Slovo „evanjelium“ sa používa v Cirkvi už od jej počiatkov. Svätý Pavol ho často používa, keď hovorí o ohlasovaní evanjelia, ktoré mu zveril Boh (porov. 1 Sol 2, 4) „uprostred mnohých ťažkostí“ (1 Sol 2, 2), a o celkom novom diele spásy (porov. 1 Sol 1, 5 n.; Gal 1, 6 - 9 n.). Okrem Marka (porov. Mk 1, 14. 15; 8, 35; 10, 29; 13, 10; 14, 9; 16, 15) používa pojem evanjelium tiež evanjelista Matúš, často v špeciálnom spojení „evanjelium o kráľovstve“ (Mt 9, 35; 24, 14; porov. 26, 13).
Svätý Pavol tiež používa pojem evanjelizovať (εύ αγγέλίσασθαι; porov. 2 Kor 10, 16 - v slov. preklade zvestovať evanjelium), ktorý možno nájsť aj v Skutkoch apoštolov (porov. najmä Sk 8, 4. 12. 25. 35. 40 - v slov. V nedávnej dobe sa výrazom evanjelizácia začala označovať činnosť Cirkvi v jej celku. Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi zverejnená 8. decembra 1975 pod ňou rozumie kázanie, katechézu, liturgiu, sviatostný život, ľudovú zbožnosť, svedectvo života kresťanov (porov. EN 17, 21, 48 n.).
V tejto exhortácii Boží služobník pápež Pavol VI. zhrnul výsledky 3. riadneho valného zhromaždenia Biskupskej synody, ktoré sa konalo v dňoch 27. septembra - 26. októbra 1974 na tému „Evanjelizácia v modernom svete“. V nasledujúcich desaťročiach zaznamenala evanjelizačná činnosť Cirkvi vďaka tomuto dokumentu pozoruhodný dynamický rozvoj, sprevádzaný aj ďalším, autenticky ľudským rozvojom (porov.
V širšom kontexte evanjelizácie patrí osobitná pozornosť ohlasovaniu dobrej zvesti osobám a národom, ktoré dosiaľ nespoznali evanjelium Ježiša Krista. Na nich sa zameriava missio ad gentes. Takéto misie trvalo charakterizujú činnosť Cirkvi, hoci v niektorých historických obdobiach prežívali obzvlášť významné momenty. Stačí spomenúť misijné pôsobenie na americkom kontinente, alebo neskoršie misie v Afrike, Ázii a Oceánii.
Druhý vatikánsky koncil svojím dekrétom Ad gentes zdôraznil misionársku povahu celej Cirkvi. Podľa príkazu svojho zakladateľa Ježiša Krista majú kresťania podporovať misionárov - teda ľudí, ktorí sa venujú ohlasovaniu pre nekresťanov - nielen modlitbami a materiálnou pomocou, ale majú sa aj sami podieľať na šírení Božieho kráľovstva vo svete, a to vlastným spôsobom a v súlade so svojím povolaním.
V priebehu svojej 45-ročnej existencie sa Biskupská synoda zaoberala témou misií ad gentes na rôznych svojich zasadaniach. V posledných desaťročiach sa hovorilo tiež o naliehavosti novej evanjelizácie. Vychádzajúc z chápania evanjelizácie ako bežného horizontu činnosti Cirkvi, a tiež ako ohlasovania evanjelia ad gentes - ktoré si vyžaduje formáciu miestnych spoločenstiev, miestnych cirkví v misijných krajinách prvej evanjelizácie - sa nová evanjelizácia orientuje predovšetkým na tých, ktorí sa v krajinách s dávnou kresťanskou tradíciou vzdialili od Cirkvi.
Źiaľ, tento fenomén sa vyskytuje aj v takých krajinách, kde sa dobrá zvesť ohlasovala len v posledných desaťročiach, no doposiaľ tam nebola dostatočne prijatá tak, aby zmenila osobný, rodinný a spoločenský život kresťanov. To ukázali aj špeciálne zhromaždenia Biskupskej synody s kontinentálnym charakterom, ktoré prebiehali počas prípravy na Jubilejný rok 2000. Ide o veľkú výzvu pre celú univerzálnu Cirkev.
Z tohto dôvodu sa Jeho Svätosť pápež Benedikt XVI. po tom, ako si vypočul názor spolubratov v biskupskej službe, rozhodol zvolať 13. riadne valné zhromaždenie Biskupskej synody, ktoré sa bude konať od 7. do 28. októbra 2012 na tému „Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery“. Cieľom tohto zhromaždenia synody bude na základe doterajších úvah o tejto téme preskúmať aktuálnu situáciu miestnych cirkví, aby sa v spoločenstve so Svätým Otcom, pápežom Benediktom XVI., biskupom Ríma a pastierom univerzálnej Cirkvi, načrtli nové možnosti a výrazové formy dobrej zvesti, aby sa táto ohlasovala dnešným ľuďom s novým nadšením, vlastným svätým a radostným svedkom Pána Ježiša Krista, „ktorý je, ktorý bol a ktorý príde“ (Zjv 1, 4).
