V liturgii má každý miništrant svoje špecifické úlohy a poslanie. Jednou z takýchto úloh je aj služba navikulára, miništranta, ktorý nesie loďku. Jeho názov pochádza z latinského slova „navis“, čo znamená loďka. Teda navikularius je miništrant nesúci loďku.
Čudujete sa, akú loďku to len môže ten miništrant vláčiť? Ľudkovia, tá loďka je vlastne malá kovová nádobka v tvare lodičky. A v nej je tymian. V nádobke je aj lyžička. Jej rukoväť trčí cez malý otvor vo veku. Lyžička je dôležitá pre naberanie tymianu. S jej pomocou sa nasype do kadidelnice. Tento úkon však robí poväčšine kňaz.
Trochu nadnesene môžeme povedať, že navikulár je „dvojička“ turiferára. „Dvojičkami“ sme ich nazvali preto, lebo jeden nesie kadidelnicu a druhý nádobku (lodičku), v ktorej je tymian. Títo dvaja musia chodiť spolu, pretože kadidlo bez voňavých bylín by nám neposlúžilo a ani voňavé byliny bez ohňa by nevydali svoju vôňu. Takže miništranti v týchto funkciách musia spolupracovať a byť si nablízku.
Cieľom je povzbudiť chlapcov do štedrosti a oboznámiť ich so službou navikulára. To najkrajšie a najlepšie sa patrí darovať Bohu.
Kadidlo a tymian symbolizujú úctu a modlitbu.
Význam Kadidla v Liturgii
Prehĺbme si vedomosti, čo znamenajú jednotlivé elementy:
- kadidlom sa vzdáva Bohu úcta a velebenie;
- rozžeravený oheň je znakom blízkosti Boha (Ex 1, 13);
- vôňa kadidla je znakom Božej láskavosti a vyhasnutia Božieho „hnevu“ (Gn 8, 21);
- stúpajúci dym kadidla bol znakom zjavenia sa Jahveho (Iz 6, 4);
- vznášajúci dym sa chápe ako povznášanie sa modlitby pred Boží trón (porov. Ž 141);
- incenzácia veriacich zdôrazňuje ich hodnosť Božieho ľudu, ktorý je chápaný ako živá Božia svätyňa a živé duchovné oltáre;
- kadidlo je jedným z elementov radosti, vytvára sviatočnú atmosféru, prenáša prítomných do sveta „nadprirodzenej“ skutočnosti.
Povinnosti Turiferára a Navikulára Počas Omše
Potom si rozoberte povinnosti turiferára („T“) a navikulára („N“) počas omše. Tu sú:
- Pred omšou sa opýtajú celebranta, kedy sa bude používať kadidlo. „T“ a „N“ ho majú pripravené. (Zapálený oheň a dostatok žeravého uhlia v ňom. V loďke má byť dosť tymianu!)
- Pred začatím sprievodu „T“ a „N“ pristúpia k celebrantovi, aby ten nasýpal kadidlo do kadidelnice. V sprievode idú „T“ a „N“ na čele, teda ešte pred krížom.
- Pred oltárom si kľaknú (alebo sa hlboko poklonia). Keď kňaz pobozká oltár, „T“ a „N“ prichádzajú k nemu, aby nasypal tymian. „T“ mu dá kadidelnicu a keď kňaz obchádza oltár, „T“ a „N“ idú s ním po obidvoch stranách. Ukláňajú sa s ním pred krížom i pred oltárom. Po okadení „T“ berie kadidelnicu a s „N“ ide s ňou do sakristie. Potom sa vrátia na svoje miesta.
- Na začiatku spevu Aleluja, „T“ a „N“ pristupujú k celebrantovi, aby nasýpal kadidlo. Potom idú k ambone. Po oznámení „Čítanie zo...“, „T“ podáva tomu kto číta kadidelnicu. Po skončení evanjelia odnášajú kadidelnicu do sakristie a vracajú sa na svoje miesta.
- Pred umývaním rúk (lavabo) prichádzajú k celebrantovi, aby nasýpal kadidlo. Sprevádzajú ho pri okiadzaní oltára. Potom „T“ okiadza celebranta (i koncelebrantov ak sú) a ľud. Následne idú aj s kadidelnicou na svoje miesto v presbytériu a čakajú. (Ak nie je okiadzanie po premenení, kadidlo odnesú do sakristie a urýchlene sa vrátia na svoje miesto.)
- Počas epiklézy (modlitby kňaza s vystretými rukami nad obetnými darmi) „N“ nasype kadidlo a potom „T“ a „N“ si kľaknú pred oltár. Keď kňaz ukazuje ľudu Najsvätejšie Telo a Krv, okiadzajú ho. Po odnesení kadidla do sakristie sú až do konca svätej omše na svojich miestach v presbytériu. Na záverečný sprievod sa kadidelnica neprináša.
