História obce Veľká Suchá je úzko spätá so životom jej obyvateľov a okolitých zemepánov. Obe obce, Veľká Suchá a Pondelok, ležia tesne vedľa seba a sú spoluzbudované bez umelej hranice. Ich spolubývanie je také, že z dvoch majiteľov na jednom dvore jeden patril do obce Veľká Suchá, druhý zasa do obce Pondelok.
Reliefna mapa Slovenska
Presné dáta o založení obce Veľká Suchá nie je možné podrobnejšie zistiť. V obci, ako aj v priľahlých osadách vládli rody zemepánov: Jákoffy, Jánoky, Jakab, Nolten, Otrokóczi, Tqrqk, Kovács. Rodina Jakoffy pôvodne vládla nad Hrachovom a Veľkou Suchou. Rodokmeň možno zostaviť od Jána Jakoffyho, ktorý žil na konci XII. storočia. Posledným mužským potomkom bol František Jakoffy, kapitán muránskeho hradu, ktorý zomrel v roku 1639. Rodina Janoky de Jánok et Nagyszuha pochádza tiež ako rodina Jakoffy z pokolenia Hont Pazman.
Obec Veľká Suchá vznikla zo zemianskej osady. Jej prvé sídlisko bolo v priestoroch dnešnej parcely Kopánca. Postupne sa roztiahla obec južným smerom do priestorov parcely Gašparka. Obec Veľká Suchá bola založená v roku 1280. Konali sa tu i jarmoky. Remeselníci, ktorí predávali svoje výrobky, mali vyhradené svoje miesta. Mali vozy kryté plachtami.
Náboženské a spoločenské pomery
Pôvodne išli obe obce, Pondelok a Veľká Suchá, vlastnou cestou, rozdeľovalo ich hlavne náboženské vierovyznanie. Veľká Suchá bola čisto katolícka a Pondelok zasa evanjelický. Aj napriek tomu nemožno tvrdiť, že by pospolitý ľud zvádzal boje a nevraživosti medzi sebou. Ba naopak. Avšak sobášne zväzky sa neuzavierali. Neskôr boli spojené cirkevné školy Pondelok a Veľká Suchá pod jedno riaditeľstvo. Prvým riaditeľom sa stal Ján Škrabák.
Epidémie a požiare
V minulosti bola pravdepodobne slabá hygiena a bytová a kultúrna úroveň poddaného ľudu veľmi biedna. Rôzne choroby a epidémie mali živnú pôdu. Lekárov na dedine nebolo a nebývalo zvykom volať k nemocnému lekára z mesta. Ľudia si pomáhali, ako vedeli, babskými radami, niekedy i šarlatánstvom. Podľa záznamov boli v obci tri hromadné pliagy. Prvý záznam je z roku 1708, kedy v obci vypukol mor. V roku 1824 vypukla znova cholera. Vtedy zomrelo v obci okolo 30 ľudí. Posledná cholera prepukla v roku 1873. Vtedy v obciach Veľká Suchá a Pondelok zomrelo vyše sto ľudí.
Ďalším nešťastím boli požiare. Boli príčinou hromadných škôd, nešťastí, biedy a hladu. V dávnych dobách boli príbytky a hospodárske staviská vystavené z dreva, pokryté slamou alebo drevenou šindľou. Vzniknuté požiare sa ľahko rozšírili po celej dedine. Veľký požiar vypukol vo Veľkej Suchej 24. júna 1795, kedy vyhorela celá obec. Dňa 27. apríla 1811 zasa vypukol požiar v Pondelku. Zavinili ho malé deti, ktoré sa hrali s ohňom. Tomuto požiaru padlo za obeť 20 domov i s hospodárskymi staviskami. Rok 1838-1839 je zaznamenaná celá séria ohňov, ktoré striedavo prepukli v obciach Veľká Suchá a Pondelok. Zlomyselní a bezcitní ľudia z pomsty, alebo zo závisti podpálili viaceré staviská. Možno, že požiar zavinili i potulní žobráci, vandrovníci, ktorí zvykli nocovať v stohoch slamy alebo senníkoch.
Husiti a jazykové zvláštnosti
V XV. storočí prichádzajú na Slovensko husiti. Prišli aj do nášho kraja. Je domnienka, ale nepodložená písomnými dôkazmi, že na kopci hrádku (v chotári Pondelka) mali svoju pozorovateľňu. Súvisela cesta na Rimavskú Sobotu, Tisovec a na Muráň. Odtiaľ mohli kontrolovať dôležitú cestu z Novohradu do Gemera.
