Veľké finančné problémy na konci 19. a začiatku 20. storočia motivovali ľudí z Terchovej, ale aj okolitých obcí, aby cestovali na Dolnú zem. Počas tohto obdobia sa rozhodlo množstvo obyvateľov vycestovať aj kvôli lepšiemu zárobku do ďalekých USA.
V rokoch 1875 až 1914 emigrovalo do Spojených štátov viac ako 650 000 Slovákov, t.j. ¼ všetkých Slovákov, medzi ktorými sa podľa lodných záznamov podarilo identifikovať až 334 občanov Terchovej (z toho 21 občanov Hornej Tižiny). To prečo sa mnoho Slovákov takto rozhodlo mohlo súvisieť aj so silnou maďarizáciou, s ktorou sa mnoho obyvateľov nevedelo zmieriť. Okrem toho na Slovensko chodili zástupcovia rôznych amerických korporácii, ktoré ponúkali ľudom na vtedajšie pomery skvelé pracovné ohodnotenie.
Veľká časť vysťahovalcov sa neplánovala usadiť v USA natrvalo. Plánovali niekoľko rokov pracovať, našetriť doláre a s úsporami sa vrátiť domov. Americké úrady umožnili prístup do evidencie prisťahovalcov Imigračného úradu na Ellis Islande v New Yorku, prístavov Baltimore a Philadelphia, ktorým prešli všetci prisťahovalci v rokoch 1892 - 1938. To bola doba v ktorej vycestovala veľká väčšina emigrantov z Terchovej.
Vyhľadávanie sťažovalo, že mená a názvy boli písané maďarským pravopisom a pri prepisovaní do evidencie americkí prisťahovaleckí úradníci ešte viac skresľovali slovenské mená. Napriek uvedeným problémom sa nám podľa mena a miesta pôvodného pobytu podarilo vyhľadať 334 vysťahovalcov z Terchovej do USA.
Demografické Údaje Vysťahovalcov z Terchovej
Podľa veku najväčšiu skupinu tvorili vysťahovalci vo veku 31 - 40 rokov 103 (30,8%) osôb, potom 26 - 30 rokov 98 (29,3%) osôb; priemerný vek bol 28,8 rokov. Celkovo sa vysťahovalo 298 mužov, tj. 89,5%, žien 35 tj. 10,5%. Z mužov bolo ženatých 223 (74,6%), slobodných 75 (25,1%), neuvedené 1 (0,3%); ženy vydatých 23 (65,7%), slobodných 11 (31,4%), neuvedené 1 (2,9).
Pre lepšiu prehľadnosť sú tieto údaje zhrnuté v nasledujúcej tabuľke:
| Veková Skupina | Počet Osôb | Percentuálny Podiel |
|---|---|---|
| 31 - 40 rokov | 103 | 30,8% |
| 26 - 30 rokov | 98 | 29,3% |
| Priemerný vek | 28,8 | - |
| Pohlavie | Počet | Percentá |
| Muži | 298 | 89,5% |
| Ženy | 35 | 10,5% |
Priebeh Cesty a Príchod do USA
Pred tým ako sa vydali Terchovci na dlhú plavbu loďou ubytovali sa v prístavoch. Po zakúpení lístkov predovšetkým do tretej "vysťahovaleckej" triedy museli zodpovedať na 29 otázok z dotazníka, podľa ktorého sa americkí úradníci rozhodovali o spôsobilosti žiadateľa. Už počas plavby sa mnoho z nich snažilo zamestnať na pomocných prácach napríklad pri hádzaní uhlia do kotlov.
Cesta loďou bola nie veľmi humánna, cestujúci mali málo miesta a taktiež hygiena bola na veľmi zlej úrovni. Cesta trvala od 10 do 60 dní a vysťahovalci boli prevážaní na ostrov Ellis Island, kde sídlil Imigračný /prisťahovalecký/ úrad. Tu museli Terchovčania prekonať poslednú prekážku na ceste za lepším životom.
Do krajiny nesmeli vstúpiť: chorí, najmä na infekčné choroby, negramotní, a úplne nemajetní - prisťahovalec musel mať majetok, min. 10 dolárov v hotovosti, alebo sponzora, ktorý by sa za neho zaručil. Preto musel každý imigrant absolvovať lekársku a právnu kontrolu. Nespôsobilých vrátili do krajiny, z ktorej do Ameriky prišli. Približne 80% všetkých prisťahovalcov strávilo na Ellis Island len niekoľko hodín. Ostatní prisťahovalci boli zadržaní pre nejakú zdravotnú alebo administratívnu príčinu a len 2% boli automaticky vyhostení z krajiny.
