Strata dieťaťa je jednou z najťažších skúseností, ktorým môže rodič čeliť. Puto, ktoré vzniklo medzi dieťaťom a jeho mamou, je často silné a bolesť je zo začiatku príliš veľká. Mamy, ale aj otcovia môžu cítiť prázdnotu, sklamanie, smútok, krivdu. Smrť malého dieťaťa môže vyvolať často pochybnosti aj o našej viere, o dobrote a láskavosti nášho nebeského Otca.
V kontakte s takýmito ľuďmi treba byť zvlášť citlivý, trpezlivý a veľmi milosrdný. Ťažko povedať, ako by sme sa správali, keby sa niečo podobné stalo aj nám. Základný postoj voči takýmto rodičom je veľká citlivosť, rešpekt a chápajúce srdce.
Strata dieťaťa je jednou z najťažších skúseností, ktorým môže rodič čeliť.
Postoj Cirkvi k pohrebom a kremácii
Čo sa týka učenia Cirkvi v tejto otázke, inštrukcia Piam et constantem hovorí, aby sa „verne zachovával zvyk pochovávať mŕtve telá veriacich“, pričom dodáva, že kremácia „neprotirečí kresťanskému náboženstvu“, za podmienky, že nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela.
V novej inštrukcii Kongregácie pre náuku viery Ad resurgendum cum Christo z roku 2016 Cirkev neúnavne odporúča, aby boli telá zosnulých pochované na cintoríne alebo na inom posvätnom mieste, a podáva ohľadom kremácie aj niektoré detailnejšie informácie: „Uchovávanie popola na posvätnom mieste môže prispieť k zmenšeniu rizika, že sa zosnulí vytratia z modlitieb a spomienok svojich príbuzných a kresťanského spoločenstva. A tak z uvedených dôvodov sa nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti. Iba v prípade vážnych a výnimočných okolností, ktoré závisia od kultúrnych podmienok miestneho charakteru, môže ordinár so súhlasom biskupskej konferencie udeliť výnimku uchovávať popol v domácnosti.
Dokument ďalej spresňuje, že v snahe vyhnúť sa akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu sa nedovoľuje rozsypať popol do vzduchu, zeme alebo vody, či iným spôsobom, ani premeniť popol na upomienkové predmety, kusy bižutérie alebo iné predmety.
V otázke nie je bližšie uvedený dôvod, prečo si mama chce ponechať urnu doma, a preto ciest zdôvodnení môže byť viacero.
Smútok: Čo by mal vedieť každý | Tanya Villanueva Tepper | TEDxUMiami
Viera ako opora v ťažkých časoch
Nielen zrakom, sluchom či hmatom je možné overiť si Božiu príčinu a pôvod všetkého okolo nás. Zo štatistík sa dozvedáme, že väčšina ľudstva v Boha alebo nejakú mocnú nadprirodzenú bytosť prirodzene verí. Treba si však na rovinu povedať, že keď sa identifikujeme ako veriaci, neraz to v nás vyvoláva dojem, že sme niekde mimo normálu, ba akoby sme trpeli komplexom menejcennosti za to, že veríme.
Viera, a nielen náboženská, sprevádza život každého človeka. I keď sú ľudia, čo sa označujú za neveriacich, aj tí v skutočnosti „veria“. Keby sme tomu neverili, tak do toho auta či autobusu nesadneme. Rovnako keď sa vraciame domov, len veríme, že domov prídeme. V skutočnosti to však nevieme.
To, čo človeka, a to každého, vedie ďalej, dopredu, k tomu, aby do toho auta vôbec sadol, je viera. Bez nej by sa v živote nikam nepohol. Teda už v prirodzenej rovine, bez konkrétnej náboženskej viery, vidíme, že každý sa spolieha v živote na vieru. Viera sprevádza život každého človeka. Teda byť veriaci je prirodzené, normálne, ba nevyhnutné. Človek (nábožensky) veriaci vo viere zveruje život Bohu. Človek neveriaci vo viere svoj život zveruje náhode, šťastene, schopnostiam... Odmietajúc náboženskú vieru, rád argumentuje vierou v rozum. Hovorí o tom, že verí len tomu, čo vidí, čo sa dá overiť. No je naozaj reálne len to, čo vidíme? Viac ako 90 percent hmoty vo vesmíre nevidíme. A predsa existuje.
