchovenstva. A to bola aj jedna z prvých starostí Karola Boromejského. Ešte prv ako prišiel do Milána, poveril roku 1564 svojho generálneho vikára, aby založil kňazský seminár. Tak sa aj stalo a v provizórnych podmienkach sa pripravovalo na kňažstvo 34 klerikov. Karol Boromejský zveril vedenie seminára jezuitom. Mal však dve podmienky, a to, že hlavné slovo v seminári ostáva arcibiskupovi a že nik zo seminaristov nesmie vstúpiť do jezuitskej rehole.
Kým s prvou podmienkou neboli ťažkosti, druhá sa ukázala neudržateľná. Niektorí seminaristi sa aj napriek odhováraniu dožadovali prijatia do rehole a ani arcibiskup ani jezuiti nemali právo im to zabrániť. No diecézne duchovenstvo si sťažovalo, že takto odchádzajú k jezuitom práve najlepší kandidáti kňažstva. Karol Boromejský ukončil spor tým, že po pätnástich rokoch (1579) zveril vedenie seminára tzv. Oblátom sv. Ambróza.
Karol Boromejský založil v Miláne aj tzv. Helvétske kolégium pre švajčiarskych seminaristov a v cirkevnej provincii viacero tzv. Milánsky arcibiskup nezabúdal ani na všeobecnú kultúru, ktorú chcel sprístupniť aj tým najchudobnejším. V rokoch 1564-68 dal postaviť v Pávii kolégium pre chudobných univerzitných študentov.
Popri záujme o duchovenstvo, kultúru a dobročinnosť Karol Boromejský nikdy nezabudol na duševné potreby svojich veriacich. Aby ich čo najlepšie poznal a vyšiel im v ústrety, robil dôkladnú vizitáciu celého arcibiskupstva. Najprv pripravil návštevu každej farnosti prostredníctvom svojho delegáta a niekoľkých vybraných kňazov, medzi ktorými obyčajne boli aj rehoľníci. Kňazi vysvetlili ľudom význam vizitácie a pripravili ich na ňu primeranými pobožnosťami a vysluhovaním sviatostí, najmä sviatosti pokánia.
Sama vizitácia sa začínala sprievodom, ktorým vyšli veriaci v ústrety svojmu arcibiskupovi a priviedli ho do kostola, kde bola slávnostná sv. omša. Arcibiskup pri nej kázal a osobne podával Eucharistiu tým, čo mali záujem o sv. prijímanie. Okrem toho udelil birmovancom sviatosť birmovania. Potom venoval veľkú pozornosť stavu farnosti.
Ale Karol Boromejský neobmedzoval kresťanský život iba na kostol. Chcel vedieť, ako sa veriaci správajú aj v každodennom živote: či svätia sviatočné dni a či zachovávajú prikázané pôsty; či sa nevyskytujú prípady konkubinátu, vydierania alebo zbojníctva; či rodičia dobre vychovávajú deti; či sa muži a ženy slušne obliekajú; či veriaci podporujú dobročinnosť; či dobre fungujú charitatívne zariadenia a či je v kláštoroch patričná disciplína a poriadok. Tam, kde bolo treba niečo napraviť, arcibiskup ohľaduplne, ale rozhodne zasiahol. Pritom nepostupoval odmerane, úradne, prostredníctvom druhých.
Ale niektorým sa nepáčila reformátorská horlivosť Karola Boromejského. Tak kanonici istej milánskej kapituly (S. Maria delia Scala) odmietali arcibiskupovu vizitáciu a získali na svoju stranu aj španielskeho miestodržiteľa Milána. Keď arcibiskup nástojil na vizitácii, miestodržiteľ ho obžaloval u pápeža a španielskeho kráľa. No tak pápež ako aj kráľ Filip II.
Ešte ostrejšia zrážka so španielskym guvernérom vznikla roku 1579 pre karneval, ktorý Milánčania slávili na prvú pôstnu nedeľu. Arcibiskup žiadal, aby sa karnevalové slávnosti skončili už v sobotu. Miestodržiteľ nielenže neustúpil, ale vyhlásil karneval" na každú pôstnu nedeľu. Mnohým ľahkomyseľným Milánčanom sa to páčilo. Vtedy si arcibiskup pokladal za povinnosť čo najrozhodnejšie zasiahnuť a pohrozil ľuďom exkomunikáciou. Ľudia, hoc aj neradi, poslúchli. Guvernéra sa to dotklo; zostavil proti arcibiskupovi sťažnosť, ktorú dal podpísať zástupcom mešťanov a s osobitnou delegáciou ju poslal pápežovi. V tomto prípade išiel k pápežovi aj Karol Boromejský a dosiahol schválenie svojho postupu. V ďalšom roku guvernér znova vyhlásil na pôstne nedele karneval, ale ľudia sa na ňom nezúčastnili, ba ani guvernérove deti. O niekoľko mesiacov guvernér zomrel. Pred smrťou sa zmieril s Cirkvou i s Karolom Boromejským. A od tých čias sa nijaký občiansky predstaviteľ nepostavil proti arcibiskupovi.
