Na severe Slovenska, vo Veselovianskej kotline v okrese Námestovo, leží obec s takmer rozprávkovým názvom Oravské Veselé. Obec, ktorej história je úzko spätá s miestnou farnosťou a kostolom, prešla mnohými zmenami a vývojom od svojho založenia až po súčasnosť.
Obec Oravské Veselé bola založená 13. augusta 1629. V tom čase grófka Helena Illešháziová, rod. Turzová, vydala v Kaštieli sv. Žofie v Ružomberku zakladaciu listinu dediny Veselé. Helena Illešháziová v nej prikázala Romanovi Námestovskému, aby v lehote šestnástich rokov vybudoval usadlosti na ploche trinástich ralí. V uvedenom čase boli prví osadníci oslobodení od domovej dane, avšak nie od platenia desiatku za chov oviec.
Cirkevný vývoj v obci
Obec Oravské Veselé od svojho založenia v roku 1629 cirkevne patrila do námestovskej evanjelickej farnosti, lebo protestantizmus šírili na Orave hradní páni od roku 1520. Začiatkom októbra 1653 počas vizitácie rozhodol evanjelický superintendent zriadiť faru vo Veselom pre obce Mútne, Sihelné, Krušetnicu, Lomnú a Zákamenné.
Založenie a rané obdobie
Prvý drevený kostol bol dokončený v roku 1656 a zasvätili ho svätej Alžbete. Dva roky slúžil katolíkom, ale dňa 28. októbra 1658 ho vysvätil evanjelický superintendent Joachim Kalinka. V pohnutých rokoch reformácie a protireformácie bol kostol striedavo v rukách katolíkov a evanjelikov. V roku 1659 bolo v obci 817 obyvateľov, z toho 578 katolíkov a 239 evanjelikov.
Kostol sv. Alžbety vo Veselom navštevovali od roku 1688 každú štvrtú nedeľu farári z Námestova a od roku 1706 z Rabčíc a slúžili omše. Prvým kňazom bol Albert Jurčák z Námestova (1688), nasledoval Ján Hribovký (1710), Michal Vahaj (1712), Jozef Kuchtík (1719), Martin Filovič (1722), Juraj Morvaj (1726), Adalbert Zubrický (1731), a Mikuláš Závadský (1762).
V roku 1690 postavili obyvatelia Veselého pri kostole vežu - zvonicu a vysvätil ju nitriansky arcidiakon Imrich Pongrácz. Pri tejto príležitosti žiadali zriadiť faru a trvale obsadiť miesto kňaza v obci. V roku 1700 začali zbierku na organ. Každá gazdovská usadlosť darovala 2 toliare, Šoltýske. Prispel aj Ostrihonský arcibiskup Kolonič a Oravské panstvo. V roku 1715 navštívil Veselé a vysvätil nový organ ostrihonský vikár.
V rokoch 1764 - 1769 pôsobil vo Veselom Jakub Kronner. Nebol spokojný, lebo osamotenú faru každoročne ohrozovali zbojníci, ktorí lúpežili po okolí. Odišiel do Dubovej a na jeho miesto nastúpil Ondrej Kružlic, rodák z Trstenej, odchovanec Pázmánea. V obci bol krátko, lebo sa horlivo staral o chorých na mor, nakazil sa a zomrel dňa 19. marca 1770. Nasledujúcich trinásť rokov pôsobil vo Veselom František Xaver Keczer de Lipócz, potom dva mesiace Semridus Sinkovič a v rokoch 1783 - 1787, Michal Kraus zo Spišského Podhradia. Františkán Avicenus Ertell pôsobil v rokoch 1787 - 1789, Martin Revický v rokoch 1789 - 1803 a Matej Hadaňká v rokoch 1803 - 1831. Za jeho pôsobenia začali stavať murovaný kostol.
Výstavba murovaného kostola
Stavba murovaného kostola trvala desať rokov do roku 1815. Zo starého kostola preniesli tri oltáre, maľby obnovil Tomáš Nanke, organ opravil Anton Černý z Frídku, rezbár Tomášk z Mútneho vytvoril oltár sv. Kríža, kríže, kanceľ, spovedelnicu, sochy sv. Petra a Pavla, rezbár Lašák z Novote sošku Jána Nepomuckého, Max Račkaj sošky Ježiša a Magdalény a maliar Tygnowský zo Žywca krstiteľnicu. Dňa 13. septembra 1815 navštívil faru aj nový kostol vo Veselom biskup Ján Pyrker.
Farnosť v 18. a 19. storočí
Do farnosti vo Veselom patrili do roku 1781 obce Mútne a Beňadovo. Napríklad v roku 1786 mala farnosť 3713 duší, z toho Veselé 2055, Mútne 1390 a Beňadovo 208.
