Domaniža patrí medzi veľmi staré farnosti niekdajšieho rozsiahleho trenčianskeho archidiakonátu. Prvá písomná zmienka sa nám zachovala z roku 1268 vo verejnoprávnej listine (Wencel VIII.218), v ktorej sa uvádza meno kňaza Godislava z Domaniže. Z listín je isté, že už tu stál kostol, fara a poznáme i meno správcu fary, kňaza Godislava. Druhá správa je z rokov 1332 - 1337. V tejto dobe navštívil farnosť v rámci vizitácie trenčianskeho archidiakonátu legát Raymundus de Bonofato. Raymundus de Bonofato zaznačil do súpisu meno vtedajšieho domanižského farára Mikuláša. V krátkom časovom odstupe je tu druhá správa, ktorá potvrdzuje pravdivosť prvej, a to, že v Domaniži už skutočne jestvovala farnosť, ktorá sa v súpise farností trenčianskeho archidiakonátu spomína ako ôsma. Ďalšia správa je z roku 1376 a už hovorí aj o kostole. Tou správou je kanonická vizitácia.
História obce a kostola je aj predmetom záujmu miestnych nadšencov (F. Koval, PhDr. J. Šujanský, R. Šujanský, Ing. J Petrigalla), ktorí s veľkým zápalom a systematicky zbierajú historické údaje, artefakty a tieto ďalej spracovávajú a publikujú. Pri príležitosti 730. výročia prvej písomnej zmienky (1268) vyšla v r. 1998 pozoruhodná publikácia o histórii obce z pera viacerých autorov a v roku 2003 pri príležitosti 735. výročia útla, ale obsahovo bohatá knižka o dejinách kostola od R. Šujanského „Pútnický a privilegovaný chrám". Publikované historické údaje budú doplnené o výsledky prebiehajúceho pamiatkového a archeologického výskumu.
Rímskokatolícka cirkev, Farnosť DomanižaDomaniža 2, 01816 DomanižaPastoračná činnosť.
Kostol sv. Mikuláša v Domaniži
Najvýraznejšou dominantou obce Domaniža je starobylý kostol sv. Mikuláša. Rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša biskupa stojí na južnom okraji obce v pomerne prudkom svahu na úpätí vŕšku Leska. Vypína sa ako dominanta na strategicky najvýhodnejšom mieste, nad údolím, už mimo zástavby obce, obkolesený mohutnými viac ako dvestoročnými lipami. Areál kostola so zvyškami historického cintorína vymedzujú zbytky múrov bývalej ohrady z lomového kameňa, ktorá sa zachovala iba v torze. Sprístupňovali ho tri brány, miestne nazývane „blianky“, z ktorých dve slúžia dodnes.
Podľa KV z roku 1766 patrónom kostola aj farnosti bol od začiatku svätý Mikuláš - biskup z Myry (dnes južné Turecko). Už v mladosti bol povestný pre svoju dobročinnosť, z jeho života je známa epizóda keď dal nepozorovane v noci trom chudobným dievčatám veno, aby sa mohli čestne vydať. Odtiaľ sa odvodzuje aj zvyk dávať deťom potajme darčeky v predvečer sviatku svätého Mikuláša. Jeho znakom je evanjeliová kniha a na nej tri jabĺčka. Rímskokatolícky Kostol svätého Mikuláša biskupa bol v roku 1963 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku č. 27. 05.
Táto historickú pamiatku však poškodzovalo trvalé vlhnutie muriva a poškodzovanie omietok, čo sa začalo prejavovať vo vážne narušenej statike kostola, čoho svedkom sú aj výrazné trhliny v rôznych častiach chrámu. Vďaka iniciatíve správcu farnosti vdp. Mgr. M. Ďurčana a farníkov sa na kostole sv. Mikuláša biskupa v Domaniži po prípravách, ktoré začali pred troma rokmi vypracovaním zámeru na obnovu, začali aj samotné záchranné a rekonštrukčné práce. Pri obnažovaní základov stavby sa tu zároveň realizuje archeologický výskum pod vedením pracovníkov Pamiatkového úradu (PhDr. K. Prášek, PhDr. P. Baxa).
