Úloha katolíckeho kňaza je komplexná a mnohostranná, pričom zahŕňa duchovnú službu, pastoračnú starostlivosť a vedenie veriacich. Súčasťou tejto roly je aj celibát, ktorý je v katolíckej cirkvi dlhodobou tradíciou, no zároveň vyvoláva mnohé diskusie a otázky.
Práca - povolanie ako základ poznania muža
Jedným zo základných aspektov pri poznávaní muža je jeho práca - povolanie, ponímané ako sklon k práci. Predmetom práce môže byť všetko, okrem človeka. Človek samotný je predmetom lásky pohlavnej. Objektom lásky (k práci) je teda to, čo skrátka nazývame „svet“, ten svet vôkol nás, hmotný aj abstraktný, po stránke materiálnej aj formálnej.
Len toľko z tohto sveta okolo mňa, z jeho darov, ideí, si podmaním, koľko sa snažím a pracujem. A z toho, čo som si podmanil, zase len toľko prejde do krvi mojej duše, nakoľko tá práca bola s láskou. Čo som si takto podmanil, to je moje najvlastnejšie vlastníctvo, stalo sa miazgou môjho života. Nikto mi to nevezme, o to som bohatší navonok aj zvnútra. Takto teda prácou bohatnem ja, práca slúži sebazáchovnému pudu, je jeho výrazom a cieľom…
Celibát - historický kontext a súčasné výzvy
V cirkvi bol tento podnes kontroverzný sľub zavedený už v 4 storočí a častokrát bol porušovaný dokonca samotnými najvyššími predstaviteľmi. Počas prvých 1.200 rokov existencie cirkvi bolo 39 pápežov ženatých, z nich trinásti boli deťmi pápežov, či iných duchovných. Papež Siricius /384-399/ vyhlásil, že celibát nie je výplodom nariadení církvi, ale vyplýva zo samotného Evanjelia.
Biskup rímskeho zboru Lev I. (440-461), v smernici o manželstve nariaďuje, že manželská láska v prípade ženatých duchovných má byť zachovaná bez fyzických prejavov. Sexuálna abstinencia sa však dala ťažko kontrolovať, preto toto nariadenie strácalo na účinnosti. Ďalším nepriamym dôkazom, že celibát bol viac porušovaný ako dodržiavaný boli opakované závery koncilov, ktoré znovu a znovu celibát uvádzali do praxe a uzákoňovali ho vo svojích uzneseniach.
Gregor VII. (1073-1085) bol v otázke celibátu oveľa radikálnejší. Krátko po svojom nástupe na biskupský stolec zvolal tzv. pôstnu synodu (1074), kde nariadil, aby každý kto chce byť vysvätený za kňaza zložil sľub celibátu, a tým, ktorí žijú v konkubináte zakázal vysluhovať omšu a podávať sviatosti. Vyhlásil, že kňazi, ktorí neprijmú celibát budú uväznení pre dobro svojich duší a manželky, konkubíny budú i so svojimi deťmi predané do otroctva. Ich majetok následne prepadne v prospech cirkvi.
V r. 1530 na sneme v Augsburgu vydali veriaci, pre ktorých je Písmo viac ako závery koncilov vyhlásenie, kde sa vyjadrujú aj k otázke celibátu. Tak stvoril Boh človeka, ako muža a ženu ich stvoril /1Moj 1:27/. Skúsenosť až veľmi zreteľne ukázala, či je v ľudskej moci a sile bez osobitného daru a Božej milosti, vlastným rozhodnutím alebo sľubom zlepšiť alebo zmeniť to, čo stvoril všemohúci Boh.
....tak ako hovorí Pavel: Biskup musí byť teda bez úhony, jednej ženy muž. /1Tim 3:2/ Aj v Nemecku len pred štyristo rokmi boli kňazi násilím donútení vzdať sa manželstva pre sľub čistoty. Všetci sa tomu vzopreli a tak silne sa proti tomu bránili, že pri vzbure celého kňažstva v tlačenici takmer o život prišiel mohučský arcibiskup, ktorý vyhlasoval nový pápežský edikt o tejto veci...
Kánonické právo a celibát
Ak nazrieme do kánonu katolíckej cirkvi, dozvieme sa rozporuplné nariadenia. Na jednej strane deklarujú povinnosť tých, ktorí si sami želajú byť kňazmi, vzdať sa vzťahu so ženami, na druhej strane pripúštajú možnosť, aby už ženatý človek vstúpil do kňažského stavu.
