Kňaz je človek ako každý iný. A predsa, keď sa stáva kňazom, už nepatrí sebe ani určitej skupine ľudí. Má všetkých a zároveň nikoho. Je medzi všetkými a napriek tomu sám. Tento posvätný stav je jeho radosťou aj odriekaním.
Kňazi sú často najvďačnejšou témou planých a prázdnych diskusií. Preto je dôležité pochopiť, čo kňazstvo skutočne znamená a aký je jeho význam v živote Cirkvi a veriacich.
Pôvod a vývoj kňazstva
Pôvod novozákonného, novodobého kňazstva nájdeme v Starom zákone už na prvých stránkach Písma, keď čítame o prvých obetách Bohu. Obetu prinášali už synovia Adama a Evy. Ďalej obeta Noeho, ktorý ju priniesol s rodinou Bohu ako poďakovanie po potope na hore Ararat. V tých časoch bol kráľ alebo faraón zároveň aj najvyšším kňazom, niekde aj bohom. Prvým veľkňazom Boha Izraela bol z Pánovej vôle určený Mojžišov brat Aron. Potom túto hodnosť dedili synovia z jeho rodu - celý rod Léviho bol určený na Pánovu službu (knihy Levitikus a Numeri).
Z prvotnej Cirkvi sa zachovali niektoré označenia spolupracovníkov apoštolov aj keď už neznamenajú dnes to isté. Napr.: kňaz - presbyter, pochádza z gréckeho slova „πρεσβψτεροι = presbyteroi“, čo znamená „starší“. Tieto služby sú známe z Jánových a Pavlových cirkví. V Didaché sa hovorí o miestnych nositeľoch úradu - biskupoch a diakonoch, ktorí boli vyvolení cirkevnou obcou. V liste Klimenta Rímskeho Korinťanom z konca 1. storočia sa píše o kolégiu presbyterov, ktorí majú úlohu „episkopie“ - dozoru, nad ktorými má najvyšší dozor apoštol vo Filipách. Sv. Ignác z Antiochie vo svojich listoch píše, že: v biskupovi pôsobí Kristus. Biskup negarantuje len jednotu, ale aj tradíciu a kontinuitu s prvotnou cirkvou.
Sviatosť posvätného stavu
Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát).
V rímskom staroveku slovo ordo označovalo občianske stavy (triedy), najmä stav tých, ktorí vládli. Ordinatio označuje zaradenie do niektorého stavu (ordo). V Cirkvi sú ustanovené stavy, ktoré Tradícia, nie bez základu vo Svätom písme už od dávnych čias označuje slovom taxeis (po grécky), ordines (po latinsky). Tak aj liturgia hovorí o ordo Episcoporum (biskupský stav); ordo presbyterorum (kňazský stav) a ordo diaconorum (diakonský stav).
Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou. Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Tento úkon presahuje obyčajné vyvolenie, určenie, poverenie alebo ustanovenie zo strany spoločenstva, lebo udeľuje dar Ducha Svätého umožňujúci vykonávať posvätnú moc (sacra potestas), ktorá môže pochádzať len od samého Krista prostredníctvom jeho Cirkvi. Ordinatio sa volá aj consecratio (vysviacka), lebo je vyčlenením a udelením poslania samým Kristom pre jeho Cirkev.
Predobrazy kňazstva v Starej zmluve
Boh ustanovil vyvolený národ ako „kráľovstvo kňazov a svätý národ“ (Ex 19,6). Ale v izraelskom národe si Boh vyvolil jeden z dvanástich kmeňov, kmeň Léviho, a vyhradil si ho na liturgickú službu. Sám Boh je jeho dedičným podielom. Osobitný obrad posvätil začiatky kňazstva Starej zmluvy.
Liturgia Cirkvi však vidí v Áronovom kňazstve a v službe levitov, ako aj v ustanovení sedemdesiatich „starších“ predobrazy vysvätenej služby (ministerium ordinatum) v Novej zmluve. Pri vysviacke kňazov sa Cirkev modlí: „Pane, svätý Otče… už v Starej zmluve vznikli služby ustanovené posvätnými obradmi. Mojžiša a Árona si postavil na čelo ľudu, aby ho viedol a posväcoval a na pomoc ich spoločenstvu a dielu vyvolil si mužov nižšieho stupňa a hodnosti.
