Prečo kňazi niekedy neveria Biblii: Dôvody a fakty

Nakoľko kresťanstvo je egregor, ktorý má veľmi silnú ochranu, je žiaľ extrémne málo ľudí, odborníkov, ktorí sa zaoberajú kritickým pohľadom na kresťanstvo. Žiaľ, nie je dôležité, čo je pravda, ale čo si myslí väčšina a kolektívne vedomie, ktoré žiaľ nie je naklonené pravde. V tomto článku sa zaoberám predovšetkým témou kritiky kresťanstva na základe Biblie.

Náboženstvo a cirkev je nástroj zotročovania ľudí. Viac antikresťanskú a anticirkevnú knihu ako Biblia nenájdete. Biblia je najsilnejšia protikresťanská kniha, ktorá najviac spochybňuje tie najdôležitejšie kresťanské dogmy. Celé kresťanstvo hlavného prúdu je postavené na extrémnej interpretácii Biblie.

Čo je veľmi smutné, že vo verejnom priestore nemáme osobnosti a organizácie, ktoré by mali významný vplyv na verejnú mienku a upozorňovali na tieto fakty. Bohužiaľ, v našej spoločnosti to funguje tak, že „pravdu“ má vždy silnejší a cirkev čo do vplyvu na verejnú mienku je bohužiaľ silnejšia.

Historický kontext a manipulácie s Bibliou

Žiaľ vo verejnosti málo známy historický fakt, ale cirkev viedla tvrdé prenasledovanie za vlastnenie Biblie. Dôvod je naprosto jasný jednoznačný. Cirkev robila všetko preto, aby bola Biblia čo najmenej dostupná. Je to šialené, ale ešte okolo roku 1850 boli v Európe pálené preklady Biblie. Dovolené vlastniť Bibliu mal len kňaz a aj to len v jej latinskom preklade (Vulgáta).

Neskôr bola Biblia dovolená aj laikom, ale preklad Biblie bol zakázaný. V praxi však Vulgáta bola nepoužiteľná ani pre ľudí znalých latinčiny - doslovný preklad starovekej gréčtiny je nezrozumiteľný, nejednoznačný. Dôvody tvrdších zákazov Biblie bola existencia gnostikov, katarov (13. storočie), ale tiež aj reformátorov.

Preklady Biblie boli na zozname cirkvou zakázaných a cenzurovaných kníh Index librorum prohibitorum, (anglicky). Samotná cirkev podcenila potenciál toho ako dokáže manipulovať svojimi poslušnými veriacimi. Časť nepohodlných pasáži v Biblii cirkev vyriešila úmyselne klamlivými prekladmi.

Najčastejšie tento typ bádania ukáže, že preklady boli zmanipulované, prekrútené sfalšované. Veľmi smutné, že som zrejme prvý bádateľ kresťanstva, ktorý sa tým zaoberá.väčšinou kontrolujem preklady Biblie v pasážach, ktoré potvrdzujú najdôležitejšie dogmy / doktríny kresťanstva.

Projekt digitalizácie najstaršieho uceleného rukopisu Biblie Codex Sinaiticus, ktorý odhalil mnoho manipulácii v Biblii, nefinancovala a neorganizovala žiadna cirkev ale nezávislé vedecké inštitúcie, čo je paradoxné.

Codex Sinaiticus

Dogmy a ich biblický základ

Najdôležitejšie dogmy kresťanských cirkví nemajú oporu v Biblii. Základ kresťanskej viery je to, že cirkev je prostredníkom Boha. Je tragikomické, že reformované cirkvi tvrdia, že ich viera je postavená len výlučne na Biblii, sola scriptura. Božská trojica, božstvo Krista a viacero ďalších dogiem je v naprostom rozpore s Bibliou.