Už počas odstraňovania nevhodných, nepriepustných cementových omietok na soklových partiách kostola na archeologický výskum nadviazal architektonicko - historický a umelecko- historický výskum celého objektu, ktorý sa uskutočnil v rámci praxe študentov Katedry dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity pod vedením vedúceho katedry Ing. arch. I. Gojdiča za spolupráce s Mgr. S. Paulusovou. V roku 2007 Rímskokatolícky farský úrad v Domaniži za podpory Ministerstva kultúry začal so záchrannými prácami na zabezpečení statiky Kostola sv. Mikuláša v našej obci. Skôr ako sa tieto práce začali bolo nutné previesť archeologický prieskum základov jeho najstarších častí. Archeologický prieskum bol zverený pracovníkom Pamiatkového úradu v Bratislava PhDr. Petrovi Baxovi a PhDr. Kamilovi Práškovi.
Odkryté sú základové murivá a pracovníci Pamiatkového úradu v Bratislave začali s archeologickým výskumom. Domnievajú sa, že kostol je postavený na základoch oveľa staršej stavby. Pod stavbou rotundy vo východnej časti kostola bolo zistené najstaršie murivo základov, pravdepodobne románske, obdĺžnikového pôdorysu, ktoré bude predmetom ďalšieho bádania. Tu sa našlo tiež murivo základov z obdobia gotiky, baroka, ale aj súčasné. Celkovo bolo vykopané sondy na 5 miestach rotundy do hĺbky spodného okraja základov rotundy. Práce viedol Dr. Prášek a Dr. Baxa.
Archeologický prieskum
- Sonda č.1: Bola vykopaná na spojnici muriva prístavby kostola, hlavnej lode a rotundy.
- Sondy 2 a 3: Sú orientované východne až severovýchodne od rotundy.
- Sonda 4: Na spojnici rotundy a vchodu do krypty kostola.
- Sonda 5: V časti medzi schodíkmi sakristia a zamurovaným vchodom do chrámovej lode.
V tejto sonde bolo postupne odkryté základové murivo prístavby kostola, hlavnej lode, vonkajšieho plášťa rotundy a nakoniec aj , akoby pieskovo-ílovité murivo, použité ako základové, ako podpera, na ktorom je vlastne postavené všetko mladšie. Po vysekaní časti základy rotundy sa objavilo ďalšie murivo, ktoré je pravdepodobne pokračovaním muriva hlavnej lode chrámu. Pritom sa v základovom murive objavili opracované kamenné bloky aj so zvyškom výzdoby. Znamená to, že na základovú časť rotundy sa použilo tzv. sekundárne murivo, teda materiál z inej zbúranej stavby, alebo jej časti. Pri výkopových prácach sa okrem kostrových nálezov našli zbytky dvoch hlinených nádob a zbytok tzv. terčového skla. Okrem toho sa náhodne našiel aj poškodený medailón, ku ktorému sa vyjadril Mgr. averz : svätý Anton, reverz: svätý František z Assisi, datovanie: 19. Vyhodnotenie : Uvedený medailón patrí k bežným „suvenírom", ktoré si veriaci nosili zo svätých pútí. Tieto boli vyrábané manufaktúrne po stovkách kusov. Podobné medailóny sa bežne nachádzajú najmä popri cestách, ktoré viedli na pútnické miesta, napr. staré cesty zo Svätého Jura do Mariánky alebo z Domaniže do Frywaldu, dnešnej Rajeckej Lesnej.