Kristus ako Veľkňaz
Všetky predobrazy kňazstva Starej zmluvy dosahujú svoje splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5). Melchizedech, „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14,18), sa v kresťanskej tradícii považuje za predobraz kňazstva Ježiša Krista, jediného „veľkňaza na spôsob Melchizedecha“ (Hebr 5,10;6,20), „svätého, nevinného, nepoškvrneného“ (Hebr 7,26), ktorý „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje“ (Hebr 10,14), t.j. Kristova vykupiteľská obeta je jediná; uskutočnila sa raz navždy. A predsa sa sprítomňuje v eucharistickej obete Cirkvi. To isté treba povedať aj o jedinom Kristovom kňazstve: sprítomňuje sa prostredníctvom služobného kňazstva, pričom sa nezmenšuje jedinečnosť Kristovho kňazstva.
Kristus, Veľkňaz a jediný prostredník, urobil z Cirkvi „kráľovstvo kňazov svojmu Bohu a Otcovi“ (Zjv 1,6). Celé spoločenstvo veriacich ako také je kňazské. Veriaci vykonávajú svoje krstné kňazstvo svojou účasťou na poslaní Krista, Kňaza, Proroka a Kráľa, každý podľa vlastného povolania.
Služobné alebo hierarchické kňazstvo biskupov a kňazov a spoločné kňazstvo všetkých veriacich, hoci „jedno… i druhé svojím vlastným spôsobom má účasť na jedinom Kristovom kňazstve“, predsa sa od seba podstatne líšia, i keď „sú navzájom na seba zamerané“. Kým spoločné kňazstvo veriacich sa uskutočňuje rozvíjaním krstnej milosti, života viery, nádeje a lásky, života podľa Ducha, služobné kňazstvo je v službách spoločného kňazstva, je zamerané na rozvíjanie krstnej milosti všetkých kresťanov. Je jedným z prostriedkov, ktorými Kristus neprestajne buduje a vedie svoju Cirkev.
V ekleziálnej službe vysväteného služobníka je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako Hlava svojho tela, Pastier svojho stáda, Veľkňaz vykupiteľskej obety a Učiteľ pravdy. Cirkev to vyjadruje tvrdením, že kňaz na základe sviatosti posvätného stavu koná in persona Christi Capitis („v osobe Krista Hlavy“). „Je to ten istý Kňaz, Kristus Ježiš, ktorého svätú osobu však zastupuje jeho služobník.
Prostredníctvom vysvätenej služby (ministerium ordinatum), najmä biskupov a kňazov, sa prítomnosť Krista ako Hlavy Cirkvi stáva viditeľnou uprostred spoločenstva veriacich. Podľa krásneho výroku svätého Ignáca Antiochijského biskup je typos tou Patros, akoby živý obraz Boha Otca. Táto Kristova prítomnosť vo vysvätenom služobníkovi sa nemá chápať tak, ako keby vysvätený služobník bol uchránený od všetkých ľudských slabostí, od ducha panovačnosti, od omylov, ba aj od hriechu. Sila Ducha Svätého neručí za všetky skutky vysväteného služobníka tým istým spôsobom.
Toto kňazstvo je služobné. „Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba.“ Je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi. Sviatosť posvätného stavu udeľuje „posvätnú moc“, ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou. Vykonávanie tejto moci sa preto má riadiť príkladom Krista, ktorý sa z lásky stal posledným a služobníkom všetkých.