Všetky kresťanské cirkvi podporujú učenie o dedičnom hriechu, hoci učenie jednotlivých cirkví sa v detailoch líši. Dogma o dedičnom hriechu je pilier kresťanstva. Zásadný problém spočíva v tom, že učenie o dedičnom hriechu nemá žiadnu podporu v Biblii, čo si máloktorí kresťania uvedomujú.

Jeden z dôvodov prečo kresťanské cirkvi manipulujú preklad Biblie, že Božie Kráľovstvo je „medzi vami“ a nie „vo vás“, je aj ten, že je to pasáž Biblie, ktorá by spochybnila existenciu dedičného hriechu. Podoba súčasného učenia o dedičnom hriechu sa v katolíckej cirkvi sa zrejme nevyvinula skorej ako v 11. storočí.

Keď cirkev ešte nezaviedla učenie o dedičnom hriechu, bola cirkev v podstate zbytočná, nepotrebná a nemala takú moc. Kresťanstvo bolo len akýmsi módnym doplnkom navyše. Dôvod prečo cirkev zaviedla Augustínove učenie o dedičnom hriechu bol ten, že cirkvi to prinieslo obrovskú moc. Po zavedení učenie o dedičnom hriechu, cirkev začala strašiť peklom, a krst a členstvo v cirkvi sa stal existenčný problém aby Vás pánbožko nevysmážal v pekle na nekonečne dlhú dobu.

Súčasní kresťania by spochybnenie dedičného hriechu vnímali za tak vážnu herézu, že by ľudí ktorí neveria na dedičný hriech nepovažovali ani za kresťanov. Bez dedičného hriechu by bol krst zbytočný a čo by to bola za cirkev ktoré by nevyžadovala krst? Augustín z 5. storočia bol vynálezcom dedičného hriechu.

Mnohí kresťania by sa psychicky zrútili ak by sa o svojom náboženstve dozvedeli nepríjemnú pravdu, že najdôležitejšia dogma o dedičnom hriechu sa najskôr objavila najskôr od 7. storočia. kresťania si vytvorili ešte viac despotického boha ako boh Jahve zo starého zákona.

Základný zmysel kresťanstva je krst. Krstom sa človek stáva kresťanom a je to základná podmienka dostať sa do neba po smrti pretože čiastočne zmyje z človeka dedičný hriech. Faktom ale je to, že nikde v Biblii sa nepíše, že krst je podmienka spásy. Krst mal u prvých kresťanov úplne iný zmysel a význam ako u súčasných - mal význam znovuzrodenia.

Alebo presnejšie v Biblii sa predsa len o tom píše len v jednom jedinom mieste v Biblii v Markovi 16. kapitola 16. verš: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“. Existujú veľmi silné vedecké dôkazy, že táto časť bola do Biblie pridaná dodatočne a v starších rukopisoch sa nenachádza. Dokonca aj teológovia hlavného prúdu kresťanstva, či už katolíci alebo protestanti uznávajú vedecký fakt, že Biblia bola v tejto časti zmanipulovaná.

Vždy ak nejaká cirkevná dogma v Biblii chýbala, katolícka cirkev si ju do Biblie dodatočne pridala. Kresťania si robia tiež obrovské starosti a majú obrovské depresie z toho keď dieťa zomrie skorej ako stihne byť pokrstené, pretože aj také prípady sa stávajú že dieťa zomrie tesne po pôrode.

Rôzne kresťanské cirkvi majú na to rôzne názory. Katolícka cirkev len nedávno v 21. storočí za pápeža Benedikta XVI. uznala to, že takéto dieťa má aspoň nejakú šancu byť spasené. Podoba súčasného učenia o krste v katolíckej cirkvi sa zrejme nevyvinula skorej ako v 11. storočí.

Jedna z vecí, ktorá sa najviac vyčíta jednotlivým kresťanským cirkvám je to, že sa nevedia dohodnúť ani na tej úplne najcitlivejšej otázke jednotnom učení o posmrtnom živote. Samotná Biblia sa o tejto veci vyjadruje rozporuplne. Odlišnosti u jednotlivých cirkví sú dosť veľké.

