Don Bosco v úvode Pamätí oratória opisuje stratu svojho otca, keď nemal ešte ani dva roky. To poznačilo jeho život natrvalo. Už ako chlapec prejavoval tendenciu vyhľadávať a nadväzovať vzťahy priateľstva a porozumenia s dospelými, „otcovskými“ postavami. Spomína si, že keď ako chlapec stretol na ulici farára a kaplána, „pozdravil ich z diaľky, bližšie sa im aj uklonil“. Potreba láskyplného vzťahu s autoritatívnymi osobami ho sprevádzala po celý život. Počas rokov štúdia sa snažil získať si priazeň učiteľov a profesorov, predstavených seminára a cirkevného internátu, vychádzajúc z vnútorného pretvárania vlastnej skúsenosti siroty, ktorá potrebovala podporu a náklonnosť.
Ako kňaz dokázal rozvinúť citlivosť voči každému chlapcovi, ktorému chýba otcovstvo a starostlivosť, ekonomická podpora, ľudská formácia a duchovné vedenie. Tým dozrel k silnej empatii, citovej zrelosti a k prirodzenému sklonu k solidarite. Vždy bol naklonený prijať tých najkrehkejších spoločníkov, ktorí potrebovali akúkoľvek podporu. Na jednej strane prikladal dôležitosť individualizovanému vzťahu otca s každým dieťaťom - pedagogika, ktorá rešpektuje osobitosť každého z nich a vypracúva individualizované odpovede. Na druhej strane dbal na klímu výchovného prostredia.
V jeden daždivý májový večer zaklopal na naše dvere pätnásťročný chlapec. „Som úbohá sirota. Prichádzam z Valsesie a hľadám si prácu. Mal som tri líry, ale už som ich minul, a prácu som nenašiel. Nemám už nič a nikoho. Neviem ako ďalej. Prosím vás, nechajte ma tu u vás niekde v kútiku prenocovať.“ Ticho sa rozplakal. Aj moja matka plakala a ja som bol tiež veľmi dojatý. Toto bol prvý chlapec, ktorému sme poskytli prístrešie v našom dome. K nemu sa potom pridal druhý a potom ďalší.
Don Bosco mal takéto presvedčenie: „Všetci mladí majú svoje nebezpečné dni a máte ich aj vy. Don Bosco chodil veľmi často navštevovať chlapcov, ktorí pracovali. Staral sa o to, aby uzatváral so zamestnávateľmi chlapcov osobitné zmluvy, ktoré chcel, aby sa prísne dodržiavali. „Dohovor medzi pánom Giuseppem Bertolinom a mladým Giuseppem Odassom, s intervenciou kňaza Jána Bosca […]. Pán riaditeľ oratória sľubuje, že poskytne svoju pomoc za dobré správanie učňa, kým bude patriť do Oratória. […]. Turín, z domu Oratória svätého Františka Saleského, 8. februára 1852. Giuseppe Bertolino, Odasso Giuseppe, Odasso Vincenzo, kňaz Bosco Giovanni. (Lemoyne, G.
Bežne v živote je to tak, že človek dáva k dispozícii ostatným každú dobrú vec, ktorú vlastní. Nielenže obohacuje ostatných, ale zároveň obohacuje aj seba samého. Tento pohyb „dávania“ a „prijímania“ spôsobuje, že ľudia rastú v radosti a spájajú sa v hlboko upevnených zväzkoch. Vzťahy priateľstva v duchu rodinného zdieľania komunikujú radosti a smútky, skúsenosti a plány. V saleziánskej tradícii je rodinný duch veľkým tajomstvom pre posilnenie súdržnosti, zodpovednosti a spoluzodpovednosti.
