Život nám prináša rôzne výzvy a skúšky. Každý z nás má nejaký ten svoj kríž: nedorozumenia v práci, závisť od susedov, onkologické ochorenie, depresie, strata blízkej osoby.
V kresťanskom prostredí vzniklo úslovie: "Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje!" Toto úslovie vyjadruje názor, že utrpenie v živote človeka je akýmsi darom od Stvoriteľa. Veľmi dobre to chápali aj naši predkovia, ktorí hovorili: Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.
Ak sa k tomu pridruží aj duchovný vodca so svojskou interpretáciou Boha, ktorý „koho miluje, krížom navštevuje“, môže sa podobný pocit umocniť: Bohu je jedno, že ma niekto skopal, sfackal, opľul.
Ak vieme, že kríž a utrpenie je prostriedkom, ktorým Boh vykúpil svet a chceme pochopiť aj to, že on často práve cez prijaté utrpenie aj nám pomáha viac sa priblížiť k Bohu a šťastnej večnosti, tak nám je to jasné prečo „koho Boh miluje, toho krížom navštevuje.“ Lebo on ako milosrdný Otec chce naše trvalé šťastie, nie iba „plytkú“ pozemskú „blaženosť,“ ktorá už mnohých odviedla od Boha a Cirkvi.
Ale je to naozaj tak? Mohol mať ten, kto prichádzal z nekonečného Dobra rád to, čo je zlé a nízke? Čo je hriešne? Čo tvrdošijne zotrváva vo svojom hriechu? Je takéto niečo možné? Tieto otázky stoja naozaj za to, aby sme sa na ne pozreli trochu hlbšie. Kristus mal rád jedine dobro!
Ak však človek svoje utrpenie vedome spája s Kristovým utrpením na kríži, ak ho za niekoho obetuje, dáva tým svojmu utrpeniu nový zmysel podobný tomu, aký zmysel malo utrpenie Ježiša na kríži. Takto nás naše utrpenie môže urobiť podobnými Ježišovi a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením, čo je v Božích očiach veľmi hodnotné a záslužné.
Samozrejme, že takéto utrpenie prežívané s Kristom sa dá prijať aj ako forma pokánia, ktorým môže človek odčiniť mnohé tresty za svoje hriechy. Sv. Pavol nás učí, že kto s Kristom umiera, s ním bude aj žiť (porov. Rim 6, 8).
Keď Pán posiela na nás trápenie alebo chorobu, vždy to má zmysel. My ho však v tej chvíli nevidíme a nechápeme. Až časom sa ukáže pravý význam, prečo sa to všetko dialo.
Ježišov výraz: Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden, znamená dať utrpeniu zmysel. Často a radi sa titulujeme ako dobrí katolíci, ale iba dotiaľ, dokiaľ sa od nás nič nevyžaduje. Keď prídu bolesti a utrpenia, bývame strápení, zdeptaní a cítime sa byť opustení. Koľkokrát sme už vysielali k nebu výčitku: Prečo? Prečo práve ja? Prečo práve moja rodina? Koľkokrát sme si mysleli, že Boh nás opustil a prestal nás milovať.
Náš Pán nás vyzýval vziať svoj kríž a nasledovať Ho. Sme však ochotní reagovať na jeho výzvu? Keď sa na nás niečo potkne, hneď reptáme voči Pánovi ( a pýtame sa ): "Prečo práve ja? ... Čím som si to zaslúžil? ... Prečo ma trestáš, Bože?"I Ježiš prežíval smrteľnú úzkosť. Otče, zober odo mňa tento kalich, ale nie moja ale Tvoja vôľa nech sa stane.
Práve to si treba uvedomiť vo chvíľach, kedy máme pocit, že nik netrpí tak veľmi ako ja a môj kríž je zo všetkých krížov najťažší. Viem, že vtedy by bolo najľahšie utiecť od svojho bremena, ale je tu Ježiš, ktorý chce, aby sme kríž niesli až do konca. Dá sa to však iba vtedy, ak nepohrdneme jeho pomocnou rukou, ktorá je rukou modlitby, pevnej dôvery a odovzdanosti do jeho vôle.
