História Spišského Podhradia: Významné osobnosti a cirkevné dejiny

Spišské Podhradie, malebné mestečko pod Spišským hradom, má bohatú a pestrú históriu, ktorá sa odráža v jeho kultúrnych pamiatkach, cirkevných dejinách a významných osobnostiach. Táto oblasť bola svedkom mnohých udalostí, ktoré formovali nielen miestnu, ale aj celoslovenskú identitu.

Pohľad na Spišské Podhradie z vtáčej perspektívy.

Významné osobnosti Spišského Podhradia

V Spišskom Podhradí predstavili novú knihu kňaza a cirkevného historika Ľuboslava Hromjáka Významné osobnosti Spišského Podhradia I. Nadviazal ňou na knihu Dejiny Spišského Podhradia vo svetle inštitúcií. Úctyhodné bádanie Ľuboslava Hromjáka odkrylo vzácnu dedovizeň mestečka pod Spišským hradom. Nová monografia vovádza čitateľa do zaujímavého panteónu osobností, ktoré pochádzali alebo istý čas žili v mestečku pod Spišským hradom, prípadne sú s ním previazané svojím pôsobením. Autorova láska k rodisku je z vydaní jeho diel evidentná. Autor v úvode publikácie priznáva, že sa rodila dlho pre svoju náročnosť vzhľadom na dvadsaťdvaročný vedecký výskum. Prvú fázu tvorby knihy začal ešte v roku 1998.

Autor sa však musel pri tvorbe diela popasovať aj s niektorými neštandardnými problémami, napríklad nejednotným písaním priezvisk. Pri tejto časti práce mu pomohol Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. V prvej zoznamuje čitateľov s opismi sociálneho zloženia obyvateľstva. Druhá kapitola knihy sa už venuje jednotlivým osobnostiam v abecednom poradí od písmena A po písmeno J. Čitateľa, ktorý nemá znalosti o spišskom prostredí, môžu niektoré informácie prekvapiť. Zaujme napríklad fakt, že v druhej polovici 19. storočia Spišské Podhradie zaznamenalo prítomnosť talianskych kamenárov a ich činnosť. Ich stopy dodnes nesú v Podhradí priezviská Bevilaqua, Baschiera a Pozzi.

Práve spišskopodhradským travertínom je obložené Slovenské národné divadlo v Bratislave, Štefánikova mohyla na Bradle či budova slovenského i českého parlamentu. Dozvedáme sa, čo obohacovalo život obyvateľov: „V Spišskom Podhradí pôsobili aj medovnikári. V prvej polovici 20. storočia vyrábali výborné medovnikárske výrobky Ferenc, Siegfrid, Fecko, Maurer a Miňďáš. Začiatkom 20. Človek až žasne, akú bohatú kolísku predstavuje malebné mestečko. Ľuboslav Hromják dáva knihou podnet, aby historici, literáti či vedci ešte podrobnejšie rozobrali ich životné príbehy. Lexikón možno vnímať ako reprezentatívne dielo, ktoré by určite nemalo chýbať v knižniciach nielen obyvateľov Spiša. Odkrýva totiž dôležitú časť našej národnej dedovizne.

Významní kňazi a cirkevní hodnostári

Medzi najdôležitejšie osobnosti farnosti patrili kňazi. V nasledujúcom zozname sú niektorí označení ako evanjelickí farári, pretože v čase reformácie na území Spišskej diecézy nebol dostatok katolíckych kňazov alebo mnohí prestúpili ku evanjelikom.