Postupné odkrývanie základového muriva v tejto sonde otváralo prekvapivé otázky kruhového základového muriva súčasnej rotundy a pod ktorým sa rysoval roh hranatého základového muriva, či už štvorcovej, obdĺžnikovej alebo viacuholníkovej stavby. Táto hádanka je však stále otvorená. Sonda bola vykopaná až na pieskovcové podložie. V tejto sonde boli zistené kostrové nálezy, ktoré zabiehali až pod základové murivo rotundy. Sonda nepotvrdila prítomnosť pieskovcového muriva. V severnej časti sondy bola lebka ležiaca na pravej strane so stopami medi nad pravou spánkovou časťou. Pod lebkou bol približne 25 cm dlhý a 8 cm široký zostatok pravdepodobne zuhoľnateného dreva. V blízkosti tohto kostrového nálezu sa našiel aj miniatúrny zostatok koženej pracky, možno ozdoby, so zostatkom asi medeného kovového nitu. Sonda bola vykopaná medzi rotundou a schodíkmi do krypty. Tu sa objavilo rovnaké murivo ako v sonde č. 1, čiastočne viditeľné v hornej časti fotografie. a zostatky skla. Tieto zostatky budú predmetom neskoršieho bádania. Po prehĺbení a rozšírení sondy okrem kostrového nálezu a úlomkov skla, bol v zemine objavený ručne vysekávaný krížik (výška cca 2 cm) zdobený perlovcom a 2 stredoveké kosáky.
Sonda je umiestnená na severnej časti chrámovej lodi v mieste dávneho vchodu do nej, ktorý sa volal „ Vášťanský „. V tejto sonde sa vykopali zostatky bočnej steny tohto vchodu do chrámovej lode, ktorý je v súčasnosti zamurovaný. Toto bočnej steny vchodu je tvarovo a použitým materialom zhodné s bočnou stenou súčasného gotického vchodu do kostola cez žobráčnicu pod vežou kostola. Po odkrytí základov medzi murivom sakristia a chrámovej lode sa objavili dva druhy základového muriva a to jedno presne lícované a druhé ukladané voľnejšie bez presnejšieho lícovania. spodné murivo sú základy a horné je už vlastné murivo lode kostola pred navezením zeminy na severnú časť nádvoria kostola medzi múry okolo kostola a vlastné teleso stavby kostola. Tomu nasvedčuje aj okolitý terén mimo múrov nádvoria kostola. Táto sonda potvrdila pieskovcovú platňu na ktorej je položený murovaný základ celého kostola. V krypte, sú uložené aj pozostatky kňaza o ktorom sa pán Rudolf Šujanský domnieva, že ide o vdp. Vrtíka, ktorý bol smrteľné zranený „jánošíkovcami", tak ako to odznelo aj v rozsudku Jura Jánošíka.
Spočívali vo výškovom zameraní podstatných častí každej sondy. Potom každá sonda bola označená farebným papierikmi na rozhodujúcich miestach a nasnímaná digitálnym fotoaparátom. v sonde č. kostrové nálezy v sonde č. v sonde č. 4 je zrejme pokračovanie základového muriva z volne uloženého pieskovca, tak ako v sonde č. v sonde č. 5 sú dva druhy muriva a to od sakristia smerom k veži po úroveň zamurovaného vchodu je murivo presne lícované, od tejto úrovne je murivo volnejšie kladené.
Ako prvý kostol sa v Domaniži predpokladá rotunda, sakrálna stavba na kruhovom pôdoryse. Takýto pôdorys má v podstate dnešné presbytérium - svätyňa, ktorá je ale v rozhodujúcej miere novšia ako gotická loď, ktorú postavili spolu s vežou niekedy v 14. storočí. Iba na severnej strane svätyne by sa podľa doterajších poznatkov dali čakať prípadné zvyšky múrov pôvodnej starej rotundy. Kruhovú svätyňu i loď osvetľovali veľké kruhové okná, ktoré sú v súčasnosti zachované pod zámurovkou. Je zaujímavé, že pod múrmi svätyne sa odkrylo nárožie ešte staršej, zatiaľ neidentifikovanej stavby s mimoriadne hrubým murivom, ktorú vyhodnotia archeológovia.