Skúsme aj my zaujať stanovisko tretieho sluhu a nechcime sa už viac spoliehať na vlastné sily, ale s odovzdanosťou do Božej vôle pokorne prosme o vytrvalosť, silu a trpezlivosť. Naučme sa pokorne počas tohto týždňa modliť: Pane, ty si niesol kríž až na vrchol Kalvárie. Daj mi silu niesť za tebou aj môj kríž.
Krížom chápe všetko to, čo nás na ceste životom tlačí k zemi a robí ho ťažkým a problematickým. Je to utrpenie, ktoré každého z nás stretáva v práci, v škole, v rodine, v spoločenstve… Ježišov výraz: Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden, znamená dať utrpeniu zmysel.
Boh nám neupiera právo na dobrá, ktoré pre nás stvoril, ale niekedy upozorňuje utrpením na lákavé ponuky sveta, ktoré sú na jedenie chutné, na pohľad krásne a na poznanie vábivé (porovnaj Gn 3, 6), aby nás práve tieto ponuky neodviedli od zachovávania Božieho zákona, tak ako našich prarodičov. Keď teda chápeme utrpenie ako prostriedok a nie ako trest, vtedy nám bude jasné i to, že aj utrpenie môže byť prejavom tej istej lásky, ktorou Boh miluje človeka. Prirovnal by som to k bolesti, ktorú spôsobuje otec svojmu dieťaťu, keď ho núti čosi sa naučiť, čosi pretrpieť, alebo čohosi sa zrieknuť pre dosiahnutie vyššieho cieľa.
Lazárove sestry takto nerozmýšľajú. Ony vedia, že i tí, ktorí sú Ježišom milovaní, nie sú ušetrení bolesti a utrpenia. Už naši predkovia hovorili: Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. A keď to navštívenie príde, nemá nás viesť k pochybnostiam o Božej láske. Neviedlo to k pochybnostiam o Ježišovej láske k ich bratovi ani Lazárove sestry.
Pre nás je jediným meradlom Božej lásky k nám Kristov kríž. Ak chceš vedieť, ako veľmi si milovaný, pozri sa na kríž. Toto meradlo Lazárove sestry ešte nemajú. Ale i bez neho nepochybujú o Ježišovej láske k ich chorému bratovi. Práve naopak. Odkaz, ktorý posielajú Ježišovi, je založený na istote jeho lásky k Lazárovi. Nenechajú si túto istotu spochybniť ani chorobou svojho brata.
Utrpenie ako Očistný Proces
Prečo však vlastne musíme trpieť? Utrpením sa dá dosiahnuť, myslím, mnoho vecí. Najjednoduchšou schémou zmyslu utrpenia je však očistný proces, ktorý je vnútorný a aj vonkajší. Obsahom vonkajšieho očistného procesu je jednoznačne oddelenie kúkoľu a pšenice, vlkov od ovečiek.
Utrpenie má totiž existenciálny ráz, čo znamená, že sa dotýka hĺbky nášho srdca a našej existencie. Je mimoriadne citlivou témou a ovplyvňuje množstvo našich základných postojov, a to isteže aj k Bohu samotnému. Preto je veľmi vhodným nástrojom, ako vo svetských záležitostiach spiaceho človeka prebudiť a spýtať sa ho na rovinu, či chce kráčať s Bohom alebo s hriechom.
Je to veľmi konkrétny a veľmi účinný spôsob, ako celkom priamo zalomcovať s ľudským srdcom, a otvorene ho vyzvať k radikálnej odpovedi na Božiu lásku a Božiu prítomnosť. Utrpenie totiž posúva naše srdce k otázke, či sa proti Bohu na základe utrpenia a hriechu vzbúrime, takpovediac sa naňho naštveme a pôjdeme cestou negatívnej reakcie na Božiu výzvu venovať Mu svoj v utrpení akútny pocit vlastnej nedostatočnosti.