Ide o rovnakú výzvu vyniesť z bohatého pokladu Tradície nové i staré veci, aká platila pre zákonníka, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva (porov. Lineamenta, ktoré tu predstavujeme a ktoré boli spracované za pomoci Riadnej rady Generálneho sekretariátu Biskupskej synody, predstavujú významnú etapu v príprave zasadnutia synody. V závere každej kapitoly sa nachádza niekoľko otázok, ktorých cieľom je uľahčiť diskusiu na úrovni univerzálnej Cirkvi.
Lineamenta sa posielajú na biskupské synody východných katolíckych cirkví sui iuris, na biskupské konferencie, dikastériá rímskej kúrie a na konferencie vyšších rehoľných predstavených, teda na orgány, s ktorými má oficiálne vzťahy Generálny sekretariát Biskupskej synody. Majú uľahčiť uvažovanie o tomto dokumente v patričných štruktúrach: v diecézach, v rozličných oblastiach pastorácie, vo farnostiach, v rehoľných spoločenstvách, združeniach, hnutiach atď.
Odpovede týchto orgánov sa majú potom do 1. novembra 2011, sviatku Všetkých svätých, zodpovednými z biskupských konferencií, biskupských synod, ako aj z ostatných spomínaných inštitúcií zhrnúť a poslať na Generálny sekretariát Biskupskej synody. Vopred ďakujeme za ochotnú spoluprácu, ktorú predstavuje cenná vzájomná výmena darov, spoluúčasť na pastoračnej starostlivosti a pastoračných potrebách, a priebeh 13. riadneho valného zhromaždenia Biskupskej synody zverujeme pod materskú ochranu Preblahoslavenej Panny Márie, Hviezdy novej evanjelizácie.
Na záver prác mimoriadneho zasadnutia Biskupskej synody pre Blízky východ pápež Benedikt XVI. jasne potvrdil, že nová evanjelizácia má mať v agende našej Cirkvi prvé miesto. „V priebehu synodálnych prác sa často zdôrazňovala nevyhnutnosť opätovne predkladať evanjelium ľuďom, ktorí ho dobre nepoznajú, alebo sa dokonca vzdialili od Cirkvi. Nezriedka sa upozorňovalo na naliehavú potrebu novej evanjelizácie aj na Blízkom východe. Ide o tému značne rozšírenú predovšetkým v krajinách s dávnou kresťanskou tradíciou.
Tiež nedávne vytvorenie Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie odpovedá na túto vnútornú potrebu. Ako pripomína sám pápež, rozhodnutie, aby sa toto zhromaždenie venovalo téme novej evanjelizácie, treba chápať v rámci celkového plánu, ktorého bezprostredne predchádzajúcimi etapami boli založenie tohto ad hoc dikastéria (2) a zverejnenie posynodálnej exhortácie Verbum Domini (3). Tento plán má svoje korene v úsilí o obnovenie evanjelizačnej činnosti, ktoré oživili učiteľský úrad a apoštolská služba pápeža Pavla VI. a pápeža Jána Pavla II.
Cirkev, ktorá ohlasuje a odovzdáva vieru, napodobňuje konanie samého Boha, ktorý sám seba zvestuje ľudstvu tým, že mu daruje svojho Syna, žije v spoločenstve Trojice a posiela Ducha Svätého, aby s ľudstvom komunikoval. Aby evanjelizácia mohla byť ozvenou tejto božskej komunikácie, musí sa Cirkev pôsobením Ducha Svätého nechať formovať a pripodobniť ukrižovanému Kristovi, ktorý svetu zjavuje tvár lásky a podobu Božieho spoločenstva. V srdci ohlasovania je Ježiš Kristus, v ktorého veríme a ktorého dosvedčujeme.