• 1513 Ján
• 1519 Matej
• 1610 Daniel Clitis (evanjelický farár)
• 1650 Krištof Vezér (evanjelický farár)
• 1656 Juraj Tzader (evanjelický farár)
• 1671 Ondrej Molitoris (evanjelický farár)
• 1676 - 1680 Mikuláš Holvaith (evanjelický farár)
• 1680 - 1705 Juraj Tapolchany
• 1705 - 1710 A(O)ndrej Simonides (evanjelický farár)
• 1710 - 1711 Michal Goldberger
• 1711 - 1733 Vojtech Siserovič (Poliak, rekatolizátor)
• 1733 - 1738 Michal Vitalis
• 1738 - 1740 Matej Sartoris
• 1740 - 1743 Juraj Forgáč
• 1743 - 1755 Michal Almássy
• 1755 - 1760 Juraj Gnoth
• 1760 - 1768 František (de) Grueber
• 1768 - 1781 Štefan Matiašovský (Maťašovský)
• 1781 - 1814 Jakub Fratinšek Répassy
• 1811 Ondrej Šaliga (kaplán)
• 1814 - 1829 Alexius Keill (staviteľ pôvodného kostola, básnik)
• 1829 - 1847 Ján Muránsky
• 1847 - 1876 Matúš Labanc
• 1876 - 1879 Teofil Tomášek
• 1879 - 1880 Ján Ružinský (farský administrátor)
• 1880 - 1881 Karol Pollák
• 1880 - 1881 Štefan Janovčík (kaplán)
• 1881 - 1899 Pavol Koperdan
• 1881 - 1884 Augustín Kekát (kaplán)
• 1884 - 1885 Martin Profúsek (kaplán)
• 1885 - 1887 Martin Pazúrik (kaplán)
• 1888 - 1891 Ondrej Kravec (kaplán)
• 1891 - 1892 Ladislav Moyš (kaplán)
• 1892 - 1893 Ján Odrobina (kaplán)
• 1893 - 1894 Ondrej Jenö (Hric) (kaplán)
• 1894 - 1897 Ján Vencko (kaplán, historik)
• 1897 - 1897 Ján Viecha (kaplán)
• 1897 - 1899 Ján Čech (kaplán)
• 1899 - 1922 Ján Jendrichovský
• 1899 - 1899 Ondrej Borodáč (kaplán)
• 1921 - 1922 Jozef Brnušák (kaplán, dočasný správca)
• 1922 - 1936 Ján Dorník (staviteľ kostola)
• 1936 - 1936 Ján Fabián (dočasný správca)
• 1936 - 1943 František Hanzély
• 1943 - 1953 Pavol Matis (od r. 1950 dekan, generálny vikár)
• 1953 - 1956 Jozef Franko
• 1956 - 1969 František Tarzícius Pataki, OFM (farský administrátor)
• 1969 - 1984 Štefan Milan (farský administrátor)
• 1984 - 1990 Jozef Jarab
• 1990 - 1999 Ján Laček
• 1999 - 2004 Ľubomír Zavacký (farský administrátor)
• 2004 - 2012 Jozef Šipoš (farský administrátor)
• 2012 - Jozef Siska (od r. 2014 dekan)

Dr. Jozef Kútnik

Jozef Kútnik sa narodil sa 2. apríla 1896 v Rybníčku, osade medzi Spišským Podhradím a Spišskými Vlachmi. Zomrel 30. októbra 1954 vo Fričovciach. Bol synom horára spišskej kapituly. Po gymnaziálnych štúdiách v Levoči a Rožňave rok študoval teológiu v Rožňave, rok v Spišskej Kapitule, štúdium dokončil na Viedenskej univerzite ako chovanec Pázmanea, keď ho 25. Bol kaplánom v Zázrivej, ale ešte v r. 1920 sa stal kaplánom a profesorom náboženstva na Nemeckom evanjelickom gymnáziu v Kežmarku. V r. 1925 získal v Olomouci doktorát teológie. Od r. 1927 bol profesorom cirkevných dejín, kánonického práva, cirkevného umenia, dogmatiky, sociológie a patrológie na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. V r. 1943 sa habilitoval na docenta na Slovenskej univerzite v Bratislave a prednášal na jej teologickej fakulte cirkevné dejiny, cirkevné umenie a kresťanskú archeológiu. V r. 1944 ho vymenovali za spišského kanonika a sudcu diecézneho tribunálu.

Pri represáliách režimu proti Cirkvi r. 1950 bol uväznený, potom internovaný v Sládečkovciach. V Kežmarku sa podstatnou mierou zaslúžil o založenie slovenského gymnázia. V Spišskej Kapitule založil diecézne múzeum. Zaoberal sa cirkevnými dejinami i dejinami Spiša. Samostatne vydal knihy: Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša (1937), kde ako prvý poukázal na rozdiel medzi týmito pojmami. Jeho syntetické Cirkevné dejiny I-II (Martin 1943) doteraz na Slovensku nik neprekonal. Vydal dielko aj o umelecko-historických pamiatkach na Spiši - o architektúre (1936), ako aj Výtvarné pamiatky Spišskej Kapituly (1943), ďalej prácu Snem v Tridente (1947). Zaoberal sa dejinami Spišského prepoštstva a biskupstva, výchovou kňažstva v Spišskej diecéze, pamiatkami Spiša, najmä dejinami starého kláštora minoritov v Levoči, ktorého rekonštrukciu aj riadil, ďalej bol redaktorom edície Ad fontes Spolku sv. Vojtecha; v Prahe vydal Patrológiu (1939). Štúdie a články publikoval v rôznych časopisoch, napr. Kultúra, Svojina, Nová práca a i. Patril medzi najserióznejších a najerudovanejších slovenských historikov. Možno ho považovať za zakladateľa cirkevnej histórie na Slovensku. Mimoriadne sa zaslúžil aj o záchranu historicko-umeleckých pamiatok na Spiši.