Martin Luther a babtisti tvrdia, že duša každého človeka je po smrti v spánku. Pri druhom príchode Krista ľudia ožijú a „dobrí“ ľudia spasení v nebi a „zlí“ ľudia potrestaní v pekle. Adventisti tvrdia, že zatratenie neznamená peklo ale smrť nielen tela ale aj duše - teda že aj duša zanikne - jedn sa o tzv. filozofiu anhilicionizmu. Treba povedať, že tento koncept má dobrú podporu v Biblii.

Samotná Biblia Starý aj Nový zákon sa na smrť dívajú veľmi zaujímavo. Jedná sa o filozofiu blízku materializmu alebo agnosticizmu. Aj nový zákon vychádza zo židovskej tradície, že po telesnej smrti je aj duša v hrobe v záhrobí v akomsi stave spánku. Dnes sa nám zdá takéto učenie primitívne, ale vtedy na to ľudia verili.

Tento židovský koncept vychádza z filozofie starovekého Egypta - vidíme problematiku múmii. Mumifikovať sa panovníci dali z dôvodu, že podobne ako aj židia a kresťania verili, že duša z telom budú vzkriesené, to znamená že obe znovu ožijú, a duša sa vráti do tela za určitých okolností.

V Biblii novom zákone sa nehovorí priamo o spáse - hovorí sa tam len o tom, že veriaci ako odmenu získajú po smrti život, to znamená, že duša sa znovu vráti do tela a telo ožije. Katolícka cirkev verí že po telesnej smrti bude duša vždy pri plnom vedomí ale pri druhom príchode Krista sa duša vráti znovu do tela. Z tohto dôvodu katolícka cirkev povolila kremáciu až v 21. storočí z dôvodu, že na cintorínoch už nebolo dosť miesta.

Nebyť spasený a byť zatratený podľa Biblických pasáži prevažne znamená, že aj duša zostane navždy mŕtva - najčastejšie takéto pasáže sa v Biblii vyskytujú, ktoré si cirkev zle interpretuje ako peklo, teda stav večného mučenia. V skutočnosti pôvodný autor pod pojmami nebude žiť, nebude mať večný život a zomrie myslí to, že daná duša nezíska akýsi špeciálny VIP nadštandard vzkriesenia.

Ďalšia dôležitá vec, že keby sme aj súhlasili s významom súdiť, čo si kresťanské cirkvi intepretujú ako zatratenie, správna interpretácia je, že neznamená to automatické zatratenie. Dobre si všimnite že nikde v Biblii nie je argument, že by bol človek zatratený len kvôli tomu, že nie je kresťanom.

O zatratení sa hovorí vždy len v kontexte ak človek koná v rozpore so všeobecnou etikou (napr. tí ktorí prenasledujú kresťanov násilím 2 Sol 1, 8). Ďalej je viacero pasáži v Biblii, ktoré odkazujú na to, že na spásu stačí len dodržovanie všeobecnej etiky a byť kresťanom nie je potrebné. Príbeh lotra na kríži tiež potvrdzuje že spasení môže byť aj nekresťania.

A z viacero pasáži Biblie a tiež aj od historikov vieme, že prví kresťania verili, že sa druhého príchodu Krista dožijú, ale nestalo sa. Aj kresťania by mali pochopiť, že v niektorých veciach sa Biblia mýli a nie je neomylná. Podoba súčasného učenia o posmrtnom živote sa v katolíckej cirkvi zrejme nevyvinulo skorej ako v 11. storočí.

Nikde sa nehovorí že je to pohľad naňho len a len cez katolícku cirkev, je dôležité veriť, ale je jedno aké je to náboženstvo :) všetky smerujú k správnemu životu..