Pápež Pavol VI. znova zdôraznil prioritu evanjelizácie a všetkým veriacim pripomenul: „Bude užitočné, ak si každý kresťan a každý hlásateľ evanjelia v modlitbe hlbšie premyslí túto skutočnosť: vďaka Božiemu milosrdenstvu, ľudia sa môžu spasiť aj inými cestami, než našou evanjelizáciou. Ale či sa budeme môcť spasiť my sami, ak z nedbanlivosti, zo strachu alebo hanblivosti - svätý Pavol tomu hovoril ,hanbiť sa za evanjelium‘ - alebo preto, že sme sa dali zviesť falošnými názormi, zanedbáme šírenie evanjelia?“ (4). Otázka, ktorou sa končí Evangelii nuntiandi, znie v našich ušiach ako originálny výklad textu svätého Pavla, z ktorého sme vychádzali, a pomáha nám bezprostredne sa pripraviť na jadro témy, ktorou sa budeme zaoberať: ústredným postavením evanjelizačného poslania v dnešnej Cirkvi.
Preskúmať našu zažitú skúsenosť a naše konanie vzhľadom na evanjelizačnú úlohu nie je užitočné len kvôli jej funkčnosti, aby sme zlepšili svoju prax a stratégiu ohlasovania. Na hlbšej úrovni ide o spôsob ako preskúmať kvalitu našej viery, náš spôsob vnímania a prežívania toho, že sme kresťanmi, učeníkmi Ježiša Krista, poslanými ohlasovať ho svetu, stať sa svedkami naplnenými Duchom Svätým (porov. Lk 24, 48 n.; Sk 1, 8) a povolanými urobiť z ľudí všetkých národov jeho učeníkov (porov.
Slová učeníkov z Emauz (porov. Lk 24, 13 - 35) symbolizujú možnosť neúspešného ohlasovania Krista, ktoré je neschopné odovzdať život. Dvaja učeníci z Emauz zvestujú mŕtveho (porov. Lk 24, 21 - 24), hovoria o frustrácii a strate nádeje. Odhaľujú Cirkvi všetkých čias, že existuje možnosť takého ohlasovania, ktoré neodovzdáva život, ale udržuje ohlasovateľov i príjemcov ohlasovania uväznených v smrti ohlasovaného Krista.
Otázka ohľadne odovzdávania viery - ktoré nie je individualistickým a osamoteným podujatím, ale je udalosťou celého spoločenstva, Cirkvi - nemôže byť zameraná len na odpovede, týkajúce sa efektívnych komunikačných stratégií a nesmie sa analyticky obmedziť len na prijímateľa zvesti, napr. na mladých, ale musí byť položená ako otázka týkajúca sa samotného subjektu povereného touto duchovnou úlohou. Musí sa stať otázkou Cirkvi zameranou na ňu samu.
Rozšírenie katolicizmu vo svete.
To umožňuje zaoberať sa týmto problémom nie zvonka, ale tak ako treba, keďže ide o Cirkev ako takú, v jej bytí i v jej živote. „Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska“ (5). Toto tvrdenie Druhého vatikánskeho koncilu zhŕňa jednoducho a komplexne celú cirkevnú tradíciu: Cirkev je misionárska, pretože má svoj pôvod v poslaní Ježiša Krista a v poslaní Ducha Svätého, ktoré zodpovedá plánu Boha Otca.
Okrem toho je Cirkev misionárska, pretože si tento pôvod osvojuje v prvej osobe, teda sa stáva ohlasovateľkou a svedkyňou tohto Božieho zjavenia a zhromažďuje rozptýlený Boží ľud, aby sa mohlo naplniť proroctvo proroka Izaiáša, ktoré cirkevní otcovia chápali vždy vo vzťahu k Cirkvi: „Rozšír priestor svojho stanu, kože obydlia si roztiahni, nezužuj, predlžuj svoje povrazy a svoje kolíky upevňuj!
Na Cirkev ako takú sa môže vzťahovať a aplikovať aj výrok apoštola Pavla „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť, a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16). Aj pápež Pavol VI. pripomína: „Chceme opäť zdôrazniť, že príkaz ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom je prvotnou a prirodzenou povinnosťou Cirkvi... Úloha ohlasovať evanjelium je milosť a vlastné povolanie Cirkvi a vyjadruje jej pravú povahu. Cirkev je tu na hlásanie evanjelia“ (8).
Ako sa stať katolíkom v 5 krokoch
V tejto dvojnásobnej evanjelizačnej a misijnej dynamike neprináleží Cirkvi len aktívna úloha ohlasovateľky, ale tiež meditatívna úloha počúvajúceho a učeníka. Ako evanjelizátorka začína Cirkev tým, že evanjelizuje seba samu (9). Cirkev si je vedomá toho, že je viditeľným ovocím nepretržitého diela evanjelizácie, ktoré Duch riadi v dejinách, aby ľud vykúpených svedčil o živej spomienke na Boha Ježiša Krista.