V nasledujúcom období vo Veselom pôsobil Barnabáš Zelinka (1831), Mikuláš Kromka (1831-1850), Ján Schidala (1880), Vendelín Lokčanský (1850-1857), Ján Vajaček (1857), Jozef Hutyra (1858), Ján Bajaček st. (1858-1901), Matej Zemen (1901-1920), Ján Gaľas (1920-1921), Viktor Kubašek (1922-1937) a od novembra 1937 Jozef Mikuška.
Z Veselého pochádzalo viacej kňazov - Nicolaus Kromka, Štefan Zajak, Ján Janoviak, Jozef Gočal, Ján Maslančík, Anton Šimurda, Serafín Kavoň, Ignác Šurín. V júni 1934 a 1940 navštívil obce spišský biskup Ján Vojtaššák pri príležitosti konania birmovky. Z Oravského Veselého pochádzajú rehoľné sestry: Júlia Baleková, Mária Ganobčíková, Júlia Kureková, Margita Kureková, Margita Obecajčíková, Kristína Pavľáková, Marta Uričáková, Paulína Franeková, Mária Kavoňová, Daniela Kozoňová, Jana Pisarčíková, Františka Pňačková, Kristína Pňačková, Terézia Kavoňová, Mária Kavoňová.
20. storočie a súčasnosť
V roku 1956 sa začalo s prestavbou farskej budovy. Prác sa zúčastňovali všetci občania z obce. Prestavba bola dokončená v roku 1958. Správcom Farského úradu v Oravskom Veselom bol v tomto období Kornel Brtko. V novembri 1958 prišiel do obce vdp. Alojz Šimičák. Od roku 1962 bol správcom farnosti vdp. Alojz Pirožek. V roku 1964 pokračoval v opravách kostola. Bol opravený krov a vymenená krytina svätyne. Plechom bola pokrytá aj vežička. V celej svätyni bola položená nová dlažba. V roku 1968 sa začala slúžiť svätá omša tvárou k ľudu. V roku 1969 bolo najväčšou udalosťou vo farnosti udeľovanie sviatosti birmovania (posledná birmovka sa konala v roku 1948).
V roku 1988 sa v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu rozhodol ukončiť službu v Oravskom Veselom dôstojný pán Alojz Pirožek, rodák z Jablonky. Z vďačnosti za duchovné dobro, ktorého sa hojne dostalo miestnym veriacim od duchovného otca Alojza, bola vo vchode kostola osadená pamätná tabuľa, ktorú diecézny administrátor Mons. Alojz Pirožek pochádzal zo slovenskej rodiny v Jablonke, kde sa narodil 11. februára 1923. Po vysviacke kňaz Alojz nemohol kvôli politickej situácii ani odslúžiť sv. omšu vo svojej rodnej obci. Primície mal v tichosti, bez rodiny, v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule po ukončení teologických štúdií a kňazskej vysviacke v roku 1947. V roku 1955 sa stal správcom farnosti Liptovská Osada a od roku 1962 do roku 1988 bol správcom farnosti Oravské Veselé. Zomrel dňa 19.
Na jeho miesto nastúpil 5. 12. 1988 Mgr. Ladislav Drengubjak, pochádzajúci zo Zázrivej. Predtým pôsobil v Kežmarku. V roku 1989 sa zhotovili nové schody na chór. V roku 1990 sa vymenili okná v lodi kostola, pod chórom a za chórom a v tom istom roku sa prikročilo k prestavbe hlavného vchodu. V roku 1991 sa po predchádzajúcich viacročných prípravách prikročilo k elektrifikácii zvonov. V tom istom roku sa na veži vymenili okenice, predtým boli drevené. 29. 10. 1995 bola práca našich veriacich požehnaná tým, že v tento deň konsekroval náš chrám ThDr. Mons. František Tondra. V dňoch 12.-20. 10. 1996 sa konali misie, ktoré organizovali pátri redemptoristi z Podolínca. V roku 1997 bola vymenená dlažba za novú a po celej ploche bolo položené nové podlahové kúrenie. Boli vymenené aj lavice. 30. 06. 2005 bol Mgr. Ladislav Drengubjak preložený na iné pôsobisko, do Liptovských Sliačov. Na jeho miesto prišiel z Ľubice pri Kežmarku Mgr. Matej Raduch.
Architektúra a interiér kostola
Barokovo-klasicistický kostol bol postavený v rokoch 1805 - 1815. Jednoloďový priestor s polkruhovým uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. Interiér kryjú pruské klenby. Výmaľba je z roku 1925 od J. Štalmacha. Fasády sú hladké, členené polkruhovo zakončenými oknami. Oltár sv. Antona je klasicistický zo začiatku 19. storočia s použitím detailov z pôvodného barokového oltára. Bočné oltáre a kazateľnica sú zo začiatku 19. storočia. Krstiteľnica, sväteničky, spovednica sú z 19. storočia.