Cirkev ako nástroj moci a kontroly

Cirkev ako nástroj na zotročenie a ovládanie. Hoci v minulosti neexistovali média či tlač, cirkev bola ako náhrada médii a šírenia politickej propagandy. Najviac nebezpečná je propaganda vtedy ak sa spojí s náboženstvom, ak je súčasť náboženstva to jest najvyššieho filozofického princípu.

Panovníkov menoval priamo pápež. Kritizovať tvrdý diktátorský režim panovníka či monarchie bolo považované za rúhanie sa Bohu, pretože aj panovník je posol Boha. Cirkevná diktatúra fungovala lepšie a efektívnejšie ako súčasné moderné diktátorské režimy, pretože náboženským zastrašovaním ušetrila množstvo finančných nákladov.

Oficiálne učenie cirkvi hovorí, že veriaci musí byť poslušný cirkvi. Dokonca aj v modernej dobe je cirkev / náboženstvo používané ako zbraň. Jedná sa o kultúrne vojny a vplyv ruskej propagandy v kresťanstve.

Konzervatívnym katolíkom netreba dva krát hovoriť, že kresťania a konzervatívny kresťanskí politici sú prenasledovaní liberálmi, že liberáli sa sprisahali proti kresťanom, že základným zmyslom konzervatívneho kresťana je bojovať proti nepriateľom liberálom. Ruská propaganda sa nemusí veľmi snažiť aby oživila v kresťanoch kresťanský komplex prenasledovania.

Čo musíte urobiť aby ste mali čo najväčšiu moc a aby ste čo najviac ovládali ľudí a spoločnosť? Čo potrebujete preto aby boli ľudia na Vašom (cirkevnom) produkte čo najviac závislí a aby Váš produkt ľudia považovali za nepostrádateľní? Neexistuje nič viac efektívne ako náboženstvo: ak budeš člen cirkvi a budeš cirkvi poslušný dostaneš sa po smrti do neba. Cirkev je sprostredkovateľ Boha.

Veda a náboženstvo

Je predsa jasnééé pre inteligentu bytost :) ze tento svet vesmir hviezdy zem planety no vsetko co sme dostali "len tak" bolo stvorene nejakou vyssou mocou :) a niekto ide pisat ze neveriaci su inteligentnejsi?????Neveriaci nežerú biblické príbehy a ak hľadajú odpovede na otázky, obracajú sa na vedu. Tá je však zložitejšia ako čítanie milénií starých mýtov a zároveň si teda človek pri pátraní po odpovediach trénuje rozum, čo sa môže neskôr prejaviť a zjavne prejavuje na celkovej inteligencií.

Jeden z vynálezcov a prvých zhotoviteľov bleskozvodu bol katolícky kňaz Prokop Diviš. Otcom modernej genetiky je katolícky kňaz Gregor Johann Mendel. Belgický kňaz Georges Lemaître ako prvý prišiel s myšlienkou big bangu - dnešnej vedeckej teórie o vzniku vesmíru a mnohí iní.

Keď som s mojimi dánskymi domácimi naposledy sedel večer na verande pri pive a debatovali sme, dostali sme sa k téme Boh. Mariana- moja domáca povedala, že mnoho ľudí neverí v Boha a nevedia dokázať, že Boh neexistuje. Aj keď som veriaci, zarazilo ma to. Prečo by mali dokazovať neveriaci? Ak verím niečomu tak hypotetickému, ako je Boh, tak by som to mal vedieť dokázať.

Človek môže veriť v čokoľvek(UFO, vlkolaci, atď.), ale ak chce o tom presvedčiť svoje okolie, dokazovať musí on. To ma priviedlo k myšlienke, či viem dokázať, že Boh existuje, či je to vôbec možné dokázať a či Boh existuje. Dnešný človek je založený racionálne a preto ak má niečomu veriť, chce rozumieť a chce dôkaz. No je možné aplikovať dokazovanie aj v prípade otázky existencie Boha?