Ešte sa zvlášť povenujte základným úlohám navikulára. Po pridelení úlohy skontroluje, či je v nádobke dostatok tymianu. V prípade potreby zabezpečí jeho doplnenie. Má poznať štruktúru omše i časti, kedy sa používa kadidlo. Lodičku má správne niesť. Vo vhodnej chvíli podá kňazovi otvorenú nádobku. Lyžičku nezapotroší, ale má ju pripravenú v nádobke. Čaká, kým kňaz naberie kadidlo a požehná ho. Pozor, kňaz môže tymian nabrať aj viac krát. Potom „N“ nádobku jemne uzavrie a dbá, aby sa z nej tymian nerozsýpal. Všetko robí dôstojne.
Z prítomných miništrantov vyberieme dvojice, ktoré by mohli funkciu turiferára a navikulára zvládnuť. Medzi výberové kritéria patrí zodpovednosť, spoľahlivosť, praktická zručnosť, prirodzená chôdza ako aj primeraná výška chlapcov. (Aby v sprievode neboli ako dlhý a široký.)
Rozložte oheň v kadidle (na vhodnom mieste!!!), zoberte si trochu tymianu a vnímajte vôňu tejto látky. Po chvíli rozprúďte dialóg, čo vám pripomína? Povedzte si, aké máte pri tom pocity. Nakoniec miništrantom ukážte, ako sa odkladá kadidlo. (Nedávame ho horúce do skrine, ani k horľavým látkam! Dbáme, aby v ňom nezostal žeravý uhlík. Popol vysypeme na určenom mieste...)
Podľa smerníc Rímskeho misála sa kadidlo vo svätej omši môže použiť:
- pri vstupnom sprievode, keď sa ide k oltáru;
- na začiatku omše na okiadzanie kríža a oltára;
- v sprievode k Evanjeliu a pred jeho prednesom;
- počas obetovania na okiadzanie obetných darov, kríža, oltára, kňaza i ľudu;
- pri pozdvihovaní premenenej Hostie a kalicha po premenení.
Hoci to bude trvať dlhšie, je dôležité opäť si precvičiť s miništrantmi každú z uvedených situácii.
Je rozdiel, ak človek vo svojej viere s Bohom starne, alebo rastie. Keď prichádza na svet dieťa, nielen rodičia ale celé okolie sa na jeho príchod pripravujú. Chystajú mu všetky malé i veľké veci, ktoré bude potrebovať, neraz kupujú veci, ktoré sa k slovu dostanú až o niekoľko rokov. Plánujú mu budúcnosť do najmenších detailov. Niečo podobné sa deje aj v nebi. Očakáva sa znovuzrodenie jedinca, všetci sa tešia na ten Bohom predzvedený okamih.
V nasledujúcich dňoch a rokoch pozorne sledujú, ako to ich Božie dieťa rastie. Tešia sa z každého krôčiku, každej zloženej skúšky, z každého vyhraného boja i z toho ako dieťatko vyrastá v dospeláka viery a čím ďalej sa viac podobá na svojho Pána a Kráľa.
Sú však bežné prípady, kedy dieťa ostane dieťaťom. Ostane na tej istej úrovni, ako po narodení. Mesiac, dva, tri sa nič nedeje, rodičia sa utešujú, po roku, dvoch, desiatich sa radosť mení na trápenie a hovorí sa o tragédii. Nie je tomu inak ani v nebi. Znovuzrodený ostal na tej úrovni, ako keď sa mu Pán dal poznať a daroval mu večný život. Nerastie ani vo viere a tým pádom ani v službe. Je pre život s Pánom nepoužiteľný. Tu sa nedá vyhovárať na nedostatočné vedenie zo strany Boha skrze Ducha svätého, tu veci treba jasne pomenovať.
Taký človek dar spásy prijal, ale netúži poznať svojho Darcu viac. Bojí sa, že ho ten dar bude niečo stáť. Ak by však Boh za svoj dar niečo očakával, potom by to nebol dar. Ten je darom len vtedy, keď nie je ničím podmienený zo strany obdarovaného. Keď milovanej osobe dáme dar a ona ho dá do skrine a roky naň nepozrie, bolí nás to. Môžeme si ako ľudia povedať, že sme sa nestrafili do vkusu osoby. U daru spásy je to však iné, každý by ho chcel, ale nie každému prinesie takú radosť, akú očakávajú v nebi.
I preto sú v Písme verše o odmenách za život vo viere, za úspešne zložené skúšky a vytrvanie na ceste s Bohom. Niekto s darom spásy vo viere iba starne, iný práve vďaka nemu vo viere rastie.