Alebo na svoj hrozivý pocit vlastnej nedostatočnosti, ktorý nám utrpenie výborne sprostredkúva, odpovieme mocnejším primknutím sa k Tomu, ktorý tento pocit vie jediný účinne riešiť, totiž na Stvoriteľa a Vykupiteľa našej duše. A to už menujeme obsah vnútorného očistného procesu, keď sa sústredíme na vnútornú zmenu postoja nášho srdca, resp. keď sa pri utrpení a v rámci pocitu vlastnej nedostatočnosti utvrdíme čoraz viac v základnej voľbe nášho Áno Bohu alebo nášho Nie Bohu.
Vidno teda, že vonkajší a vnútorný proces očistenia sú len rôznou stranou tej istej mince. Idú ruka v ruke. Hoci teda musíme občas prejsť týmto bolestným očisťovaním - a vôbec tu nemusí ísť ani o nejaké budúce očistenia v podobe hromadných katastrof - vskutku môžeme pri každej takejto skúške pocítiť jej hlboký význam pre nás samotných a pre náš súkromný vzťah s Pánom.
Lebo je lepšie pocítiť vlastnú nedostatočnosť, nechať si ukázať v utrpení zrkadlo našej celkovej voľby, aby sme mohli byť dostatočne pripravení spečatiť naše Áno Bohu až do času odchodu do Pánovho kráľovstva. Lepšie, než sa mať celý pozemský život fantasticky bez utrpenia, nemyslieť vôbec na potrebu Vykupiteľa alebo Boha, a potom nemať vyriešený základný zmysel tohto pozemského vyhnanstva, totiž aby sme sa rozhodli pre Pánovo evanjelium a Kristovo večné kráľovstvo.
Aj preto je bohatým podľa Písem ťažké dostať sa do neba - nie preto, že sú bohatí, ale preto, že im môže väčšmi chýbať pocit núdzy, pocit vlastnej nedostatočnosti.
Kalvária
Život po Smrti a Večný Údel
Smrť čaká každého z nás. Smrť je proti prirodzenosti človeka, preto sa jej každý z nás bojí. Aj tomu, kto hovorí, že zo smrti nemá strach, sa roztrasú kolená, keď príde jeho čas na odchod. Čo sa deje po smrti?
Ježiš nám zjavil pravdy o večnom živote a učenie Cirkvi to rozvinulo. Takže po smrti príde osobný súd a potom sú tri možné situácie: nebo, peklo, očistec. Keďže sme duchovno-hmotné bytosti, naša duchovná duša nemôže trvalo existovať bez tela. Takže ešte na jednom veľkom „stretnutí“, pri poslednom súde, dostaneme vzkriesené telo. A teológovia sú tej mienky, že jeho krása bude závisieť od lásky, ktorú sme mali v závere tohto života. Ba niektorí sú toho názoru, že si budeme môcť voliť aj vek.
Duša človeka má duchovnú podstatu a bola stvorená Bohom ako nesmrteľná. Boh stvoril každému človeku jedinečnú dušu a urobil ju identickou formou konkrétneho tela, preto reinkarnácia (prevteľovanie duše) nie je možná. Duša človeka je oživujúcim princípom ľudského tela a po smrti tela ostáva jediným nositeľom identity konkrétneho človeka. Takže človek, ktorý žil na Zemi a raz vstane z mŕtvych, je jeden a ten istý.
Nesmrteľná duša človeka hneď po oddelení od tela predstupuje pred osobitný súd, kde spoznáva svoj pozemský život v celistvosti. Po smrti tela je už totiž pozemský život človeka dovŕšený a teda je už možné ho posúdiť v celistvosti vo vzťahu k Bohu, či bol dobrý, zlý alebo priemerný. Už pri tomto osobitnom súde človek prijíma od Boha rozhodnutie o svojom večnom údele.
Učenie Cirkvi o osobitnom súde vychádza z dogmy, že duše zomrelých idú ihneď po smrti do neba, do očistca alebo do pekla, ako nám to dosvedčuje Sväté písmo, v ktorom napr. Ježiš hovorí kajúcemu lotrovi na kríži: „Ešte dnes budeš so mnou v raji…“ (Lk 23, 43), takže bez ohľadu na to, kde sa mŕtve telo nachádza, duša už smeruje pred súd.