Najväčšie nepriateľstvo proti Karolovi Boromejskému neprejavili španielski vládni úradníci, ale členovia rehole "humiliátov". Táto rehoľa bola na úpadku a pápež Pius V. požiadal arcibiskupa, aby ju zreformoval. Mnísi o tom nechceli ani počuť, ba štyria z nich sa dohodli, že arcibiskupa zabijú. Vykonávateľom atentátu sa stal istý fra Girolamo Donato. Ten vystrelil odzadu na Karola Boromejského, keď sa modlil vo svojej kaplnke. Guľka síce prenikla cez arcibiskupove šaty, ale jeho, napodiv, neporanila. Sprisahanci utiekli do Savojska, ale tam ich chytili a popravili.
Niet pochýb, že Karol Boromejský sa telom i dušou usiloval uskutočniť cirkevnú obnovu, akú požadoval Tridentský koncil. No nechcel, aby sa zachádzalo priďaleko a aby sa pri obrane viery a mravov používali násilné prostriedky.
Už sme spomenuli starostlivosť Karola Boromejského o všetkých, čo potrebovali pomoc. Arcibiskup bol v tom čase na pastoračnej vizitácii mimo mesta. Keď sa dozvedel o pohrome, bez meškania sa ponáhľal do Milána. Kým guvernér a iní vysokí úradníci utekali zo zamoreného mesta, arcibiskup chcel byť pri svojich postihnutých veriacich. Pre každý prípad urobil 9. septembra testament, v ktorom poručil celé svoje osobné imanie hlavnej milánskej nemocnici. A potom sa celkom dal do služby chorých a zomierajúcich. Mor si vtedy vyžiadal v Miláne 18 000 obetí. Arcibiskup napriek dlhodobému vypätiu a ustavičnému styku s nakazenými neochorel. No pokladal epidémiu za Boží trest a za vážnu výstrahu do budúcnosti. To iste ovplyvnilo jeho dôrazné vyžadovanie kresťanského poriadku, ako sa to prejavilo napr. v spomenutom karnevalovom spore, ktorý vznikol dva roky po epidémii.
Prežitá pohroma poznačila predovšetkým jeho osobný život. Hoci už predtým žil jednoducho a prísne, od roku 1577 s výnimkou veľkých sviatkov jedol iba raz denne, a to chlieb, vodu, ovocie a zeleninu.
Cesty a záver života
Na záver životopisu sv. Karola Boromejského možno ešte spomenúť jeho niekoľko ciest mimo arcibiskupstva. Hoci pastierske povinnosti veľkej diecézy ho naplno viazali a aj tridentská reforma žiadala, aby sa duchovní pastieri nezdržovali mimo svojho pôsobiska, keď bol vážny dôvod, Karol Boromejský sa vydal aj na väčšiu cestu. Tak bol štyri razy v Ríme, a to vždy v dôležitých cirkevných záležitostiach. Niekoľkokrát išiel do Švajčiarska, a to jednak v rámci vizitácie švajčiarskej časti svojho arcibiskupstva a jednak ako apoštolský vizitátor poverený uskutočnením tridentskej reformy v nemeckej časti Švajčiarska.
So špeciálnym poslaním (najmä ako apoštolský vizitátor) navštívil severotalianske diecézy Cremonu, Bergamo a Bresciu. Roku 1580 sa istý čas zdržal v Castiglione delle Stiviere, kde pripravil na prvé sv. prijímanie dvanásťročného sv.
2. októbra 1584 sa arcibiskup a kardinál Karol Boromejský dožil 46 rokov. Bol to zrelý mužský vek, v ktorom mohol spájať životnú energiu so získanou životnou skúsenosťou. 20. októbra sa utiahol do Sacro Monte di Varallo na duchovné cvičenia. Modlitbe venoval šesť hodín denne, niekedy aj celú noc. No zdravotne sa necítil dobre. Napokon ho zachvátila i horúčka. Napriek tomu 28. októbra odcestoval do Ascony vo Švajčiarsku, kde sa zúčastnil na otvorení nového kolégia. Odtiaľ sa vydal na spiatočnú cestu do Milána. Ale cítil sa tak zle, že sa musel zastaviť v jeruzalemskom kláštore v Arone, vo svojom rodnom meste, kde 1. novembra slúžil svoju poslednú sv. omšu. Rozhodol sa pokračovať v ceste.
Preto ho uložili na čln a po jazere Lago Maggiore, po rieke Ticino a po kanále Naviglio ho priviezli do arcibiskupského sídla, kde zomrel krátko po príchode 3. novembra večer. Pochovali ho 7. novembra v jednoduchom hrobe pod dlážkou milánskeho dómu, ako si to sám želal.
Karola Boromejského vyhlásil za svätého pápež Pavol V. roku 1610. O tristo rokov neskôr pápež sv. Pius X. venoval pamiatke veľkého milánskeho arcipastiera osobitnú encykliku Editae saepe. Jeho pamiatku si uctili aj otcovia Druhého vatikánskeho koncilu 4. okt. 1962 osobitnou slávnostnou bohoslužbou pod vedením vtedajšieho milánskeho arcibiskupa (a neskoršieho pápeža) Jána Krst.
Cirkev vidí vo sv. Pod menom sv. Karola Boromejského vznikli vo viacerých európskych krajinách rehoľné kongregácie a spolky. Sv. Dobrý pastier je vynikajúcim darom pre každé cirkevné spoločenstvo. Každá diecéza so schopným vodcom na svojom čele sa môže cítiť požehnanou a Milánska diecéza v 16.