Prof. J. Špirko dvakrát pocítil brachiálnosť štátnej moci. V roku 1944 ho predviedli pred nemecký vojenský súd v Levoči, pretože dal odviezť cenné exponáty z diecézneho múzea. Odsúdili ho na trest smrti, no vojak nechal odsúdenca ujsť. O rok nemecká polícia opäť vyšetrovala J. Špirka - tentoraz kvôli údajnej spolupráci s partizánmi. Na jeseň 1950 sa J. Špirko ocitol medzi obžalovanými v zinscenovanom procese s biskupom J. Vojtaššákom. Vyšetrovali ho v Leopoldove, väznili v Sládečkovciach. Prepustili ho však bez súdu. No nemohol, sa viac vrátiť do služieb spišského biskupstva. J.Čársky ho prijal do košického biskupstva a ustanovil za správcu fary vo Fričovciach (okr. Prešov).

Je naozaj čas konečne zakatalogizovat jeho mnohostrannú činnosť. Urobiť by to mal práve Krúžok historikov Spiša. Veď Dr. Jozef Špirko bol jeho kliesniteľom. Snažil sa o kontinuitu vedeckej práce, o organické nadväzovanie na zdravaé výdobytky tradície. Urobil tak už r.

Cirkevné dejiny Spišského Podhradia

Aj na Spiši bolo svetlo evanjelia ako ho hlásal Luther s nadšením privítané. Obec za obcou vstupovali do znovuzrodenej cirkvi Kristovej. Už v rok 1531 pôsobil v reformačnom duchu Mathias Kunsch, farár v Spišskom Podhradí, ktorý v bezprostrednej blízkosti Spišskej kapituly neochvejne vystúpil proti panne Márii ako prostredníčke, ako aj proti učeniu o jej nepoškvrnenom počatí. Tiež oponoval proti primátu pápeža. Pôst a celibát kňazov odmietol ako ľudské výmysly. Omšu a spoveď považoval za prebytočné. Jakob Blasy, rodák z Ľubice, pôsobil v tom istom duchu. Rovnako pôsobil ďalší farár Matej Antony, ktorý zomrel na mor a aj Damian Graff, ktorý 18 dní po príchode podľahol moru.Dielo obnovenia kostola dokončil Cyriak Koch, ktorý pôsobil v Spišskom Podhradí 1564 - 1596. Pochádzal zo Saska, bol obľúbeným žiakom Philipa Melanchtona a Leonarda Stockela.

Koch bol spolutvorcom Vierovyznania spolu s Valentínom Grossmanom, farárom zo Spišskej Novej Vsi, na ktorom sa uznieslo cirkevné Bratstvo 24 spišských miest. Najprv bol zvolený za konseniora a 6. 11. 1578 za seniora Bratstva. Život evanjelikov zázračne rozkvital. Kostoly, školy rozkvitali pod vedením vysokoctených farárov a statočných učiteľov. Evanjelici sa vyznačovali dobrosrdečným duchom a šľachetným obetovaním. V roku 1601 sa farárom v Spišskom Podhradí stal Eliáš Danielis. Protireformácia vedená jezuitmi začala. Začiatok dlhého reťazca násilností vyvolal arcibiskup z Kalocse a súčasne tiež Spišský prepošt a kráľovský miestodržiteľ, Martin Pethe.

Bazilika svätého Martina v Spišskej Kapitule.

Po Viedenskom mieri (1606) si vydýchli aj evanjelici na Spiši, hlavne keď sa v roku 1613 gróf Krištof Thurzo, vrchný predstaviteľ Spišského a Šarišského komitátu, brat ríšskeho palatína Juraja Thurzu, opäť slávnostne vrátil do evanjelickej cirkvi. Zásluhu na tom mal spišskopodhradský farár Štefan Xylander, ktorého si mesto povolalo zo Sabinova v r. 1609. Po prekonaní mnohých prekážok, hlavne zo strany šľachty, povolal gróf listom z 12. 1. 1614 synodu na 22. 1. 1614 toho istého roka do Spišského Podhradia. Táto synoda sa uskutočnila v mestskej radnici a hneď druhý deň pristúpila k voľbe superitendenta. Kandidovali štyria farári, z ktorých po tajných voľbách jednomyseľne vzišiel ako superitendent Spiša a Šariša Štefan Xylander.