V jednom cirkevnom zázname z roku 1595 sa spomína veľkosuchánska evanjelická cirkev a jej farár Vavrinec Lošan. V ďalšom zázname z roku 1629 sa zasa spomína, že na katolícku vieru sa vrátili všetci Zalužanci, Súšanci a Jelené. Od roku 1630 sa Pondelok stáva farnosťou evanjelickej cirkvi a to zásluhou zemepána Jakoffy Ferencza, ktorý ostal verný reformácii.
Ešte spomeniem posledných pánov z Pondelka, ktorí mali svoje kaštiele. Najstarší kaštieľ prináležal rodine Malatinský de Rimabrezó et Pongyelok. Druhý kaštieľ po Darvassovcoch odkúpil Biesz Elemér, ktorý bol posledný statkár na Pondelku, zomrel v roku 1936 a je pochovaný v cintoríne v Rimavskej Sobote. Tretí kaštieľ patril rodine Róthovcom.
Poľnohospodárstvo a remeslá
Chotár obce je prevažne kopcovitý. Pestoval sa jačmeň, ovos, zemiaky, kukurica, krmná repa a tekvice. S obľubou pestovali i technické plodiny, konope a ľan. Najmä konopiam sa tu veľmi dobre darilo. Konope sa spracúvali domácim spôsobom. I chov dobytka má svoje tradície. Chovali sa kone, kravy, junce i voly. Majetnejší chovali aj ovce. Dobytok i ošípané pásli najskôr samostatne, neskôr pásli pastieri. Pastiera kráv a ročného statku volali kraviar, pastiera ošípaných gondáš.
Obyvatelia sa zaoberali rôznymi remeslami. Vyrábali hlinené hrnce rôznych veľkostí. Najmenší, asi 3 litrový hrniec mal meno "poseden". Stredný bol "železník" - asi 5 litrový. Ďalší bol "peňažník" - používal sa na uskladnenie zrna a predával sa za peniaze. Najväčší bol "hlaveník" a zmestilo sa do neho asi 60 litrov. Používali ich na donášanie vody, vína, ale hlavne ašesavice.
V obci sa vyskytovala kvalitná surovina, hlina (hapoka, hutovka i kaolín), ktorá sa dala využiť na výrobu strešnej krytiny - škridlíc a válovcov. Škrídľovňu postavil malokupec a obchodník zo Suchej Jozef Gajdár v rokoch 1890-1915. Táto bola vybudovaná v chotári obce Pondelok pri Novom salaši.
V Pondelku postavil zemepán Roth továreň na výrobu hlinených keramických kachlí. Prácu v tejto továrni viedol kachliar Trejtler, ktorý organizoval celú výrobu.
| Názov | Objem (litrov) | Použitie |
|---|---|---|
| Poseden | 3 | Varenie |
| Železník | 5 | Varenie |
| Peňažník | Neznámy | Uskladnenie zrna |
| Hlaveník | 60 | Donášanie vody, vína, ašesavice |
Po požiari v roku 1811 sa mnohí obyvatelia Veľkej Suchej presťahovali do okolitých obcí, iní sa zasa prisťahovali. Namiesto drevených domkov začali stavať murované. Povolávali majstrov na výstavbu až z Liptova, kde murovanie kameňom veľmi dobre ovládali. Medzi najstaršie rodiny patrili Kojnokovci, Talánovci, Perčegovci a Némethovci. Mená niektorých prisťahovalcov, ktorí prišli do Veľkej Suchej v prvej polovici XIX. storočia, sú Uhríkovci, ktorí pochádzajú z Trhanovej.
Doba po roku 1900 a maďarizácia
Doba po roku 1900 prináša Slovenskému národu ťažké skúšky. V roku 1907 boli vydané Appónyiho školské zákony. Maďarské nápisy na náhrobných kameňoch vyhotovili majstri, ktorí ovládali len maďarský jazyk. K tejto duševnej porobe sa pridružujú nezamestnanosť, bieda, hlad, choroby.
Medzi obcami Suchá a Zalužany je mierny kopec, zvaný Vápno. Mnohí obyvatelia Suchej sa živili lámaním a dolovaním kameňa.