Dbajte, aby vaše srdcia neboli obťažené obžerstvom a opilstvom a starosťami o živobytie, a znenazdania prikvačil by vás ten deň ako osídlo, lebo príde na všetkých, ktorí bývajú na celej zemi. Bdejte teda každý čas a modlite sa, aby ste mohli ujsť všetkému, čo sa má stať, a postaviť sa pred Syna človeka.
Osídlo, pred ktorým varuje Lukáš vo verši 35 je trvalou hrozbou pre všetkých ľudí. Je poukazom na nástrahy, návnady tohto sveta, ktoré nás dokážu k sebe pripútať natoľko, že si ani nevšimneme aké nebezpečenstvo nám hrozí. Ak nám pasca okamžite nezlomí väzy, potom máme ešte čas volať o pomoc.
Paradoxom je, že keby sme volali na pomoc iných ľudí, nedokážu nám z pasce pomôcť. Predstavte si, že okolo myši v pasci by sa zbehlo sto, dvesto iných myší. Dokázali by myšku oslobodiť? Určite nie. Pomoc musí prísť zhora, od mocnejšieho, múdrejšieho, milujúceho. Len On vie ako nás z pasce dostať.
Nech si už kdekoľvek vo svete, všade navôkol sú jeho (satanove) lákadlá. Nech si už do niektorého zahryznutý, alebo len ovoniavaš, nech už je strunka napnutá na maximum alebo pasca sklapla a uviazol si v nej, volaj k Bohu. Aj tá najkrajšia návnada tohto sveta je v porovnaní s tým čo ponúka On iba falošným šmejdom.
Využijem opäť naplno výsadu, ktorú nám dal. Modliť sa za iných. Využijem istotu, ktorú nám zasľúbil, že každá modlitba bude vypočutá, ani jedna sa po ceste do neba nestratí. Pravda, vypočutá neznamená splnená. Ak je však pred Pána predložená, je len na Jeho rozhodnutí čo s ňou ďalej.
Písmo znamená uvedomiť si dar viery a spoločenstva Cirkvi.
„Návrat Ježiša Krista“ je prevažujúcou témou Biblie, cieľom dejín spasenia a živou nádejou všetkých veriacich.
V jednom zo svojich podobenstiev Ježiš povedal, že pán domu prikázal strážnemu aby bdel, kým sa vráti. (Marek 13,33-34). Táto bdelosť nech charakterizuje aj naše životy, myslenie a každé konanie. Roznecujme v našich srdciach lásku k Jeho návratu (2Tim 4,8).
Lidé cítí vědomě nebo podvědomě rozpor v našem kázání. Jednou mluvíme jasně o tom, co je zjevené, co jsou povinnosti křesťanské morálky, jaká je sociální nauka církve atd. Ale když stojíme tváří v tvář problémům, které do schémat nepatří a které život denně klade, zjišťujeme, že nic nevíme a že jsme bezradní.“ Otec Špidlík ve svých doposud nevydaných vatikánských promluvách z let 2006/2007 nabízí inspirativní odpovědi.
Boh stvoril všetko. Boh stvoril zvieratá a ľudí a nazval to všetko veľmi dobrým. Boh stvoril ľudí na Boží obraz a podľa Božej podoby a povedal ľuďom, aby toto nové stvorenie spravovali. A čo je to Božia podoba? V celom písme Boh preukazuje milosrdenstvo, ktoré si nezaslúžime, milosť, ktorú sme si nezaslúžili, a lásku, ktorú si nevieme predstaviť. Sme stvorení na túto podobu a máme za úlohu odrážať tieto vlastnosti celému stvoreniu.
Žalm 104 opisuje Božie zabezpečenie celého stvorenia a žalmista uznáva, že všetky stvorenia reagujú na Boha: „Pane, aké rozmanité sú tvoje diela! V múdrosti si ich všetky stvoril, zem je plná tvojich stvorení. … Tie všetky hľadia na teba.
Kresťania sú povolaní byť radikálne inkluzívni vo svojej láske k najmenším a najviac marginalizovaným členom spoločnosti, ako to dokazuje Kristov život a smrť. Ježiš sa priatelil s hriešnikmi, mýtnikmi, prostitútkami a vydedencami. Ježiš bol v kresťanskej viere vteleným Bohom. Ježiš priniesol Božiu vládu do ľudských dejín a pozval celé stvorenie k účasti na novom druhu kráľovstva.
Ježiš zasvätil svoj život uzdravovaniu zlomených, oslobodzovaniu utláčaných, volaniu po spravodlivosti, praktizovaniu nenásilia, konfrontácii so štruktúrami útlaku prevracaním stolov nespravodlivosti.