Stupne sviatosti posvätného stavu
„Bohom ustanovenú ekleziálnu službu vykonávajú v rozličných stupňoch (diversis ordinibus) tí, čo sa už od dávnych čias volajú biskupi, kňazi a diakoni.“ Katolícke učenie vyjadrené v liturgii, v Učiteľskom úrade a v nepretržitej praxi Cirkvi, dosviedča, že jestvujú dva stupne služobnej účasti na Kristovom kňazstve: stupeň biskupov (episkopát) a stupeň kňazov (presbyterát). Diakonát má za úlohu im pomáhať a slúžiť. Preto latinský výraz sacerdos sa v súčasnosti používa na označenie biskupov a kňazov, ale nie diakonov. Predsa však katolícke učenie tvrdí, že stupne účasti na kňazstve (episkopát a presbyterát) a stupeň služby (diakonát) sa udeľujú všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá „ordinácia“ (alebo „vysviacka“), t. j. sviatosťou posvätného stavu. „Všetci nech si ctia diakonov ako Ježiša Krista, ako aj biskupa, ktorý je obrazom Otca, presbyterov [kňazov] však ako Boží senát a zbor apoštolov.
„Členom biskupského zboru sa niekto stáva na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia.“ Kolegiálny ráz a kolegiálna povaha biskupského stavu sa prejavujú okrem iného aj v starodávnej cirkevnej praxi, ktorá vyžaduje, aby na vysviacke nového biskupa mali účasť viacerí biskupi.
„Keďže služba kňazov je spojená s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje telo. Na základe sviatosti posvätného stavu majú kňazi účasť na univerzálnom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom.
„Kňazi, starostliví spolupracovníci biskupského stavu a jeho pomoc a nástroj, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium, ktoré sa však venuje rozličným úlohám. V jednotlivých miestnych spoločenstvách veriacich sprítomňujú určitým spôsobom biskupa, s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, primerane [svojmu stavu] berú na seba jeho úlohy a starostlivosť a každý deň ich oddane plnia.“ Kňazi môžu vykonávať svoje poslanie iba v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním.
„Kňazi, vysviackou ustanovení v kňazskom stave, sú všetci navzájom spojení dôverným sviatostným bratstvom. „Na nižšom stupni hierarchie sú diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky ,nie na kňazstvo, ale na službu‘.“ Pri vysviacke na diakona vkladá ruky iba biskup.
Diakoni majú osobitným spôsobom účasť na Kristovom poslaní a na jeho milosti. Sviatosť posvätného stavu ich označuje znakom (charakterom), ktorý nemôže nik odstrániť a ktorý ich pripodobňuje Kristovi, ktorý sa stal „diakonom“ čiže služobníkom všetkých. Po Druhom vatikánskom koncile Latinská cirkev opäť obnovila diakonát „ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie“, kým Východné cirkvi si ho nepretržite zachovali. Tento trvalý diakonát, ktorý sa môže udeľovať aj ženatým mužom, je dôležitým obohatením pre poslanie Cirkvi.
Slávenie vysviacky
Slávenie vysviacky biskupa, kňazov alebo diakonov si svojím významom v živote partikulárnej cirkvi vyžaduje, aby sa na ňom zišiel čo najväčší možný počet veriacich. Prednostne sa má konať v nedeľu a v katedrále, a to tak slávnostne, ako je to primerané takejto príležitosti. Všetky tri vysviacky, teda biskupa, kňaza a diakona, majú rovnaký priebeh.
Podstatný obrad sviatosti posvätného stavu pre všetky tri stupne sa skladá z vloženia rúk biskupa na hlavu svätenca, ako aj z osobitnej konsekračnej modlitby, ktorá vyprosuje od Boha vyliatie Ducha Svätého a jeho darov primeraných službe, na ktorú je kandidát svätený.
Ako vo všetkých sviatostiach, aj toto slávenie sprevádzajú niektoré dodatočné obrady. Hoci sa v rozličných liturgických tradíciách značne líšia, majú spoločné to, že vyjadrujú mnohoraké aspekty sviatostnej milosti. Tak v latinskom obrade úvodné obrady - predstavenie a vyvolenie svätenca, príhovor biskupa, otázky kladené svätencovi, litánie k svätým - dosviedčajú, že voľba kandidáta sa vykonala v súlade so zvyklosťami Cirkvi, a pripravujú slávnostný úkon vysviacky.
Kto môže prijať sviatosť posvätného stavu?
„Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.“ Pán Ježiš si vyvolil mužov, aby vytvoril zbor dvanástich apoštolov, a apoštoli urobili to isté, keď si vyvolili spolupracovníkov, ktorí mali po nich nastúpiť v ich poslaní. Kolégium biskupov, s ktorými sú kňazi spojení v kňazstve (in sacerdotio), sprítomňuje a aktualizuje až do Kristovho návratu zbor Dvanástich. Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána.
Nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu. A skutočne nikto si nemôže tento úrad nárokovať. Povoláva doň Boh. Kto si myslí, že spoznáva v sebe znaky Božieho volania na vysvätenú službu, má svoju túžbu pokorne predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu.
Všetci vysvätení služobníci Latinskej cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12). Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam, a teda sa celí oddávajú Bohu a ľuďom. Celibát je znakom tohto nového života. Na službu tomuto životu je služobník Cirkvi vysvätený. Keď je celibát prijatý s radostným srdcom, pôsobivo ohlasuje Božie kráľovstvo.
Vo Východných cirkvách je už od stáročí platná odlišná disciplína: kým biskupi sa vyberajú jedine spomedzi slobodných, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Táto prax sa už oddávna považuje za oprávnenú; títo kňazi vykonávajú užitočnú službu vo svojich spoločenstvách. Ostatne, vo Východných cirkvách sa celibát kňazov teší veľkej úcte a mnohí kňazi si ho dobrovoľne zvolili pre Božie kráľovstvo.
Účinky sviatosti posvätného stavu
Táto sviatosť osobitnou milosťou Ducha Svätého pripodobňuje svätenca Kristovi, aby bol Kristovým nástrojom pre jeho Cirkev. Tak ako pri krste a pri birmovaní táto účasť na Kristovom poslaní sa dáva raz navždy.
Kto bol platne vysvätený, môže byť, pravda, zo závažných dôvodov dišpenzovaný od záväzkov a úloh spojených s vysviackou alebo mu možno zakázať, aby ich vykonával. Ale nemôže sa už v striktnom zmysle slova znova stať laikom, lebo charakter vtlačený vysviackou zostáva navždy. Keďže prostredníctvom vysväteného služobníka koniec koncov pôsobí a uskutočňuje spásu sám Kristus, nehodnosť služobníka neprekáža, aby Kristus skrze neho pôsobil. Svätý Augustín to dôrazne tvrdí: „Pyšného služobníka treba priradiť k diablovi.
Pre biskupa je to predovšetkým milosť sily („Svätého Ducha, ktorý riadi a vedie“, vyprosuje konsekračná modlitba pri vysviacke biskupa v latinskom obrade ), t. j. milosť viesť a pevne a rozvážne brániť svoju cirkev ako otec a pastier, s nezištnou láskou ku všetkým a s uprednostňujúcou láskou k chudobným, chorým a núdznym. Táto milosť ho pobáda, aby hlásal evanjelium všetkým, aby bol vzorom svojmu stádu a aby šiel pred ním po ceste posväcovania, stotožniac sa v slávení Eucharistie s Kristom Kňazom a Obeťou, a aby sa nebál dať život za svoje ovce: „Otče, ty, čo poznáš ľudské srdce, daj, nech tento tvoj služobník, ktorého si vyvolil na biskupskú službu, pasie tvoje sväté stádo a bezúhonne vykonáva najvyššie kňazstvo, slúžiac ti vo dne i v noci. Nech ustavične uzmieruje tvoju tvár a prináša obetné dary tvojej svätej Cirkvi. Nech skrze Ducha najvyššieho kňazstva má moc odpúšťať hriechy podľa tvojho príkazu. Nech rozdeľuje služby podľa tvojho nariadenia a nech rozväzuje každé puto mocou, ktorú si dal apoštolom.
Duchovný dar, ktorý sa udeľuje kňazskou vysviackou, vyjadruje nasledujúca modlitba byzantského obradu. Pred veľkosťou kňazskej milosti a kňazského poslania svätí učitelia cítili v sebe naliehavú výzvu na obrátenie, aby celým svojím životom odpovedali tomu, ktorého sviatosť ich ustanovila za vysvätených služobníkov. Tak n...