Stredovekí myslitelia definovali Boha ako "to, od čoho nič vyššie ani nemôžeme myslieť". Túto definíciu považujem za dostatočne výstižnú a zrozumiteľnú. Boh má predstavovať najvyšší stupeň bytia- vrchol rebríčka všetkého existujúceho. Nad všetkým ostatným bytím má výsadné postavenie a ničím neobmedzenú moc. Nie je obmedzený ani priestorom a časom, či fyzikálnymi zákonmi, lebo aj tie stvoril on.

Ateistický filozof Friedrich Nietzsche v 19. storočí začal hlásať „smrť Boha“. Kresťanskú morálku opovržlivo nazval morálkou otrokov a učil o morálke silného nadčloveka s vôľou k moci. Považoval ich za nehodné nadčloveka. Jedného dňa Nietzsche uvidel, ako istý sedliak zapadol s vozom do bahna. A tak začal bičom biť svojho koňa. Keď sa Nietzsche zadíval do očí stonajúceho koníka, naraz sa v ňom všetko zlomilo: vrhol sa nešťastnému zvieraťu okolo krku a začal ho s plačom brániť. Napokon klesol na zem. V tomto neustálom zavrhovaní a potlačovaní citu a súcitu sa napokon psychicky zrútil.

Nielen zrakom, sluchom či hmatom je možné overiť si Božiu príčinu a pôvod všetkého okolo nás. Zo štatistík sa dozvedáme, že väčšina ľudstva v Boha alebo nejakú mocnú nadprirodzenú bytosť prirodzene verí. Treba si však na rovinu povedať, že keď sa identifikujeme ako veriaci, neraz to v nás vyvoláva dojem, že sme niekde mimo normálu, ba akoby sme trpeli komplexom menejcennosti za to, že veríme.

Viera, a nielen náboženská, sprevádza život každého človeka. I keď sú ľudia, čo sa označujú za neveriacich, aj tí v skutočnosti „veria“. To, čo človeka, a to každého, vedie ďalej, dopredu, k tomu, aby do toho auta vôbec sadol, je viera. Bez nej by sa v živote nikam nepohol. Teda už v prirodzenej rovine, bez konkrétnej náboženskej viery, vidíme, že každý sa spolieha v živote na vieru. Viera sprevádza život každého človeka. Teda byť veriaci je prirodzené, normálne, ba nevyhnutné.

Človek (nábožensky) veriaci vo viere zveruje život Bohu. Človek neveriaci vo viere svoj život zveruje náhode, šťastene, schopnostiam... Odmietajúc náboženskú vieru, rád argumentuje vierou v rozum. Hovorí o tom, že verí len tomu, čo vidí, čo sa dá overiť. No je naozaj reálne len to, čo vidíme? Viac ako 90 percent hmoty vo vesmíre nevidíme. A predsa existuje.

Pre veriaceho človeka vesmír, príroda, spev vtáka či oko motýľa, úžasné zákony makrokozmu i mikrokozmu, ako aj vznik života a človeka sú úžasné veci, ktoré sú výsledkom zámeru. Zámeru Niekoho. Paradoxne z tohto dôvodu je veriaci človek vlastne „menej veriaci“. Verí len v jediného: v Boha. Naopak, neveriaci človek toho musí veriť ďaleko viac. Musí veriť v nekonečné miliardy náhod, v to, že chaos usporiadal galaxie, vytvoril komplexné štruktúry živej bunky a reťazce DNA... Nakoľko je to však rozumné a racionálne?

A keď niekto povie, že viera vznikla z nevedomosti, zo strachu pred prírodnými silami? Veď dnes poznáme tieto prírodné zákonitosti, ich prirodzené príčiny, a viera je tu naďalej. Viera v najvyššiu bytosť je vlastná všetkým národom všetkých kultúr, všetkých čias. Veria v neho i miliardy ľudí modernej doby, veria v neho matematici, fyzici, astronómovia, biológovia.