Ako Kristovo telo by mali byť kresťania povolaní byť prorockými. Písmo jasne hovorí, že sa majú tešiť na úplne zmierené stvorenie, oslobodené od zabíjania a ničenia. Našou výzvou je preto pozrieť sa na to, čo sa dnes deje v našom svete, ako prispievame k rozvratu, a zmeniť to.
Všetko, čo sa týka využívania zvierat na potravu, oblečenie, pokusy a „zábavu“, je v rozpore s tým, čo znamená byť dobrým správcom Božieho stvorenia. V pôvodnom a ideálnom Božom svete, ktorý v 1. knihe Mojžišovej predstavuje rajská záhrada, nebolo žiadne utrpenie, vykorisťovanie ani násilie. Ľudia a zvieratá boli vegetariáni, ako čítame v 1. kapitole. „Boh povedal: „Hľa, dal som vám každú bylinu, ktorá prináša semeno, na celej zemi a každý strom, ktorý prináša ovocie so semenami. Tie budete mať za pokrm.“
Viaceré pasáže odsudzujú jedenie mäsa a predpovedajú deň, keď si ľudia a zvieratá osvoja priamo vegetariánsku stravu, keď „vlk bude bývať s baránkom, leopard s kozliatkom bude odpočívať… Nikto nebude páchať zlo a šíriť skazu na mojom svätom vrchu“.
Ježiš je „nový Adam“, ktorý nás vracia do úplne nenásilnej rajskej záhrady. On je „Knieža pokoja“, ktorý zavádza božské zriadenie nenásilia, milosti a spravodlivosti.
Anglikánsky kňaz, teológ a oxfordský profesor Rev. Dr. Andrew Linzey napísal, že nasledovať Krista znamená byť na strane najviac utláčaných. Vo svojej knihe Teológia zvierat píše, že v súčasnosti niet utláčanejších bytostí ako zvieratá, s ktorými mäsový priemysel zaobchádza tak zle.
Ježiš nazýva svojich nasledovníkov „ovcami“. Svoju starostlivosť o Jeruzalem prirovnáva k starostlivosti, s akou sa sliepka stará o svoje potomstvo. Prirovnáva sa k zvieratám, ako sú ovečky a holubice, pre ich nevinnosť a pokoru. Môžeme sa odvážiť usúdiť, že Ježiš podporuje najvyšší skutok súcitu a lásky, nenásilnú smrť, dokonca aj na ochranu zvierat?
Ježiš bol stelesnením nenásilia a súcitu. My ostatní sme povolaní nasledovať jeho pokojné kroky.
Myslím na svätého Františka z Assisi, ktorý chodil medzi chudobných, hlásal pokoj a najmä miloval a oslavoval celé stvorenie vrátane zvierat. „Neubližovať našim pokorným bratom, zvieratám,“ povedal, “je našou prvou povinnosťou voči nim, ale to samo o sebe nestačí. Máme vyššiu úlohu: slúžiť im všade tam, kde to potrebujú.
V roku 1966 Vatikánske noviny prvýkrát napísali: „Týranie zvierat a spôsobovanie im utrpenia bez akéhokoľvek dôvodu je činom opovrhnutiahodnej krutosti, činom, ktorý z kresťanského hľadiska treba odmietnuť.“ Ďalší biskupi začali kruté zaobchádzanie so zvieratami zahŕňať pod pojem násilia ako druh prvotného hriechu. V decembri 2000 článok vo Vatikánskych novinách poukázal na miesto v Katolíckom katechizme, kde sa píše, že „spôsobovanie zbytočného utrpenia a smrti zvierat je proti ľudskej dôstojnosti“.
Keď si teda kresťania sadajú k jedlu, keď sa modlia a prosia Ježiša o požehnanie, mali by sa rozhodnúť žiť v súlade s jeho životom súcitu a nenásilia aj tým, že budú nasledovať vegetariánsky spôsob stravovania. Mali by pochopiť, že keď budú praktizovať milosrdenstvo voči sebe a ...
Ak sa však neotevřeme Duchu Svatému, který zmocňuje k naplnění této svobody v tvořivé lásce, zůstáváme nadále odkázáni na berličky formalismu a pokrytectví, jež zastírá naši omezenost a povrchnost. Žití ve skutečných vztazích - k sobě, Bohu i bližním - u nás nahrazuje “duchovní autismus”, vztahová paralýza. Odlišnost a hříšnost svých bližních nepřijímáme s velkorysým pochopením, ale stavíme se k nim odmítavě, kriticky a povýšeně. Boha nemilujeme, snažíme se Jej pouze konzumovat - a s nikým, kdo není "náš", se o Něj nebudeme dělit...