Bratské vzťahy a vzájomná dôvera spôsobujú, že odvolávanie sa na predpisy je menej potrebné, pretože sa odvoláva na vnútorné sily každého z nás a na slobodné hnutie srdca a viery. Jedným z najistejších znakov saleziánskeho rodinného ducha je ovzdušie dôvery, slobody, fantázie a radosti. Vzájomné vzťahy sa nevnucujú, človek sa nebojí, neuráža sa, hovorí, čo si naozaj myslí a prináša svoj osobný príspevok. Sám don Bosco povedal: „Boh nemá rád veci robené nasilu. Keďže je Bohom lásky, chce, aby sa všetko robilo z lásky (Memorie Biografiche di don Giovanni Bosco, zväzok VI, 15)“.
Z týchto slov si uvedomujeme, že tento duch je hlboko evanjeliový. Toto všetko sa stáva záväzkom pre spolupracovníkov dona Bosca: zapojenie všetkých do života v duchu rodiny; aby sme prežívaním krásy saleziánskeho poslania boli priťahovaní k nasledovaniu Pána Ježiša a k práci pre jeho kráľovstvo: „Poďte a uvidíte“ ( por. Jn 1, 39 ). Toto všetko je však možné len vtedy, ak v spoločenstve žiari duch rodiny.
V zime sa často stávalo, že niektorých chlapcov ich zamestnávateľ nútil pracovať do veľmi neskorej noci. Mama Margita ich nevidela prichádzať na večeru s ostatnými a vedela o naliehavosti práce, zvolávala: „Chudáci deti! Nezabúdajme, aby im polievka ostala teplá!“ A nemala odvahu ísť odpočívať, ale vždy na nich čakala do jedenástej hodiny a niekedy až do polnoci trasúc sa od zimy. Keď prišli, rozveselila ich zvyškom jedla, ktoré mala do zásoby. (Lemoyne, G.
Žijeme v dobe obkolesenej zlom a násilím, bolesťou mnohých ľudí v našom okolí, a tak sa cítime znechutení, stratení a neschopní voči tomuto všetkému s... Rozhovor s novým provinciálnym direktorom Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv.
V živote kresťana náhody neexistujú. Každá skutočnosť je výsledkom Božej Prozreteľnosti. Svätý Otec František v apoštolskom liste Patris corde opisuje svätého Jozefa ako otca nežnej lásky, ktorý je milovaný i milujúci, poslušný, prijímajúci, tvorivo odvážny, pracujúci, a je akoby tieňom nebeského Otca na zemi.
Poslušnosť - prvá čnosť, zvyknú hovorievať duchovní autori. Práve tento príklad svätého Jozefa v tichej poslušnosti Otcovi je úchvatnou ukážkou viery a odovzdanosti sa do Božej vôle. Iba v jeho vôli nachádza duša pokoj a skrze túto poslušnosť získava mnohé milosti a dary. Tento Jozefov postoj poslušnosti je nádherným príkladom, ktorý musíme nasledovať, aby sme dosiahli veniec víťazstva. Najkrajšou zo všetkých vlastností, ktorú vystihuje i názov apoštolského listu, je otcovské srdce. O túto milosť potrebujeme neustále prosiť. Srdce otca je tak otvorené pre každého syna či dcéru a je pripravené položiť i život z lásky k nim. Je to neustále sebadarovanie sa iným skrze Ježiša Krista, ktorého svätý Jozef po celý svoj život opatroval.
Skutočne som sa začlenil do veľkej rodiny. Sestier vincentiek je v súčasnosti na Slovensku dvestoštyri. A faktom je, že vo viacčlennej rodine sa človek naučí väčšej zodpovednosti a tiež spolupatričnosti. Zaujímavosťou je, že to boli práve sestry vincentky, ktoré sa kedysi „nenápadne starali“ o vaše volanie stať sa kňazom, a dnes sa zas vy „staráte“ o ich povolanie, aby v ňom vytrvali a žili ho čo najsvätejšie.
Áno, na začiatku môjho povolania stáli práve sestry vincentky, ktoré pochádzajú z našej farnosti, ale tiež ďalšie, ktoré vypomáhali s praním a žehlením bielizne na fare. V tom čase som bol v našej farnosti jedným zo starších miništrantov, a keď pán farár Pavol Mikula s vekom zoslabol, bol som jeho pomocníkom v každodenných prácach na fare i vo farnosti. A zároveň to boli tiež sestry vincentky, ktoré ma neskôr zoznámili s pátrom Ľubomírom Stančekom, ktorý ma pozval do Bijacoviec na duchovnú obnovu pre mužov, ktorú on sám viedol. Tam som spoznal ďalšie sestry vincentky i bohoslovcov Misijnej spoločnosti.