Potom duša môže prežívať večnú blaženosť (nebo) alebo večné zatratenie (peklo) - život bez zmyslu života. Do dočasného očistca duša smeruje, ak sa ešte potrebuje vysporiadať s tým, ak mala príliš pevné väzby na svetské veci, ľudí a pominuteľné radosti.
Posledný súd
Ako Pomôcť Zomierajúcemu
Dôležité je modliť sa napríklad k svätému Jozefovi, on mal najlepšiu smrť, lebo zomrel v prítomnosti Ježiša a Márie - milujúcich osôb, on je dobrým orodovníkom. Sv. don Boscovi sa zjavil zosnulý sv. Dominik Savio a povedal, že mu pri smrti najviac pomohla Panna Mária. Zomieral so slovami: „Aké krásne veci vidím.“ Panna Mária je naša Matka a matka vždy stojí pri dieťati. Takže bude i pri tom našom prechode. Dôverujme jej, odovzdajme sa jej a odovzdávajme jej i toho, kto odchádza.
Pomazanie chorých však môže vykonať len kňaz, pretože táto sviatosť je spojená aj so spoveďou a s odpúšťaním hriechov. Laik môže a mal by pomôcť zomierajúcemu vzbudiť si ľútosť nad hriechmi, napríklad začať odriekať ľútosť, ktorú hovoríme pri spovedi. Môže sa s chorým pomodliť Pod tvoju ochranu, Otčenáš či Korunku k Božiemu milosrdenstvu, litánie k sv. Jozefovi, litánie k svätým, Žalmy 23, 25, 116, 123. V Jednotnom katolíckom spevníku možno nájsť modlitby pri chorom či pri umierajúcom.
Preto je vyvolávanie duchov veľmi nebezpečné, lebo skoro vždy tu ide o pozvanie zlého ducha do svojho života. Odkedy totiž ľudia opustili rajské podmienky, odvtedy ich zvlášť priťahujú tajomné, nadprirodzené sily. Možno preto, že im to pripomína úžasnú Božiu moc, ktorú mohli poznávať v raji.
Nuž, vždy, keď človek nevzýva priamo Boha alebo anjelov, či ľudí, ktorí sú s Bohom úzko spojení, ale namiesto toho vzýva nejaké tajomné sily, vždy na toto vzývanie reaguje diabol, ktorý sa za tajomné sily podlo skrýva. A jeho cieľ je jediný: čo najviac ublížiť človeku, pretože človeka (Ježiša a Máriu) sa Boh rozhodol povýšiť nad anjelov - a to pyšného diabla hrozne zožiera. Preto Cirkev, a nie len Cirkev, ale aj celý Starý zákon, zakazuje veriacim vyvolávať duchov alebo duše zosnulých.
Pomazanie chorých
Život Naplnený Láskou a Pokojom
Myslím si, že najlepšie sa zomiera, keď človek naplnil poslanie, ktoré mal splniť počas života. U rodičov je to napríklad prijať deti, dobre ich vychovať. Niektorí ešte pred smrťou spíšu závet, rozdelia majetky… Ale dôležitejšie je zmieriť sa s Bohom i ľuďmi a keď človek cíti, že urobil, čo Boh od neho chcel, prečo ho sem poslal, odchádza sa až vznešene.
Don Ernest Macák hovoril: „Cez všetko sa dá premodliť.“ To radím žijúcim aj umierajúcim. V modlitbe vplyvom Ducha Svätého dokážeme oživiť vzťah lásky s Bohom a ten nám istotne príde na pomoc i pri príchode k nemu.
Každopádne, je dobré dať za toho človeka odslúžiť svätú omšu, pomodliť sa zaňho. Stretol som sa s tým, že ľudia s pokojom prijali smrť blížneho. Pevne dúfali, že jeho duša šla do neba, lebo to bol dobrý človek a veľa si vytrpel. Pohreb bol s akousi príchuťou radosti, či svadby.