Kvôli zákazu starostu zálohovaných miesta kniežaťa Stanislava Lubomirského však svoj nový úrad Štefan Xylander prakticky nemohol vykonávať. Počas jeho pôsobenia v Spišskom Podhradí bol na náklady mešťana Leonarda Reppicha a jeho manželky Alžbety rozšírený farský kostol na severnej strane. 19. 4. 1619 zomrel Štefan Xylander. V tejto situácii prišiel osudný rok 1647. Jeden z najhorších nepriateľov evanjelikov bol Spišský prepošt Georg Barschony. Na jeho popud bol vedený posledný a rozhodujúci úder proti prívržencom čistého učenia. Dňa 30. 4. 1647 boli pred „miešaný súd“ postavení všetci evanjelickí duchovní, ktorí pôsobili v 13. spišských mestách a tiež tí, ktorí sa tam utiekali.

Už 3. 5. 1674 nasledovalo násilné zabratie kostola a školy v Spišskom Podhradí. Týmto boli evanjelikom vzaté aj možnosti vplyvu. Aj farár Spišského Podhradia Ján Bayer s jeho kapláni Paulom Kuntzom a Matejom Brossom museli odísť do vyhnanstva. Ale Boh sa zľutoval nad svojim stádom veriacich, ktoré ostalo bez pastierov a poslal mu utešovateľa v osobe farára z Tvarožnej, rodáka zo Spišského Podhradia Melchiora Geutnera. Ten počas 8 rokov viedol na „skrytých“ miestach evanjelické bohoslužby. V roku 1862 sa stal evanjelickým farárom v Spišskom Podhradí. 29. 7. 1694 vyniesol Lubomirsky nariadenie, podľa ktorého bolo povolené v 13. mestách slobodné vierovyznanie s jedným modlitebným domom, ako aj používanie zvonov a spievanie pri pohreboch. Podhradčania ihneď využili toto privilégium a kúpili od mäsiarskeho cechu, od Jána Gierga, drevený dom zvaný Prokopyovský dom pre kostolné účely v cene 541 Florénov. Dom sa používal v rokoch 1695 - 1759 ako súkromný modlitebný dom.

Najsilnejší útok na úplné zničenie našej cirkvi bol vedený za čias Theodora Lubomirského. V dekréte z 22. 8. 1703 bolo nariadené konfiškovať evanjelikom všetky modlitebné domy a zakázané vykonávanie náboženských obradov. V dôsledku toho bol aj farár Samuel Platany, ktorý sa napriek zákazu zdržiaval v Spišskom Podhradí, zadržaný a zavlečený na zámok Ľubica, kde bol presne v deň jeho menín - katom vybičovaný prútmi a z oblasti 13. miest vyhnaný. Počnúc rokom 1707 nastali pokojnejšie časy pre spišských evanjelikov. V roku 1759 dostali podhradskí evanjelici od grófa Heinricha Brühla, vtedajšieho poľského starostu a zároveň prvého ministra poľského kráľa, ktorý bol dobrosrdečný, dal povolenie postaviť na mieste doterajšieho chatrného modlitebného kostola nový, ale tiež len drevený modlitebný dom. Za 3 mesiace postavili usilovní členovia cirkvi tento dom a postarali sa aj o jeho pekné dôstojné vybavenie.

Tolerančný patent Jozefa II.

Nakoniec prišla hodina vykúpenia. Šľachetný a veľmi srdečný Jozef II. Vyniesol 20. 10. 1781 Tolerančný patent. Podľa tohto nariadenia udelil evanjelikom všetkých miest, kde žilo viac ako 100 rodín povolenie vykonávať bohoslužby vo vlastnom modlitebnom dome, udelil evanjelickým duchovným týchto miest viesť vlastné matriky - v Spišskom Podhradí sa tak stalo v r. 1783. 14. 7. 1794 sa žiaľ modlitebný dom, fara a škola stali pri hroznom požiari, ktorý za 4 hodiny spopolnil väčšinu mesta, obeťami plameňov. Keďže nastala veľká neúroda, neslýchaná drahota, boje a vysoké dane, všetko toto predĺžilo výstavbu nového kostola. Dňa 22. 10. 1799 bol položený základný kameň nového kostola. Povolenie udelil sám cisár Jozef II. kostol vyrástol na pozemku, ktorý bol evanjelikom pridelený mestským magistrátom. Hneď v roku 1800 sa so všetkou usilovnosťou mohla začať výstavba. Kostol stavali 9 rokov, pretože počas výstavby bolo potrebné prekonať ešte mnoho prekážok. Konečne 16. 10. 1808 mohol byť nový chrám Boží slávnostne vysvätený. Vysvätil ho superitendent Samuel von Szontagh, spolu so seniorom Cirbesom a miestnym farárom Metznerom.