Viera sprevádza život každého človeka.
Na púšti sprevádzal istého francúzskeho učenca jednoduchý arabský beduín. Francúz sa považoval za osvietenca, ktorý sa spoliehal len na svoj rozum. Francúz sa ho spýtal: „Čo to robíš?“ Arab odpovedal: „Modlím sa.“ Rozhovor napredoval: „A ku komu sa modlíš?“ „K Alahovi, k Bohu,“ povedal beduín. Francúz uštipačne v otázkach pokračoval: „A videl si niekedy Boha? Domorodec ostal ticho. Večer vošli do stanov a zaspali. Nadránom vyšiel učenec zo stanu a hneď volal na arabského beduína: „Pozri, tadiaľto išla ťava.“ Na čo mu Arab vraví: „A videl môj pán tú ťavu?“„Nie,“ odpovedal človek vedy. „Nie, veď som spal,“ nedal sa Francúz. „Tak ste sa jej naisto dotýkali,“ naznačil pomocník. „Nie,“ odvrkol už namrzený učenec. V tej chvíli Francúz pochopil zámer: „Ale veď tu sú jej stopy!“ Zrazu sa vyhuplo krásne ohnivočervené slnko.
Pre veriaceho človeka vesmír, príroda, spev vtáka či oko motýľa, úžasné zákony makrokozmu i mikrokozmu, ako aj vznik života a človeka sú úžasné veci, ktoré sú výsledkom zámeru. Zámeru Niekoho. Paradoxne z tohto dôvodu je veriaci človek vlastne „menej veriaci“. Verí len v jediného: v Boha. Naopak, neveriaci človek toho musí veriť ďaleko viac. Musí veriť v nekonečné miliardy náhod, v to, že chaos usporiadal galaxie, vytvoril komplexné štruktúry živej bunky a reťazce DNA... Nakoľko je to však rozumné a racionálne? A keď niekto povie, že viera vznikla z nevedomosti, zo strachu pred prírodnými silami? Veď dnes poznáme tieto prírodné zákonitosti, ich prirodzené príčiny, a viera je tu naďalej.
Jeden z vynálezcov a prvých zhotoviteľov bleskozvodu bol katolícky kňaz Prokop Diviš. Otcom modernej genetiky je katolícky kňaz Gregor Johann Mendel. Belgický kňaz Georges Lemaître ako prvý prišiel s myšlienkou big bangu - dnešnej vedeckej teórie o vzniku vesmíru a mnohí iní.
Viera v najvyššiu bytosť je vlastná všetkým národom všetkých kultúr, všetkých čias. Veria v neho i miliardy ľudí modernej doby, veria v neho matematici, fyzici, astronómovia, biológovia.
Ateistický filozof Friedrich Nietzsche v 19. storočí začal hlásať „smrť Boha“. Kresťanskú morálku opovržlivo nazval morálkou otrokov a učil o morálke silného nadčloveka s vôľou k moci. Považoval ich za nehodné nadčloveka.
Jedného dňa Nietzsche uvidel, ako istý sedliak zapadol s vozom do bahna. A tak začal bičom biť svojho koňa. Keď sa Nietzsche zadíval do očí stonajúceho koníka, naraz sa v ňom všetko zlomilo: vrhol sa nešťastnému zvieraťu okolo krku a začal ho s plačom brániť. Napokon klesol na zem. V tomto neustálom zavrhovaní a potlačovaní citu a súcitu sa napokon psychicky zrútil. Keď sa po niekoľkých rokoch v domácom prostredí trochu pozviechal, krátko pred svojou smrťou napísal slová modlitby, ktoré jednoznačne potvrdzujú hlbokú túžbu, hľadanie a smerovanie duše každej ľudskej bytosti, jeho i tej našej: „Ešte raz, prv než sa ďalej poberiem, pozdvihnem zraky, opustený dvíham ruky k tebe, ku ktorému bežím. Tebe patrím, hoci som až doteraz bojoval v rote rúhačov. Chcem ťa spoznať, ty Nespoznateľný, ty, ktorý tak hlboko zasahuješ do mojej duše, ktorý sa preháňaš mojím životom ako búrka, ty Nepochopiteľný, mne Príbuzný!