V kostole sa robili najvýznamnejšie úpravy okolo polovice 17. storočia, ktoré dodnes charakterizujú jeho interiér - zaklenutie lode valenou klenbou s výsečami, zdobenou bohatým štukovým ornamentom, zvýšenie a zaklenutie svätyne kupolou, ktorú vyzdobili figurálnou nástennou maľbou. Bolo to počas vlastníctva obce rodinou Eszterházyovcov, ktorí boli zároveň aj patrónmi kostola. Vtedy bola pod svätyňou zahĺbená aj ich krypta, ktorá bola neskôr prepojená so suterénom mladšej sakristie. Na vtedy ešte drevenú panskú emporu, koncom 18. storočia nahradenú murovanou, sa chodilo krytým schodiskom pri južnej stene veže. Toto schodisko zaniklo až v 40-tych rokoch 20. storočia, kedy bola ku kostolu pristavaná južná loď, výrazne zvyšujúca jeho kapacitu.
V spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom v Trenčíne a z prostriedkov prostriedkov Ministerstva kultúry SR z fondu „Obnovme si svoj dom" sa súčasne začal realizovať reštaurátorský prieskum na včasnobarokovom hlavnom i vedľajších oltároch, kde reštaurátor Mgr. art. J. Z prostriedkov grantového programu Poklady môjho srdca Nadácie VUB, Mgr. art. sv .Kataríny a sv.
Stavebný vývoj kostola
- Najstaršia stavebná konštrukcia: Bola archeologicky zistená na východnej strane objektu pod základmi svätyne a severne od nej vo väzbe na sakristiu. Múry boli mohutné, široké až 230 cm, datované do začiatku 13. storočia.
- Rotunda: Strážnu vežu vystriedala výstavba objektu na kruhovom pôdoryse - rotundy, ktorá podľa zachovaných architektonických článkov bola reprezentatívnou a pomerne monumentálnou stavbou, zakončená kupolou. Dátum jej vzniku by sme na základe zachovaných prvkov mohli datovať okolo polovice 13. storočia.
- Gotický kostol: Ďalšou etapou existencie kostola bola výstavba gotického kostola s obdĺžnikovou loďou, prestavanou vežou a novou svätyňou, ktorá nahradila pôvodnú rotundu. O dobe, kedy bol gotický kostol dostavaný, možno usudzovať podľa neskorogotického ostenia (vzhľadu) portálu v západnom múre veže a datuje sa do druhej polovice 14. a začiatku 15. storočia.
- Prestavba svätyne: Prestavbu svätyne na novú možno datovať do včasno-renesančného obdobia, pravdepodobne do druhej polovice 16. storočia - do doby určitého rozmachu Domaniže, kedy nadobudla postavenie mestečka s trhovými právami potvrdenými dekrétom Ferdinanda I. z roku 1559.
- Významná prestavba kostola: V prvej polovici 17. storočia došlo k významnej prestavbe kostola, ktorá mu do značnej miery vtlačila dnešnú charakteristickú podobu - dostavba sakristie a jej prepojenie s loďou kamenným portálom, postavenie dnešného oltárneho stola, osadenie mramorovej dosky ako mensy (pôvodne to bola náhrobná doska Františka Turzu -/+ 1574, prenesená z krypty rím. - kat. kostola z Bytče).
Interiér kostola
- Vznešený pán Wolfgang Esterházy ako patrón „ECCLESIE“ v roku 1643 kostol rozšíril prístavbou presbytéria, zväčšením centrálnej svätyne a postavil kryptu pod svätyňou (KV r. 1728), svätyňu zaklenul kupolou s nádhernou nástennou maľbou, ktorá predstavuje vzývania k Panne Márii.