Ak chceme poznať Boží zámer, treba pri úvahách o celibáte zohladniť všetky súvisiace verše. Teda: 1Tim 3 kap a tiež 4:1-3! Titovi 1kap. kde sa hovorí o kňazoch! Ďalej porovnať ich s Mat 19 kap., v kontexte o nerozlučiteľnosti manželstva, 1Kor 7:2; Gen 1:28; 2:24, kde sa hovorí o všetkých ľuďoch. Ak chceme porovnávat Božie vyjadrenie a v protiklade jeho ľudský výklad a výkon, ak sa chceme dopátrať pravdy, (samozrejme, že jediná je u Boha, Božia), treba porovnať i ľudské učenie a praktiky, ktoré sa k otázke "celibátu" viažu, so zaznamenaným Slovom Božím.
| Kánon | Obsah |
|---|---|
| Kán. 247 - § 1 | Na zachovávanie stavu celibátu sa majú pripravovať primeranou výchovou a majú sa naučiť mať ho v úcte ako osobitný Boží dar. |
| Kán. 1394 - § 1 | Klerik, ktorý sa pokúša uzavriet manželstvo čo i len občiansky, upadá do suspenzie na základe rozsudku už vyneseného. |
| Kán. 236 | Uchádzači o trvalý diakonát majú byť podla predpisov Konferencie biskupov formovaní v pestovaní duchovného života a majú byť pripravovaní na riadne plnenie povinností, ktoré sú vlastné tomuto rádu. |
Žena a jej rola v živote muža
Žena je vtelením pohlavného pudu a kňažkou v ríši pohlavnej lásky. Boh stvoril muža a inak ženu. Muž je od prírody sebec, žena, láska, pozná len logiku srdca. Žena je emotívnosť a zmyslovosť. Tam pramení nesmierna premenlivosť ženy.
Primeraným, ľudsky najviac oblažujúcim pôsobiskom ženy, s láskou slúži deťom, mužovi a blížnemu vôbec. Teda aj tu sa navzájom potrebujú muž a žena, ktorý je ňou chránený. Žena je praktická, aby mohla byť osobná. „ľudstvo“, ona pozná hlavne osoby a to neskonale dôkladnejšie než muž. Žena chce od neho viesť, byť ním chránená.
Všetko sa dá nejako vysvetliť v duši muža a ženy, všetko sa dá nejako vysvetliť. Žena hneď sa červená, má celkom vo svojej moci aj smiech aj plač. Žena ich má tisíc plnosti, bohatstva, vôbec schopností vyjadriť nuansy. Ani pri druhej hlavnej duševnej sile, pri intelekte, sa žena nedá zahanbiť rozumom tak ako aj muža, v plnom a dokonalom zmysle toho slova.
Žena zostane večne niečim nepochopeným, všetkého ľudského, vrúcneho a skutočne osobného. Nikto nedokáže milovať ako taký, a to právom je láska matky k dieťaťu. Pre ženu život je láskou jej života. Lásky nič nemá, najbližšie, ktorému aj, zostávajúc pannou, prináša ťažkú obeť.
Celibát v Cirkvi
Kňaz a farské spoločenstvo
Katolícka cirkev a protestantské cirkvi majú presne určené práva a povinnosti farára zakotvené vo vlastnom cirkevnom práve. Medzi ne patrí prijímanie nových členov do spoločenstva veriacich, konať a riadiť bohoslužby, vyučovať náboženstvo, udeľovať sviatosti (okrem birmovania a svätenia na kňazstvo). Farárovi sú vyhradené i niektoré ďalšie obrady: sobáše, pohreby, vádzky rodičiek, svätenie vody, ratolestí a popola a pod. Farár eviduje príslušníkov farnosti (farníkov) v matrikách.
„Predsedajúci“ pri bohoslužbe bez účasti kňaza sedí na kňazskom sedese, predčítava čítania z evanjelia, káže kázanie (v lepšom prípade spísané kňazom či aspoň diakonom), vyberá cibórium zo svätostánku, prednáša modlitby obety a nakoniec dáva sv. prijímanie. Táto nevysvätená osoba hovorí ako kňaz, správa sa ako kňaz, oblieka sa ako kňaz a uchvacuje pre seba svätostánok, ktorý bol prinajmenšom po jeden a pol milénia najsvätejšou doménou kňazov. Takáto prax reprezentuje radikálny odklon od cirkevnej histórie a skúsenosti a dáva liturgický súhlas konceptu farského spoločenstva „bez otca“.
Záver
Úloha katolíckeho kňaza je v neustálom vývoji a čelí mnohým výzvam. Otázky celibátu, postavenia žien v cirkvi a meniacej sa spoločnosti si vyžadujú otvorenú diskusiu a hľadanie nových ciest, ako osloviť veriacich a naplniť poslanie cirkvi v 21. storočí.