Ľudia vždy v niečo verili, no nebol to zákonite vždy Boh ako taký. Dostali sme sa k nemu evolučným vývojom, čo ešte vôbec neznamená, že Boh neexistuje. Ľudia sa snažili nachádzať v prírode všelijaké spojenia a dať im význam. Zároveň hľadali za nimi aj akéhosi „agenta“. Veľa vecí, ktoré kedysi ľudia nevedeli vysvetliť, už vysvetliť vieme.

Už Friedrich Nietzsche ohlasoval kultúrnu smrť Boha. Tvrdil síce, že Boh neexistuje, ale netrápili ho klasické argumenty pre a proti Bohu. Pozeral sa na to, ako vplyvná je viera a zistil, že v tej dobe prestával byť Boh dôležitý.

Niekto by mohol povedať, že vedeckejšie a prosperujúcejšie štáty, napríklad škandinávske, sú ateistickejšie, ale nie je to také jednoduché. Keď sa pozrieme do Ameriky, je to jeden z najpoprednejších štátov, čo sa týka vedeckého vývoja. A predsa vykazuje veľký počet ľudí veriacich v Boha. Je to možno stále 90 percent. Náboženstvo teda s vedou odtiaľ neodišlo.

Áno, pre mnohých Boh je taká barlička. Ale keď potrebujeme ozajstné barle, to ešte neznamená, že neexistujú. Je otázne, či je správne veriť v jeho existenciu, len keď prídeme do ťažkých situácií, alebo je tu dôstojnejší dôvod. Napríklad ten, že by sme mali v niečo veriť preto, že to je pravda.

Neveriaci by povedali, že Boha si vymyslel človek. Aj keby všetky texty z Biblie boli nepresné alebo vymyslené, Boh môže stále, samozrejme, existovať. S tézou, že si ľudia vyprojektovali Boha, prišiel Ludwig Feuerbach. Pozrel sa na to, aké vlastnosti dávame Bohu a čo nám chýba. Vravel, že preto je Boh všeláskavý, všedobrý, všemohúci… To sú vlastnosti, ktoré nám chýbajú a projektujeme ich do nejakého nebeského Otca.

To, že si ľudia kultúrne prispôsobovali božstvá, je jasné. Áno, ale nestačí povedať, že ľudia si Boha vymysleli. Na Slovensku je hlavným náboženstvom kresťanstvo. O Ježišovom živote a učení sa dozvedáme z Nového zákona. Vy hovoríte o Svätom písme ako o historickom dokumente. Určite áno. Bol tu Ježiš, o ktorom hovoria evanjeliá a apoštol Pavol. Nevieme dokázať, že to tak naozaj bolo, ale rovnako nevieme stopercentne dokázať ani iné historické udalosti.

Ani vo vede nevieme dokázať nič, pokiaľ dokázať znamená stopercentne a bez akýchkoľvek pochybností. Nemáme stroj času a nemôžeme sa ísť pozrieť, či Ježiš existoval a čo robil. Môžeme ale hľadať čo najlepšie možné vysvetlenie.

Evanjeliá sa od seba odlišujú, ale vidíme v nich mnohé spoločné veci. Niektoré majú spoločné príbehy a dokonca aj slová a frázy. Na základe akoby detektívnej práce dnes historici berú za samozrejmosť, že tieto evanjeliá čerpali z iných zdrojov, ktoré boli od seba nezávislé. A existencia takýchto zdrojov ukazuje na to, že tu takáto osoba existovala. Keby sme to takto mali aj pre iné osoby zo staroveku, historici by boli veľmi vďační.

A máme ešte apoštola Pavla, ktorý napísal listy. V nich spomína veci, ktoré poukazujú, že hoci on nepoznal pozemského Ježiša, ale poznal ľudí, ktorí ho poznali. Poznal napríklad jeho brata Jakuba, ktorý bol v Jeruzaleme.