- Hlavný oltár zasvätený k úcte Nanebovzatej Panne Márii je polychrómovaná drevorezba, stĺpová architektúra. V strede oltára bol pôvodne obraz Klaňania sa Troch kráľov, dnes je tam obraz Nanebovzatia Panny Márie.
- Druhý zásah do pôdorysu chrámu bol za pôsobenia farára Andreja Fodoru v roku 1784, kedy bola pristavená dnešná sakristia a veža dostala terajší cibuľovitý tvar, na severnej strane chrámovej lode boli zriadené nové dvere pre veriacich z Kardošovej Viesky.
- Podľa kanonickej vizitácie z roku 1798 boli v kostole dva bočné oltáre, dnes je iba jeden zasvätený Panne Márii Škapuliarskej (Karmelskej) v bočnej lodi kostola.
- Kazateľnica umiestnená na severnej stene chrámu je postavená v barokovom slohu v prvej polovici 18. storočia. Má polygonálne riešenie pravidelne členené stĺpikmi, medzi ktorými sú plastiky štyroch cirkevných otcov - sv. Hieronym, sv. Ambróz, sv. Augustín a sv. Gregor.
- Prvý organ v kostole pochádzal z roku 1701, zadovážil ho vo svojej dobročinnosti D. Joannes Kardoss, kedysi farár vo Svätom Michale v Turci. V roku 1899 bol prestavaný a doplnený pedálom. Organ bol celodrevený, píšťale cínové a drevené, z vonkajšej strany bol zdobený pozlátenými ornamentmi.
Púte k Panne Márii Karmelskej
Úcta k Panne Márii Škapuliarskej silne oslovila našich predkov natoľko, že k jej úcte bol v 18. storočí v chráme postavený oltár. Vo farnosti nato vzniklo Bratstvo svätého škapuliara vďaka úsiliu farára Goldbergera - schválené miestnym ordinárom, predstaveným rehole karmelitánov a na príhovor Ex. Pavla Balassa Svätý Otec pápež Benedikt XIV. udelil dňa 25.3.1741 výsady (možnosť získania čiastočných i úplných odpustkov v deň slávenia sviatku Panny Márie Škapuliarskej). Tým sa stal chrám pútnickým a privilegovaným.
Tieto výsady potvrdil aj Sv. Otec pápež Pius VII., a to 16.1.1809 a 20.3.1815. Podrobnú správu o tom môžeme nájsť aj v kánonickej vizitácii z 10.9.1766 na strane 12 pod hlavičkou Confraternitas s. SKAPULARIS. Táto kánonická vizitácia obsahuje 3 časti. Kánonická vizitácia z roku 1798 píše o privilégiách takto:„Najbližšia nedeľa po sviatku Blahoslavenej Panny Márie Karmelskej je veľkým sviatkom, a to nielen pre farnosť, ale i pre celé okolie. Všetko sa odbavuje spôsobom veľmi slávnostným a v Božom duchu.“ Kánonická vizitácia z roku 1831 dodáva: „ …v tom čase z okolitých farností, ako napr.
Program púte
Pozvánka na Púť k Panne Márii Karmelskej. Pozývame všetkých ctiteľov Panny Márie Karmelskej na púť, ktorá sa bude konať v dňoch 20. a 21. júla vo Farskom kostole v Domaniži. Zvlášť pozývame tých, ktorí túžia po prijatí ochranného rúcha Panny Márie vo forme škapuliara. Pozývame vás na Púť k Panne Márii Karmelskej v Domaniži, ktorá sa uskutoční 20. - 21.
- 18.00 Otvorenie púte, slávnostná sv.
- 22.00 mládežnícka sv. Mgr.
- 08.30 sv. Mons. Václav Slouk, kanonik Kapituly sv.
- Mons. Panna Mária Karmelská.
tags: #pastoracia #farnost #domaniza