Oslovujúcou črtou ich každodennosti bola práve oddanosť službe a to, že i malé skutky konali s veľkou láskou voči Bohu a blížnemu, a tým ich premieňali na skutočné zázraky. Vincentky sú v prvom rade služobnice chudobných, tých najopustenejších. V istom zmysle sme chudobní všetci. Sú znakom vernosti Boha v tomto svete. Svojou odpoveďou na Božie volanie ukázali svetu, že nasledovať Krista výnimočným spôsobom je možné.
Stať sa otcom neznamená len finančne zabezpečiť svoje deti, pokiaľ sú odkázané na rodičov. Otcovstvo je úloha na celý život. Je rovnako dôležitá a zodpovedná ako úloha matky. Preto je dobré ju nepodceňovať, naopak, je potrebné sa na ňu dôkladne pripraviť. Knihy o otcovstve môžu byť dobrým sprievodcom mužom, ktorí svoje otcovstvo chcú brať vážne. Taktiež v knihách o otcovstve nájdeme najkrajší vzor vzťahu otec-dieťa a to vzťahu nášho Nebeského Otca k nám.
Svätému Jozefovi, ktorého rok slávime, sme priradili rôzne označenia, ktoré vyjadrujú jeho vlastnosti. Patrí medzi ne aj čestné označenie „Ochranca svätej Cirkvi“. Hoci je to posledná z invokácií k tomuto svätcovi, jej význam je veľmi dôležitý.
Mnohí vedia, že pri poslednom zjavení Matky Božej vo Fatime 13. októbra 1917 sa odohral veľký „slnečný zázrak“, ktorého svedkami bolo 70-tisíc ľudí. Ale to, že sa deťom pritom zjavil aj sv. Najstaršia z vizionárskych detí sestra Lucia to opísala v spomienkach: „Potom, čo sa naša milá pani vzdialila v nekonečnej diaľke nebeskej klenby, videli sme pri slnku svätého Jozefa s Dieťaťom a Božiu Matku v bielych šatách a modrom plášti.
Mike Wick, riaditeľ Institute on Religious Life, vysvetľuje túto víziu: „Tento obraz umocňuje význam úlohy svätého Jozefa v Cirkvi, lebo tak veľa znamená pre svet dneška. Zadívajme sa teda na sympatickú tvár svätca. Oslovuje nás svojou tichosťou a mlčaním aj v dnešnom ukričanom svete, plnom reklamy.
V evanjeliách jeho osobnosť takmer celkom ustupuje do úzadia. U evanjelistu Matúša sa dozvedáme, že anjel ho volá synom Dávidovým (porov. Mt 1, 20). A u sv. Lukáša, že bol z domu a rodu Dávidovho (porov. Ale to už za čias Jozefa nemalo zvláštny význam pre jeho postavenie v spoločnosti. Nevieme, či si ho susedia zvlášť pre toto vážili. A po Ježišovom rozmnožení chleba Židia v synagóge v Kafarnaume vraveli: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme?
Zvláštne je, že o vzťahu Ježiša k Jozefovi sa nehovorí nič. Ani slovo, žiaden náznak z Ježišových úst! Niet divu, že ani Cirkev nevedela takmer tisíc rokov, čo si o tom myslieť. Až neskorý stredovek či skôr nástup novoveku v čase rekatolizácie a doba baroka ho posúvajú dopredu a podnecujú jeho uctievanie. Jeho predpísaný sviatok je od roku 1621 19. marec, platný pre celú Cirkev od roku 1714. Pápež bl. Pius IX. ho vyhlásil v roku 1870 za patróna Cirkvi a Pius XII. určil 1. máj za sviatok sv.