Po týchto úkonoch sa Slováci usádzali predovšetkým na severovýchode krajiny, kde bol vo veľkom rozvinutý priemysel. Vysťahovalci z Terchovej boli v drvivej väčšine nekvalifikované pracovné sily, preto sa zamestnávali v baniach, oceliarňach a ako poľnohospodárski robotníci. Práca v týchto profesiách bola často oveľa ťažšia ako doma, no pláca sa nedala ani zďaleka porovnať. Baníci a pracovníci v železiarňach mohli zarobiť až $1.50 - $2.00 na deň. Doma by pritom zarobili niečo okolo 15 - 30 centov. Ženy sa buď starali o domácnosť alebo o ubytovne, prípadne tiež pracovali.
Život Slovákov v Spojených štátoch výstižne charakterizoval významný dejateľ K. Na zárobky odišlo 223 ženatých mužov. Zvyčajne sa vrátili všetci. V USA zostali z nich výnimočne iba jednotlivci, ktorým sa v Amerike zapáčilo a chceli tam zostať. Povolali svoje manželky aj s deťmi a usadili sa tam natrvalo. Za svojimi mužmi odcestovalo 23 manželiek aj s deťmi, takže domov sa vrátilo 200 mužov. Za ušetrené prostriedky doma vyplatili prípadné dlhy, kúpili pôdu a väčšinou postavili nové murované domy. Tieto „amerikánske“ domy stoja dodnes.
Navrátilci výrazne zlepšili sociálne postavenie svojich rodín, môžeme ich považovať za majetných gazdov. Druhá skupina vysťahovalcov sa rozhodla odísť natrvalo a usadiť sa v USA /emigranti/. Boli to väčšinou mladí a slobodní chlapci a dievčatá, spolu 86 osôb, z ktorých sa vrátilo domov veľmi málo. K nim treba pripočítať 23 vydatých žien, ktoré odišli za manželmi a 23 ženatých mužov, ktorí v USA zostali, spolu 46 osôb. Celkove sa z Terchovej natrvalo vysťahovalo 132 osôb. Dve osoby nemajú uvedený stav.
Ich pomoc rodnej obci bola iného charakteru a bola dlhodobá. Mladí ľudia si v USA dobre pamätali v akom chudobnom a zaostalom prostredí vyrastali a ako stále ťažko a chudobne žijú ich príbuzní doma. Preto po celý život posielali svojim rodinám určité finančné prostriedky.
Tento článok sme sa rozhodli uverejniť preto, lebo aj v súčasnosti je migrácia domáceho obyvateľstva, hlavne za prácou, veľmi aktuálna. Tieto informácie boli zozbierané a publikované za účelom informovania Slovákov o amerických Slovákoch, keďže tvoria až skoro 1/3 slovenského národa. Nájdete tu osobností ale aj bežných ľudí, ktorí sa svojou vôľou a slovenskou povahou vo svete nestratili, dokonca sa napriek ťažkým podmienkam presadli a tvoria nám tak dodnes veľmi dobre meno.
Reverend Matúš Jankola a Jeho Prínos
Reverend Matúš Jankola, slovenský rímskokatolícky kňaz, náboženský spisovateľ, dramatik, publicista, redaktor, vydavateľ, popredný krajanský národný činiteľ a organizátor spolkového života amerických Slovákov, sa narodil 2. 7. 1872 v Budapešti. Jeho rodičia pochádzali z Trstenej na Orave, ešte pred jeho narodením sa však presťahovali do Budapešti (1870), kde jeho otec pracoval ako prístavný robotník. Tam navštevoval ľudovú školu, na gymnáziu študoval v Bardejove. Keď mal štrnásť rokov, zomrel mu otec. V štúdiách mohol pokračovať len vďaka podpore svojho uja, františkána I. Medveckého.
Po maturite (1889) začal študovať teológiu u františkánov v Hlohovci, potom v Kremnici. Rozhodol sa pre kňazské povolanie, no pre národnostný útlak musel seminár opustiť. Cez reverenda Štefana Furdeka, ktorý pochádzal, rovnako ako jeho rodičia, z Trstenej na Orave, sa dostal do Ameriky (1893), kam odišiel aj so svojou sestrou a s dvoma bratmi. V USA vstúpil do Seminára Panny Márie v meste Baltimor v štáte Maryland (1894), ale choroba ho prinútila štúdium prerušiť. Keď sa zotavil, dokončil štúdiá v Seminári sv. Bonaventuru v meste Allegheny v štáte Pennsylvania (PA). Po vysviacke za kňaza 13. januára 1895 v Scrantone (PA) ho ustanovili za farára vznikajúcej slovenskej Farnosti sv. Jána Krstiteľa v meste Pittston (PA), zároveň spravoval aj farnosť v meste Wilkes Barre (PA). Potom ho preložil do Farnosti sv. Jozefa v meste Hazleton (PA, 1902) a napokon do novozaloženej Farnosti sv. Cyrila a Metoda v meste Bridgeport v štáte Connecticut (1907), kde pôsobil najdlhšie a kde predčasne zomrel, 5.