Veriaci by povedali, že bol skutočne Bohom a Božím Synom, ktorý sa zjavil svojim učeníkom a tak sa začalo šíriť jeho učenie a viera v neho. Ale na čom sa zhodnú všetci historici bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo neveriaci, je, že sa niečo stalo. A to niečo je, že títo ľudia boli minimálne presvedčení, že sa im Ježiš zjavoval a že s nimi nejakým spôsobom komunikoval.

Biblia hovorí o Ježišových zázrakoch, tie sa ale dokázať nedajú. Zázraky sa nedajú dokázať, ale to neznamená, že ľudia neboli presvedčení, že niečo také sa deje. Práve naopak. Evanjeliá ani nepoužívajú slovo zázrak, skôr sú to divy, znamenia, silné veci. Aj dnes sa po svete dejú veci, ktoré označujeme za zázraky, hoci to neznamená, že to skutočne zázraky sú.

Nevieme o ňom veľa takého, na čom sa zhodnú všetci historici. Chceli by sme, ale, žiaľ, sú s tým problémy. Všetci sa ale zhodujú v tom, že Ježiš sa narodil okolo roku 4 pred Kristom. Prevláda názor, že sa narodil zrejme v Nazarete a nie v Betleheme. Že sa narodil do rodiny Márie a Jozefa a že učil, kázal o božom kráľovstve. Bol známy tým, že robil rôzne zázraky, mal reputáciu, že robil exorcizmy, kázal v podobenstvách, v názoroch sa odlišoval od iných židovských elít, a tiež vieme, že musel spôsobiť nejaké problémy, pretože bol okolo roku 33 ukrižovaný.

Mertens: Ak má niektorý brat neveriacu ženu a ona chce s ním bývať, nech ju neprepúšťa. A ak má niektorá žena neveriaceho muža a on chce s ňou bývať, nech muža neopúšťa. Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi. Inak by boli vaše deti nečisté; ale teraz sú sväté. „A tak dar jazykov nie je znamením pre veriacich, ale pre neveriacich, dar prorokovať zasa nie pre neveriacich; ale pre veriacich. Keby sa tak zišla celá cirkev a všetci by hovorili jazykmi a prišli by aj jednoduchí ľudia alebo neveriaci, nepovedali by, že blazniete?

Dávid sa často cíti osamelý. Abner a jeho vojsko sú vo vojne a on, kráľ, sedí doma. Vstane a ide sa prechádzať na terasu. Jeho palác je vyššie ako susedné domy, a práve to mu umožňuje nahliadnuť do blízkych príbytkov. V susednej záhrade sa prechádza Betsabe, manželka jeho oddaného vojaka Uriáša. Zapáči sa mu. O niekoľko dní mu príde zvesť, že Betsabe čaká dieťa. Dávid znervóznie. Nie pre svoj hriech, ale preto, že jeho poddaní môžu o ňom stratiť dobrú mienku. Musí to nejako, ako sa vraví, ututlať.

Donedávna som poznal len ľudské podmienky prístupu človeka k Bohu. Preto som sa ich snažil konať s čo najlepším vedomím a svedomím. Teraz som spoznal tie Božie podmienky. Odvrátil som sa od tých ľudských a prijal Božie.

Boh stvoril a riadi svet, a viem, že iba cez jeho podmienky sa môžem dostať k nemu. Musím vás dopredu upozorniť, že tu budem priamo hovoriť. Bez servítky na ústach. Tak ako lekár musí stanoviť správne diagnózu, tak aj ja budem správnymi slovami menovať zvod Satanov. Nie je to preto, že som nejako frustrovaný - z toho som už vyrástol.

Friedrich Nietzsche

Tabuľka: Porovnanie učenia o posmrtnom živote v rôznych cirkvách

tags: #knaz #neveri #biblii