A dnes môžeme túto našu istotu hájiť s ešte pevnejším presvedčením, vychádzajúc z dejín, ktoré sú bohaté na príklady mimoriadnej odvahy, obetavosti, neohrozenosti, intuície a rozvahy. Tieto nám zanechali mnoho ohlasov a stôp v textoch, modlitbách, pedagogických modeloch i metódach, v duchovných sprievodcoch i spôsoboch uvádzania do viery, vo výchovných dielach a inštitúciách.
Pre Cirkev je dôležité uznať túto dimenziu počúvania a učeníctva, ktorá je súčasťou diela evanjelizácie, aj z iného dôvodu ako bol prv uvedený dôvod vďakyvzdávania a kontemplovania mirabilia Dei. Cirkev sa považuje za ovocie evanjelizácie, nielen za jej vykonávateľku, pretože je presvedčená o tom, že réžia celého tohto procesu nie je v jej rukách, ale v rukách Boha, ktorý ju vedie dejinami prostredníctvom Ducha Svätého.
Ako to sv. Pavol naznačil v texte, ktorý je mottom tohto úvodu, Cirkev si je vedomá, že réžia evanjelizačnej činnosti prináleží Duchu Svätému: preto sa mu zveruje, aby spoznala prostriedky, čas a miesto ohlasovania, ktoré je povolaná prežívať. To dobre vedel aj sv. Apoštol Pavol uznáva tento primát pôsobenia Ducha Svätého v rámci zvlášť intenzívneho a významného momentu rodiacej sa Cirkvi: veriacim sa totiž zdá, že sú rozličné cesty, ktoré treba podniknúť; preto sú prví kresťania neistí, keď majú prijať niektoré základné rozhodnutia.
Naše časy sa v mnohom podobajú situácii, v ktorej žil sv. Pavol: aj my sa ako kresťania nachádzame v období silných historických a kultúrnych premien, ako uvidíme v ďalšom texte. Aj od nás si evanjelizačná činnosť vyžaduje podobnú, vyváženú a súbežnú činnosť rozlišovania. Už pred vyše štyridsiatimi rokmi Druhý vatikánsky koncil konštatoval: „Ľudstvo v súčasnosti prežíva nové obdobie svojich dejín, vyznačujúce sa prenikavými a náhlymi zmenami, ktoré sa postupne šíria po celom svete“ (10).
Tieto zmeny, o ktorých hovorí koncil, sa od jeho ukončenia ešte znásobili a na rozdiel od vtedajšej doby už viac nie sú iba podnetom k nádeji, ani nevyvolávajú utopické očakávania, ale vzbudzujú skôr obavy a zárodky skepticizmu. Źijeme v historickom okamihu, ktorý je bohatý na zmeny a napätia, stratu rovnováhy a oporných bodov. Táto doba nás čoraz viac núti žiť pod tlakom prítomnosti a dočasnosti, čo ešte viac sťažuje počúvanie a odovzdávanie ľudskej pamäti, ako aj sprostredkovanie hodnôt, na ktorých by sa dala...
Starostka Madridu sa ohradila voči nedávnym pápežovým vyjadreniam, ktorý nazval španielske ovládnutie Južnej Ameriky „veľmi bolestivými chybami“ a ospravedlnil sa zaň mexickým predstaviteľom. Isabel Díaz Ayusová naopak uviedla, že španielski konquistadori priniesli na kontinent katolícku vieru, civilizáciu a slobodu.
Spor sa začal potom, čo v pondelok poslal pápež František otvorený list mexickým biskupom, k výročiu mexickej nezávislosti. V ňom sa hlava katolíckej Cirkvi ospravedlňuje za úlohu Cirkvi v dejinách Mexika prízvukujúc, že je nutný „proces obnovovania pamäte, čo znamená rozpoznanie veľmi bolestivých chýb spáchaných v minulosti“. sa… neprispelo k evanjelizácii.“V utorok - počas svojej návštevy USA - sa k slovám vyjadrila práve súčasná pravicová politička, o ktorej sa uvažuje ako o novej tvári celonárodnej opozície voči ultrasocialistickej vláde premiéra Pedra Sáncheza.
Pani Ayusová sa vyjadrila:„Som prekvapená, že katolík, ktorý hovorí po španielsky, by mal takto hovoriť o dedičstve, akým je to naše; to Španieli priniesli na americký kontinent - prostredníctvom (náboženských) misií - katolicizmus, a teda civilizáciu a slobodu.A dodala: „Je to prekvapujúce. Nie je toho veľa, čo by som k tomu mohla povedať.“Nie sú to prvé takéto vyjadrenia pani Ayusovej. zatvorené. oslobodiť milióny ľudí od krvavého režimu a teroru Aztékov. históriu.
tags: #kolko #ludi #vyznava #katolicizmus