Po príchode do USA sa veľmi rýchlo zorientoval v potrebách Slovákov v Amerike a viac ráz vycestoval naspäť na Slovensko, kde sa usiloval presvedčiť kňazov a seminaristov, aby odišli pôsobiť medzi svojich krajanov do USA, či už ako kňazi, učitelia, alebo rehoľníci. Bol presvedčený, že bez slovenských škôl sa v priebehu jednej generácie zo slovenskej mládeže stanú amerikanizovaní Američania a zo slovenských kostolov sa stanú kostoly americké. Pozorne sledoval, ako fungujú školy iných národností a zistil, že len s pomocou mníšok - učiteliek sa dá zabezpečiť žiaduca náboženská i národná výchova slovenských detí.
Bol neobyčajne aktívnym a horlivým duchovným pastierom. Postupne postavil štyri slovenské kostoly (Pittston, Hazleton, Wilkes Barre, Bridgeport), dve slovenské školy (Hazleton a Bridgeport), faru a haly. Vo farnostiach zakladal slovenské náboženské spolky, ako Spolok sv. ruženca, Bratstvo sv. Starostlivo pozoroval a s utrpením vnímal aj život Slovákov v Rakúsko-Uhorsku, ich utláčanie a asimiláciu v Uhorsku vládnucou maďarskou väčšinou a verejne sa proti tomu staval. Tak s Heerakliusom Porubským 14. 7. 1901 odniesli - ako slovenskí kňazi z Ameriky - do Ríma Memorandum pre Svätú stolicu o krivdách páchaných na slovenských katolíkoch zo strany uhorskej vlády a jej neposlušných maďarských biskupov, ktoré pripravil František Richard Osvald.
Neskôr s Antonom Filkornom podpísal kábelogram pápežovi Piovi X. Všestranne podporoval americko-slovenské katolícke spolky a organizácie. Bol dlhoročným vedúcim funcionárom a predsedom Prvej slovenskej katolíckej ženskej jednoty, vydavateľ a kratší čas aj redaktorom jej tlačového orgánu Jednota (1910). Bol zakladateľ Spolku sv. Antona, združujúceho slovenských katolíckych kňazov v USA. So Štefanom Furdekom založili Národný fond (1899), ktorý sústreďoval prostriedky amerických Slovákov na podporu politických, kultúrnych a sociálnych potrieb slovenského ľudu v starej vlasti, keďže situácia sa na Slovensku neustále zhoršovala a maďarizácia paralyzovala celú krajinu.
Všetky krajanské noviny začali uverejňovať výzvy, do fondu začali postupne prispievať najprv zástupcovia novín a predstavitelia spolkov a neskôr aj čitatelia novín a členovia spolkov. Národný slovenský spolok, prvá celokrajanská organizácia, ktorá vznikla už v roku 1890 z inicatívy Petra Rovnianka, na svojom zasadaní rozhodol, že každý člen prispeje jeden cent mesačne, čo celkovo predstavovalo sumu približne 12 000 dolárov ročne. Dňa 17. októbra 1905 spoluzakladal v New Yorku Ústredný slovenský národný výbor (1905) s podobným cieľom - podporovať národné hnutie na Slovensku, ktorého predsedom sa stal Š. Furdek. Založil aj osobitný fond, tzv. Pokladnicu sv.
Jeho najvýznamnejším činom bolo založenie prvej slovenskej ženskej rehole - Kongregácie sestier sv. Cyrila a Metoda (cyriliek) v USA, s cieľom vychovávať slovenskú mládež v osadných školách v kresťanskom a národnom duchu. Prostredníctvom biskupa Hobana ešte s troma slovenskými kňazmi - s reverendom Andrejom Pavčom, reverendom Jozefom Murgašom a reverendom Alexandrom Dianiškom - predložil v r.1909 Piovi X. žiadosť o založenie novej Kongregácie sestier sv. Cyrila a Metoda na americkej pôde. Vatikánska Kongregácia pre rehole v Ríme schválila ich žiadosť 26. júna 1909. V r. 1910 napísal do Kalendára Jednota článok Za Boha a národ, kde vyzval vychovať slovenské rehoľníčky, lebo tie zachránia vieru i národ. Pre túto myšlienku získal ďalších slovenských kňazov i americkú cirkevnú vrchnosť.