Prví kresťania sa zdravili „Marana Tha!“ - Príď, Pane Ježišu! Chceli, aby už prišiel. A preto aj naša viera by mala prekročiť hranice „viditeľného“. Ba poznám aj ľudí, ktorí sa tešia, že pozvanie na druhý svet pre nich čoskoro príde a ocitnú sa medzi nádhernými nebešťanmi.
Dôležité je, aby sme svojho milovaného (i všetkých ľudí v svojom okolí) vedeli liečiť jazykom. Ľúbim ťa. Si pre mňa dôležitý. Vážim si ťa. To sa ti podarilo. Pri tebe sa hneď cítim lepšie. Si pre mňa veľkým požehnaním. Môj život je vďaka tebe krajší. Stále sa dá nájsť niečo dobré, čo na tom druhom môžeme vyzdvihnúť. Voľba je na nás.
Ak by na to bol presný návod, Boh by nám ho dal. A keď to nejde, keď nás vzťah s tým druhým príliš ubíja, nebojme sa byť tými, ktorí ho ukončia. Lebo láska neznamená nechať toho druhého rozvíjať jeho zlé sklony.
V živote je viac spôsobov ako možno prijať Ježiša Krista. Chcieť prijať Božiu vôľu! Každý deň nám je niečo udelené, napr. alebo prekvapenie. napr. aj choroba, strata blízkeho človeka... odovzdávame do vôle Božej. môže viac spájať s Ježišom. Teším sa zo slov, že: koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.
Modlitba je pre mňa rozhovorom so živým Bohom. V podstatnej miere rozdiel medzi telesne postihnutým a zdravým človekom nevidím. upraviť podmienky, v ktorých žije, potrebuje kompenzačné pomôcky a podobne. od výchovy telesne postihnutého. k samostatnosti, bol pripravený aj na to, že sa má v živote realizovať v povolaní. zdravotnej, alebo sociálnej. Mal by teda byť pripravený na praktický život. a ľudí v ňom. rovnocenný s ľuďmi, ktorí sú zdraví. by za seba konať iných aj v tom, čo si môže sám zariadiť. problémov, alebo iných vyplývajúcich z nezdravých postojov voči nim. realizáciu. O. nových ľudí a priateľov. aby som potom mohla okolo seba rozdávať lásku, pochopenie. sestrách skutočne veľmi dobrých kamarátov, dobre si spolu rozumieme. i osobné rozhovory a cítim sa tu veľmi dobre. ktorými som sem išla. dosť namáhavé.
Boh stvoril každého človeka z lásky a daroval mu večný život tým, že ho vykúpil. by sme sa mali usilovať robit mu radosť svojim životom. hriechmi. - dobrými skutkami. Preto všetko, čo robím, robím z lásky k Bohu. Samaritánske akcie, napr. inak ako ja, ktorá som veriaca. to o všetkých. ale snažím sa aj s týmto íst ďalej. internátnej školy. modlitbu prežívam najintenzívnejšie. Ani pri sv. a snažím sa, aby bola skutočná. lebo niekedy dolieha na mňa únava. spojená s Bohom. na osobnú modlitbu. svedomie a dostávam silu neklesať. ovocie svojich prosieb. J. Najradšej sa modlím sv. Odpúštať dokážem, ale niekedy mi je tažko poprosiť o odpustenie. Myslím si, že každý máme nejaký dar od Pána Boha. je darom. alebo niečím podobným potláčam. viem všetko trpezlivo znášať. môžem takto krátiť voľný čas. že som sa skontaktovala so Samaritánom. Je to pre mňa niečo úžasné. chvíle. si tiež spomínam na Ježiša. ráno, ale aj popoludní a večer sú to nakoniec vešpery. ľudí v ňom... Moje problémy v živote súvisia s mojim telesným postihnutím. a pri každej maličkosti, ktorá ma nejako znepokojí, klesám. rozumejú, alebo