Protestantské učenie o kňazstve všetkých veriacich
Na rozdiel od presvedčenia stredovekej cirkvi protestantské učenie o kňazstve všetkých veriacich hovorí, že v rámci Božieho ľudu už neexistuje kňazská trieda ľudí, ale že všetci veriaci majú účasť na Kristovom kňazskom postavení na základe svojho spojenia s Kristom. Hoci v SZ existovala vybraná skupina kňazov, ktorí zvyšku Izraela sprostredkúvali poznanie Boha, jeho prítomnosť a odpustenie, Kristus prišiel a svojím životom, smrťou a vzkriesením naplnil kňazskú úlohu. Kristus bol teda posledným kňazským prostredníkom medzi Bohom a jeho ľudom a kresťania majú skrze neho účasť na tejto úlohe. To znamená, že kresťania nie sú závislí od kňazov v cirkvi, ktorí by za nich vykladali Písmo alebo ovplyvňovali Božie odpustenie; všetci kresťania sú rovnako kňazmi skrze Krista a pred krížom sú si rovní.
Stredovekí teológovia verili, že spasenie prichádza od Boha prostredníctvom cirkvi. Medzi stredovekým a protestantským chápaním toho, ako Boh pôsobí prostredníctvom cirkvi, však existujú významné rozdiely. Stredoveká cirkev učila, že Boh pôsobí výlučne prostredníctvom vybranej skupiny kňazov, ktorí udeľujú sedem cirkevných sviatostí: krst, eucharistiu (Večeru Pánovu), birmovanie, pokánie, pomazanie chorých, manželstvo a posvätný stav. Protestanti zase veria, že všetci ľudia v cirkvi sú kňazi, alebo, povedané jazykom reformátora zo 16. storočia Martina Luthera, veria v kňazstvo všetkých veriacich.
Luther spochybnil túto prevládajúcu predstavu, pretože odmietal tvrdenia cirkvi; veril, že cirkev svoju predstavu o jedinečnej kňazskej triede opiera skôr o tradíciu než o autoritu Písma. Luther namiesto toho veril, že prinášanie omšovej obety nerobí z človeka kňaza, ale že každý, kto verí v Krista, nášho vznešeného veľkňaza, je skutočne Božím kňazom. Písmo jasne označuje Ježiša Krista za nášho vznešeného veľkňaza: „Keďže máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa vyznania“ (Heb 4:14).
Stará zmluva naznačovala Kristov kňazský úrad prostredníctvom predobrazov a tieňov, napríklad Árona, prvého izraelského veľkňaza, a levitov. Boh napríklad Árona poučil, že má očistiť Izrael od hriechov prostredníctvom protokolov Dňa zmierenia (Lv 16). Ako Stará zmluva postupne odhaľovala Boží plán vykúpenia, proroci zjavovali, že Mesiáš je konečnou obetou. Izrael už nebude vzhliadať ku krvi býkov a capov, ale ku krvi Mesiáša, ktorý bude prebodnutý pre naše hriechy, zdrvený pre naše neprávosti, obťažený našimi bolesťami a niesť naše choroby (Iz 53:4-5). Hriechy Izraela už nemal niesť obetný baránok, ale Ježiš: „Hospodin na neho uvalil neprávosti nás všetkých“ (Iz 53:6).