Hľadajúc sestričky oslovil kňazov v USA, aby vo svojich farnostiach vyzývali slovenských veriacich, aby sa starali o rehoľné povolania a išli do Pánovej vinice. Obrátil aj na okolité v Amerike v tom čase pôsobiace rehole, či by mu nemohli poskytnúť tri - štyri slovenské alebo české sestričky, ktoré by sa starali o ďalšie povolania. Písal na Slovensko, Moravu, no všetko bez žiaduceho výsledku. Nakoniec sa mu prihlásili tri dievčatá, ktoré mali záujem ísť touto cestou. Jedna z nich bola Mária Mihalíková z Hazletonu [PA], neskôr sa k nej pridala z toho istého mesta Mária Barteková a Mária Paulyová z Wilkes-Barre [PA]. Tri kandidátky poslal k českým benediktínkam, aby si osvojili rehoľný život a štúdiom sa pripravili na svoje povolanie. Tam však pre rozličmé spory nevydržali, a tak ich poslal k sestrám Nepoškvrneného Srdca Panny Márie do Scrantonu [PA]. O ich hmotné zabezpečenie sa opäť postaral, vďaka fondu Pokladnica sv. Antona, ktorý založil s ďalšími kňazmi a ktorý slúžil na podporu slovenského rehoľného života v Amerike. Prvé tri rehoľné sestry Kongregácie sestier sv.
Do histórie sa významne zapísal aj ako spoluautor Memoranda Slovenskej ligy v USA zo septembra 1914, ktoré upozorňovalo svetovú verejnosť na ťažký útlak slovenského národa v Uhorsku, obsahovalo žiadosti národa slovenského a ktorého pointou bolo: ,,Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj kultúrnom a hospodárskom poli.“ (Minár, 2007). O tri mesiace neskôr, 11. decembra 1914, vytýčil za ciel politického úsilia slovenských organizácií v USA rozbitie Rakúsko-Uhorska a utvorenie spoločného štátu Slovákov a Čechov na federatívnom základe (Tvrdoň, 19), argumetujúc: ,,Musíme agitovať za samosprávu Slovenska, ale nie v rámci Uhorska v spojení s Maďarmi. Ich výrok nad nami je smrteľný. Tót nem ember je v ich krvi... My nič nebudeme značiť v monarchii a zhola nič v slávnej Rossii. Kdežto s Čechmi by sme stáli na základe rovnoprávnosti á la Austria a Uhorsko, alebo predtým Švédsko a Norvéžsko: so svojou samosprávou, parlamentom, krajským štátnym jazykom slovenským. Či toto môžeme dakedy dosiahnuť pod Ruskom, alebo Rakúskom?“
Spomínané memorandum predstavovalo ,,začiatok politickej aktivity amerických Slovákov v záujme vlastného národa, a to hneď na začiatku vojny a oveľa skôr, ako k vyjadreniu svojho postoja pristúpili americkí Česi. Americkí Slováci tak verejným sformulovaním vlastného programu začali národnooslobodzovací zápas Slovákov prebiehajúci počas prvej svetovej vojny.“ (Jakešová) Tomáš Garigue Masaryk vycestoval do zahraničia až v novembri 1914 a politicky začal pracovať až roku 1915 (Minár, 2007). Keď Slovenská liga v Amerike vyhlásila roku 1915 zbierku „na akciu za osamostatnenie Slovenska, prípadne vymáhanie samosprávy pre slovenský národ“, cieľ tejto zbierky komentoval: „Nikomu na svete nechceme byť poddaní, teda ani Maďarovi, ani Nemcovi, ani Rusovi, ani Poliakovi, ani Čechovi. Slováci ako slobodný národ patria medzi slobodné národy. Nadvládu, nadpanstvo ani maďarské, ani nemecké, ani ruské, ani české nechceme nad sebou!“
Bol teda podporovateľom vzniku a propagátor myšlienky vytvorenia spoločného štátu Slovákov a Čechov (1915), no na dôsledne federatívnom základe s úplnou autonómiou Slovenska. Keďže zomrel predčasne, v roku 1916, nedožil sa vzniku ČSR. Jeho hlbokú oddanosť zápasu slovenského národa o jeho duchovné, kultúrne a sociálne práva i o jeho prirodzené právo na sebaurčenie dokladá aj to, že bol donátorom cirkevných a národných cieľov, na ktoré v testamente odkázal 130 000 dolárov. Zanechal aj vzácnu tzv.
Prispieval do krajanských novín, časopisov a kalendárov, jeho publicistická tvorba mala prevažne náboženský charakter, plnila však aj národnouvedomovacie ciele. Zostavil modlitbovú knižku Iďte k sv. Antonovi (1904), napísal Život sv. Filipa z Neri (1906), Arcibratstvo sv. Ruženca Preblahoslavenej Panny Márie (1910), Rukoväť Spolku Najsvätejšieho Mena Ježiš (1916), Malé hodinky k úcte Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, Obrázky nebešťanov (seriál článkov v Jednote, 1916), krátke divadelné hry Gašparko ako fotografista a Lekárka (v Kalendári Jednota 1911 a 1916) a i.