ktorí ma ponižujú. Spoločenstvo Samaritán znamená pre mňa veľmi veľa. Vo svojom živote sa najviac opieram o Pána Boha a rodičov. a svojich súrodencov. ale takto dlhšie som vlastne prvýkrát medzi nimi. ale postupne som sa to naučila. ktorý k nám hovorí Boh. hluku od výmyslu sveta. inak - výnimočne a veľkolepo. veľakrát o tom nevedeli. čo som v uplynulom roku urobil zle. On sám, môj 'ocko i matka', môžem sa s ním stretnúť pri sv. tretia Božská osoba. Bola to pre mňa to len naučená poučka z katechizmu - nič viac. že môjmu životu viery niečo stále chýba, no ne-vedela som čo. Až prišiel ten pravý čas, keď si ma Boh znovu našiel a dotkol sa ma. opísať jeho do-tyk... stále pozerá, sleduje ma, každú moju chybu zaznamenáva a dá mi raz poriadne po prstoch. vedela, že ten, ko-mu som ublížila, sa na mňa už dávno nehnevá a odpustil mi. to ešte vždy trápilo. Takýchto predstáv bolo viac a preto som Boha nevedela osloviť ako Otca. som s ním osobný vzťah. ktorý striehne na mňa s palicou v ruke, a ktorého sa treba báť. Práve naopak. opľujú a zabijú... A predsa ho neušetril - lebo "tak miloval svet..." . A tak miloval i miluje aj mňa. neušetril, ale vydal ho za mňa. On ma skrze Ježiša Krista prijal za svoje dieťa a v Kristovi mi daroval nový život. aby ma zdeptal a ponížil, ale preto, že ma chce za-chrániť a mať zo mňa zdravého človeka. Rada čítam Sväté Písmo a objavujem v ňom nesmiernu hĺbku. v ktorom môžeme poznávať pravú tvár Boha. SKÚSTE A PRESVEČTE SA, AKÝ DOBRÝ JE PÁN! Silvester. Rozlúčka so starým rokom. Ponúka sa veľa možností. deň úplného pôstu, deň zmierenia. pozornosť upriamujú na Boha s cieľom prehĺbiť pokánie, zmierenie. aj oblečenie do bielych šiat. Deň zmierenia. zábavy, ruchu dňa obzrieme sa za tým, čo sme v roku prežili. je v tento deň sv. omša a modlitba breviára. Možno objavíme v sebe nevyjasnené problémy, pocítime výčitky svedomia. dôvery a priateľstva. by sme mali odpustiť. Božieho milosrdenstva. všetkých ľudí vo svete. Po polnočnej sv. zavreli. vami určité napätie. "Náš Silvester je opakom toho, čo ponúka svet. a sestrami. že sa mi ľahšie než inokedy odpúšťa a prosí o odpustenie. aj to, čo by som inokedy snáď ani nevedela. viac času zhodnotiť prežitý rok. aká som, aj s chybami, napriek všetkému ma miluje. "Bol to pre mňa silný zážitok. mal v mojom živote opakovať každý deň. Odpúšťať deň čo deň. voda v priezračnom pohári. ktoré mútia priezračnú "vodu", t. j. "V tichu tohto dňa si viac uvedomujem Božiu prítomnosť. som dostala i ako som ich využila. o odpustenie - a je v tom úžasná sila, sila lásky. aj keď si to veľakrát neuvedomujeme. ho v druhých. A vo sv.
Každý z nás má svoj životný príbeh, svoje radosti a starosti. Nech už je naša cesta akákoľvek, dôležité je, aby sme ju prežívali s láskou, pokorou a vierou v Boha. Lebo aj v utrpení môžeme nájsť zmysel a silu, ak sa odovzdáme do Jeho vôle.
Dôsledne a prísne vzaté, Slovom Božím by mohli byť iba vtedy, keby ich napísal Boh, čiže jeho Syn Ježiš. Evanjeliá sú však v skutočnosti dielom ľudí, ktorí boli pri ich písaní inšpirovaní Duchom.