Napriek tomu - alebo práve preto - je nenápadný život Jozefa pre nás hodný, aby sme sa na neho zapozerali, uctievali ho, no najmä nasledovali. Lebo na ňom spoznáme, „kto“ je Boh a „čo“ robí. Božie oči sa totiž nedajú oslepovať nádherou a veľkosťou človeka. Božie oči vidia tiež a práve v tme. Vidia chudobných, slabých, tých bez lesku ešte viac ako druhých.
Neskoršie vo svojom ohlasovaní to Ježiš výrazne vyzdvihol a vyhlásil za blahoslavených chudobných a bezmocných, lebo sú otvorení pre Božiu ponuku spásy a ako deti ochotní dôverovať a prijať tieto hodnoty (porov. Apoštol Pavol to jasne vyjadruje: „Čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 27). Byť malý či slabý pred svetom neznamená seba samého stále pokorovať, robiť sa menším, dať sa spoločensky a morálne na nižší stupeň, ako sme v skutočnosti.
„Byť nízkym“ znamená nevyvyšovať sa pred Bohom; stále neleštiť vlastný imidž a prestíž. Ale odovzdať sa mu v dôvere, a to celý svoj život, lásku, utrpenie i smrť. Presne to naznačuje Ježišovo slovo o povýšení a ponížení (porov. Mt 23, 11 - 12). V tomto zmysle treba upriamiť pohľad na jeho „otcovské srdce“, ako pomenoval Svätý Otec František apoštolský list Patris corde - pri vyhlásení roka zasväteného tomuto svätcovi 8.
Tu je pápež skutočne sám sebou - tu poskytuje príležitosť v škole jeho spirituality dospieť k novým skúsenostiam, aby sme boli schopní vysloviť štvornásobné áno. Povedať áno svojim slabostiam. Povedať áno vlastnému životnému príbehu. Ako vyplýva z apoštolského listu, so svätým Jozefom sa máme učiť aj priznať si vlastné slabosti. Môže sa to podariť s Kristom a skrze Krista: „Paradoxne aj zlý duch nám môže povedať pravdu, ale robí to preto, aby nás usvedčil. Potom sa môžu - ako to raz povedala Gertrúda von le Fort - hranice človeka stať vstupnou bránou k Bohu: „Tak nás Jozef učí, že viera v Boha znamená veriť v to, že táto môže pôsobiť aj cez naše obavy, našu krehkosť a naše slabosti.“
U sv. Jozefa sa objavuje priamočiare myslenie, prijatie toho, čo sa vopred nedá určiť, ale čo sa dá tušiť, ak človek má hlbokú vieru v Boha. Boh je verný a odmeňuje vernosť aj napriek našej nestálosti: „Všetky cesty Pánove sú milosrdenstvo a vernosť pre tých, čo zachovávajú jeho zmluvu a jeho príkazy“ (Ž 25, 10). A ďalej: „Voči svätému si svätý, voči šľachetnému šľachetný“ (Ž 18, 26). To sv.
Prijme narodenie Božieho Syna a verne plní ponúknutú úlohu. Bohom je nútený prerušiť doterajší život i prácu a pri každom odchode zakusuje zachraňujúcu Božiu blízkosť. Boh mu zveruje ťažké úlohy a on mu dôveruje v mlčanlivej poslušnosti. Postoj, ktorý dnes nemá vysokú cenu.
Vernosť v manželstve a priateľstve, vernosť danému slovu, vernosť v nesebeckom konaní, v dobrovoľne prevzatej službe, v každodennom plnení povinností - všetci vieme, ako sa to ľahko zabúda alebo sa dáva tomu výpoveď. Niet naplneného, šťastného života bez vernosti, spoľahlivosti a stálosti. Preto je nám sv. Jozef taký sympatický, že vo svojom živote uchoval túto vernosť „bez veľkých slov“. Bol predovšetkým človek činu.