Pri krste Boh pomazal Ježiša Svätým Duchom, aby mohol vykonávať svoj trojitý úrad proroka, kňaza a kráľa (Lk 3:1-21; Mt 3:1-17; Mk 1:1-11). Podobne aj my, ktorí sme zjednotení s Kristom, máme účasť na tom istom pomazaní prostredníctvom Kristovho vyliatia Ducha na cirkev (Sk 2:1-41, najmä 33, 38; porov. Ga 3:14). Prostredníctvom Kristovho kňazského úradu majú všetci veriaci, ktorí sú s ním zjednotení, účasť na jeho pomazaní. Tejto pravde nás učia dva hlavné texty Písma. Prvým je 1. Petrov 2:9: „Vy však ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste oznámili veľké skutky toho, čo vás povolal z temnoty do svojho predivného svetla.“
Peter v kontexte svojho výroku zakladá identitu cirkvi ako kráľovského kňazstva na jej spojení s Kristom. Prišli k živému kameňu, ktorý je ľuďmi zavrhnutý, ale Bohom vyvolený a vzácny, a ako takí sa stali živými kameňmi, „aby […] sa stali svätým kňazstvom, ktoré bude prinášať duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1Pt 2:4-5). Druhý text je podobný tomuto prvému: „A spievali novú pieseň: ,Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu i národa‘“ (Zj 5:9). Aký je dôsledok Kristovho vykupiteľského diela? Čo je jednou z vecí, ktoré uskutočňuje prostredníctvom svojej preliatej krvi? „Urobil si ich kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu, oni budú kraľovať na zemi“ (Zj 5:10). Veriaci zjednotení s Kristom majú účasť na všetkom, čím je a čo robí, a v tomto prípade majú účasť na jeho kňazskom úrade.
Na rozdiel od starozmluvných kňazov, ktorí prinášali obetné zvieratá, novozmluvní veriaci spočívajú v dokonanom diele Krista, jedinej pravej obete. Teraz, ako píše Peter, ohlasujeme veľké skutky Boha, ktorý nás povolal z temnoty do svetla, a prinášame Bohu duchovné obety skrze Krista, obety našich tiel ako „živé obetu“ (Rim 12:1) a chválu Bohu, čiže „ovocie pier, ktoré vyznávajú jeho meno“ (Heb 13:15). Najvýznamnejším požehnaním je, že medzi veriacim a Bohom nestojí žiadna hierarchia bytostí (archanjelov, anjelov, arcibiskupov, biskupov a kňazov). Naopak, máme spojenie, spoločenstvo a jednotu s Bohom prostredníctvom nášho vznešeného veľkňaza, Ježiša Krista.
Keď Kristus naposledy vydýchol na kríži, roztrhol na dve časti chrámovú oponu, ktorá zahaľovala svätyňu svätých. Kristovo kňazské dielo otvorilo novú a živú cestu cez oponu jeho tela, takže všetci veriaci majú bezprostredný prístup k Bohu, ktorý je v nebeskej svätyni svätých. To, že všetci veriaci sú kňazi, znamená, že nielen ľudia s duchovenským úradom, ale aj človek v lavici má právo a autoritu čítať, vykladať a uplatňovať učenie Biblie. Kasta kňazov toto právo nemá. Každý človek, ktorý je spojený s Kristom, má teda účasť na jeho kňazskom úrade, ale toto veľké požehnanie neznamená, že by sme mali odmietnuť autoritu, funkciu a úrad duchovného. Sme skutočne svätým národom a kráľovstvom kňazov. Kristus udeľuje tento svätý úrad všetkým kresťanom prostredníctvom vyliatia Ducha.
Okrem tohto požehnania však Kristus dal cirkvi aj dary: „A on ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za zvestovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela,“ (Ef 4:11-12). Pastieri a učitelia cirkvi sú kňazi rovnako ako ostatní členovia Kristovho tela, ale Duch ich jedinečným spôsobom obdarúva, aby mohli cirkev vystrojovať pre jej vlastný rast v milosti a pre ohlasovanie evanjelia. Títo pastieri a učitelia nepatria k vyššiemu rádu bytostí, ako sa tomu rozumelo v stredoveku. Namiesto toho sú jednou z častí Kristovho tela, nie lepšou ako ktorákoľvek iná časť, ale napriek tomu potrebnou.
Tešte sa, že vďaka svojmu spojeniu s Kristom máte účasť na všetkom, čím je a čo robí.
Záver
Kňazstvo je sviatosť, ktorá má hlboký význam pre Cirkev a pre všetkých veriacich. Kňazi sú povolaní slúžiť Bohu a ľuďom, ohlasovať evanjelium, vysluhovať sviatosti a viesť spoločenstvo veriacich. Ich služba je nenahraditeľná a je dôležité, aby sme sa za nich modlili a podporovali ich v ich poslaní.