Namiesto starej školy bola vybudovaná nová fara aj škola. 1. 5. 1822 boli budovy slávnostne odovzdané svojmu účelu. V roku 1823 bol vedľa kostola postavený stojan pre zvon a namiesto starého zvončeka, bol zakúpený a za plesania zavesený nový zvon za 1 081 Florénov. Vdova Susanna Kesmarsky, rodená Lanyi, venovala ďalší zvon vážiaci 168 kg. Tieto zvony vyvolali v evanjelikoch želanie, aby bola postavená kostolná veža. V roku 1828 sa prebudilo v evanjelikoch veľké želanie pribudovať ku kostolu štylisticky primeranú vežu, v ktorej by našli svoje miesto zvony a súčasne, aby priečelie kostola sa mohlo rozšíriť pre účely výzdoby. 11. 5. 1829 bol položený základný kameň a už v roku 1832 stála aj veža. Bola pokrytá medeným plechom. Náklady na ňu činili 10 664 Florénov.

Požiar v roku 1856 a obnova

Noc z 19. 4 na 20. 4. 1856 bola pre mesto strašná. V tejto noci vypukol z nepozornosti požiar, ktorý položil väčšiu časť mesta do trosiek a popola. Vyhorelo 166 obytných domov spolu s hospodárskymi budovami. Medzi postihnutými evanjelici utrpeli nesporne najväčšiu škodu. Nielen kostol, veža, fara a škola s priľahlými budovami sa stali obeťami plameňov, ale zrútila sa aj najvrchnejšia časť veže aj napriek pokrytiu medeným plechom. Metrické centy, ťažká rímsa padajúc rozbila oblúk kostola, rozštiepila organ, roztrieskala kostolné lavice a sčasti ich aj zapálila. Zvony, ktoré spadli v dôsledku toho, že ich nosníky zhoreli, boli pochované pod troskami. Čoskoro sa evanjelici spamätali zo strašného nešťastia požiaru a pozdvihli sa ako fénix z popola.

V r. 1888 spišskopodhradský farár Alexander Szontagh podal žiadosť o začatie opráv vnútra a vonkajšej fasády kostola, ktorý už chátral a to čím skôr a k tomu účelu vytvoril kostolný reštauračný fond. Zakrátko bola suma pohromade, takže kostol mohol byť obnovený zvnútra i zvonku a čoskoro sa chrám Boží pýšil vo sviatočnom rúchu. Na schôdzi, ktorá sa konala 31. marca 1901, bola na žiadosť farára prejednaná možnosť ustanovenia Jubilejného kostolného fondu s ohľadom na 100. výročie posvätenia kostola 16. alebo 18. 10. 1908 aby sa doplnilo zariadenie kostola a vonkajšie obnovenia chrámu Božieho. Táto žiadosť farára bola jednomyseľne prijatá. Veľká obetavosť evanjelikov žijúcich v Spišskom Podhradí, ale aj veriacich pochádzajúcich zo Spišského Podhradia sa prejavila skutočne impozantným a hlboko dojímavým spôsobom. Znovuposvätenie zrenovovaného kostola previedol senior Albert Kubecher a slávnostne kázal Géza Korbely z Prešova. Zastúpené boli okrem magistrátu mesta aj všetky cirkvi a spoločenské stavy. Cirkevný zbor Spišské Podhradie zanikol odchodom Nemcov v r.

Prehľad farárov v Mníšku nad Popradom

Nasledujúca tabuľka uvádza prehľad farárov, ktorí pôsobili v Mníšku nad Popradom:

Súčasnosť

Dňa 29.08.2020 sa prvýkrát v histórií našej obce konala vo farskom kostole kňazská vysviacka. Dlhú púť nášho rodáka, Miroslava Živčáka, zavŕšil emeritný pomocný biskup Mons. Andrej Imrich, jeho vysvätením na novokňaza. No týmto sa Mirova púť nekončí, ale začína sa ďalšia „etapa“ misionára Spoločnosti afrických misií (SMA). Na jeho hlavu bolo, okrem biskupových, vložených ďalších 30 párov rúk kňazov prítomných na tejto vysviacke. Primičnú sv. omšu slúžil novokňaz nasledujúci deň - v nedeľu 30.09.2020.

tags: #knaz #vo #farnosti #spisske #podhradie