Z dreveného kostola doň preniesli tri oltáre. V tomto období vyrezali aj drevené sochy, ktoré možno vidieť v interiéri dodnes. Vo vnútri sa nachádza aj jaskyňa Lurdskej Panny Márie s jej sochou. Tá je podľa miestnych veriacich, ktorí navštívili Lurdy takmer rovnaká ako tamojší originál.
V roku 1997 bola vymenená dlažba za novú a po celej ploche bolo položené nové podlahové kúrenie. Boli vymenené aj lavice. Rekonštrukciu si vyžiadala i maľba na strope a spolu s ňou sa uskutočnila aj obnova sôch a obrazov. Kostol nie je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF) Slovenskej republiky.
Súčasný stav a prístup
Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu. Stojí na vyvýšenine v strednej časti obce. Vedľa kostola je cintorín.
Sväté omše v miestnom kostole už nerušia falošné tóny. Oravskoveselský organ je prvým novým nástrojom slovenskej firmy Bies na Orave. Približne stotisíc eur investovala farnosť do nového organa v miestnom kostole. Poskladali sa naň najmä veriaci, prispel aj urbár a sponzori.
Pneumatický organ v Kostole sv. Alžbety v roku 1911 postavila firma Rieger z Krnova. Farnosť najprv chcela dosluhujúci organ opraviť. V porovnaní s cenou nového sa to však neoplatilo. Na základe štyroch cenových ponúk si vybrali firmu Bies. Podmienkou pre nový nástroj bol pevný podklad. Keď sme otvorili podlahu, zistili sme, že všetko je na dreve. Rozhodli sme sa postaviť betónový chór. Najviac roboty urobili zamestnanci obecnej prevádzky, pri nárazových prácach pomohli aj ostatní obyvatelia. Od februára, kedy pôvodný organ rozobrali, tak veriacich pri svätých omšiach sprevádzali iba elektronické klávesy.
Výroba nástroja trvala pol roka. Dvojmanuálový, 23-registrový organ má približne 1500 píšťal. Organ posvätil v pondelok 15. septembra Mons. Anton Tyrol, generálny vikár Spišskej diecézy.
Daňové povinnosti starých Veselovcov v 17. storočí
Obyvatelia obce museli po uplynutí daňovej slobody v roku 1645 odovzdávať oravskému panstvu tieto dane a naturálne dávky: 52 baranov, 29 sliepok, 13 husí, 130 kusov vajec, 13 kún, 13 jarabíc, jedného vykŕmeného vola, poplatok 9 zlatých na zámockých drábov, poplatok za salaše, desiatok od výroby šindľov, valašskú daň 23 denárov, roboty a služby. Šoltýsi museli doviesť na Oravský hrad jeden voz soli a jeden voz vína. Okrem toho starousadlíci platili štátnu daň, ktorá sa skladala z vojenskej dane kráľovskému domu, dane na strážcov kráľovskej koruny a daň arcibiskupstvu v Ostrihome.
| Daňové povinnosti | Naturálne dávky |
|---|---|
| Dane oravskému panstvu | 52 baranov, 29 sliepok, 13 husí, 130 kusov vajec, 13 kún, 13 jarabíc, jedného vykŕmeného vola |
| Poplatky | 9 zlatých na zámockých drábov, poplatok za salaše, desiatok od výroby šindľov, valašskú daň 23 denárov |
| Šoltýsi | Doviezť na Oravský hrad jeden voz soli a jeden voz vína |
| Štátna daň | Vojenská daň kráľovskému domu, daň na strážcov kráľovskej koruny, daň arcibiskupstvu v Ostrihome |
Náboženské rozpory v 17. storočí
Štefan Tököly, prívrženec Luterovej viery, daroval v roku 1657 synovi Romana Námestovského Jurajovi šoltýstvo. Rozhodnutie odôvodnil tým, že zakladatelia obce nesplnili svoju úlohu. Juraj prijal priezvisko Veselovský a podľa vzoru svojho zemepána sa stal evanjelikom napriek tomu, že jeho otec Roman bol katolíkom. Juraj na Šubjakovej rali vybudoval malý drevený kostolík, v ktorom omše vysluhoval evanjelický kňaz Štefan Bocko z Námestova. V období reformácie a protireformácie bol kostolík vo Veselom zasvätený sv. Alžbete. Podľa kanonickej vizitácie žilo v roku 1659 vo Veselom 578 katolíkov a 239 evanjelikov.
Richtár Juraj Veselovský mal synov Mikuláša, Mateja a Pavla. Mikuláš dal svojmu synovi meno Roman, ktorý sa v roku 1715 spomínal ako richtár vo Veselom a bol rímsko-katolíckeho vierovyznania ako jeho pradedo. V priebehu 17. storočia sa do rodiny Veselovských priženili muži z rodov Chovančák, Poperačák, Janovák, Janoščák, Kubačák a Pavlák. V zmysle zaužívaného a platného inštitútu dedičného richtárstva sa príslušníci týchto rodov vždy navzájom dohodli, ktorý muž šoltýskeho rodu bude richtárom obce.