Pochopil, že žiť naplno znamená ísť po ceste, ktorú nám ponúkol Boh. A to patrí medzi najťažšie úlohy života. Uznávame, že ísť odovzdane Božími cestami sa nám mnohým prieči a naháňa nám strach. Božia cesta je totiž krížová. Určite aspoň v niektorých úsekoch. Čo znamenalo pre Jozefa byť snúbencom Márie, môžeme vyčítať alebo aspoň vytušiť z biblickej správy. Na jednej strane úžasná radosť, na druhej skúška. Úplná tma ho asi zahalila, kým mu anjel vo sne nepovedal, že dieťa, ktoré nosila jeho snúbenica, pochádza z Ducha Svätého a prinesie Izraelu spásu (porov.
Výzva pre jeho vieru. Jozef urobil, čo mu Pán povedal, a vzal svoju ženu k sebe. To je možné hodnotiť ako najčistejšiu „poslušnosť viery“ (porov. Rim 1, 5; 16, 26). Nemuselo to čo najhlbšie zmeniť ich celé bytie a život, a tak aj jej celý vzťah k Jozefovi? Ešte nemôže vidieť, čo to bude znamenať pre neho, akou cestou ho po boku Márie a Ježiša povedie Boh. A predsa muselo ho to hlboko dojať, že Boh sám mu znovu daroval Máriu.
Jozef smie spolu s ňou niesť jej Božie poslanie a spolu s ňou kráčať po jej ceste. Pápež František to vyjadril slovami: „V našom živote sa mnohokrát stanú veci, ktorých význam nechápeme. Naša prvá reakcia je často sklamanie a vzbura. Ak sa nezmierime so svojím vlastným životným príbehom, nebudeme ani schopní urobiť nasledujúci krok, lebo navždy zostaneme rukojemníkmi svojich očakávaní a následných sklamaní“ (Patris corde, 4).
Boh volá - Jozef s ochotou poslúcha a hovorí áno kreatívnej odvahe. Boh volá ľudí z ich známeho prostredia, od ich plánov a prianí k svojej službe. Aká sila viery sa tu vyžaduje od každého, pustiť seba a celkom sa spoľahnúť na Boha. Alebo veriť o bezmocnom nepatrnom dieťati, ktorého meno neurčí on, ale Boh, že: „On vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). A nemožno zabudnúť na „skúšku“, keď spolu s matkou hľadajú v Jeruzaleme strateného syna a nechápu, čo to všetko má znamenať.
A pri všetkom to najudivujúcejšie. Ľudia, ktorí dokážu prijať seba samých a svoje životné príbehy, potom nájdu - podobne ako sv. Jozef - odvahu na hľadanie nových riešení. Je dôležité pred všetkou akčnosťou upriamiť pohľad na poklad našej viery. „Musíme sa vždy sami seba pýtať, či Ježiša a Máriu, ktorí sú tajomným spôsobom zverení našej zodpovednosti a našej starostlivosti a pod našu ochranu, opatrujeme zo všetkých svojich síl. Syn Všemohúceho prichádza na svet ako slabé dieťa. Boh mu dôveroval rovnako ako Mária, ktorá v Jozefovi nachádza človeka, ktorý nielen zachránil jej život, ale sa vždy o ňu i o Dieťa postará. Ženích Panny Márie je tak povolaný ísť s nami pútnickou cestou viery. Má na nej svoje vlastné miesto, svoje nezameniteľné povolanie. Čo o sv. Jozefovi „vieme“, je azda málo a nedostatočné. Čo na ňom „poznáme“, je hodné všetkej úcty.
| Vlastnosť | Popis |
|---|---|
| Tichosť a mlčanie | Oslovuje nás svojou tichosťou a mlčaním aj v dnešnom ukričanom svete. |
| Poslušnosť viery | Urobil, čo mu Pán povedal, a vzal svoju ženu k sebe. |
| Vernost | Verný v manželstve, priateľstve, danému slovu, nesebeckom konaní a každodennom plnení povinností. |
| Odvaha na hľadanie nových riešení | Dokáže prijať seba samého a svoje životné príbehy. |
Svätý Jozef s Ježiškom